Etnické identity sú základným prvkom ľudskej existencie a komunikácie v spoločnosti. Od prehistórie sa ľudské spoločenstvá identifikovali a vymedzovali voči ostatným, pričom vlastnú komunitu označovali ako „ľudia“. V historickom období sa identifikačné procesy opierali predovšetkým o etnickú príslušnosť.
V sociálnych vedách sa etnicita chápe ako centrálna podstata etnicity. V posledných päťdesiatich rokoch vedci zdôrazňovali etnicitu ako sociálne konštruovaný fenomén. V súčasnosti prevládajúce názory naznačujú, že etnická identita je fluidná, vzťahová a situačná.
Antropológia je veda o ľudských spoločnostiach a kultúrach. Z antropologického hľadiska sa etnicita týka kultúrnych praktík a tradícií, ktoré zdieľa skupina ľudí. Etnicita je sociálny konštrukt, ktorý vytvárajú ľudia, ktorí zdieľajú spoločné presvedčenia, hodnoty, zvyky a jazyk. Etnicita nie je biologická, ale je založená na sociálnych, kultúrnych a historických faktoroch.
Rasa je na druhej strane sociálnym konštruktom, ktorý je založený na fyzických charakteristikách, ako je farba pleti, štruktúra vlasov a črty tváre. Z antropologického hľadiska nie je rasa biologickým pojmom, ale sociálnym konštruktom, ktorý sa používa na klasifikáciu ľudí na základe fyzických vlastností. Koncept rasy sa historicky používal na vytváranie sociálnych hierarchií na ospravedlnenie diskriminácie, útlaku a nerovnosti. Antropológovia tvrdia, že etnicita a rasa nie sú pevné kategórie, ale sú dynamické a plynulé. Ľudia sa môžu pohybovať medzi etnickými skupinami a rasovými kategóriami v závislosti od ich sociálneho, kultúrneho a historického kontextu.
Z vedeckého hľadiska sú rozdiely medzi etnikom a rasou zložité a kontroverzné. Existuje vedecký konsenzus, že neexistuje biologický základ pre rasu. Ľudská genetická variácia je nepretržitá a neexistujú žiadne jasné genetické hranice, ktoré by ľudí rozdeľovali do rôznych rasových kategórií. Aj keď existujú genetické rozdiely medzi rôznymi populáciami, tieto rozdiely nie sú dostatočne významné na to, aby vytvorili samostatné rasové kategórie.
Genetická variabilita v rámci toho, čo je v spoločnosti chápané ako rasa, je väčšia ako medzi rasami. Ak si necháte vyhotoviť genetický test pre váš pôvod, dostanete miesta, odkiaľ vaši predkovia mohli pochádzať, nie k akej rase patríte. V antropológii sa upustilo od používania pojmu rasa, pretože odborníci nie sú schopní určiť hranicu, určujúcu, čo je ktorá rasa. Inými slovami, nenašli dostatočné odlišnosti medzi kosťami človeka, aby taxonomicky takáto klasifikácia dávala zmysel. Čo nám teda ostáva? Sociálny rámec. Rasa je vlastne sociálny konštrukt.
Boasova metóda, takzvaná antropometria, merala imigrantom veľkosť lebky, porovnávala tvary a pomocou špeciálne vyvinutých sklenených guličiek vytvárala tabuľky farieb očí. Výsledok jeho štúdie bol jednoznačný a pomerne senzačný v tom zmysle, že vyvracal dovtedy absolútne samozrejmý predpoklad, že ľudia sa prirodzene delia na rôzne rasy, ktoré sa od seba odjakživa a navždy fyzicky aj mentálne odlišujú.
Boasovi študenti a asistenti zhromaždili dáta, ktoré ukazovali pravý opak - už prvá generácia detí narodená na americkej pôde sa oveľa viac podobala ostatným americkým deťom než „rase“ svojich rodičov. Tvary lebiek, typické napríklad pre južnú Európu, sa zmenili na tvary lebiek typické jednoducho pre Manhattan. Už počas dvadsiatich rokov sa z jednej „rasy“, chápané ako fixná a nemenná konštanta, stala „rasa“ úplne iná. Boas dospel k jedinému možnému logickému záveru - prostredie, strava, vzdelanie, kultúrne zvyky, podnebie majú oveľa väčší dopad na to, kým sme, než genetická dispozícia vrátane etnickej kategórie rodičov.
Keď vám niekto napíše, že rasy neexistujú, poviete si asi, že to bude nejaká intelektuálska hlúposť, pretože máloktorá vec je tak evidentná, ako že černosi sú čierni a belosi bieli. Avšak ono sa ukazuje, že hlúposť je skôr veriť na rasy a na to, že je človek svojou rasou determinovaný nielen vizuálne, ale aj intelektuálne a morálne. A keď už sa to pokúsi uchopiť vedecky a vedecky dokázať, že existuje na prvý pohľad ľahko rozpoznateľný a neopraviteľný ľudský odpad, môže sa stať, že zistí pravý opak.
V 17. storočí sa začal pojem rasa chápať ako fenotypické odlišnosti, inými slovami, fyzické rozdiely medzi skupinami ľudí. Tento koncept legitimizoval vtedajší transatlantický biznis s otrokmi z Afriky a môžeme ho aj považovať za jeden zo základov neskorších rasistických tendencií v Európe a Amerike, ako napríklad nacizmus. Dnes by bolo ideálne, ak by existovala dostatočne silná mobilita na to, aby sme vytvárali vzťahy medzi sebou a postupom času eliminovali aj fenotypy, ktoré ešte dnes môžeme vnímať. Bolo by to prospešné pre porážku rasizmu, ale k tomu vedie ešte dlhá cesta.
Niektorí vedci však tvrdia, že etnicita má biologický základ. Etnické skupiny sú často definované spoločným pôvodom a genetickými znakmi. Napríklad aškenázski Židia sú etnickou skupinou, ktorá zdieľa genetické znaky a pôvod. Pri formovaní etnicity určite zohráva úlohu aj genetika, ktorá je založená na spoločných predkoch a genetických markeroch. Etnické skupiny možno definovať genetickými vzormi, ktoré sa časom nahromadili v dôsledku geografických, kultúrnych a historických faktorov.
Etnická identita v staroveku
Starovekí Gréci považovali za civilizovaných iba seba, pričom ostatných označovali za barbarov. Deliacou čiarou bol jazyk, no aj v rámci Grékov existovali regionálne rozdiely. V prípade vonkajšieho ohrozenia však prevážila grécka identita. Perzská identita sa odvíjala od poslušnosti kráľovi a zahŕňala rôzne etniká.
Rimania sa s Grékmi dohodli na kompromise, že za barbarov budú považovaní všetci okrem Grékov a Rimanov. Rímska identita postavila do popredia politickú príslušnosť. Rimanom sa mohol stať každý, kto prijal rímske hodnoty a bol lojálny republike, respektíve cisárovi. Príťažlivosť rímskej identity pretrvala v Byzantskej ríši, ktorej obyvatelia sa až do roku 1453 vnímali ako Rimania. Taká Rímska ríša nikdy nepracovala s pojmom rasa. Buď ste boli Riman alebo nie. Keď sa určité územie stalo súčasťou ríše, jeho obyvatelia sa stali Rimanmi. Na farbe pokožky nikdy nezáležalo, ani na kultúrnych aspektoch.
Etnická identita v stredoveku
V prechode od antiky do stredoveku boli identifikačné procesy ovplyvnené prepojením medzi Rímskou ríšou a kresťanskou cirkvou. Kresťanstvo malo univerzalistický charakter a súčasťou spoločenstva veriacich sa mohol stať každý. Vznikol tak stredoveký populus Christianus, ktorý bol najvýznamnejšou identifikačnou položkou až do modernej doby.
Obyvatelia sa delili na jednotlivé národy (gentes) podľa jazykov, mravov, oblečenia či vyznania. Ústrednú úlohu v tomto procese zohrávali fabulácie o vlastnom pôvode (origo gentis). Od 12. storočia do týchto predstáv zasiahlo i formovanie šľachty. Napriek rozšírenému názoru by sa pritom o národoch a národnom povedomí v stredoveku nemalo vôbec hovoriť. Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia vydali viacerí vedci zásadné diela, podľa ktorých sú pojmy národ a nacionalizmus kategoricky modernými pojmami, vyskytujúcimi sa až po roku 1780.
Medievistika si však ide svojou vlastnou cestou a v zásade si tieto kategorické vymedzovania vôbec nevšíma. Autorky a autori zaoberajúci sa rozvojom národného povedomia v stredoveku spravidla tvrdia, že už v tomto období treba hľadať zrodenie nacionalizmu (minimálne od 13. storočia) a taktiež aj formovanie konceptu národných štátov. Pojem národ je tak aplikovaný na spoločenstvá ľudí a krajín.
Národy totiž stále boli v procese tvorenia, nikdy neboli statické, a rovnako tak nikdy neustal ani proces národného a etnického sebauvedomovania. Prístupy modernistov teda treba vyrovnávať zameraním pozornosti na etnické, kultúrne a genealogicko-mytologické aspekty. Ako tvrdil Rees Davies, národné identity boli multidimenzionálne. To, čo sa zdá byť národom a národnou identitou, môže mať v skutočnosti rozmanitú formu podľa daného spoločenského, ekonomického, politického a kultúrneho kontextu určitej doby.
Na limity prístupu historikov modernej doby zameraných výhradne na svoju prítomnosť poukazuje aj fakt, že zatiaľ čo oni stredovekým komunitám odmietajú priznať štatút národa, tieto spoločenstvá pojem národ samy poznali a používali. Masovú kultúru, tlačené slovo a rozšírenú písomnú kultúru ako podmienky národnej identity stačí jednoducho nahradiť orálnou spoločnosťou, genealógiami a ústnym podávaním historickej tradície. Medievistika zdôrazňuje, že sa treba snažiť pochopiť minulé spoločnosti na základe ich vlastných pojmov pomocou jazyka a konceptov, ktoré si na konštruovanie svojho sveta samy vytvorili. Je to oveľa prínosnejšie a metodologicky správnejšie, než aplikovať naše moderné a priori a prítomnosťou zviazané kritériá.
Na základe takého prístupu je možné tvrdiť, že stredovekí ľudia verili, že tvoria ľud (gentes) a národy (naciones). Národ v stredoveku mal jednoducho viacero významov: jedno nacio mohlo zahŕňať viacero gentes, mohlo sa viazať k študentským univerzitným zoskupeniam či ďalekosiahlym rodom, inokedy skôr spĺňalo kritériá nášho moderného ponímania národa. Stredoveké predstavy kráľovstiev a ľudu sa pritom často veľmi podobali na naše moderné predstavy národa.
Už prvé pokusy o zrekonštruovanie dlhého procesu vytvárania európskych národov pracovali s ideami sťahovania národov, ako v prípade migrationes gentium Wolfganga Lazia v roku 1555 (Völkerwanderung, Migration of Peoples). Na troskách Rímskej ríše sa v tomto období začali formovať počiatky nových gentes a regna, ktoré boli úzko späté s historickou a genealogickou tradíciou. Samotné slovo nacio (národ) totiž pochádzalo z latinského nascor (narodiť sa); v etnogenetickom procese tak zrodenie hralo ústrednú rolu.
Tieto definície implikovali prirodzenú, objektívnu identitu, ktorú dokázali rozoznať členovia vlastného národa, ako aj tí, ktorí stáli mimo neho. Predovšetkým na základe germánskej a slovanskej etnogenézy to presvedčivo ukázal Reinhard Wenskus, podľa ktorého je v tomto ohľade potrebné sledovať sťahovanie národov nie ako presuny celého ľudu. Skutočnými migrantmi bola len úzka elita, ktorá so sebou niesla jadro tradície, okolo ktorej sa mohli vytvoriť nové vznikajúce spoločenstvá.
Pre obdobie stredoveku ako dobu zárodočného tvorenia európskych národov boli dôležité predovšetkým dve kritériá, ktorými boli antická klasická a biblická kresťanská tradícia. Z Rímskej ríše prevzaté delenie na Rimanov a barbarov (Romani/barbari; populus Romanus/gentes barbarov) sa postupne pretransformovalo na delenie na kresťanský ľud a ostatné pohanské národy (Populus Christianus a barbarské/pohanské nationes).
Zdieľaná jednotiaca a určujúca kresťanská identita tak existovala paralelne s ostatnými etnickými identifikáciami a počas celého stredoveku stála nad nimi a bola jednoznačne smerodajná. Búrlivý a nezastaviteľný proces expanzie latinského kresťanstva medzi 10. a 14. storočím smeroval k vytvoreniu univerzálneho sveta kresťanstva (Christianitas). K budovaniu tejto identity aktívne prispievala pápežská politika, vytvárajúca jedinečnú a najvyššiu duchovnú a spoločenskú autoritu rímskeho biskupa.
Ďalej to bolo budovanie cirkevnej organizácie a predovšetkým siete biskupstiev, ktoré spájali Európu od Lisabonu po Rigu a od Dublinu po Kaloču. Spoločne s liturgickou uniformitou a používaním jednotného latinského jazyka sa formovala identita latinského kresťanského sveta, ktorého nositeľom bol spomínaný populus Christianus (ďalšími aspektmi boli križiacke výpravy, šírenie mníšskych rádov, kresťanských mien, zakladanie univerzít a pod.).
Výraznou črtou etnických identifikácií bolo úzke prepojenie medzi národom a štátom. Stredoveké kráľovstvá boli z tohto hľadiska nezávislými štátmi a spĺňali kritériá moderných národných štátov. Boli pritom definované zvykmi, právom a pôvodom. Dôležité je však uvažovať v dobových reáliách a aplikovať dobovú terminológiu. Preto je prínosná diferenciácia slova, konceptu a fenoménu národa v stredoveku. Podľa tejto koncepcie rozpracovanej Susan Reynoldsovou treba považovať obdobie rozpadu Rímskej ríše za počiatok etnogenézy a formovania európskych národov. Na týchto základoch kreované stredoveké kráľovstvá možno legitímne chápať ako moderný národ (teda ako prirodzené spoločenstvo a politickú jednotku).
Teórie nacionalizmu a národnej identity: Úvod
V stredoveku tak existovali národy, aj keď samotný nacionalizmus sa zrodil až ako moderný fenomén. V tomto ohľade je rovnako dôležité mať na pamäti zložitosť rozlišovania medzi etnicitou a pocitom solidarity na jednej strane a mocenskou politikou (power politics) na druhej strane pri formovaní takýchto nových kráľovstiev, ako už dávnejšie poukázal Walter Pohl.
Vznik štátu, predovšetkým vo forme kristianizovanej monarchie raného a vrcholného stredoveku, bol teda významným míľnikom na ceste vývoja stredovekých spoločenstiev od kmeňa k národu. Podľa Jána Steinhübela každý barbarský národ (gens, natio, populus, jezykb) žil tradične. Mal svoj snem, zvykové právo, náboženský kult a tie udržiavali mier, teda tradičný beh života, ktoré spoločenstvu zaručovali istotu a stabilitu (slobodu). Národ, ktorý žil podľa barbarskej slobody, bol kmeňom. Ten postupne vystriedal štát a pohanských bohov nahradil kresťanský Boh. Tento štát síce stabilizoval národ, ale ten stratil svoju tradičnú slobodu. Táto „sloboda“ existovala ako racionálny základ barbarského národa. Kresťanský štát a kresťanský panovník mocensky mení slobodu na službu a národ sa týmto spôsobom stáva historickým národom.
Pojmy gens, populus, natio
V predošlých úvahách opakovane zaznelo, že jedným z argumentov pre akceptovanie existencie národov a národného povedomia v stredoveku je výskyt tohto pojmu a konceptu v dobovej terminológii. Keď sa pozrieme na vnímanie pojmu národ, musíme v tomto ohľade sledovať tri príbuzné, avšak rozdielne latinské výrazy: gens, populus, natio. V priebehu času tieto termíny získavali rozličné významy a označovali iné skutočnosti.
Antická klasická tradícia pracovala predovšetkým s poňatím národa, ako ho definoval vo svojich spisoch rímsky rečník, filozof a politik neskorej republiky Cicero (106 - 43 pr. Kr.). Podľa antickej teórie štátu sa povolaním kráľa a ustanovením zákonov stal ľud usporiadanou politickou jednotkou, teda populus (podľa zákonov žijúce usporiadané spoločenstvo), na rozdiel od barbarského gens. Túto koncepciu spochybnili a pretvorili raní kresťanskí autori a cirkevní otcovia ako Hieronym (347 - 420) a Augustín (354 - 430). Kľúčovým vymedzovacím pojmom bola pritom láska. Pre Rimanov bolo rozhodujúcim prvkom organizované kultúrne spoločenstvo (populus) spojené pod jedným zákonom - ostatní boli barbari, a teda gentes (len spoločný pôvod a nie právo).
Hieronym teda v preklade Biblie používal pre vyvolený ľud Izrael pojem Izrael.
Identita v súčasnosti
Identita je v sociálnych vedách dôležitý koncept. Nie je to „vec“ či „vlastnosť“, ale proces identifikácie, produkt sociálnych vzťahov a konania ľudí. Identita sa chápe ako proces a sociálny konštrukt, fluidná, multidimenzionálna a personalizovaná, odrážajúca sociálno-historické kontexty. Ľudia môžu mať viac identít kvôli rôznym rolám v spoločnosti. V sociológii sa identita považuje za spojivo medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Teória identity chápe identitu ako činiteľa, ale i teoretický konštrukt. Štúdie kolektívnych identít slovenskej menšiny v Srbsku poukazujú na to, že príslušníci menšín môžu mať viac kolektívnych identít, ktorým pripisujú rôzny význam a dôležitosť. Štúdia z roku 2020 identifikovala viacnásobné a odlišné kolektívne identity a poukázala na komplexné vzťahy medzi etnickými, národnými, subnárodnými a teritoriálnymi identitami.
Národnosť a jej definícia
Termín národnosť sa v slovenskom jazyku vzťahuje na príslušnosť k národu. Môže ním byť myslený menšinový národ alebo časť národa žijúca mimo svojho štátu, ale aj etnikum. Anglický ekvivalent tohto termínu by bol nationality. Národnosť ako koncept môže znamenať príslušnosť k národu v etnickom a politickom slova zmysle. Pojem národnosť pritom úzko súvisí s príbuznými koncepciami, akými sú nacionalizmus a národ. Nacionalizmus je v odbornej literatúre konceptualizovaný z dvoch perspektív - primordialistickej a konštruktivistickej.
- Primordialisti považujú národné identity za pevné, exogénne voči všetkým ostatným spoločenským javom a za hlavné identity vo vzťahu k iným kolektívnym identitám.
- Konštruktivisti, naopak, vnímajú národnú identitu ako formovateľnú a podliehajúcu množstvu sociálnych vplyvov.
Klasifikácie nacionalizmov sa líšia, ale zvyčajne sa rozlišujú dva typy:
- Etnokultúrny nacionalizmus zahŕňajúci vedomie spoločného pôvodu a histórie.
- Občiansky nacionalizmus opierajúci sa o myšlienku príslušnosti k jednému štátu.
Termín národ má iný význam v krajinách západnej Európy a v Severnej Amerike a iný v juhovýchodnej Európe. Na západe sa termín národ používa ako synonymum pre krajinu, obyvateľstvo, ako i občanov štátu. V juhovýchodnej Európe sa pod týmto termínom chápe iba etnický národ. V relevantnej literatúre sa národy považujú za ideologické konštrukcie, ktoré vytvárajú abstraktné komunity a ktoré tvoria spojenie medzi kultúrnymi skupinami a štátom. Dnes prevažuje názor, že národy sú produktom nacionalistických ideológií. Benedikt Anderson definuje národ ako mentálny obraz politického spoločenstva.
Etnická identita a jej charakteristiky
Vedci z rôznych škôl a prístupov navrhli buď klasifikáciu alebo niektoré definičné charakteristiky etnickej identity. Najčastejšie používané definície etnickej identity zdôrazňujú pôvod ako dôležitú definičnú vlastnosť etnickej skupiny. Pôvod môže byť definovaný rozličnými spôsobmi, napríklad spoločnými predkami, spoločným mýtom o pôvode, spoločným jazykom, spoločnou kultúrou alebo spoločnou vlasťou. Naproti tomu Chandra navrhla vynechať pri definovaní etnickej identity v komparatívnej politike takmer všetky predtým používané definičné kritériá. Definuje potom etnickú identitu ako podmnožinu kategórií identít, v ktorých je členstvo determinované atribútmi spojenými s pôvodom alebo atribútmi, o ktorých sa predpokladá, že sú s pôvodom spojené.
Teórie nacionalizmu a národnej identity: Úvod
Sčítanie obyvateľstva a národnosť na Slovensku
Nadchádzajúce sčítanie obyvateľov, ktoré sa má uskutočniť budúci rok od 15. februára do 31. marca bude elektronické, integrované a samo-sčítavacie. Tento cenzus je dôležitý aj pre národnostné menšiny. Doteraz bolo možné v sčítaniach obyvateľstva označiť iba jednu národnosť. Novinkou najbližšieho sčítania je zisťovanie druhej národnosti.
V článku preto analyzujem, ako je termín národnosť definovaný a zameriavam sa na to, čo sa vlastne v sčítaní bude zisťovať a akým spôsobom. Poukážem na to, o čom zozbierané údaje o národnosti v cenze vypovedajú a ako k nim treba kriticky pristupovať. Článok hodnotí, ako slovenská prax korešponduje s najnovšími vedeckými poznatkami týkajúcimi sa identity, národnosti a príbuzných konceptov, ale i s medzinárodnou praxou a odporúčaniami pre zber údajov týkajúcich sa identít jednotlivcov. Údaje o národnej, resp. národnostnej, občianskej a etnickej identite obyvateľov sa v jednotlivých krajinách zhromažďujú rôznymi spôsobmi a na rôzne účely.
Poradný výbor pre Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín odporučil vo svojom poslednom uznesení Slovenskej vláde, aby pokračovala „v zhromažďovaní pravidelných údajov o situácii a prístupe k právam osôb patriacich k národnostným menšinám v úzkej spolupráci s predstaviteľmi menšín,“ aby sa pri tvorbe všetkých súvisiacich politík vychádzalo z aktuálnych dát.
Sociálny konštrukcionizmus
Sociálny konštrukcionizmus je teória poznania v sociológii a teórii komunikácie, ktorá skúma vývoj spoločne konštruovaného chápania sveta, ktoré tvorí základ zdieľaných predpokladov o realite. Existujú slabé a silné sociálne konštrukty. Slabé sociálne konštrukty sa opierajú o hrubé fakty (čo sú základné fakty, ktoré je obtiažne vysvetliť alebo pochopiť).
Sociálny konštrukcionizmus sa zameriava predovšetkým na odhaľovanie spôsobov, akými sa jednotlivci a skupiny podieľajú na konštrukcii vnímanej sociálnej reality. Michel de Montaigne v 16. storočí napísal: "Viac ako výklad vecí potrebujeme výklad interpretácií." Friedrich Nietzsche sa v rokoch 1886-1887 vyjadril podobne: "Fakta neexistujú, existujú iba interpretácie." Walter Lippmann vo svojej knihe Public Opinion (Verejná mienka) z roku 1922 uviedol: "Skutočné prostredie je príliš veľké, príliš zložité a príliš pominuteľné na to, aby sa s ním ľudia mohli priamo zoznámiť". Každý človek si vytvára pseudoprostredie, ktoré je subjektívnym, skresleným a nutne skráteným mentálnym obrazom sveta, a do istej miery je pseudoprostredie každého človeka fikciou.
Sociálny konštrukcionizmus má v poslednej dobe korene v symbolickom interakcionizme a fenomenológii. V roku 1966 vyšla Bergerova a Luckmannova kniha The Social Construction of Reality (Sociálna konštrukcia reality), ktorá tento koncept presadila. V sociálne konštrukcionistickom poňatí sa "samozrejmé skutočnosti" vytvárajú na základe "interakcií medzi sociálnymi aktérmi". Andy Lock a Tom Strong sledujú niektoré zo základných princípov sociálneho konštrukcionizmu až k dielu talianskeho politického filozofa, rétora, historika a právnika Giambattistu Vica z 18. storočia.
Od svojho vzniku v 50. rokoch 20. storočia sa psychológia osobných konštruktov (personal construct psychology) rozvíjala predovšetkým ako konštruktivistická teória osobnosti a systém transformácie individuálnych významotvorných procesov, prevažne v terapeutickom kontexte. Vychádzal z poňatia človeka ako vedca, ktorý vytvára a overuje teórie o svojom svete. Obvyklý spôsob uvažovania o vzťahu medzi psychológiou osobných konštruktov a sociálnym konštrukcionizmom spočíva v tom, že sa na ne pozerá ako na dve oddelené entity, ktoré sú si v niektorých aspektoch podobné, ale v iných sa tiež veľmi líšia. Tento spôsob poňatia tohto vzťahu je logickým dôsledkom okolnostných rozdielov ich vzniku.
Zmena rámca vzťahu medzi psychológiou osobných konštruktov a sociálnym konštrukcionizmom môže byť užitočná tak pre vedeckú komunitu psychológie osobných konštruktov, ako aj sociálneho konštrukcionizmu. Na jednej strane rozširuje a obohacuje teóriu sociálneho konštrukcionizmu a poukazuje na prínosy aplikácie "súboru nástrojov" psychológie osobných konštruktov v konštrukcionistickej terapii a výskume. Rovnako ako sociálny konštrukcionizmus aj sociálny konštruktivizmus tvrdí, že ľudia spolupracujú na konštrukcii artefaktov. Sociálnym konštruktivizmom sa zaoberá mnoho pedagogických psychológov, ktorí sa zaoberajú jeho dôsledkami pre výučbu a učenie. Viac o psychologických dimenziách sociálneho konštruktivizmu viď práce Ernsta von Glasersfelda a A.
Systémová terapia, rovnako ako naratívna terapia, terapia zameraná na riešenie alebo posléze i kolaboratívny a dialogický prístup k terapii využívajú myšlienky sociálneho konštrukcionizmu. Každý z nich sa na to, napriek tomu, pozerá trochu inou perspektívou. Potter a Kappeler (1996) v úvode knihy Constructing Crime: Perspective on Making News And Social Problems píšu: "Verejná mienka a fakty o kriminalite nie sú v zhode. Kriminológia sa dlhodobo zameriava na to, prečo a ako spoločnosť definuje kriminálne správanie a kriminalitu všeobecne."
V roku 2016 bol publikovaný bibliografický prehľad sociálneho konštrukcionizmu používaného v rámci komunikačných štúdií. Obsahuje dobrý prehľad zdrojov z tejto disciplinárnej perspektívy. Zbierka esejí publikovaná v Galanes a Leeds-Hurwitz (2009) by mala byť užitočná tiež pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o to, ako sociálna konštrukcia pri komunikácii skutočne funguje. Tento zborník je výsledkom konferencie, ktorá sa konala v roku 2006 pod záštitou National Communication Association ako letný inštitút s názvom "Catching ourselves in the Act: A Collaboration to Enrich our Discipline Through Social Constructionist Approaches."
Stručne zhrnuté, základným predpokladom skupiny bolo, že "jednotlivci spoločne konštruujú (vytvárajú) svoje porozumenia svetu a významy, ktoré prikladajú stretnutiam s druhými, alebo rôzne produkty, ktoré druhí vytvárajú. Jadrom veci je predpoklad, že tieto významy sú konštruované spoločne, t.j. v koordinácii s ostatnými, nie individuálne. Preto sa najčastejšie volí termín sociálna konštrukcia." Na tejto akcii John Stewart vo svojej hlavnej prezentácii navrhol, že je načase zvoliť jeden termín z vtedajších bežných (sociálny konštrukcionista, sociálny konštruktivizmus, sociálny konštruktivista), a navrhol používať jednoduchšiu formu: sociálna konštrukcia.
Veci tvoríme spoločne. Vnímame mnoho sociálnych svetov existujúcich súčasne a naďalej ich utvárame. Sociálne svety iných ľudí sa môžu líšiť od nášho. Žiadne správanie nevyjadruje význam samo o sebe. Konštrukcionizmus sa stal v USA významným vďaka knihe Petera L. Bergera a Thomasa Luckmanna z roku 1966 The Social Construction of Reality (Sociálna konštrukcia reality). Berger a Luckmann tvrdia, že všetky znalosti, vrátane tých najzákladnejších, za samozrejmé považovaných znalostí každodennej reality, sú odvodené a udržiavané sociálnymi interakciami.
Keď ľudia vstupujú do interakcií, činia tak s vedomím, že ich vnímanie reality spolu súvisí, a keď na základe tohto vedomia konajú, ich spoločné znalosti reality sa posilňujú. Pretože o týchto spoločných znalostiach ľudia vyjednávajú, ľudské typizácie, významy a inštitúcie sú prezentované ako súčasť objektívnej reality, najmä pre budúce generácie, ktoré sa pôvodného procesu vyjednávania nezúčastnili. Napríklad keď rodičia vyjednávajú pravidlá, ktoré majú ich deti dodržiavať, sú tieto pravidlá konfrontované s deťmi ako "danosti" vytvorené zvonku, ktoré nemôžu zmeniť. Sociálny konštrukcionizmus Bergera a Luckmanna má svoje korene vo fenomenológii.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia prešla sociálne konštrukcionistická teória premenou, keď sa konštrukcionistickí sociológovia zapojili do práce Michela Foucaulta a ďalších autorov a v praxi sa začal uplatňovať naratívny obrat v sociálnych vedách. To sa dotklo najmä vznikajúcej sociológie vedy a rastúceho odboru vedeckých a technologických štúdií. Najmä Karin Knorr-Cetina, Bruno Latour, Barry Barnes, Steve Woolgar a ďalší používali sociálny konštrukcionizmus na to, aby to, čo veda obvykle charakterizovala ako objektívne fakty, prepojili s procesmi sociálnej konštrukcie s cieľom ukázať, že ľudská subjektivita sa vnucuje tým faktom, ktoré považujeme za objektívne, a nie výhradne naopak. Zvlášť kontroverzným titulom v tomto myšlienkovom smere je kniha Andrewa Pickeringa Constructing Quarks: A Sociological History of Particle Physics (Konštrukcia kvarkov: Sociologické dejiny časticovej fyziky).
Súčasne sociálny konštrukcionizmus formoval aj štúdie o technológiách - Sofield, najmä o Sociálnej konštrukcii technológií (social construction of technology, SCOT), a autori ako Wiebe Bijker, Trevor Pinch, Maarten van Wesel a iní. Napriek tomu, že je matematika bežne vnímaná ako objektívna, nie je imúnna voči sociálne konštrukcionistickým výkladom. Sociológovia ako Sal Restivo a Randall Collins, matematici vrátane Reubena Hershe a Philipa J.
Sociálny konštrukcionizmus možno považovať za zdroj postmoderného hnutia a má vplyv na oblasť kultúrnych štúdií. Niektorí zašli tak ďaleko, že vznik kultúrnych štúdií (kultúrny obrat) pripisujú práve sociálnemu konštrukcionizmu. V rámci sociálne konštrukcionistického smeru postmodernizmu zdôrazňuje koncept sociálne konštruovanej reality neustále masové vytváranie svetonázorov jednotlivcami v dialektickej interakcii so spoločnosťou v danom čase. Takto utvárané početné reality zahŕňajú podľa tohto názoru predstavy o svetoch ľudskej sociálnej existencie a činnosti.
Tieto predstavy postupne kryštalizujú na základe zvyku do inštitúcií podoprených jazykovými konvenciami. Získavajú trvalú legitimitu mytológiou, náboženstvom a filozofiou a sú udržiavané terapiami a socializáciou a subjektívne internalizované výchovou a vzdelávaním. Britský sociológ Dave Elder-Vass v knihe The Reality of Social Construction (Realita sociálnej konštrukcie) označuje rozvoj sociálneho konštrukcionizmu za jeden z dôsledkov dedičstva postmodernizmu. Píše: "Snáď najrozšírenejším a najvplyvnejším produktom tohto procesu vyrovnávania sa s dedičstvom postmodernizmu je sociálny konštrukcionizmus, ktorý zažíva rozmach v oblasti sociálnej teórie od osemdesiatych rokov 20. storočia."
Sociálny konštrukcionizmus rovnako tak popiera alebo do značnej miery bagatelizuje rolu, ktorú význam a jazyk hrajú pre každého jednotlivca. Snaží sa jazyk koncipovať skôr ako celkovú štruktúru než ako historický nástroj, ktorý jednotlivci používajú na sprostredkovanie svojich osobných skúseností so svetom. V roku 1996 profesor fyziky Alan Sokal predložil akademickému časopisu Social Text článok, ktorý bol zámerne napísaný tak, aby bol nezrozumiteľný, ale obsahoval frázy a žargón typické pre články publikované v tomto časopise. Chcel tak ilustrovať, aké sú podľa neho intelektuálne slabiny sociálneho konštrukcionizmu a postmodernizmu.
Teórie nacionalizmu a národnej identity: Úvod
Proti sociálnemu konštrukcionizmu sa vyslovil aj filozof Paul Boghossian. Vychádza z argumentu Iana Hackinga, že mnohí prijímajú sociálny konštrukcionizmus kvôli jeho potenciálne oslobodzujúcemu postoju: ak sú veci také, aké sú, len vďaka našim spoločenským konvenciám, na rozdiel od toho, že sú také prirodzene, potom by malo byť možné ich zmeniť tak, ako by sme si želali, aby boli. Ďalej uvádza, že sociálni konštrukcionisti tvrdia, že by sme sa mali zdržať absolútnych súdov o tom, čo je pravda, a namiesto toho konštatovať, že niečo je pravda vo svetle tej či onej teórie. Je však ťažké si predstaviť, ako by sme sa touto radou mohli dôsledne riadiť. Vzhľadom na to, že propozície, ktoré tvoria epistemické systémy, sú len veľmi všeobecné propozície o tom, čo čo absolútne ospravedlňuje, nedáva zmysel trvať na tom, aby sme sa vzdali vynášania absolútnych partikulárnych súdov o tom, čo čo ospravedlňuje, a zároveň aby sme mohli prijať absolútne všeobecné súdy o tom, čo čo ospravedlňuje.