Sociálny pracovník je povinný vykonávať svoju prácu v súlade s etickými princípmi. Na rozdiel od teórie ich uplatňovanie v praxi je spojené aj s problémami, ktoré si vyžadujú zo strany sociálneho pracovníka citlivé prehodnocovanie svojho postupu.
V profesijných spoločenstvách, ktoré kladú dôraz na svoju povesť, platí za vec cti plne rešpektovať a v praxi uskutočňovať požiadavky na morálku profesie, ktoré sú vyjadrené v kodifikovanej podobe v etických (morálnych) kódexoch. Väčšine kódexov je spoločné to, že existujú v povolaniach, kde objektom záujmu je človek, pretože výkon takejto profesie zasahuje do celého života človeka. Kódex slúži i ako ochrana stavovskej príslušnosti, chráni pred neoprávnenými útokmi. Na verejnosti má vyvolávať dôveru, úctu i spoločenské uznanie schopností, výkonu, vyjadruje vernosť povinnostiam profesie.
Etický kódex môžeme charakterizovať ako normatívny systém zahrňujúci v sebe morálne normy a princípy, ktorý je vyjadrením mravného ideálu určitého povolania, jeho hlavných hodnôt, určitou formou príkazov a zákazov v písomnej podobe. Slúži ako určitá projekcia plnenia úloh v povolaní i ako všeobecný návod, ako sa treba správať v konkrétnych situáciách a v profesijných vzťahoch. Jeho normy definujú správanie, ktoré má verejnosť právo očakávať od odborníkov aj od ich zamestnancov.
V zmysle Etického kódexu sociálnych pracovníkov, prijatého Valným zhromaždením Asociácie sociálnych pracovníkov na Slovensku v roku 1997, sociálny pracovník okrem iného asistuje ľuďom pri rozvíjaní schopností, ktoré im umožnia vyriešiť ich individuálne alebo kolektívne sociálne problémy, pričom má zodpovednosť v prvom rade voči svojim klientom, má rešpektovať klientovo súkromie a dôvernosť informácií, získaných pri svojej práci. Svoju prácu považuje za službu.
Právo a morálka regulujú z veľkej časti tie isté spoločenské vzťahy. To znamená, že podstatné časti ľudského správania sú upravené zároveň morálkou aj právom. Konanie jednotlivcov aj iných subjektov možno hodnotiť podľa oboch normatívnych systémov. Preto má význam skúmať vzťah práva a morálky. Objektívne právo je obsiahnuté v právnych normách. Z neho vyplývajú subjektívne práva buď v podobe oprávnení, teda možnosti využiť ponuku práva, alebo v podobe povinností, teda nutnosti niečo konať, nekonať, dať alebo strpieť. Právne normy nás zaväzujú zvonku a sú vynutiteľné štátnou mocou. Morálne normy zaväzujú človeka zvnútra a ich zachovávanie - pokiaľ nie sú obsiahnuté v právnej norme - je vynutiteľné len verejnou mienkou. Základným teoretickým prameňom skúmania problematiky morálky a mravnosti je etika, ktorá skúma ľudské správanie z hľadiska jeho morálnej hodnoty a usiluje sa nájsť meradlo, ktoré by človeku umožnilo rozhodnúť, čo je dobro, čo zlo, česť, nečestnosť a pod.
Konflikt zákonných povinností a záujmov klienta
Okrem toho môžu v praktickej sociálnej práci nastať situácie, kedy sa sociálny pracovník ocitne v dileme medzi splnením zákonnej povinnosti a rešpektovaním záujmu, ktorý pred ním vyjadril klient.
Už v úvode by som chcela zdôrazniť možný rozdiel medzi skutočným záujmom klienta a záujmom, ktorý klient predkladá ako pre seba najlepší podľa vlastného posúdenia. Dochádza k tomu v situácii, keď sa sociálny pracovník dozvie od klienta o pripravovanej, páchanej alebo už spáchanej trestnej činnosti.
Platný Trestný zákon pozná dve skutkové podstaty, súvisiace s uvažovanou problematikou, a to neoznámenie trestného činu a neprekazenie trestného činu. Kto sa hodnoverným spôsobom dozvie, že iný spáchal zločin alebo niektorý z presne špecifikovaných trestných činov je povinný to oznámiť orgánom činným v trestnom konaní pod ťarchou trestu odňatia slobody. Od tejto povinnosti je oslobodený ten, kto by oznámením uviedol seba alebo blízku osobu (za ktorú však v zmysle zákona nemožno považovať klienta) do nebezpečenstva smrti, ublíženia na zdraví, inej závažnej ujmy alebo do nebezpečenstva trestného stíhania. Ďalej je od povinnosti oznámiť spáchaný trestný čin oslobodený ten, kto by porušil spovedné tajomstvo, resp. podmienku mlčanlivosti osoby v pastorácii ako aj ten, kto by oznámením porušil zákonom uznanú povinnosť mlčanlivosti.
Nasledujúce ustanovenie Trestného zákona ukladá povinnosť osobne alebo prostredníctvom iného prekaziť spáchanie alebo dokončenie trestného činu, o ktorého príprave alebo páchaní sa dozvie, alebo aspoň včas oznámiť prípravu alebo páchanie činu. Oslobodenie od tejto povinnosti sa vzťahuje okrem dôvodov uvedenia seba alebo blízkej osoby do nebezpečenstva a dôvodov porušenia spovedného tajomstva aj na nemožnosť prekaziť zločin bez značných ťažkostí.
Z uvedenej dikcie zákona vyplýva, že sociálny pracovník o spáchanom, páchanom alebo pripravovanom zločine, resp. v profesijných spoločenstvách...
Možno konštatovať, že v rozoberanej problematike je právnou normou Trestný zákon a morálnou Etický kódex. Existuje možnosť porušiť právnu normu z dôvodu jej rozporu s normou morálnou, vyplývajúcou zo svedomia konajúceho.
Človeka charakterizujú dve kvality - rozum a slobodná vôľa. Samy o sebe však ešte nerobia človeka dobrým a správne sa rozhodujúcim i konajúcim. Na to je ešte potrebný cit lásky. Láska k sebe a všetkým ľuďom spolu s rozumom a slobodnou vôľou - to je ľudskosť a to je tajomstvo morálky. Prastarým kritériom posúdenia správneho konania je tzv. zlaté pravidlo: čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im. To znamená, že nikomu nemáme spôsobiť to, čo by bolo namierené proti jeho šťastiu a blahu. Mnoho filozofov považuje za najdokonalejší božský zákon - lex divina, ktorý je stelesnením pravdy, správnosti a dobra. Koriguje nedokonalosti ľudského zákona - lex humana v zmysle, aby žiadne zlo nezostalo nezakázané a nepotrestané.
Ak hovoríme o práve a morálke, nemôžeme obísť spravodlivosť. Aristoteles prirovnáva spravodlivosť k pokojnému, rovnovážnemu stavu.
Cieľom sociálneho poradenstva je zvýšiť kvalitu života klienta. Toto je dôležitejšie ako obavy z páchateľa, ba dokonca ohľaduplnosť voči nemu pri neoznámení trestnej činnosti. Cieľom poradenstva je v podstate eliminácia patológie, pomoc klientovi k jeho nezávislosti od iných ľudí, podporovanie osobnostného rastu klienta, zvýšenie kvality života, riešenie potrieb človeka v núdzi, jeho duševné a fyzické zdravie.
V texte preambuly Etického kódexu sociálnych pracovníkov SR čítame: „Sociálni pracovníci sa pri svojej práci riadia Medzinárodným etickým kódexom a inými medzinárodne uznávanými normami a tiež normami, ktoré sami formulujú a prijímajú, aby vytvorili národný rámec svojej činnosti v príslušnom kultúrnom, sociálnom, právnom a ekonomickom kontexte na všetkých úrovniach.“
Podľa Etického kódexu sa sociálny pracovník zo všetkých síl snaží o dosiahnutie a udržanie vysokej profesionality pri výkone svojej práce. Nesklamať dôveru klienta je iste profesionálne. Sociálny pracovník vo svojej práci považuje za prvoradý záväzok slúžiť. V zmysle Etického kódexu má sociálny pracovník zodpovednosť aj voči spoločnosti, a to podporovaním jej všeobecného blaha. Kódex vo všeobecnosti by mal ochraňovať nielen záujmy klienta, záujmy konkrétnej profesie, ale i verejné záujmy a mal by rešpektovať záujmy verejnosti.
Poradenstvo má pomôcť klientovi mobilizovať svoje vnútorné, psychické sily a zdroje a vonkajšie možnosti jeho okolia na to, aby si s pomocou poradcu dokázal vyriešiť problém viac-menej sám. Pri každej pomáhajúcej profesii je dôležité rešpektovať právo klienta na sebaurčenie, na slobodné rozhodovanie a voľbu. V pozitívnom význame ide o vytvorenie podmienok, ktoré klientovi umožnia stať sa viac seba určujúcim, čo znamená pomôcť mu dosiahnuť stav, v ktorom bude mať schopnosť vidieť dosiahnuteľné možnosti. Bez toho, že by sme chceli vrátiť prekonaný koncept profesionálneho paternalizmu, predsa pri vykonávaní sociálnej práce môžu nastať situácie, kedy je potrebné ochrániť klienta, dokonca i pred jeho nesprávnymi požiadavkami, či ich dôsledkami. Partnerský vzťah medzi poradcom a jeho klientom má rešpektovať autenticitu klienta, akceptovať jeho odlišnosti, dokázať sa vcítiť do jeho aktuálnej situácie, ale i motivovať a povzbudzovať klienta k zmene, pomáhať mu a spolu s ním hľadať optimálne vzorce správania a fungovania vo svete.
Sociálny pracovník má pomôcť klientovi porozumieť jeho možnostiam, ale i dôsledkom, ktoré prinášajú jednotlivé možnosti výberu a rozhodnutia klienta.
O problematike oznamovacej povinnosti trestného činu v zmysle Trestného zákona je možné uvažovať nielen z pozície sociálneho pracovníka, ale aj samotného klienta, ako občana štátu, ktorý je tiež viazaný právom. Skončenie protiprávneho zaobchádzania, ponižovania a ubližovania by malo prevýšiť akékoľvek obavy z pomsty tyrana. Morálna i profesijná povinnosť sociálneho pracovníka rešpektovať klientovo súkromie a zachovávať dôvernosť informácií, získaných pri svojej práci, predsa nemusí byť pri zachovaní citlivého prístupu, v rozpore s oznamovacou povinnosťou podľa zákona. Po vyhľadaní pomoci a pri prijímaní sociálneho poradenstva i konkrétnych sociálnych služieb potrebuje klient dôverovať sociálnemu pracovníkovi, cítiť sa v bezpečí a prijatý.
Zákonné rámce sociálnej práce
Od prvého januára 2015 upravuje výkon sociálnej práce zákon. Doteraz na Slovensku neexistovala žiadna komplexná úprava podmienok výkonu sociálnej práce, čo má za následok aj skreslený pohľad verejnosti na túto profesiu. Sociálnu prácu môže v praxi vykonávať iba ten, kto ju vyštudoval. Môže to byť sociálny pracovník alebo asistent sociálnej práce v závislosti od získaného stupňa vysokoškolského štúdia. Doterajších pracovníkov, ktorí nespĺňajú uvedené kvalifikačné predpoklady, sa zmena nedotkne, čo umožní aj naďalej využívať ich odborný potenciál. Zákon zároveň upravuje profesijné tituly v sociálnej práci, výkon samostatnej praxe sociálneho pracovníka, vzdelávanie a pod. Predpokladá sa tiež zavedenie špecializačných odborov v sociálnej práci.
Súčasťou zákona je aj zriadenie profesijnej organizácie - Slovenskej komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. Zákon upravuje jej postavenie a pôsobnosť. Okrem plnenia štandardných úloh profesijnej organizácie napr. v oblasti etiky povolania, budovania kreditu profesie, úloh smerom k členom komory, bude komora overovať aj plnenie podmienok pre výkon samostatnej praxe sociálneho pracovníka. Predpokladá sa, že komora začne plniť svoje úlohy od 1. septembra 2015.
Sociálna práca sa vykonáva okrem rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny aj v rezorte zdravotníctva, spravodlivosti, vnútra či školstva. Najviac sociálnych pracovníkov je v oblasti sociálnych služieb, sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v oblasti kompenzácií ťažkého zdravotného postihnutia, ale aj v dávkových systémoch.
Povinnosti sociálneho pracovníka v zmysle Zákona o sociálnych službách
Základné povinnosti poskytovateľa sociálnej služby (§ 71) zahŕňajú plánovanie poskytovania sociálnej služby podľa individuálnych potrieb, schopností a cieľov prijímateľa sociálnej služby, vedenie písomných individuálnych záznamov o priebehu poskytovania sociálnej služby a hodnotenie priebehu poskytovania sociálnej služby za účasti prijímateľa sociálnej služby (ďalej len „individuálny plán“). Individuálny plán je komplexný, flexibilný a koordinovaný nástroj na aktívnu spoluprácu poskytovateľa sociálnej služby, prijímateľa sociálnej služby, jeho rodiny a komunity.
Poskytovateľ sociálnej služby je povinný dodržiavať maximálny počet prijímateľov sociálnej služby na jedného svojho zamestnanca a minimálny percentuálny podiel odborných zamestnancov na celkovom počte zamestnancov. Ďalej je povinný plniť podmienky kvality poskytovanej sociálnej služby a na účel zvýšenia odbornej úrovne a kvality poskytovanej sociálnej služby vypracovať a uskutočňovať program supervízie.
Pri poskytovaní sociálnych služieb v zariadení nemožno používať prostriedky netelesného a telesného obmedzenia prijímateľa sociálnej služby. Použitie prostriedkov obmedzenia netelesnej povahy prijímateľa sociálnej služby má prednosť pred použitím prostriedkov telesného obmedzenia. Nevyhnutné telesné obmedzenie nariaďuje, schvaľuje alebo dodatočne bezodkladne schvaľuje lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore psychiatria a písomne sa k nemu vyjadruje sociálny pracovník zariadenia.
Formy sociálnych služieb (§ 24) zahŕňajú ambulantnú formu, terénnu formu a pobytovú formu sociálnej služby v zariadení. Poskytovanie terénnej formy sociálnej služby alebo ambulantnej sociálnej služby má prednosť pred pobytovou sociálnou službou. Ak terénna alebo ambulantná forma nie je vhodná, účelná alebo dostatočne nerieši nepriaznivú sociálnu situáciu fyzickej osoby, poskytuje sa pobytová sociálna služba.
Pracovnoprávne aspekty a disciplína
Z pracovného pomeru, ktorý je uzatvorený medzi zamestnancom a zamestnávateľom, vyplývajú pre obe strany určité práva a povinnosti. Pracovná disciplína predstavuje súhrn povinností, ktoré zamestnancovi vyplývajú z rôznych zdrojov, ako je Zákonník práce, pracovná zmluva, kolektívna zmluva, pracovný poriadok a iné všeobecne záväzné právne predpisy.
Medzi základné povinnosti zamestnanca patria: pracovať zodpovedne a riadne, dodržiavať pracovný čas, dodržiavať pokyny zamestnávateľa, oboznamovať sa s predpismi, chrániť majetok zamestnávateľa a zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré by mohli zamestnávateľovi spôsobiť škodu.
Porušovanie pracovnej disciplíny môže mať rôzne prejavy, ako napríklad nedodržiavanie pracovného času, neriešenie pracovných úloh, nerešpektovanie pokynov zamestnávateľa, porušovanie liečebného režimu počas dočasnej pracovnej neschopnosti, fajčenie na pracovisku, či požívanie alkoholu na pracovisku. Zamestnávateľ môže zamestnanca za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny napomenúť, zatiaľ čo za závažné porušenie môže pristúpiť k okamžitému skončeniu pracovného pomeru.
Ako môžeme riešiť etické dilemy v sociálnej práci? - Etický kompas
Sociálny pracovník sa tak v praxi neustále pohybuje na hraniciach zákona a etiky, pričom jeho hlavným cieľom zostáva ochrana a podpora klienta v rámci stanovených právnych a morálnych rámcov.