Sociálny kontext je situácia, v ktorej sa akcia alebo udalosť odohráva. Je to súbor okolností a vonkajších prvkov, ktoré obklopujú a ovplyvňujú udalosť, udalosť alebo jav. Sociálny kontext môže ľudí a ich konanie ovplyvňovať mnohými spôsobmi. Môže tiež ovplyvniť to, ako ľudia interpretujú to, čo sa okolo nich deje, a ako sa rozhodujú. Sociálny kontext je veľmi dôležitý na pochopenie toho, ako spoločnosť funguje a ako ľudia medzi sebou súvisia.
Podľa autorov je sociálny kontext sociálne prostredie, v ktorom ľudia žijú a ktoré ovplyvňuje spôsob, akým myslia, konajú a cítia. Ľudia môžu byť ovplyvnení normami a hodnotami spoločnosti, v ktorej žijú, a môžu tiež reagovať odlišne na sociálne situácie na základe očakávaní spoločnosti. Sociálny kontext je sociálna konštrukcia, ktorá definuje vzťahy medzi jednotlivcami a skupinami. Tvorí ho súbor prvkov ako kultúra, sociálne normy, inštitúcie, história, ekonomika a životné prostredie.
Čo je to kontext v komunikácii?
Pojem kontext pochádza z latinčiny a znamená vzájomnú spätosť, vzťah a významovú súvislosť. Pôvodne bol tento pojem z filozofie jazyka a označoval celok textu, ktorý obklopuje jeho určitú časť a umožňuje porozumieť jej významu, textovú a významovú spojitosť jazykového prejavu.
Z filozofie jazyka sa pojem kontext rozšíril do iných vedných oblastí a chápe sa ako súbor okolností (situácia), ktoré určujú zmysel alebo funkciu daného predmetu, javu či udalosti, ako aj jazykového prejavu, ich vzájomné ovplyvňovanie a podmieňovanie. Inými slovami, sú to okolnosti, do ktorých napríklad hovoriaci (píšuci) zasadzuje svoje prehovory a v rámci ktorých ich kompetentný príjemca vníma a interpretuje.
Kontext zohráva rozhodujúcu úlohu v komunikácii a zahŕňa tak vecné, obsahové, situačné, kultúrne, dobové, historické a iné súvislosti, bez ktorých zohľadnenia nie je možné dospieť k adekvátnym významom prehovorov (jazykových prejavov). Na základe toho sa rozlišuje vecný, obsahový, situačný, kultúrny, politický, spoločenský, historický a iný kontext. Spravidla sa rozlišuje situačný (neverbálny, mimojazykový) a jazykový (verbálny) kontext.
Situačný a jazykový kontext
- Situačný kontext: Jazykoveda a teória komunikácie ho definujú ako súbor všetkých vonkajších faktorov (prvkov, elementov) určitej komunikačnej situácie, ktoré určujú pochopenie určitej výpovede. Tomuto chápaniu zodpovedá bežná reakcia komunikantov, keď sa proti dezinterpretácii svojho prehovoru ohradzujú výrokom „To je vytrhnuté z kontextu“. Rovnako len s prihliadnutím na situačný kontext možno postrehnúť, že prehovor „Ty si ale hrdina“ je mienený ironicky. Situačný kontext tvoria znalosti komunikantov týkajúce sa rozličných oblastí, bez znalosti ktorých nie sú použité jazykové výrazy primerane zrozumiteľné, napríklad výraz „jazykový inštinkt“ nie je primerane zrozumiteľný bez náležitých odborných znalostí, aj keď jednotlivé významy týchto slov sú zrozumiteľné.
- Jazykový kontext: V jazykovede sa definuje ako textová a významová spojitosť jazykového prejavu, súvislý text, v najširšom význame ako okolie (komunikačný celok), v ktorom sa vyskytuje istá jazyková jednotka (hláska, slovo, veta a pod.). Tvoria ho:
- Výrazy vyskytujúce sa v jednom reťazci s danou jazykovou jednotkou (syntagmatický kontext), napríklad reťazec slov „slepá ulica“, v ktorom „ulica“ ako kontextový výraz signalizuje, že jednotka „slepá“ sa tu vyskytuje v prenesenom význame, jednotka „slepá“ je súčasne kontextovým výrazom jednotky „ulica“, ktorú významovo špecifikuje.
- Výrazy príbuzné s danou jednotkou, ale nevyskytujúce sa s ňou v jednom reťazci (paradigmatický kontext), napríklad okruh slov „ulička, cesta, rad, námestie“, ktoré sú v pozadí reťazca „slepá ulica“ a vymedzujú rozsah pojmu „ulica“ (za ulicu sa pokladá to, čo nie je uličkou, cestou, radom, námestím; keby neexistovalo napríklad slovo cesta, ale len slovo ulica, rozsah pojmu ulica by zahŕňal aj cestu). Na kontext určitej jazykovej jednotky sa prihliada preto, lebo má na ňu vplyv. Výraz „slepá ulica“ napríklad ilustruje bezprostredný (syntagmatický) jazykový kontext, kontextový výraz však môže byť aj vzdialený (dištantný kontext), napríklad „Tu napravo je slepá ulica. Raz som do nej omylom vošiel“ - vzdialený kontextový výraz „slepá ulica“ určuje, na čo sa vzťahuje jednotka „do nej“.
Sociálne prostredie a jeho premenné
Sociálne prostredie sa väčšinou chápe ako súhrn všetkých sociálnych, respektíve spoločenských aspektov životného prostredia. Termín je nepresný a významovo sa prekrýva nielen s termínom sociálny kontext, ale aj s termínmi spoločenské prostredie (býva ale chápané aj užšie, ako prostredie spoločenských stykov, bezprostrednej spoločenskej komunikácie) a sociálne podmienky (tento termín akcentuje vplyv, podmieňujúce pôsobenie sociálnej reality na jednotlivé spoločenské subjekty). Ako synonymum sociálneho prostredia sa používa aj skôr literárny termín sociálny svet. Niekedy je sociálne prostredie chápané tak široko, že takmer splýva s obsahom pojmu spoločnosť. V užšom význame sa sociálnym prostredím niekedy rozumie referenčná skupina - rodina, pracovná skupina, ale aj iné špecifické prostredie, ako je väzenie, nádražná čakáreň a podobne, kde človek žije alebo dočasne pobýva a kde vznikajú spoločensky stimulujúce situácie.
Sociálny kontext obyvateľstva je rozsiahly a komplexný pojem, ktorý zahŕňa širokú škálu faktorov ovplyvňujúcich životy ľudí v spoločnosti. Týka sa všetkých aspektov medziľudských vzťahov, komunity a spoločnosti ako celku. V bežnom kontexte sa slovo „sociálny“ používa na opis javov, aktivít a politík, ktoré majú vplyv na spoločnosť a jej členov. Toto prídavné meno akostné má pôvod v latinskom slove „socialis“, čo znamená „týkajúci sa spoločníkov, spojený, spoločenský“. Základom je latinské slovo „socius“, teda „spoločník, druh, spojenec“.
Sociálny kontext zahŕňa mnoho premenných, ktoré formujú životy jednotlivcov a komunít. Medzi najdôležitejšie patria:
- Medziľudské vzťahy: Interakcie medzi jednotlivcami, rodinné väzby, priateľstvá, vzťahy na pracovisku a v komunite.
- Komunita: Miesto, kde ľudia žijú, pracujú a interagujú. Zahŕňa miestne zdroje, služby, organizácie a sociálne siete.
- Spoločnosť: Širší systém, ktorý zahŕňa kultúru, normy, hodnoty, inštitúcie a politiky, ktoré ovplyvňujú životy ľudí.
- Socioekonomické faktory: Príjem, vzdelanie, zamestnanie, bývanie a prístup k zdrojom a službám.
- Zdravotný stav: Fyzické a duševné zdravie jednotlivcov a komunít.
- Životné prostredie: Kvalita ovzdušia, vody, pôdy a prístupu k prírodným zdrojom.
- Politické prostredie: Vplyv vládnych politík a zákonov na životy ľudí.
Sociálny kapitál ako kľúčový prvok
Sociálny kapitál je komplexný koncept, ktorý presahuje individuálne schopnosti a zameriava sa na silu kolektívnych vzťahov. Predstavuje nehmotné aktívum, ktoré pramení zo sociálnych štruktúr a ovplyvňuje správanie jednotlivcov i skupín. Jeho podstata spočíva v prepojení, dôvere a reciprocite. Vysoká úroveň sociálneho kapitálu uľahčuje výmenu informácií, mobilizáciu zdrojov a kolektívne riešenie problémov.
Z psychologického hľadiska sociálny kapitál poskytuje pocit spolupatričnosti, sociálnej podpory a identity, čo prispieva k zníženiu stresu a zvýšeniu sebaúcty. Jeho význam spočíva aj v pochopení sociálnych nerovností a marginalizácie.
História konceptu sociálneho kapitálu
Koncept sociálneho kapitálu má svoje korene v rôznych disciplínach, vrátane sociológie, ekonómie a politológie. Medzi prvých autorov, ktorí sa zaoberali touto problematikou, patrí sociológ Émile Durkheim, ktorý zdôrazňoval význam sociálnej solidarity a integrácie pre fungovanie spoločnosti. Neskôr, v 60. rokoch 20. storočia, Jane Jacobs poukázala na dôležitosť sociálnych sietí a dôvery pre rozvoj miest. Avšak, až v 80. a 90. rokoch 20. storočia sa sociálny kapitál stal predmetom intenzívneho výskumu, najmä vďaka prácam sociológov ako James Coleman a Robert Putnam. Coleman zdôrazňoval, že sociálny kapitál existuje v štruktúre vzťahov medzi ľuďmi a umožňuje im dosahovať ciele, ktoré by inak neboli možné.
Čo je sociálna konštrukcia?
Sociálna konštrukcia je teória, ktorá tvrdí, že mnohé aspekty sveta, ktoré vnímame ako objektívne a prirodzené, sú v skutočnosti vytvorené spoločenskými a kultúrnymi procesmi. Predpokladá, že naša realita nie je len jednoduchý odraz objektívneho sveta, ale je aktívne formovaná našimi interakciami, jazykom a kultúrnymi praktikami. To znamená, že kategórie, ktoré používame na pochopenie sveta (napríklad rasa, rod, choroba, či dokonca pravda a lož) nie sú inherentné, ale sú výsledkom spoločenských dohôd a historických procesov. Tieto konštrukcie sú často spojené s mocenskými vzťahmi a ideológiami, ktoré ovplyvňujú ich vznik a udržiavanie.
Sociálna konštrukcia má hlboký význam pre psychológiu, pretože spochybňuje ideu univerzálnych a nemenných psychologických kategórií. Upozorňuje na to, že mnohé psychologické javy, ako identita, emócie, či duševné zdravie, sú ovplyvnené kultúrnym kontextom a spoločenskými očakávaniami. Napríklad, to, čo sa považuje za „normálne“ alebo „abnormálne“ správanie, sa môže výrazne líšiť medzi rôznymi kultúrami a časovými obdobiami. Táto perspektíva umožňuje psychológom kriticky skúmať, ako spoločenské konštrukcie ovplyvňujú psychickú pohodu a ako môžu byť použité na marginalizáciu určitých skupín ľudí.
Sociálna konštrukcia má korene v sociálnom konštruktivizme, filozofickom smere, ktorý zdôrazňuje aktívnu úlohu subjektu pri vytváraní poznania. Významnými predchodcami boli myslitelia ako Giambattista Vico a Immanuel Kant. V psychológii sa táto perspektíva rozvinula vďaka prácam sociálnych psychológov ako George Herbert Mead, ktorý zdôrazňoval význam symbolickej interakcie pri formovaní identity. Zásadný prínos priniesli Peter Berger a Thomas Luckmann, ktorí vo svojej knihe The Social Construction of Reality (1966) systematicky rozpracovali teóriu sociálnej konštrukcie a jej vplyv na každodenný život.
Pozícia a sociálny status
Sociálny kontext je scenár a základný mechanizmus každodennej sociálnej interakcie. Všetci v spoločenskom živote berieme na seba roly, ktoré nám hovoria, ako sa máme správať. Sociálne role sú recipročné a odohrávajú sa vo dvojici.
Pozícia je miesto, ktoré jedinec zaujíma v skupine. Môže byť daná pohlavím, vekom, schopnosťami, vzdelaním, povolaním. Človek je členom viacerých skupín a v skupinách má rôzne pozície. Pozícia môže byť formálna, spojená s pracovným zaradením.
Sociálny status označuje pozíciu jednotlivca v hierarchii sociálnej skupiny alebo spoločnosti, ktorá je definovaná mierou rešpektu, prestíže a vplyvu, ktoré mu ostatní členovia skupiny prisudzujú. Sociálny status nie je len jednoduché zaradenie; je to komplexný konštrukt, ktorý odráža spoločenské hodnoty a normy. Je určený rôznymi faktormi, ako sú povolanie, príjem, vzdelanie, rodinný pôvod, etnická príslušnosť, pohlavie, a dokonca aj fyzický vzhľad. Tieto faktory sa rôzne kombinujú a prispievajú k celkovému vnímaniu statusu jednotlivca v spoločnosti.
Vyšší sociálny status zvyčajne prináša výhody, ako je väčší prístup k zdrojom, lepšia zdravotná starostlivosť, kvalitnejšie vzdelanie a väčší vplyv na rozhodovanie. Dôležité je rozlišovať medzi ascribed status (status prisúdený na základe faktorov mimo kontroly jednotlivca, napríklad rodinný pôvod) a achieved status (status získaný prostredníctvom vlastného úsilia a schopností, napríklad kariérny úspech).
Sociálny status je kľúčový koncept v sociálnej psychológii, pretože významne ovplyvňuje správanie, myslenie a emócie jednotlivcov. Vplyv sociálneho statusu sa prejavuje v rôznych oblastiach, od interpersonálnych vzťahov až po politické postoje. Ľudia s vyšším statusom majú tendenciu mať väčšiu sebadôveru, optimizmus a pocit kontroly nad svojím životom. Naopak, ľudia s nižším statusom môžu zažívať vyššiu úroveň stresu, úzkosti a depresie. Okrem toho, sociálny status hrá rolu v sociálnej nerovnosti a diskriminácii. Pochopenie mechanizmov sociálneho statusu nám pomáha analyzovať sociálne javy ako sú predsudky, stereotypy a konflikty medzi skupinami.
Koncept sociálneho statusu má korene v sociológii a antropológii. Max Weber, nemecký sociológ, rozlišoval medzi triedou (ekonomická pozícia), statusom (sociálna prestíž) a mocou (politický vplyv) ako tri rôzne, no prepojené dimenzie sociálnej stratifikácie.
Príklad sociálnej konštrukcie v praxi
Predstavte si situáciu, kde mladá žena pochádza z konzervatívnej kultúry, kde je jej rola definovaná ako „dobrá manželka a matka“. Cíti silný tlak, aby sa vydala a mala deti, hoci má ambície v kariére a túži po osobnom raste. Spoločenská konštrukcia „ženskosti“ v jej kultúre jej predpisuje určité správanie a obmedzuje jej možnosti. Ak sa rozhodne nasledovať svoje ambície, môže čeliť kritike, odmietnutiu a pocitom viny. Naopak, ak sa podriadi očakávaniam, môže cítiť nespokojnosť a frustráciu.
Podobne, predstavte si dve kolegyne, Annu a Barboru, ktoré pracujú v rovnakej firme. Anna pochádza z vplyvnej rodiny s rozsiahlymi kontaktmi a vyštudovala prestížnu univerzitu. Barbora pochádza z robotníckej rodiny a musela si štúdium financovať sama. Hoci sú obe veľmi kompetentné, Anna je vnímaná ako niekto s „prirodzenou autoritou“. Jej nápady sú častejšie vypočuté a implementované, a je jej zverené vedenie dôležitých projektov. Barbora, aj keď má rovnako dobré nápady, musí vynaložiť oveľa viac úsilia, aby ju brali vážne.
Sociálna psychológia a jej metódy
Sociálna psychológia využíva rôzne metódy na skúmanie sociálneho kontextu a jeho vplyvu na jednotlivcov. Medzi najčastejšie metódy patria:
- Pozorovanie: Sledovanie priebehu javov a činností. Aplikuje sa dvoma formami: sebapozorovanie a pozorovanie iných. Vyznačuje sa cieľavedomosťou, plánovitosťou a presnosťou.
- Experiment: Kontrolované skúmanie príčin a následkov v sociálnych situáciách.
- Dotazník: Získavanie informácií prostredníctvom štruktúrovaných otázok.
- Rozhovor: Získavanie informácií na základe odpovedí od respondenta v priamom kontakte so psychológom. Môže byť riadený alebo voľný.
Sociálny kontext a profesijná realizácia seniorov
Na vekovú pracovnú situáciu seniorov na Slovensku poukazujú viaceré prieskumy, ktoré konštatujú, že aj keď slovenská legislatíva zakazuje firmám v pracovných ponukách uvádzať vek, zamestnávatelia najviac hľadajú mladých. Firmy sa obávajú, že starší ľudia sú menej flexibilní a podávajú nižší výkon, respektíve že majú problémy zvládať nové trendy. O vekovej diskriminácii svedčia aj výsledky, na ktoré poukazuje Inštitút pre verejné otázky. Zistilo sa, že pätina Slovákov vo veku 45 až 65 rokov sa stretla s nejakou formou diskriminácie v zamestnaní. Treba podotknúť, že aj Slovenské centrum pre ľudské práva dostáva najviac podnetov od občanov práve v súvislosti s diskrimináciou pre vek. V niektorých európskych štátoch sa zamestnávanie starších ľudí rieši legislatívnymi zmenami (napríklad v Nemecku, Švédsku, Poľsku, Rusku). Dosahuje sa tým účinnejšia podpora zamestnávania starších občanov.
Demografické trendy a ich dopad
Pre populačný vývoj v SR je charakteristický dlhodobý pokles sobášnosti, pôrodnosti a plodnosti. V demografických procesoch došlo k očakávanému vývoju - z hľadiska vekovej štruktúry pokračuje proces starnutia obyvateľov, keď sa ďalej znížil podiel detí (0-14 ročných) a zvýšil podiel obyvateľov v poproduktívnom veku, respektíve vo veku 65 ročných a starších. Dochádza k zvyšovaniu priemerného veku a následne aj zvyšovaniu indexu starnutia. Podľa prognózy vývoja obyvateľstva s časovým horizontom do roku 2025 sa predpokladá, že SR by mala mať do roku 2025 zhruba 5,2 milióna obyvateľov.
Počet dôchodcov bude pribúdať a naopak počet obyvateľov v produktívnom veku bude ubúdať. Podiel detí vo veku 0-14 rokov sa podľa prognózy v roku 2025 zníži zo súčasných 17,1% na 13% a počet ľudí starších ako 65 rokov sa zvýši zo súčasných 11,6% na 20%. Stredná dĺžka života pri narodení u mužov z obdobia 1996-2000 na obdobie 2001-2005 narástla z hodnoty 68,91 na hodnotu 69,96 roka. U žien bol tento nárast miernejší, a to z hodnoty 77,53 na hodnotu 77,91.
Naznačené prognózy vedú k záveru, že profesijné uplatnenie seniorov aj v poproduktívnom veku (od 62 rokov vyššie) sa stáva vážnym spoločenským problémom. V rámci naznačených trendov krivky demografického vývoja, ktorý determinuje sociálny rozvoj v SR, možno považovať za nezmyselné, archaické a pre spoločnosť neprospešné také spoločenské praktiky, ktoré odsúvajú populáciu seniorov na vedľajšiu spoločenskú koľaj, nazvime to, pasívneho dožitia. Ide o hazard s významným pracovným individuálnym potenciálom ľudí, ktorí sa chcú a môžu profesijne realizovať aj v dôchodkovom veku (na Slovensku sa to týka populácie 62+). Je potrebné si uvedomiť, že počet starších ľudí vo svete i na Slovensku sa v priebehu prvej polovice 21. storočia zdvojnásobí.
Hodnoty a potreby seniorov
Z výsledkov prieskumu „Sonda do životného štýlu seniorov na Slovensku“ realizovanom Nadáciou Orange sa dozvedáme, že na Slovensku žije vyše 900 tisíc obyvateľov vo veku 60 a viac rokov, ktorí tvoria 17% populácie. Skupina seniorov sa stáva prefeminizovaná - 61% tvoria seniorky. Za pozornosť stojí zistenie, že u skúmaných seniorov obsadili materiálne hodnoty nižšie až posledné priečky rebríčka hodnôt:
- Peniaze, ktoré znamenajú možnosť robiť si, čo chcem (53%).
- Keby som mal(a) viac peňazí, už by mi nič nechýbalo (33%).
- Mať vlastný dom (2%).
- Poznávať svet, cestovať (1%).
V dôchodkovom veku nestráca na dôležitosti potreba sebarealizácie. „Vo svete je väčší hlad po láske a ocenení, než po chlebe.“ (Matka Tereza.) A tento druh chudoby musíme začať liečiť aj v konkrétnom sociálnom spoločenstve a v špecifickom sociálnom profesijnom prostredí.
Zmena pohľadu na seniorov a ich funkčný vek
Vzhľadom na reálny problém diskriminácie duševne pracujúcich seniorov v ich profesijnej sebarealizácii, je potrebné zmeniť predsudky voči zamestnaným seniorom v tom zmysle, že sa v spoločnosti presadí iný pohľad na život seniorov. A to taký pohľad, že starší ľudia na základe svojich skúseností sami nadobudnú presvedčenie, že sa človeku vyplatí žiť čo najdlhšie aktívnym a profesijne produktívnym spôsobom, že nebude zo strany spoločnosti a mladších vystavený sociálnemu stresu, frustrácii, a nedočká sa profesijnej diskriminácie iba a len na základe svojho kalendárneho veku.
Ak sa nerešpektujú individuálne rozdiely v osobnosti seniorov, tak sa opomína funkčný vek, ktorý zodpovedá skutočnému funkčnému potenciálu človeka - jeho tela i psychiky a sociálnej adaptácie v prostredí. Odlišuje sa biologický vek, psychologický vek a sociálny vek jednotlivého človeka. Dlhý život a s ním spojený problém aktívnej tvorivej staroby je reálny a v podstate ide o nového človeka, ktorý si naplno uvedomuje svoje potenciálne možnosti a má motiváciu k uskutočneniu svojho poslania na Zemi.
Kto sú profesijne aktívni seniori?
Profesijne aktívni seniori sú osoby vo veku cca 60 až 75 rokov. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) možno obdobie dospelosti rozdeliť na:
- 45 až 59 rokov - stredný vek;
- 60 až 74 rokov - vyšší vek, ranná staroba, presenium;
- 75 až 89 - starecký vek, pokročilý vek, senium;
- 90 až viac rokov - dlhovekosť.
Ide o podskupinu generácie seniorov, ktorú možno charakterizovať v rámci fyzickej ontogenézy ako biologicky staršiu generáciu. Z hľadiska riešenia psychosociálnych kríz v tomto vekovom období možno túto podskupinu seniorov charakterizovať ako osoby, ktoré môžu svoje životné krízy riešiť aj osobnou stagnáciou, či regresom, lenže oni viac inklinujú ku generativite, to znamená majú motiváciu k produktívnemu a tvorivému životu v pracovnej oblasti, v rodinnom živote i v oblasti záujmovej sebarealizácie.
Možno predpokladať, že profesijne aktívni seniori si spravidla svoj život uvedomujú ako kontinuitu a celok, ktorý má význam a poriadok. Aj seba vnímajú ako kontinuitu a celok. To znamená ako integritu, v ktorej sa odzrkadľuje všetko čím osoba bola, čo za života vykonala, čo v živote dosiahla. A najmä, čo ešte chce v seniorskom veku dosiahnuť, aby naplnila svoje poslanie na tejto Zemi. A to aj spôsobom tvorivého splnenia úloh profesijnej sebarealizácie, ktorej nemožno vymedziť umelé hranice, lebo sebarealizácia človeka nemá konca z dôvodu dosiahnutia kalendárneho veku.
Cieľovou skupinou, ktorej venujeme viac pozornosti v tomto príspevku, sú profesijne aktívni duševne pracujúci seniori. Ich prioritnou motiváciou zotrvania v prostredí práce je silná vnútorná, tzn. psychologická motivácia k vykonávaniu profesijnej činnosti. Ide spravidla o ľudí s vysokou motiváciou sebarealizácie a dokončenia celoživotného vedeckého, umeleckého diela alebo celoživotnej profesijnej činnosti iného druhu. Možno povedať, že ide o sebarealizujúce sa osobnosti. Sú vysoko tvoriví.
Medzigeneračné prepojenie
V živote ľudí tak jednotlivcov ako aj spoločenstiev jestvuje medzi generáciami prepojenie, zviazanosť a puto, ktoré nemožno vymazať a je potrebné ho, v záujme sociálneho zdravia spoločnosti aj rešpektovať. Všetky generácie plynú v jednej rieke času. A každá generácia má svoje životné vývinové úlohy (determinované genotypom) a životné rozvojové úlohy (čiže socializačné, výchovné a vzdelávacie úlohy, ktoré sú výsledkom aktívneho učenia sa ľudí). Životné vývinové a rozvojové úlohy seniorov, respektíve osôb v období neskorej dospelosti vyžadujú od ľudí bdelosť, uvedomelosť, flexibilitu myslenia, cítenia, konania a pohotovosť učiť sa.
Životné vývinové úlohy a rozvojové úlohy podnecujú rozvoj intelektu, emócií, citov, motivácie, hodnôt i charakterových vlastností jednotlivcov. A to za okolností, ktoré sú špecifické pre seniorsky vek. Tými okolnosťami je napríklad odchod zo zamestnania a poberanie dôchodku, vyrovnanie sa s chorobami vlastnými i v rodine, strata životného partnera jeho úmrtím a pod. Na druhej strane sa však objavujú aj nové výzvy k novým činnostiam, ktoré vyvolávajú k aktivite skrytý potenciál osôb a ich prirodzenú potrebu žiť ako tvoriví ľudia. „Dokiaľ žijeme, učme sa ako žiť“, konštatoval slávny filozof a znalec života - Seneca. Aj v seniorskom veku má veľký význam produkovať myšlienky, vytvárať sociálne vzťahy, vyrábať predmety. Pred seniormi dneška sa, podľa nás, objavujú i netradičné alebo úplne nové a predtým nepoznané úlohy života.
Optimálne a zdraviu prospešne sociálne sa adaptovať na hodnoty i spôsob života ľudí v súčasnosti. Seniorsky vek je nielen pre profesijne aktívnych duševne pracujúcich seniorov, ale tiež pre ďalšie skupiny tvorivých ľudí, obdobím odovzdania svojich plodov práce.