Sociálny román v slovenskej a svetovej literatúre: charakteristika, vývoj a predstavitelia

Sociálny román je literárny žáner, ktorý zobrazuje spoločnosť, myslenie a konanie postáv v závislosti od sociálnych skupín. Autori sociálnych románov dospeli k ustálenému typu literárnej postavy, ktorá sa označuje ako sociálny typ. Tento článok sa zameriava na charakteristiku a znaky sociálneho románu, pričom sa dotýka aj jeho vývoja a významných predstaviteľov v slovenskej a svetovej literatúre.

Sociálny typ postavy a charakteristické črty románu

Sociálny typ je literárna postava, ktorá stelesňuje výrazné znaky niektorej časti národného spoločenstva. Tieto znaky sa stávajú živým symbolom daného obyvateľstva. Postava sociálneho typu je nositeľom typických vlastností svojej sociálnej vrstvy. Napríklad, postavy z nižších vrstiev sú často zobrazované ako tvrdé, čestné, ale zároveň trpezlivo znášajúce poníženie od pánov, pretože si uvedomujú svoje sociálne postavenie. Sociálne rozdiely medzi postavami boli zvýraznené v socialistickom realizme, kde bol robotník idealizovaný ako kladná postava, zatiaľ čo bohatší gazda alebo fabrikant bol vykresľovaný ako záškodník a vykorisťovateľ.

Sociálny román sa vyznačuje niekoľkými charakteristickými črtami, ktoré ho odlišujú od iných literárnych žánrov. Medzi hlavné znaky patria:

• Zobrazenie spoločnosti: Sociálny román sa zameriava na zobrazenie spoločnosti ako celku, pričom poukazuje na jej štruktúru, sociálne vrstvy, vzťahy medzi nimi a problémy, ktoré v nej existujú.
• Sociálne prostredie: Dôraz sa kladie na sociálne prostredie, v ktorom postavy žijú a ktoré ich ovplyvňuje. Konanie postáv je úzko spojené s ich sociálnym prostredím a spoločenskými okolnosťami. Ich myslenie a rozhodnutia sú ovplyvnené sociálnymi skupinami, vplyvom vojny, biedy a podobne.
• Sociálne problémy: Román sa zaoberá sociálnymi problémami, ako sú chudoba, nerovnosť, vykorisťovanie, útlak a nespravodlivosť.
• Sociálne vzťahy: Zobrazujú sa sociálne vzťahy medzi postavami, ktoré sú ovplyvnené ich sociálnym postavením a spoločenskými normami.
• Kritika spoločnosti: Sociálne romány často kritizujú spoločenské nespravodlivosti, nerovnosti a problémy, pričom sa snažia poukázať na ich príčiny a dôsledky.
• Sociálny typ postavy: Postavy v sociálnom románe často predstavujú sociálny typ, ktorý stelesňuje typické vlastnosti určitej sociálnej skupiny alebo vrstvy.
• Realistické zobrazenie: Sociálny román sa snaží o realistické zobrazenie skutočnosti, pričom sa vyhýba idealizácii a zameriava sa na objektívne zobrazenie každodenného života človeka a spoločnosti.

Vývoj sociálneho románu

Sociálny román sa vyvinul v 19. storočí ako reakcia na spoločenské zmeny spôsobené priemyselnou revolúciou a rozvojom kapitalizmu. Autori sa snažili realisticky zobraziť život ľudí v rôznych spoločenských vrstvách, pričom poukazovali na sociálne problémy a nespravodlivosť. Rozvoj priemyslu a prírodných vied v 19. storočí našiel ohlas vo filozofii pozitivizmu, ktorého zakladateľom bol August Comte. Pozitivizmus považuje za skutočné to, čo je možné zachytiť zmyslami, pochopiť rozumom a overiť si praxou. Pozitivizmus mal veľký vplyv na umenie a literatúru. Spisovatelia sa snažili objektívne zobraziť ľudské vzťahy a verne vystihnúť skutočnosť. Naturalizmus, filozofický a umelecký smer, ktorý vznikol v druhej polovici 19. storočia, vychádza z filozofie pozitivizmu. Západoeurópska literatúra riešila vzťah medzi nízkou a vysokou literatúrou. Naturalizmus otvoril „dvere“ do vysokej literatúry príbehom o sociálnej zvrátenosti doby, alkoholizme, telesnej i mravnej zakrpatenosti, ale i pesimizmu. Za realizmus sa v literatúre a umení pôvodne označovalo hnutie, ktoré vzniklo vo francúzskej kultúre v polovici 19. storočia a žiadalo, aby umenie opustilo romantické sny a vrátilo sa ku skutočnosti. Umenie malo zobrazovať život najnižších spoločenských vrstiev bez prikrášľovania, malo od tvorby priniesť všedné témy.

Slovenská literatúra

V slovenskej literatúre sa sociálny román rozvíjal najmä v období realizmu a medzivojnového obdobia. Medzi významných predstaviteľov patria:

Martin Kukučín

Martin Kukučín (1860-1928), vlastným menom Matej Bencúr, bol významný predstaviteľ slovenského realizmu. Jeho román Dom v stráni zobrazuje život na dalmatínskom vidieku a sociálne rozdiely medzi statkármi a sedliakmi. Kukučín tu podal pre neho netypický záver - nie je harmonický. Sedliactvo predstavuje rodina Mate Beraca, kde je ukázaný rozklad ich myslenia. Mladšia generácia sedliakov je veľmi zhýčkaná a už nechce tvrdo pracovať na poli. Mate Berac je klasický sedliak, silno pripútaný k pôde, pretože v nej vidí jedinú obživu. Je to zidealizovaná postava, ktorá má všetky znaky kladného hrdinu. Vyznačuje sa múdrosťou, je hlavou rodiny, tvrdo dodržiava tradície a nevie pochopiť mladú generáciu, že odchádza za prácou do mesta. Je presvedčený, že medzi ľuďmi sa nedajú zotrieť spoločenské rozdiely. Tvrdí, že každý človek si má nájsť seberovného: „Nie sme rovnakí, ani nebudeme. Boh dal, že sú mocní, ktorí rozkazujú a sú nízki, ktorí poslúchajú." Nesúhlasí so vzťahom svojej dcéry s Nikom Dubčičom. Niko Dubčič je mladý statkár, syn šory Anzuly. Zaujíma sa o jednoduchý ľud, ale neskôr pochopí, že nie je možné zobrať ženu z nižšej spoločenskej vrstvy a berie si za ženu statkárku Doricu. Katica Beracová je najmladšia a najmilšia dcéra Mate Beraca. Je roztopašná, samopašná, márnivá. V láske k Nikovi vidí možnosť, ako preniknúť do sveta pánov.

Obsah diela je rozdelený do štyroch častí:

1. Vzplanutie lásky medzi Nikom a Katicou
2. Katino úsilie vymaniť sa z vlastného sociálneho prostredia a Nikova snaha priblížiť sa sedliactvu
3. Nikov rozchod s Katicou
4. Smrť Mateho Beraca, ktorá tvorí symbolický epilóg.

Časové rozpätie deja sa zhoduje so striedaním ročných období. V jazyku diela sa vyskytujú srbsko-chorvátske výrazy, veľmi veľa talianskych a francúzskych slov a nárečové slová.

Jozef Cíger Hronský

V románe Jozef Mak zobrazil psychiku prostého človeka na pozadí zložitej spoločenskej situácie. Jozef Mak je symbolom obyčajného človeka, ktorý trpí a pasívne prijíma svoj osud. Jozef Mak je psychologický román so znakmi záznamu boja človeka, človeka - milióna, ktorý prežije všetko navzdory osudu. V diele je mnoho symbolov, niektoré pasáže sú lyrizované, je tu vysoký štýl umeleckého jazyka, veľmi ozdobný a pestrý. Sú tu výrazné ženské postavy. Je to vrchol tvorby J. C. Hronského. Jozef Mak - „človek milión“ - meno má symbolický charakter, predstavuje jedného človeka z mnohých, obyčajný človek. „Mak“ ako makové zrnko, čiže nič. „Jozef Mak, obyčajný človek, milión, koho nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti.“

Hlavné postavy:

• Maruša: Symbol chalupy. Chalupa ako symbol lásky: „Ja prebývam v tebe a ty vo mne a nad nami je iba nebo, nedeľná obloha, ktorá nás má rada.“ Táto postava je najpremenlivejšia, postupuje od lásky - posadnutosti - závislosti - k nenávisti. Na začiatku je Maruša krásna mladá žena, z ktorej sa neskôr stáva závislá alkoholička posadnutá túžbou po Jozefovi Makovi.
• Jula: Symbol inoväte (námrazy). Je to prírodný prvok, ktorý posúva Hronského až na hranicu naturalizmu. Jula je skromná žena, ktorú vystihuje jej najvýznamnejšia vlastnosť - pokora. Jozefa a Julu spája, že obaja vzdorujú osudu, tomu čo im bolo predurčené. Obaja sú neschopní komunikovať spolu (expresionistický znak) - ich komunikácia je krátka, výstižná, nevedia k sebe vyjadriť city, obaja však vedia aj bez slov, čo ten druhý prežíva.
• Jozefova Matka: Ľudia ju volali Makovka. Symbol Panna Mária - v Makovi socha Panny Márie v kostole vyvolávala strach. Keď sa spomenie ona, spomenie sa aj matka Jozefa Maka.

Priestor odohrávania príbehu je dedina a dej sa točí okolo milostného trojuholníka. Jozef bol nemanželské dieťa. Kedysi to bolo tabu - čiže niečo o čom sa nehovorí, niečo iné. Zvlášť na dedine. Hovoríme o predpokladanom období odohrávania sa príbehu - 1850 - 1900. Napriek tomu, že Jozef Mak mal v osude napísané „nič“, stavia sa na vlastné nohy. Stavia dom, chce si doň zobrať Marušu. Avšak povolajú ho na povinnú vojenskú službu. Po niekoľkých rokoch sa vrátil a Marušu našiel vydatú za jeho brata… veľká porážka. Spoznáva Julu. Pokorná, nemala sa vydať (tak jej predurčila osud rodina), no vzal si ju. Žili v jednom dome.

Milo Urban

Jeho román Živý bič je sociálno-expresionistický román, ktorý zobrazuje vzburu dedinského ľudu proti vojne a vrchnosti. Živý bič je unanimistický román (z lat. una anima = jedna duša) - skupina ľudí (v tomto prípade dedina Ráztoky) vystupujú a konajú ako jeden. Je to najviac prekladané dielo do cudzích jazykov. Témou je brutálne zasahovanie 1. svetovej vojny do života dediny. Eva Hlavajová čaká dieťa, dedina ju odsúdi, pretože nepoznajú okolnosti. Po narodení syna, stále opustená a odsúdená, sa utopí v rieke. Ilčíčka je tragická postava, ktorá vo vojne stratila jediného syna - nezniesol šikanu svojho nadriadeného a zabil ho a bol popravený. Nevie sa zmieriť s jeho smrťou a ostro vystupuje proti nespravodlivosti a zlu. Spolu s Adamom stojí na čele dedinského davu. Notár Okolický je nečestný, vypočítavý, reprezentant štátnej moci, rozhoduje o ich odvodoch → oberá rodiny o živiteľov. Celá dedina ho chce potrestať - aj za to, čo spôsobil Eve. Pokúša sa ujsť na voze so slamou, ale dedinčania ho nájdu a ponoria do potoka, aby si vytrpel nejaký trest → klát sa uvoľní a on zomiera.

Peter Jilemnický

V románe Chlieb reaguje na pálčivé spoločenské a sociálne problémy poprevratového dedinského života. Jeho román Pisár Gráč je experimentálnym dielom, ktoré kombinuje expresionizmus, existencializmus a impresionizmus. Jilemnického tvorba predstavuje jeden z vrcholov slovenskej prózy medzivojnového obdobia. V románe Chlieb moderným kompozičným a výrazovým poňatím reaguje na najpálčivejšie spoločenské a sociálne problémy poprevratového dedinského života. Za jeho najväčší tvorivý experiment sa považuje jeho román Pisár Gráč, ktorý možno charakterizovať ako križovatku rôznych umeleckých smerov, ktoré v tomto čase zasiahli slovenské umenie (expresionizmus, existencializmus a impresionizmus). Ide tu o „záznam“ autorovho vedomia o vojne a uvedomenie si dôsledkov 2. svetovej vojny, ktorá práve začína. Vojnu zobrazuje ako cirkus; hrdinstvo a vlastenectvo ako falošné hodnoty.

František Hečko

Jeho románová kronika Červené víno zachytáva život na slovenskej dedine v období prvej svetovej vojny a medzivojnovom období. Červené víno je generačný román s autobiografickými prvkami. Typický sociálno-psychologický román, ktorý má prvky expresionizmu - postavy plné vitality, vášne, života a lyrizovanej prózy. Využívaním postupov ľudovej rozprávky (boj dobra a zla) autor majstrovsky ovplyvňuje city čitateľa, vyvoláva v ňom sympatiu, rozcitlivenie. Dej rámcuje aj jedna situácia z deja: na začiatku románu odchádzajú potajomky z bohatého majetku Michala Habdžu v Zelenej Mise Urban a Kristína a na konci románu odchádzajú ticho ako zlodeji s prázdnymi rukami Marek a Lucka.

Rodina Habdžovcov:

• Michal + Verona: Rodičia Urbana, záleží im na majetku nie na cti.
• Urban: Pracovitý, najstarší syn, po tom ako si zobral za ženu Kristínu, rozhodol sa vzoprieť rodičovskej „diktatúre“ a ušiel s ňou do Vlčindola.
• Kristína: Urbanova žena, pekná, pracovitá, bezhranične manžela miluje, je „predmetom“ nenávisti medzi Urbanom a jeho rodičmi a medzi Urbanom a Silvestrom B.
• Marek: Urbanove prvé dieťa, narodené hneď po svadbe.

Je to jeden z najslávnejších a najobľúbenejších slovenských románov. Najvýraznejšie je spracovaná dedinská tematika - zachytáva plasticky západoslovenskú dedinu vo vinohradníckom kraji, zaľudnenú typickými obyvateľmi. Autor zachytáva život dediny na troch generáciách Habdžovcov, je to teda generačný román, ale najviac je dielo autobiografickým románom, pretože postavy Urbana a Kristíny mali svoje prototypy v rodičoch autora. Je to aj spoločenský román - postavy sú presne zakotvené vo svojej spoločenskej vrstve a autor cez ne poukazuje na jej napredovanie alebo zánik (napr. zánik patriarchálneho sedliactva). Sociálny román - dielo o boji dedinského človeka o prežitie v ťažkej práci, ale aj o vykorisťovaní a propagácii sociálno-demokratických a neskôr komunistických myšlienok. Autor zobrazuje nesmiernu biedu na slovenskej dedine. Nedostatok peňazí má za dôsledok biedu, choroby a smrť detí. Takmer celé dielo je o láske Urbana a Kristíny (je ľúbostným románom), neskôr o láske Marka a Magdalény, ale aj mnohých iných dvojíc. Lásku chápe autor ako expresionisti - ako vášeň, je pudová, ale aj oddaná, nežná. Je tam láska v každej forme - materinská, súrodenecká, starorodičovská, manželská, mimomanželská. Celú pospolitosť dediny formuje práca a láska a niekde sa pridáva choroba. Autor zachytáva vypuknutie 1. svetovej vojny, odchod otcov a synov na front, osudy rodín, ktoré zostali bez živiteľa. Zachytí správy o prvých ranených, ale aj zabitých.

Svetová literatúra

Vo svetovej literatúre patria medzi významných predstaviteľov sociálneho románu:

Honoré de Balzac

Honoré de Balzac (1799-1850) bol významný francúzsky realista. Pochádzal z dedinskej rodiny, otec zbohatol počas Francúzskej revolúcie ako vojenský zásobovateľ. Vyštudoval právo, ale venoval sa písaniu poviedok a románov. Ženy zohrávali dôležitú úlohu v jeho živote. Niekoľko mesiacov pred smrťou sa oženil s poľskou šľachtičnou Evelinou Hanskou. Balzac vytvoril cyklus asi sto románov, známy ako Ľudská komédia, ktorý zobrazuje život Francúzska v období ponapoleonskom až do polovice 19. storočia. Dielo je prierezom spoločnosti od najnižších vrstiev po najvyššie. Román Otec Goriot sa odohráva v penzióne pani Vauquerovej, ktorý je symbolom sociálneho rozvrstvenia spoločnosti. Čím vyššie otec Goriot postupuje v budove penziónu, tým je chudobnejší a tým nižšie sa sociálne zaradí. Osudy postáv sa odohrávajú v penzióne vdovy Vauguerovej. Otec Goriot zomiera za prítomnosti cudzích ľudí a pochovaný je na trovy študentov. Dcéry na pohreb pošlú koč so služobníctvom. Otec Goriot na smrteľnej posteli povie: „Človek musí umierať, aby spoznal, čo sú deti."

Émile Zola

Émile Zola (1840-1902) patrí k ústredným postavám európskeho naturalizmu a tvorcom moderného sociálneho románu. Jeho ambícia „preložiť spoločnosť do románu“ stála na experimentálnej metóde, empirickom zbieraní materiálu, na teórii determinizmu prostredníctvom dedivosti (hereditas) a prostredia (milieu), a na bezprecedentnom cyklickom projekte Les Rougon-Macquart. Zola pritom prepojil estetiku s vedou: román mal byť „laboratóriom“, v ktorom sa skúša pôsobenie sociálnych a biologických činiteľov na ľudskú vôľu. Zolova poetika sa formuje v prostredí industrializácie a urbanizácie. Jeho romány Germinal a Nana zobrazujú život robotníkov a prostitútok.

tags: #socialny #roman #slovenskej #literature #vyklad