Sociálny pracovník ako archetyp postmoderného superhrdinu

Sociálna práca ako odbor prešla od svojho vzniku dlhú cestu a stala sa neoddeliteľnou súčasťou modernej spoločnosti. V tomto článku sa pozrieme na sociálneho pracovníka ako na archetyp, ktorý sa vyvíjal v kontexte spoločenských zmien a potrieb. Skúmame, ako sa v mysliach ľudí formoval obraz sociálneho pracovníka, aké hodnoty a ideály stelesňuje a ako sa jeho rola mení v postmodernom svete. V očiach mnohých jedincov v spoločnosti sa tak stal, metaforicky povedané, novodobým superhrdinom, disponujúcim mnohými kompetenciami, osobnostnými špecifikami a možnosťami pomoci. Vyvstávajú však otázky týkajúce sa nadmernej zodpovednosti sociálneho pracovníka, kladenia požiadaviek na neho, a v neposlednom rade tiež opomíjanie a zakotvenie jeho práv v dokumentoch relevantných pre prax.

Úvod do sociálnej práce

O sociálnej práci sa už roky nielen hovorí, ale sa i veľmi kvalitne jej základy vyučujú na vysokých školách už od poprevratového obdobia roku 1989. Podľa I. A. Bláhu (1934, s. 17) „chápe sociálnu prácu v širšom zmysle ako činnosť sociálneho politika, výchovného pracovníka, psychológa, pedagóga alebo sociálneho hygienika, ktorý skúma širšiu oblasť problémov.“ (Novotná, V. - Schimmerlingová, V., 1992, s. 22.) Sociálna práca zahŕňa teda poznatky a činnosť vedeckých disciplín, ktoré sa priamo dotýkajú človeka. Podľa I. Tomeša „sociálna práca je jedným z nástrojov sociálnej politiky.“ (Tomeš, I. In: Matoušek, O. a kol., 2001, s. 155) Demokratická pluralitná spoločnosť, ak má záujem na udržaní sociálneho zmieru, uskutočňuje sociálnu politiku eliminovania hmotnej a sociálnej núdze čo najširších vrstiev obyvateľstva.

„Sociálna práca v užšom poňatí, ako je chápaná teoretikmi tohto odboru a vysoko kvalifikovanými odborníkmi, je charakterizovaná priamym, zámerným a pripraveným kontaktom sociálneho pracovníka s klientom (skupinou, komunitou) za účelom stanovenia sociálnej diagnózy a výkonu sociálnej terapie.“ (Novotná, V. - Schimmerlingová, V., 1992, s. 22.) Sociálny pracovník má na základe vedeckého prístupu a syntézy vedeckých poznatkov vied a vedeckých smerov, ktoré slúžia človeku, pomáhať klientovi prekonať predovšetkým sociálnu núdzu. Podľa Š. Strieženca „chápanie života človeka v sociálnej práci je vždy pozitívne. Možno ho charakterizovať ako pomoc k svojpomoci.“ (Strieženec, Š., 2001, s. 55)

Sociálny pracovník ako opora v postmodernom svete

Sociálny pracovník prevzal v postmoderní spoločnosti úlohu opory, jež bola v dřívějších dobách k dispozícii jedincům v tíživých sociálních situacích. Pri zodpovednom výkone svojho poslania musí sociálny pracovník počítať s istotou problémov, ktoré mu narobia pracovníci niektorých iných pomáhajúcich profesií, predovšetkým profesií s ekonomickým a medicínskym prienikom. Sociálna práca „už v svojich amerických začiatkoch sa totiž ustanovila ako profesia napomáhajúca ľuďom stojacim mimo takzvanú väčšinovú spoločnosť prispôsobiť sa tejto spoločnosti.“ (Řezníček, I., 1994, s. 16.)

Problémy v praxi sociálnej práce

Problémy však začnú, keď absolvent magisterského, či bakalárskeho štúdia chce sociálnu prácu vykonávať v duchu správnych školských osnov. Buď sa môže stretnúť s maximálnym nepochopením, čo ho znechutí. Alebo sa nechá vedome či nevedome vlákať do procesov a skupín, ktoré navonok síce sociálnu prácu deklarujú, ale v skutočnosti im ide o niečo iné. Bohaté sponzorské príspevky do niektorých občianskych združení s humánnou nálepkou sociálnej pomoci, ktoré popritom často zastrešuje rovnaká osoba, nemôžu nikdy dôjsť k oficiálne uvádzanej cieľovej skupine. V našich legislatívnych podmienkach je skutočné sponzorstvo stále len darom. (Zákon č. 595/2003 Z. z., § 50 ods. 1 písm. a) - b.) V trhovom mechanizme nikto nikomu nič zadarmo nedá. Finančné toky, ktoré plynú v rámci účtovníctva na sociálne účely, sa podľa prirodzených zákonitostí tohto mechanizmu nemôžu na ne spotrebovať. „Trhový mechanizmus je sociálne slepý. Priraďuje tovary tým, ktorí môžu zaplatiť najviac (majú dostatočný počet peňažných jednotiek - hlasov), a nie tým, ktorí ich najviac potrebujú.“ (Lisý, J. a kol., 1998, s. 116)

Sociálna práca a príbuzné disciplíny

Sociológia je „veda o ľudskej spoločnosti, o jej vzniku a živote (...).“ (Hartl, P. - Hartlová, H., 2000, s. 549 - 550) Pre sociálnu prácu sú jej poznatky základom. Podľa sociológa Š. Strieženca je „vedná disciplína zameraná na empirické výskumy sociálnej reality a jej mapovanie.“ (Strieženec, Š., 1996, s. 203) Nepochybne vznik sociálnej práce iniciovala i všeobecná potreba teoretické závery z empirických výskumov sociológie aplikovať do praxe v záujme účinnej sociálnej prevencie. Š. Strieženec chápe psychológiu ako vedu „o zákonitostiach rozvoja a fungovania ľudskej psychiky ako osobitnej formy životnej činnosti. Psychológia býva delená na tzv. čistú (teoretickú) a aplikovanú.“ (Strieženec, Š., 1996, s. 177.) V psychológii sa doposiaľ kreovalo mnoho odborov a smerov. Sociálna práca je práca s človekom, ktorého ako človeka aj chápe. Každý z týchto smerov obsahuje pozitívne prvky, no pre sociálnu prácu je azda najviac prijateľný prístup orientovaný na klienta podľa C. R. Rogersa. Tento „je pravdepodobne najvýznamnejším humanistickým autorom, ktorý ovplyvnil sociálnu prácu.(...) Podľa Rogersa je podstatné, aby pomáhajúci pracovník v terapeutickom vzťahu usiloval o kongruenciu a pravdivosť, bezpodmienečnú spätnú väzbu a empatiu.“ (Navrátil, P. In: Matoušek, O. a kol., 2001, s. 210)

Sociálna práca a psychiatria: Rozdiely a symbióza

Psychiatria je „lekárska veda o rozpoznávaní, prevencii a liečbe duševných chorôb, o výskume ich príčin a patogenézy; termín prvýkrát použil nemecký lekár Johann Christian Reil (1803) v štúdii o prejavoch šialenstva „Rapsódia o duševných chorobách.“ (Hartl, P. - Hartlová, H., 2000, s. 470) Až doposiaľ ide o disciplínu, ktorá nemá veľmi vedecký základ, hoci ju vykonávajú medicínsky vzdelaní ľudia. Nedávne devätnáste storočie znamenalo snahy medicínsky vzdelaných ľudí podriadiť duševné problémy biológii. „Umenie individualizácie, ktoré v priebehu zavádzania štandardizovaných schém diagnostiky a liečebných postupov v 19. a 20. storočí takmer stratilo význam, predstavuje dôležitý prvok poetickej medicíny. Zahŕňa v sebe totiž to, že každá nemoc a jej priebeh, áno, i každá forma zdravia vykazuje popri všeobecných rysoch i rysy úplne individuálne, ktoré je možné len s ťažkosťami vtesnať do obvyklých vzorcov lekárskeho prístupu.“ (Danzer, G., 2001, s. 53 - 54) Psychiatria bez zrozumiteľného zdôvodnenia, a predovšetkým bez vedeckého zdôvodnenia s dlhodobým výskumom, somatické dôsledky psychických problémov väčšinou vydáva za ich príčiny a aplikuje na ne chemické preparáty, najčastejšie neuroleptiká. Väčšina takzvane vedeckých dôkazov psychiatrie je v duchu známeho vtipu: „Chytíme zajaca a bijeme ho, pokiaľ sa neprizná, že je levom.“ Ľahké a ťažké neurózy tendenčne väčšinou nálepkuje diagnózami schizofrénie, ktorej medzinárodná klasifikácia taktiež nemá veľmi vedecký základ. Na niektoré suverénne závery psychiatrie by sa ako skutočná veda musela konštituovať ešte v staroveku a výskumy o dedičnosti duševných chorôb začať už s narodením Krista. Pre vniknutie do podstaty jej existencie je dobré vrátiť sa ku kolektívnemu nevedomiu. „Kolektívne nevedomie objavil Jung pri štúdiu nevedomia černochov v Amerike, kde zistil, že archetypy nie sú kolektívne vzorce dané rasovým dedičstvom, ale a priori kategórie predstavivosti, pretože sú analogické u každého belocha, či Indiána.(...) Archetypy sú vzorce, motívy spoločné pre celé ľudstvo, ktoré v nás driemu a vynárajú sa bez našej vôle a uvedomenia.“ (Puškárová, M., 1997, s. 23)

S prudkým nástupom vedy v progresívnom 18. a v 19. storočí zostalo vákuum po procesoch s bosorkami, na ktorých upálenie stačilo už len podozrenie kompetentnej autority. Hoci proces s postihnutými diablom ešte sem - tam prebehol (napríklad „proces s bosorkou prebiehal na súde v peštianskej oblasti ešte v roku 1938 (!)“ (Hermann, I., 1998, s. 17 - 18), postupne preberala spoločenský status inkvizítorov rovnako nevedecká psychiatria. A drží si ho dodnes. (V priebehu druhej svetovej vojny ju na chvíľu z úlohy likvidátora neželaných a nadbytočných odbremenili koncentračné tábory.) Okrem toho jej dáva dnes veľké právomoci i trestné právo. Psychiatria sa dá nazvať aj teoreticko-aplikačnou disciplínou. Vypracovala si teóriu, ktorú aplikuje do praxe. Psychiatrické riešenie sociálnej núdze klienta rozhodne nie je adekvátne. Nezakladá sa na skúsenosti. „Na jednej strane sa po človeku žiada, aby bol normálny, konformný a rozumný, na druhej strane žije v znepokojujúcom prostredí mestskej priemyselnej spoločnosti. Psychiatrické zaobchádzanie potom prostredníctvom svojich postupov (lieky, elektrické šoky, terapia) sa snaží o prispôsobenie sa týchto jedincov zvonka a ponechávajú ich napospas ich vnútorným problémom.“ (Munková, G., 2001, s. 154) Sociálna práca v pravom zmysle slova nemá so psychiatriou žiadne spoločné body. Okrem iného praktiky psychiatrie priamo alebo nepriamo iniciujú činnosť mnohých zhubných kultov a siekt. Pokiaľ v praxi dochádza k spolupráci profesionálneho psychiatra a sociálneho pracovníka, ide asi o účelovú symbiózu.

Sociálny pracovník a problematika siekt a kultov

Kulty a sekty pracujú často v rovnakom prostredí ako sociálna práca, často používajú rovnaké alebo obdobné metódy, často majú rovnakú cieľovú skupinu, a takisto často svoju činnosť nazvú sociálnou prácou. Či to je v zhode s realitou, napovedia niektoré kritéria, ktoré môže evidovať i úplný laik. Robert J. Lifton na základe myšlienkovej prevýchovy zajatcov v kórejskej vojne v 20. storočí, na ktorých ju aplikovali veľmi úspešne Číňania, stanovil osem kritérií pre psychickú manipuláciu. Pokiaľ sa v niektorom prostredí aplikujú, mení sa na prostredie dokonalej psychickej manipulácie.

1. Kontrola prostredia: Podľa R. J. Liftona je to v podstate „kontrola komunikácie v danom prostredí.“ (Lifton, R. J., In: Hassan, S., 1994, s. 258) Dá sa realizovať jednak priamym pozorovaním, jednak oddanými informátormi z radov členov, i novotvarmi, ktoré si novici osvoja. M. S. Peck kult v pejoratívnom zmysle tiež charakterizuje takzvaným zvláštnym jazykom. Podľa neho „čím bližšie má daná organizácia ku kultu, tým býva tento vnútorný jazyk zvláštnejší. Napokon sa podobá tajnému jazyku, ktorému rozumejú len zasvätenci a ktorý je úplne nepreložiteľný.“ (Peck, M. S., 1994, s. 198) Zasvätencami sú jeho tvorcovia a uctievaný vnútorný kruh, čiže manažéri organizácie.
2. Mystická manipulácia (plánovaná spontánnosť): „Mystici sú ľudia, ktorí majú veľmi jasné zážitky procesov kolektívneho nevedomia.“ (Peck, M. S., 1994, s. 165) Každý človek zažil v živote príhodu, ktorá mu svojim priebehom a atmosférou pripomínala niečo zo Svätého písma. Mystici sú ľudia, ktorí takéto niečo z rôznych dôvodov zažijú častejšie. Donucovacia organizácia odštartuje procesy, ktorých výsledkom má byť a často aj býva ilúzia obdobných zážitkov. Presne tak to robia napríklad sobášni podvodníci alebo ženy s cieľom výdajom získať finančné zabezpečenie.
3. Požiadavka čistoty: „Absolútne očisťovanie je proces, ktorý nikdy nekončí. Často je súčasťou rituálu; a ako zdroj obviňovania a hanby súvisí tesne s procedúrou vyznania.“ (Lifton, R. J., In: Hassan, S., 1994, s. 260) Ide v podstate o neustále potreby ťažkého neurotika neustále sa umývať. S požiadavkou čistoty úzko súvisí fanatizmus. „Výrazom fanaticus bol označovaný človek posadnutý chrámovým kultom, náboženský horlivec. V modernom jazyku sa fanatizmom rozumie prehnaná, nekritická angažovanosť za nejaké presvedčenie.“ (Bley, S., 1998, s. 69) Podľa C. G. Junga „fanatizmus je vždy príznakom potlačenej pochybnosti. V dobách, keď Cirkev začína kolísať, stáva sa jej vystupovanie fanatické alebo vznikajú fanatické sekty, pretože musí byť uhasená skrytá pochybnosť.“ (Jung, C. G. : Analytická psychologie. Jeji teorie a praxe. Praha : 1992, s. 23)
4. Kult vyznania: Ide o pochybnú psychoterapeutickú metódu horúceho kresla. Zneužívaním negatívnej skupinovej dynamiky sa verejná spoveď mení na sypanie si popolu na hlavu a záväzky v prospech organizácie.
5. Posvätná veda: Podľa R.J. Liftona „vhodným, avšak nie jediným príkladom je Cirkev zjednotenia. Využíva súčasné tendencie spájať posvätnú sústavu dogmatických zásad s požiadavkou vedeckého prístupu k ľudskému správaniu a k psychológii.“ (Lifton, R. J., In: Hassan, S., 1994, s. 261) Čo autorita označí za vedecké, sa nekriticky za také aj považuje.
6. Frázovitý jazyk: Lionel Trilling nazval slovník novotvarov „jazykom nemysliacich.“ (Lifton, R. J., In: Hassan, S., 1994, s. 261) Okrem kontroly prostredia a myslenia pre manažment skupiny dlhodobé násilie, ktoré si spôsobuje jeho používaním aj samotná obeť, skutočne vedie až k vymývaniu mozgu a následne k zmene identity. Podľa Z. Vojtíška „jednoduchými pravdami a spravidla jediným receptom na všetky otázky autorita ľahko vyplní pocit prázdnoty, ktorý môže byť najmä v konzumnej spoločnosti a najmä v určitých životných situáciách pociťovaný veľmi pálčivo.“ (Vojtíšek, Z., 1998, s. 20)
7. Náuka je viac než človek: M. S. Peck toto kritérium nazval Boh v zajatí. „Vo svojom pokrivenom vzťahu k Bohu a svojej spokojnosti s dogmatizmom kulty vždy akosi cítia, že majú Boha v hrsti, že ho zajali.“ (Peck, M. S., 1994, s. 198) Človek ako obraz Boha je v porovnaní s ideológiou zhubnej organizácie len psím hlasom. Z. Vojtíšek to v roku 1998 nazýva podceňovanie rozumu. „Skrýva sa často za vedu (napr. tvrdením, že ľavá mozgová hemisféra je príliš vyvinutá na úkor pravej, citovej), alebo sa rozumu pripisujú predovšetkým vojny, katastrofy a hrozby 20. storočia. Skúsenosti, pocity a zážitky sa pred rozumom uprednostňujú.“ (Vojtíšek, Z., 1998, s. 21.)
8. Existenčné provizórium: Ide o život v neustálej neistote, ktorý si členovia organizácie kompenzujú skupinovým narcizmom - hrdosťou na príslušnosť k nej. Ak člen organizácie nemieni takéto provizórium zdieľať, čaká ho väčšinou nálepka nepriateľa. Tým napríklad podľa Scientologickej cirkvi je každý, kto o nej vysloví niečo iné než chválu. Podľa jej zakladateľa L. R. Hubbarda „môže byť pripravený o majetok (...), alebo byť poškodený akýmkoľvek spôsobom ktorýmkoľvek scientológom, bez toho, aby bol dotyčný scientológ disciplinárne potrestaný.“ (Škvaril, R., 1995, s. 28)

Etická zodpovednosť a typológia sociálnych pracovníkov

Sociálna práca je praktická profesia a akademická disciplína, ktorá podporuje sociálnu zmenu a rozvoj, sociálnu kohéziu, empowerment a slobodu ľudí. Odkaz tejto nadnárodnej definície je silný s jasnými hodnotami. Vyššie uvedená definícia pokračuje menovaním pilierov na ktorých sociálna práca stojí. Sú nimi: sociálna spravodlivosť, ľudské práva, kolektívna zodpovednosť a rešpektovanie odlišností. Spravodlivo nastavený sociálny systém, dodržiavanie solidarity a slobody a rešpekt voči sebe sú princípy presahujúce vedný odbor sociálnej práce. Stoja za osvojenie nami všetkými.

Podľa Tokárovej (2003) funkcie sociálnej práce možno rozdeliť do štyroch celkov:

1. pomoc jedincom, skupinám alebo komunitám pri rozvíjaní ich potenciálu k riešeniu sociálnych problémov
2. podporovanie a posilňovanie samostatnosti sociálnych klientov v riešení sociálnych problémov
3. hľadanie a zavádzanie spravodlivých sociálnych stratégií, služieb a alternatívnych riešení k už existujúcim a fungujúcim socioekonomickým zdrojom
4. poskytovanie informácií zabezpečovanie kontaktov s inštitúciami, ktoré ponúkajú socioekonomické zdroje v súvislosti s riešením sociálnych problémov

Aby sociálny pracovník zvládal vykonávanie týchto funkcií musí mať odbornú prípravu, osobnú zrelosť, skúsenosti a etické postoje a musí sa vedieť komplexne zhodnotiť situáciu klienta. Teda osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od kvalitného vzdelania, sociálneho rozhľadu, integrovaného súhrnu povahových čŕt (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, vzbudzovanie dôvery), profesionálnych predpokladov a schopností, schopnosť komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami (Strieženec, 2001). Existujú pravidlá pre tzv. etickú zodpovednosť a typológiu sociálnych pracovníkov. Sú to základné hodnoty sociálneho pracovníka, ktoré zahŕňajú:

• rešpektovanie klienta
• úprimnosť, otvorenosť, dôveryhodnosť a dôvera vzhľadom ku klientovi
• vzdelanosť a zručnosti sociálneho pracovníka
• starostlivosť a horlivosť sociálneho pracovníka
• účinnosť a užitočnosť
• oprávnenosť intervenovať
• spoluprácu a zodpovednosť
• autoritu a váženosť

Dôležitú úlohu zohrávajú pri práci sociálneho pracovníka jeho osobnostné a profesionálne kvality, hodnoty, ktoré uznáva, spôsob, akým pristupuje ku klientovi. Sociálny pracovníci ako profesijná skupina by mali zdieľať spoločné hodnoty, ktoré sú uvedené v etickom kódexe (Matoušek, 2008). Etické kódexy vytvárajú profesné asociácie, podstatou etického kódexu je rešpektovanie práv druhých.

• etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči klientom - zahŕňa prvoradosť záujmov klienta, práva klientov, dôvernosť a mlčanlivosť, honoráre
• etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči kolegom - zaoberá sa slušnosťou a zdvorilosťou, prácou s klientmi kolegov
• etická zodpovednosť sociálnych pracovníkov voči zamestnávateľom - záväzky voči zamestnávateľským organizáciám
• etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči spoločnosti - udržanie profesionálnej cti, služba spoločenstvu, rozvoj poznatkov, podpora všeobecného blaha

Etický kódex na jednej strane napomáha sociálnemu pracovníkovi pri riešení etického problému a na strane druhej je akousi pomocnou barličkou pri prístupe ku klientovi. Reflexívna prax reflektuje a dokáže reagovať na etické problémy klienta, je si istejší svojou osobnosťou, je schopný sa vyrovnať s neistotou, ktorá sociálnu prácu sprevádza, snaží sa o integráciu hodnôt, znalostí a uvádza ich do praxe. Je autonómna osobnosť.

Typológia prístupu k praxi sociálneho pracovníka (Banksová, 1995)

Z hľadiska prístupu k praxi rozlišujeme:

1. Angažovaný sociálny pracovník (rovnocenný partner) - chápe svoju prácu ako spôsob, ktorým uplatňuje osobné a morálne hodnoty. Vychádza z toho, že sociálny pracovník sa má venovať a starať o klienta, jednať s nimi ako s priateľmi. V dnešnom kontexte je tento prístup dosť problematický realizovateľný.
2. Radikálny sociálny pracovník (rovnocenný partner) - s predchádzajúcim má spoločné to, že vkladá osobné hodnoty do praxe. Nerobí to pre klienta, ide mu o zmenu zákonov v oblasti sociálnej praxe a politiky.
3. Byrokratický sociálny pracovník (úradník, technik) - v tomto modeli sa odporúča oddeliť osobné hodnoty od pracovných hodnôt a od hodnôt zamestnávateľa. Cieľom sociálnej práce je manipulácia s ľuďmi v záujme ich zmeny. Patrí tu aj vytváranie ilúzie starostlivosti o klienta, na druhej strane pôsobí prísne rozdelenie, ktoré je nutné kvôli tomu, aby sa sociálny pracovník vyhol emočnému zaťaženiu.
4. Profesionálny pracovník (profesionál) - je to autonómny profesionál, vzdelaný v odbore, vedený etickým kódexom. Jeho identitu tvorí členstvo v profesii. Prioritou sú práva klientov a záujmy klientov. Tu je vzťah definovaný ako spolupráca na rovnej úrovni, podieľanie sa na oboch stranách. Treba tu vyvážiť moc medzi klientom a pracovníkom upevnením práv klienta. Klient sa podieľa na riešení problému.

Syndróm vyhorenia

Prejavom syndrómu vyhorenia je nezáujem o klientove problémy, zbavovanie sa zodpovednosti za rozhodnutia, presúvanie svojich klientov kolegom, v niektorých prípadoch u žien najmä nástup na materskú dovolenku. Riešenie: nájsť si spôsob relaxovania, komunikovať o tom s inou osobou. Prípadne využiť poradenské služby psychológa, požiadať o dovolenku, zmena prostredia prospeje v takej situácii.

Sociálna rola a jej dimenzie

Stať sa spoločenskou bytosťou a úspešne zvládať roly v spoločenskom živote je komplexný proces, ktorý presahuje rámec výchovy a vzdelávania. Prioritne ide o socializáciu, učenie sa v spoločenských podmienkach, proces vzniku a vývinu osobnosti vo vzájomnej závislosti od spoločenského prostredia, v ktorom sa jedinec vyvíja a následne pôsobí. Rola a jej dimenzie predstavujú rozmer zvnútornenia a osvojenia si typu spôsobu správania, ktoré vyplýva z pozície, ktorú zastáva. Úspešné zvládanie jednotlivých rolí si vyžaduje učenie a prispôsobovanie sa. V kontexte sociálnej práce nadobúda rola sociálneho pracovníka špecifický význam, ktorý sa prejavuje v rôznych archetypoch správania a konania.

Mnohí psychológovia sa v charakteristike pojmu rola zhodujú, že ide o očakávaný spôsob vedomého aj nevedomého správania a konania jednotlivca, ktoré vyplýva z jeho vnútornej dynamiky, spôsobu a vzoru, ktoré jedinec získal v procese svojho vývinu, a ktorý vyplýva z jeho pozície. Najčastejšie ide o archetypy vzorov správania, určené spoločenskými alebo skupinovými očakávaniami, ktoré sú úzko spojené so sociálnym statusom. Každý jedinec si roly, v ktorých sa ocitá v priebehu svojho života, spoluvytvára, prispôsobuje, modifikuje, kombinuje, príp. Pojem sociálna rola nezávisle navrhli americkí sociológovia R. Linton a J. H. Mead. Interpretovali ju ako jednotku sociálnej štruktúry opísanú vo forme systému noriem daných človeku a z hľadiska priamej interakcie medzi ľuďmi. Hra na hranie rolí, počas ktorej si človek predstavuje sám seba v úlohe iného človeka, vytvára bohatý rámec spôsobov správania, o ktorých niekedy nevie predpokladať, ako sa ich zhostí. J. H. Mead sa zaoberal aj ľudskou socializáciou. V súvislosti s ňou vymedzil koncepciu takzvaného „významného druhého“ a jeho internalizovanej, nadindividuálnej formy tzv. J. H. Na základe praktického pozorovania odlíšil „hru - play“ a „hru - game“. Prvá označuje najbežnejšie hranie sa na niečo a spočíva v napodobňovaní úloh dospelých. Druhá označuje hranie niečoho, čo zahŕňa zložitejší systém pravidiel, ktoré musí dieťa pochopiť a vedieť správne interiorizovať a interpretovať v živote. V odbornej literatúre nájdeme širokú škálu členení a typov rolí. Najpodstatnejšie však je, aby sme vedeli obsah jednotlivých rolí pochopiť, porozumieť im, zhostiť sa ich v najpozitívnejších dimenziách. Rozlišujeme roly sociálne, ktoré sú podmienené postavením indivídua v systéme objektívnych sociálnych vzťahov (profesionálne, sociálno-demografické a pod.) a roly medziosobnostné, ktoré sú určené postavením indivídua v systéme medziľudských vzťahov (vodca, outsider a pod.). Vyčleňujeme tiež roly aktívne, ktoré plní jedinec v danom momente a latentné, ktoré sa v danej situácii neprejavujú. V západnej sociológii a psychológii sa rozšírili rozličné rolové koncepcie osobnosti. Človek zastáva v živote viacero rolí a musí sa naučiť vhodne ich spájať.

Profesionálne roly a osobnostné charakteristiky sociálneho pracovníka

Rola sociálneho pracovníka je komplexná a mnohostranná. Sociálni pracovníci plnia rôzne úlohy, ako napríklad:

• Poskytovanie poradenstva a podpory: Sociálni pracovníci poskytujú poradenstvo a podporu jednotlivcom, rodinám a skupinám, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácii. Pomáhajú im identifikovať ich problémy, hľadať riešenia a zvládať ich emócie.
• Advokácia: Sociálni pracovníci sa zasadzujú za práva a potreby svojich klientov. Pomáhajú im získať prístup k službám a zdrojom, ktoré potrebujú, a bojujú proti diskriminácii a sociálnemu vylúčeniu.
• Mediácia: Sociálni pracovníci pomáhajú riešiť konflikty medzi jednotlivcami, rodinami a skupinami. Vytvárajú bezpečný priestor pre komunikáciu a pomáhajú nájsť spoločné riešenia.
• Vzdelávanie a osveta: Sociálni pracovníci vzdelávajú a informujú verejnosť o sociálnych problémoch a o tom, ako im predchádzať. Organizujú prednášky, workshopy a kampane, ktoré zvyšujú povedomie o dôležitých témach.
• Výskum a analýza: Sociálni pracovníci sa venujú výskumu a analýze sociálnych problémov. Identifikujú trendy a potreby v spoločnosti a navrhujú nové stratégie a programy na zlepšenie sociálnej situácie.

Okrem odborných znalostí a zručností si práca sociálneho pracovníka vyžaduje aj určité osobnostné charakteristiky. Medzi najdôležitejšie patria:

• Empatia: Sociálny pracovník by mal byť schopný vcítiť sa do situácie svojich klientov a porozumieť ich emóciám.
• Trpezlivosť: Práca s ľuďmi v ťažkých životných situáciách si vyžaduje trpezlivosť a pochopenie.
• Odolnosť: Sociálny pracovník by mal byť odolný voči stresu a schopný zvládať náročné situácie.
• Kreativita: Sociálny pracovník by mal byť kreatívny a schopný hľadať nové riešenia pre problémy svojich klientov.
• Etika: Sociálny pracovník by mal dodržiavať etické princípy a konať v záujme svojich klientov.

Výzvy a dilemy v práci sociálneho pracovníka

Práca sociálneho pracovníka je náročná a prináša so sebou množstvo výziev a dilem. Medzi najčastejšie patria:

• Nedostatok zdrojov: Sociálni pracovníci často pracujú v podmienkach s nedostatkom zdrojov, čo im sťažuje poskytovanie kvalitnej pomoci svojim klientom.
• Byrokracia: Sociálni pracovníci sa často stretávajú s byrokratickými prekážkami, ktoré im bránia v efektívnej práci.
• Syndróm vyhorenia: Práca s ľuďmi v ťažkých životných situáciách môže viesť k syndrómu vyhorenia, ktorý sa prejavuje únavou, stratou motivácie a depresiou.
• Etické dilemy: Sociálni pracovníci sa často stretávajú s etickými dilemami, pri ktorých musia zvažovať rôzne aspekty a hľadať najlepšie riešenie pre svojich klientov. Napríklad, ako postupovať v situácii, keď klient odmieta pomoc, alebo keď je ohrozené jeho zdravie alebo život?

Sociálna práca na Slovensku a jej spoločenské vnímanie

„Taký mladý a už docent?“ spýtala sa ma spolužiačka na nemčine. „Tak to vyšlo.“ odvetil som s pokorou. „A v akom odbore ak smiem vedieť?“ zvedavo zisťovala ďalej. „Sociálna práca.“ odpovedám. „Ahaaa, tak mi to je jasné.“ poznamenala s pohŕdaním a úsmevom. Očakával som podobnú poznámku. V provinčnom malom okrese je detašované pracovisko, ktoré sa môže hrdiť najvyšším počtom sociálnych pracovníčok/pracovníkov na m2 na svete (tvrdenie hraničiace s istotou). Môj britský spolužiak (študovali sme spolu v nemeckom Paderborne), ktorý sa po desiatich rokoch v anglickej armáde rozhodol študovať sociálnu prácu mi povedal: „Byť sociálnym pracovníkom v Anglicku je privilégium. Tešíme sa spoločenskému uznaniu a aj finančné ohodnotenie je nadštandardné. Po rokoch bojov chcem pomáhať.“ Pre nemecké spolužiačky bolo bežné aktivizovať sa na politickom poli. Na Slovensku máme tendenciu pohŕdať (nielen) sociálnymi pracovníčkami, pracovníkmi. Sú to však pomáhajúce profesionálky, profesionáli na ktorých sa zaručene počas života aspoň raz obráti každý z nás.

Príklad z praxe: Projekt deinštitucionalizácie ľudí so zdravotným postihnutím

Momentálne pracujem na projekte deinštitucionalizácie ľudí so zdravotným postihnutím. Fotím stav sociálnych zariadení na Slovensku a zároveň socializáciu ich obyvateľov smerom von. Je to nádherný projekt plný pozitívnej spätnej väzby. So zadávateľom sa dalo dohodnúť na tom, že výstupné fotografie budú z môjho výberu. Projekt delím na dve časti. Prvá časť je pre zadávateľa a poukazuje na pozitívne zmeny. Tá druhá, ktorú som nazval Vzdialená blízkosť, je o miznúcom svete a rád by som ju vydal knižne. Priamo v sociálnych zariadeniach to už nie je také jednoduché. Keď použijem slová sociálna fotografia, tak si vedenie okamžite pomyslí, že tam budem fotiť plesne, pavučiny, pocikaných ľudí. Stavajú ma do roly akéhosi „udavača“, boja sa, že na základe fotografií k nim príde kontrola. Nenápadne sa snažím vysvetľovať, že pojem sociálny má aj pozitívny podtón. Aj sociálne najnižšiu skupinu je možné nafotiť krásne. Veľmi ušľachtilo až ikonicky. Snažím sa vysvetliť, že práve sociálna fotografia im môže pomôcť. Prostredníctvom expresívnejšieho pohľadu fotografa je obecenstvo nútené premýšľať. Sociálna fotografia má obrovskú moc pomôcť, ale aj uškodiť.

Odporúčania pre prácu sociálneho fotografa

Človek, ktorý sa chce venovať sociálnej fotografii, by mal byť všestranný, čiže mal by rozumieť psychológii, sociológii, etike, mal by vedieť narábať so slovom. Fotograf by mal vedieť prispôsobiť svoje správanie k ľuďom, s ktorými prichádza do kontaktu. Je potrebné mať preštudované dejiny umenia, rozumieť výtvarnému umeniu, móde, architektúre a podobne. Pri sociálnom dokumente je dôležité, aký ste človek. Akú máte výchovu, v akom celospoločenskom kódexe ste boli vychovávaní. Mali by ste byť učení tolerancii, empatii, ktorá je v sociálnom dokumente dôležitá. Bez empatického vnímania môžete byť fotografom, ale bude pre vás ťažšie socializovať sa v komunite, ktorú chcete fotografovať. Akú fotografiu autor vytvorí, taký je človek. Ten, kto bol rozmaznávaný prílišnou starostlivosťou a strachom svojich rodičov, nech na sociálnu fotografiu radšej zabudne. Dokumentárna fotografia, a špeciálne sociálna fotografia, je o zodpovednosti.

tags: #socialny #pracovnik #ako #archetyp