Sociologické teórie starnutia a teórie sociálnej zmeny

Starnutie populácie je celosvetový fenomén, ktorý si vyžaduje komplexný prístup, a to nielen vo vyspelých, ale aj v rozvojových krajinách. Na Slovensku bude typický pokles počtu obyvateľov a starnutie obyvateľstva bude druhou významnou črtou budúceho demografického vývoja. Vnímanie staršieho veku je často v pochmúrnejších sociálnych súvislostiach, či už z pohľadu verejnej mienky alebo subjektívneho pohľadu starších ľudí. Existuje nedostatok literatúry o starnutí a starobe, čo vedie k určitému nezáujmu o túto problematiku.

Základnou podmienkou bezproblémového starnutia a dôstojnej kvality života je akceptovanie reality so zmenami a obmedzeniami, ktoré z vyššieho veku vyplývajú, spolu so schopnosťou udržať si aktívny spôsob života. Napriek mnohým involučným procesom a zmenám sa veľa starších ľudí vyrovnáva s procesom starnutia a staroby s ľahkosťou.

Vnímanie staroby: Od pochmúrnosti k prínosu

Staroba je vyvrcholením životnej etapy, v ktorej sa spája minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Prvé uvedomenie staroby nastáva vo veku 50. rokov, postupne sa zosilňuje v 60. roku a definitívne nastáva v 70. roku života. V tejto poslednej etape života sa pre človeka stáva veľmi dôležitá jeho minulosť. Nie je to len akýsi zdroj, z ktorého čerpá, ale ovplyvňuje aj samotné prijatie, vyrovnanie sa so starobou a celkový postoj k životu. Starnutie nie je teda len individuálny problém konkrétneho človeka, ale je aj spoločenským problémom.

U nás sa ešte stále preferuje stereotypné vnímanie a myslenie starších ľudí ako neproduktívnych. Je preto potrebné hľadať pozitíva, ktoré seniori prinášajú do spoločnosti. Skúsenosti seniorov nemajú žiadnu hodnotu v našej spoločnosti. Mladšia generácia nepociťuje so staršou spolupatričnosť. Z hľadiska egoizmu je staroba obdobím straty, celkového úpadku a zhoršenej kvality života.

Tak ako každé vývinové obdobie, aj staroba má určitý význam. Hlavnou úlohou v starobe je podľa E. Ericsona dosiahnuť integritu vlastného života. Dosiahnutie sa prejavuje prijatím svojho života ako celku a pochopenie jeho zmyslu. Vyrovnanie sa so životom a prijatie následne uľahčuje i vyrovnanie sa so smrťou ako s nevyhnutným dôsledkom. Integrita staroby a zhodnotenie života záleží od zvládnutia úloh v predchádzajúcich obdobiach.

Biologické teórie starnutia

Rôzne prístupy skúmajú starobu a starnutie z rôznych uhlov pohľadu, pričom do popredia sa často dostáva biologický, psychický alebo sociálny aspekt. Niektoré teórie sa sústreďujú viac na starobu, snažia sa teda odpovedať hlavne na otázky, prečo sa človek dožíva vysokého veku. Iné teórie sa zasa sústreďujú viac na starnutie a zaoberajú sa priebehom samotného starnutia, pričom hľadajú kritériá dobrého starnutia.

Teórie starnutia zdôrazňujúce biologický aspekt sa zameriavajú na biologické faktory starnutia. Dôvody zmien v starobe vidia v biologických procesoch. Všetky procesy ľudského života majú ohraničené trvanie a degenerujú, čím sa vysvetľuje úbytok telesných a duševných síl. Vekom dochádza aj k opotrebovaniu organizmu. Čím človek menej zdravo žije, tým je toto opotrebovanie väčšie. Je známe, že naše telo sa do určitej miery dokáže regenerovať. Táto schopnosť sa však s vekom znižuje, rovnako ako aj schopnosť adaptácie.

Teória deficitu

Teória deficitu je postavená na záveroch výskumu profesora anatómie a priekopníka v oblasti skúmania staroby L. Hayflicka, ktorý objavil, že väzivové bunky (fibroblasty) majú stabilnú, ohraničenú životnosť a ohraničenú schopnosť delenia. To viedlo k záveru, že všetky procesy ľudského života majú ohraničené trvanie a degenerujú. Tým sa vysvetľoval aj pokles výkonnosti. Staroba sa potom definovala ako permanentný úbytok telesných, duševných a duchovných síl. Jedinec je na vrchole vo veku okolo dvadsať rokov a toto maximum výkonnosti si dokáže pár rokov udržať.

E. B. Thorndike v roku 1928 dokázal, že medzi dvadsiatym až tridsiatym rokom života je maximálna aj schopnosť učenia. Teóriu deficitu ovplyvnil výskum vplyvu veku na inteligenciu. Potvrdilo sa, že jedinec dosahuje vrchol intelektuálnej výkonnosti v treťom decéniu života. Po tomto vrchole prichádza znižovanie výkonnosti. Vo Wechslerovej škále sú so zvyšujúcim sa vekom stabilné subtesty: informácie, porozumenie, slovník, skladanie a doplňovanie obrázkov.

Nestabilné subtesty sú: čísla, počty, podobnosti, symboly, blok (kocky) a usporiadanie obrázkov. Vekom sa teda nestrácajú vedomosti, schopnosť riešiť praktické úlohy (týkajúce sa problémov každodenného života), rečové schopnosti, schopnosť koncentrácie a schopnosť rozlišovať podstatné od nepodstatného. Vekom sa, naopak, znižuje schopnosť pamätať si, postrehnúť, psychická pohotovosť a pružnosť, abstraktné a logické myslenie, psychomotorická rýchlosť a schopnosť kombinovať. Viditeľný úpadok celkového skóre testu a teda inteligencie je v polovici piateho decénia.

Teóriu deficitu spochybňuje fakt, že pokles výkonu u starých ľudí nemožno generalizovať - nie je ani všeobecný ani univerzálny. Viaceré neskoršie štúdie model deficitu vyvracajú a poukazujú na to, že degenerácia a pokles výkonnosti v starobe boli často nesprávne preceňované. Dôležité je takisto povedať, že starému človeku nejde iba o snahu čo najdlhšie si zachovať kompetencie, sociálne vzťahy, materiálne hodnoty a o snahu vyhnúť sa ich úbytku - teda nejde len o to, čo najdlhšie konzervovať starý stav. Starému človeku ide aj o životný štýl, v ktorom sa využíva nový potenciál a získavajú nové schopností. Už C. C. Milles namietal, že v starobe síce merateľná inteligencia klesá, ale jedinec s vysokou inteligenciou dokáže do určitej miery tento pokles kompenzovať skúsenosťami, istotou a technikami učenia. Dôsledky teórie deficitu by viedli aj k vytváraniu rôznych nesprávnych stereotypov o starobe.

Teória opotrebovania

K teórii deficitu sa radí aj teória opotrebovania a opotrebenia, ktorej autorom je R. Pearl a ktorej pozornosť sa sústreďuje na nárast telesných zmien v starobe. Vychádza z predpokladu, že fungovaním orgánov a vôbec každým životným dejom či udalosťou sa organizmus postupne opotrebováva. Vekom dochádza k opotrebeniu organizmu a nakoniec k smrti.

K teórii je potrebné dodať, že telo sa dokáže do určitej miery regenerovať. Pravdou však je, že schopnosť regenerácie sa vekom znižuje a starší ľudia často majú iba minimálnu schopnosť prispôsobiť sa. Starí ľudia, na rozdiel od mladých, reagujú na zvýšenú životnú záťaž a extrémnejšie podmienky citlivejšie. Existuje rozdiel v zaťažení jednotlivých orgánov organizmu a rozdiel je aj v tom, ako jednotlivci reagujú na záťaž. Porovnanie 75- až 80-ročných ľudí s 30-ročnými ukazuje, že pokles funkcií, respektíve rezerv organizmu je 40 až 80 percent.

Teória voľných radikálov

Teória voľných radikálov vznikla na základe objavov v oblasti medicíny. Sformuloval ju D. Harman. Teória spája starnutie buniek s procesom dýchania. Pri procese dýchania vznikajú dočasne voľné radikály, čiže agresívne zlúčeniny kyslíka, ktoré môžu napádať, poškodzovať alebo znefunkčňovať štruktúry buniek, molekuly bielkovín alebo dedičnú výbavu. Nadbytok voľných radikálov spôsobuje vznik chorôb, ako je arterioskleróza, srdcový infarkt, autoimúnne procesy, rakovina a pod. Voľné radikály spôsobujú aj predčasné starnutie, pretože zapríčiňujú zánik štruktúr, ktoré sú organizmu vlastné.

Je však potrebné dodať, že voľné radikály môžu mať aj pozitívny efekt a ako nevyhnutnú súčasť látkovej výmeny ich nájdeme v každej bunke. Okrem toho niektoré bunky imunitného systému produkujú voľné radikály za účelom zničiť bunky napadnuté baktériami a vírusmi. Voľné radikály môžeme takisto považovať za dôležitú súčasť obrany organizmu.

Teória telomérov

Aj teória telomérov vznikla na základe objavov v oblasti medicíny. Zistilo sa, že náš dedičný základ je uložený v chromozómoch. Pri delení buniek sa chromozómy štiepia a teloméry, koncové časti chromozómov sa skracujú. V roku 1984 bol objavený enzým telomeráza, ktorý obnovuje opotrebené telomerové zakončenie.

Rakovinové bunky, ako aj bunky vajíčka a spermií dokážu produkovať telomerázu, čím dokážu neustále obnovovať zakončenie chromozómov a vďaka tomu ostávajú stále mladé. V prípade aktivácie telomerázy by boli telové bunky prakticky nesmrteľné, čo sa potvrdilo aj v laboratórnych podmienkach v skúmavke. Telomeráza sa tak začala považovať za zdroj mladosti.

Kvalitatívne modely starnutia

Kvalitatívne modely starnutia sa sústreďujú na úlohu integrity JA, ktorá zohráva v tomto období dôležitú rolu. V období staroby sa veľa hovorí o deficite a opotrebovaní. Treba však spomenúť aj teórie, podľa ktorých sa človek starnutím stáva zrelším a múdrejším. Pre staršieho človeka je dôležité, aby akceptoval sám seba, budoval si pozitívne vzťahy s inými, mal autonómiu, kontrolu nad svojím prostredím a pocit zmysluplnosti. Múdrosť v starobe je odzrkadlením, súhrnom celoživotných skúseností.

Kognitívne teórie

Spoločným znakom týchto teórii je subjektívna percepcia a interpretácia. Za rozhodujúcu sa považuje kognícia „osobnej kontroly“ (uvedomovanie si pocitu). Kontrola nad situáciou môže zvýšiť pocit kompetencie.

Teória kontinuity

Teória kontinuity hovorí o zachovaní si vnútornej a vonkajšej štruktúry. Vnútorná kontinuita sa vzťahuje na zachovanie psychického naladenia, temperamentu, záľub, schopností atď.

Teória úspešného starnutia

Spojenie staroby s úspechom pôsobí na prvý pohľad zvyčajne paradoxne a protirečivo, keďže sa staroba zvyčajne spája s úbytkom, stratou a blížiacou sa smrťou a úspech s výhrou a pozitívnou bilanciou. Kritéria úspešného starnutia by mali brať do úvahy nielen faktory sledujúce vnútro človeka (spokojnosť), ale aj fakt, do akej miery sa človeku darí v danom prostredí (napr. domov dôchodcov).

Aký je rozdiel medzi „úspešným“ a bežným starnutím? Bežné starnutie sa definuje ako schopnosť dobre fungovať v bežnom živote, v ktorom sa nesie aj riziko choroby alebo invalidity. Úspešné starnutie sa definuje nízkym rizikom chorobnosti, veľmi dobrým duševným a telesným fungovaním a aktívnym zapájaním sa do života. „Kto nepracuje, ten zhrdzavie,“ hovorí TARTLER. K spokojnosti a k šťastiu nielen v starobe, ale aj celkovo v živote prispieva aktivita, a tým pocit človeka, že je potrebný. Každý jedinec by sa mal snažiť udržať si aktívnu fázu života čo najdlhšie, pretože aktivita spomaľuje starnutie a spôsobuje spokojnosť.

Dynamika spoločenských zmien a kvalita života

Hlavne posledné desaťročia sú poznamenané neobyčajne vysokou dynamikou spoločenských zmien. Adekvátne chápanie kvality života vyžaduje konkretizáciu jej modelu na základe stanovenia ukazovateľov a faktov. Modely a výskumné projekty, ktoré vznikali v minulosti, zdôrazňovali, že kvalitný život je možné skôr zachytiť a vysvetliť vtedy, keď si ľudia uvedomia a zhodnotia svoj vlastný život a jeho aspekty, než spôsobom, ktorý preferuje objektívnu kvalitu rozličných aspektov života.

Jeden zo základných faktorov, ktoré vplývajú na sociálne zmeny je ekonomika. Ekonomika dáva materiálne podklady, či predpoklady pre sociálnu zmenu. Vedeckým projektom Marxa o Engelsa bolo osvetliť vznik a vývoj kapitalizmu, ako takého. Ťažiskom ich vedeckej práce sa teda stala predovšetkým oblasť spoločenských zmien, na ktorých, alebo z ktorých kapitalizmus vyrástol. Zatiaľ čo niektorí filozofi a sociológovia vysvetľovali sociálne premeny pokrokom poznania a rozumu (Hegel) alebo vzostupom ľudského ducha (Comte), Marx a Engels vidia ich príčiny v ekonomike.

Ekonomika je základom spoločnosti. Marx a Engels považujú ekonomiku, presnejšie povedané výrobné sily, za spoločenskú infraštruktúru, za základňu spoločnosti. Okrem ekonomiky je všetko spoločenská nadstavba. Nad ekonomickú základňu stavia Marx s Engelsom nadstavbu, ktorá v sebe zahrňuje kultúru, náboženstvo, právo a politiku. Napriek tomu uznávajú, že sociálna oblasť môže do istej miery pôsobiť na ekonomiku, no aj tak primárny a dominantný vplyv je práve opačný, že ekonomika ovplyvňuje všetko spoločenské, idey, predstavy a vedomosti.

Teórie sociálnych zmien v spoločnosti

Sociálne zmeny v spoločnosti sú predmetom skúmania viacerých sociologických teórií. Pozrime sa na niektoré z nich:

• Evolucionistická teória: Spoločnosť sa vyvíja od jednoduchej homogénnej k zložitejšej heterogénnej (rôznorodé a navzájom závislé útvary). Život v spoločnosti je ustavičný boj, prežijú len najsilnejší (Spencer).
• Cyklická teória: Cyklický proces sociálnych zmien, vznik - vzostup - vyvrcholenie - úpadok a zánik jednotlivých spoločností (civilizácií, kultúr) (Spengler).
• Funkcionalistická teória: Cieľom spoločnosti by malo byť nadobudnutie stability a rovnováhy. Sociálna zmena je nežiadúca (Parsons).
• Konfliktualistická teória: Prirodzeným stavom spoločnosti sú zmeny, sociálne napätia, konflikty a vnútorné protirečenia medzi rôznymi sociálnymi skupinami. Triedny boj vedie k revolúciám a k zmenám systému (Marx).
• Teória modernizácie: Industrializácia a nové technológie spôsobujú zmeny v spoločnosti.
• Teória svetových systémov: Delí svet na „jadro sveta“ (G8), „poloperifériu sveta“ (zvyšok EÚ, Austrália, časť Ázie) a „perifériu sveta“ (tretí svet) (Wallerstein).

Zdroje sociálnej zmeny

Medzi kľúčové zdroje sociálnej zmeny patria:

• Prírodné prostredie: katastrofy, zmena klímy.
• Vývoj populácie: negatívny demografický vývoj, imigrácia, emigrácia.
• Vedecko-technický pokrok: priemyselná revolúcia 18. storočia (parostroj, industrializácia, urbanizácia, vznik modernej spoločnosti), IT revolúcia 20. storočia (tzv. informačný vek, zmeny hodnôt, noriem a vzorov správania).
• Kultúra: ideológie slúžiace na zotročenie (fašizmus, marxizmus) alebo rozvoj (liberalizmus, konzervativizmus), difúzia kultúr.

Sociálna práca a starnutie: Nové požiadavky a prístupy

Starnutie populácie so sebou prináša nové požiadavky na výkon sociálnej práce, a teda aj na vzdelávanie v sociálnej práci. Sociálna práca ako spoločensko-vedná disciplína reaguje na potreby spoločnosti a na procesy a zmeny, ktoré ju charakterizujú. V 21. storočí k nim patrí aj celosvetový fenomén - demografické starnutie populácie. Táto publikácia je vyjadrením snahy obohatiť túto problematiku o široko koncipovaný prístup ku kvalite života seniorov, ako aj k štúdiu starnutia a staroby ako špecifického životného obdobia. Publikácia sa zameriava na výkon sociálnej práce na úseku starostlivosti o osoby vyššieho veku v praxi.

Práca s človekom vo vyššom veku nie je jednoduchá a situáciu komplikuje fakt, že nie každý sa na starobu pripravuje rovnako. Preto je dôležité pochopiť, ako starší ľudia vnímajú kvalitu svojho života a ako im sociálna práca môže pomôcť. Riešenie problémov súvisiacich s kvalitou života je aj predmetom záujmu sociálnej práce. Z pohľadu existujúcich výskumov kvality života záujem o túto tému je často smerovaný na populačné skupiny, ktoré sú charakterizované nejakými obmedzeniami v ich životných podmienkach, ako sú osoby s telesným postihnutím, etnické menšiny, ale aj osoby vyššieho veku. Starnúca populácia čelí špecifickým problémom, ktoré sú spojené s nárastom negatívnych ireverzibilných zmien v ich živote.

Filozofické korene a teória sociálnej práce

Filozofické korene pojmu kvalita života sú stále prítomné v hédonistickom a eudaimonickom prístupe k chápaniu subjektívnej pohody, ktorá býva považovaná za jeden z indikátorov kvality života. Štúdium kvality života, ktoré sa v posledných desaťročiach vyvinulo v samostatnú mezioborovú disciplínu, by sa mohlo stať zdrojom pre teóriu sociálnej práce. Táto myšlienka je inšpirujúca a užitočná pre ďalší vývoj teórie a výskumu v sociálnej práci. Kvalita života má k sociálnej práci úzky vzťah; vo svojej praktickej aplikácii býva považovaná za cieľ intervencií a spôsob hodnocenia ich efektivity, na teoretickej rovine nastoľuje otázky týkajúce sa individuálnej a spoločenskej prosperity a zodpovednosti za túto prosperitu.

tags: #sociologicke #teorie #starnuti #teorie #socialni #zmeny