Sociálny a politický rozpor: Vymedzenie a historický vývoj

Sociálny a politický rozpor sú komplexné javy, ktoré ovplyvňujú spoločnosť na rôznych úrovniach. Ich pochopenie vyžaduje interdisciplinárny prístup, ktorý zohľadňuje sociologické, politologické a historické perspektívy. Tento článok sa zameriava na definovanie sociálneho a politického rozporu a na preskúmanie rôznych teoretických prístupov k ich analýze.

Vymedzenie pojmu „sociálny“ a „politika“

Pojem „sociálny“ používame v rôznych kontextoch. Podľa Slovníka slovenského jazyka sa vzťahuje na ľudskú spoločnosť, týka sa vzájomných vzťahov ľudí, zlepšovania spoločenských pomerov a hmotného zabezpečenia jednotlivca v spoločnosti. Zahrňuje aj významy ako spoločenský, týkajúci sa životných podmienok, vyjadrujúci životné istoty, blaho spoluobčanov a spoločnosti ako celku, pomoc, spolucítenie, ľudskosť a kladné hodnoty.

„Politika“ pochádza z gréčtiny a znamená správu verejných vecí, oblasť všeobecných štátnych záležitostí, umenie riadiť štát. Je to oblasť spoločenskej (verejnej) činnosti, ktorá spočíva v účasti politických subjektov (politických strán) na štátnych záležitostiach. Môže tiež označovať starostlivosť v záležitostiach určitého odboru, napríklad úverová politika, mzdová politika, či sociálna politika.

Sociálna politika a jej vývoj

Sociálna politika je sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov (štátu, zamestnávateľov, odborových orgánov, verejnoprávnych inštitúcií, občianskych združení atď.) o zmenu alebo o udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému (štátneho, obecného). Jej výsledkom je fungovanie alebo transformácia (zmena) systému a prejavuje sa rozhodovaním (alebo nerozhodovaním) a činnosťou (alebo nečinnosťou) sociálnych subjektov.

Sociálna politika je taktiež vymedzovaná ako súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšovaniu základných životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu, či udržiavaniu „sociálnej suverenity“ a „sociálneho bezpečia“ v rámci daných hospodárskych a politických možností krajiny. V najužšom poňatí dochádza k stotožneniu sociálnej politiky a sociálneho zabezpečenia a jeho pilierov. Sociálna politika je nástrojom, ktorým štát občanom zabezpečuje ich sociálne práva v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948.

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností zabezpečujúcich základné ľudské práva (na život, zdravie, vzdelanie). Počas vývoja sociálnej politiky prevládali v meniacich sa spoločenských systémoch aj rôzne názory.

Modely sociálnej politiky

1. Paternalistický model: Je historicky najstaršia sociálna inštitúcia, kde starostlivosť štátu o občana vychádza z hierarchie, kde „otec“ (náčelník, feudál, despota) rozdeľuje úlohy a prostriedky. Sociálne inštitúcie štátu sú súčasťou prídelového systému.
2. Reziduálny model (liberálny štát): Sociálne inštitúcie poskytovali starostlivosť len tým, ktorí vypadli z primárnych rozdeľovacích systémov sociálnych inštitúcií a poskytovali len to, čo zostalo. Sociálna politika patrí neštátnym subjektom (napr. USA).
3. Inštitucionálny model (sociálny štát): Sociálna politika a inštitúcie sú vnímané ako nevyhnutná súčasť spoločenského usporiadania. Majú napomáhať inštitúciám, aby nezlyhali. Dávky sú súčasťou rozdeľovania a občania majú k nim občianske práva (napr. Slovensko).

Historické etapy a myšlienkové smery

Rodová solidarita

Najstaršie usporiadanie sociálnych vecí bolo založené na spoločnej snahe rodu o prežitie a na solidarite. Prostriedky aj prácu prideľovala hlava rodiny, rodu. Rodová solidarita nevytvárala inštitúcie na riešenie sociálnych problémov, ale riešila ich v rodinnom, rodovom usporiadaní. Rodová solidarita ovládaná náčelníkom sa vyvinula v paternalizmus. Deľbou práce vznikol problém starostlivosti o tých, ktorí neboli zaradení do spoločenského systému a nemohli sa o seba postarať.

Paternalizmus

• Autokratický paternalizmus: Prevládal na území Prednej Ázie a Afriky. Na vrchole hierarchie stál „otec“ (náčelník, neskôr despota, feudál, diktátor), ktorý prideľoval úlohy a prostriedky všetkým. Jednotlivci, ktorí nemohli tieto úlohy zastávať, boli zabíjaní alebo začlenení primerane svojim možnostiam do prídelového systému. O úplne neschopných sa starala rodina. Prvé štátne podpory boli vyhradené pre ľudí, o ktorých sa štát opieral (vojaci).

  Charakteristika autokratického paternalizmu:

  • Bol súčasťou vládnych štruktúr.
  • Vládna štruktúra určovala sociálne potreby, na ktoré bude reagovať, spôsob a rozsah ich uspokojovania - prídelový systém.
  • Vládna štruktúra systém spravovala a financovala.
• Antický paternalizmus: Gréci vytvorili koncepciu sociálnych inštitúcií, ktoré ovplyvnili na dlhú dobu európsky politický vývoj. Ideál slobodného občana v slobodnom štáte sa stal východiskom sociálnej politiky v antike. Gréci nepovažovali súcit a pomoc slabším a chorým za kladné hodnoty. Sociálne reformy boli zamerané na navrátenie slobody dlžným otrokom.
  • Platón: Sníval o ideálnom demokratickom štáte, kde zdravé deti závisia na starostlivosti štátu, zatiaľ čo neduživé deti by mali byť usmrtené. Chorých a zranených občanov je potrebné liečiť, len pokiaľ je nádej, že sa vrátia na svoje miesto v deľbe práce.
  • Aristoteles: Zmyslom života bola blaženosť. Jeho názory zmenili postoje Grékov k chorým a neduživým, no bol názoru, že ak človek nie je schopný postarať sa sám o seba, musí znášať svoj ťažký osud. V Aténach sa zavádzali diéty ako sociálna podpora, pripomínajúca dnešnú podporu v nezamestnanosti.

Charita a starostlivosť o chudobných (príchod kresťanstva)

Polyteistické náboženstvá nemali učenie, v ktorom by bola zdôraznená súcitnosť a pomoc trpiacim. Až kresťanstvo formulovalo pomoc blížnemu ako cnosť. Láska k blížnemu sa má prejavovať skutkami a nesmie sa naslepo rozdávať, aby sa nepodporovalo povaľačstvo. Najstaršou organizovanou pomocou ľuďom v núdzi bola pomoc poskytovaná cirkvou. Postupne sa táto starostlivosť stala predmetom činnosti náboženských obcí, rehoľných rádov a ich kláštorov. Cirkev reagovala na neuspokojivé sociálne postavenie mnohých skupín obyvateľstva zakladaním ústavov pri kláštoroch a kostoloch, rádových nemocníc a útulkov pre chudobných, zmrzačených, starých ľudí, siroty, slepcov, alebo aj pre ľudí postihnutých chorobou, stratou hlavy rodiny, vysokým počtom detí, či živelnou pohromou.

Európska únia ako príklad sociálneho a intervenčného štátu

Experiment sociálnych a intervenčných štátov sa realizuje aj na nadnárodnej úrovni v Európskej únii. Hoci EÚ nie je klasickým sociálnym štátom, čoraz viac preberá jeho prvky centrálneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov. Pôvodný projekt Európskeho spoločenstva kombinoval myšlienky hospodárskej spolupráce a ekonomickej integrácie (voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily) s politickou integráciou.

Transferová únia a jej programy

Najmä od 90. rokov 20. storočia sa fungovanie a mechanizmy EÚ zmenili smerom k stále užšej únii, potvrdzujúc princíp transferovej únie. Dva základné piliere boli kohézna politika a Spoločná poľnohospodárska politika.

• Kohézna politika: S cieľom znižovania regionálnych rozdielov v EÚ, tvorila v rokoch 2014 - 2020 takmer jednu tretinu rozpočtu EÚ (351,8 miliardy eur). Na najbližšie obdobie sa táto suma navýši na 373 miliárd eur. Tvorí ju Európsky fond regionálneho rozvoja, Kohézny fond a Európsky sociálny fond.
• Spoločná poľnohospodárska politika (SPP): Jej ciele boli komplexnejšie - zaručiť dodávky potravín, zachovať vidiecky spôsob života a vyvážiť podporu nemeckého priemyslu s podporou francúzskeho poľnohospodárstva. Uplatňuje sa prostredníctvom podpory príjmu, trhových opatrení a opatrení na rozvoj vidieka.

Negatívne dôsledky transferových programov

Napriek ušľachtilým cieľom sa prejavujú negatívne nezamýšľané dôsledky týchto programov:

• Nárast regulácií a intervencií: Znižuje štyri ekonomické slobody (pohybu tovaru, kapitálu, obyvateľov a poskytovania služieb), čím sa sťažuje obchodovanie smerom von a zvyšuje sa množstvo regulácií.
• Plytvanie a nadprodukcia: SPP vedie k negatívnym dôsledkom ako plytvanie, prebytky (mlieka, masla), vyššie ceny a dodatočné náklady. Taktiež posilňuje pozíciu dominantných krajín a veľkých agrárnych konglomerátov, zatiaľ čo malí producenti sú znevýhodnení. Kráľovná Alžbeta II. dostávala ročne približne pol milióna eur, a veľkí potravinárski giganti ako Campina alebo Nestlé obdržali stovky miliónov eur.
• Korupcia a neefektívnosť kohéznych fondov: Kohézne fondy sa stali synonymom pre chybné alokovanie zdrojov a korupciu v chudobnejších krajinách. Európsky dvor audítorov odmietol podpísať rozpočet EÚ 20 rokov za sebou kvôli nezrovnalostiam. Regióny, ktoré dostávali nadpriemerné príspevky, nedokázali znížiť regionálne rozdiely a zaznamenali zvýšenie nezamestnanosti.
• Útok na právny štát a morálny hazard: Záchranné programy ako euroval (EFSM, EFSF, ESM), ktoré si v období od roku 2008 vyžiadali na záchranu Cypru, Grécka, Írska, Portugalska a Španielska spolu 358,4 miliardy eur, viedli k porušovaniu Lisabonskej zmluvy a zákazu Európskej centrálnej banke nakupovať štátne dlhopisy. To vytvorilo morálny hazard, oslabilo zodpovednosť krajín a otvorilo cestu spoločnému zadlžovaniu.

  Prehľad záchranných programov v EÚ (2008-):

  Tabuľka 1: Finančné prostriedky poskytnuté krajinám v núdzi (v miliardách eur)

  Krajina	Výška pomoci (mld. EUR)
  Cyprus	X
  Grécko	X
  Írsko	X
  Portugalsko	X
  Španielsko	X
  Celkom	358,4

  Poznámka: Hodnoty pre jednotlivé krajiny neboli v zdrojovom texte špecifikované, iba ich súhrn.

• Demokratický deficit a byrokracia: Rozdielne nálady obyvateľstva voči EÚ vytvárajú priestor na demokratický deficit, kedy vďaka tlaku z EÚ nemohla vzniknúť v Grécku vláda s takým programom, akú si ľudia zvolili. S tým súvisí aj rastúca európska byrokracia - približne 50 tisíc ľudí, čo znamená, že jeden zamestnanec pripadá na 15 500 obyvateľov (v roku 1993 to bolo na 21 000). To prinieslo regulačné zaťaženie pre podnikateľov vo výške 950 miliárd eur ročne.

Koncepcia sociálnej interakcie

Chápanie sociálnej interakcie je kľúčové pre pochopenie sociálneho rozporu. V sociálnych vedách existuje mnoho rôznych prístupov k sociálnej interakcii. Coser a Rosenberg poukazujú na historické kontinuum teórie zameranej na sociálnu interakciu, pričom zdôrazňujú, že rôzne myšlienkové prúdy interpretujú sociálnu interakciu odlišne. Napriek tomu sa zhodujú v tom, že vzájomné pôsobenie ľudí tvorí jadro sociálneho života a ľudského správania. V súčasnej sociológii sa spolužitie ľudí v spoločnosti nedá predstaviť bez troch javov: spoluprítomnosti, sociálneho vzťahu a sociálnej interakcie. Objav pojmu sociálnej interakcie v teoretickej výbave spoločenských vied znamenal významný predel.

Význam sociálnej interakcie v sociologických teóriách

• Émile Durkheim: Interakcionizmus sa ako smer vysvetľujúci spoločenské dianie zo vzájomného ovplyvňovania aktivít jedincov a v ich sociálnom styku presadil v sociológii najskôr v jeho diele. Skúmal pôsobenie sociálnej kontroly na interagujúcu pluralitu jednotlivých jednajúcich.
• Georg Simmel: Sociálna interakcia sa stáva ústredným pojmom. Simmel definuje sociológiu ako vedu o sociálnej interakcii. Tvrdil, že veda je schopná odhaliť množstvo relatívne stálych foriem interakcie, ktoré prostredníctvom vzájomného ovplyvňovania prispievajú k konštituovaniu spoločenských javov.
• Max Weber: Sociálnu interakciu vyvodzoval zo sociálneho jednania ako zvláštnej podoby ľudského správania, ktorému jednajúci prikladá subjektívny zmysel. Nutnou podmienkou je, aby sa toto správanie obracalo na očakávané jednanie ostatných ľudí. Weber bol presvedčený, že kolektívne subjekty pozostávajú výlučne zo sociálneho jednania jednotlivcov, ktoré sa spája prostredníctvom významovej súvislosti ich vzájomne na seba orientovaných jednaní.

Teória sociálnej výmeny

Táto teória vychádza z predpokladu, že každé sociálne jednanie možno vysvetliť ako sociálnu výmenu. Čerpá z utilitarizmu klasických ekonómov, klasickej sociálnej antropológie a psychologického behaviorizmu.

• George C. Homans: Definoval výmenu ako situáciu, v ktorej jednanie osoby A prináša odmeny alebo tresty osobe B v závislosti od reakcie osoby B na jednanie osoby A.
• Peter Blau: Posunul teóriu sociálnej výmeny ďalej, pokúšajúc sa vysvetliť jav moci na základe porušenia princípu reciprocity a rovnováhy pri výmene medzi nadriadenými a podriadenými.

Symbolický interakcionizmus a dramaturgická sociológia

Na interakcionizmus nadviazal symbolický interakcionizmus, ktorý zdôrazňuje hlavne symbolické sprostredkovanie interakcie. Za najdôležitejší mechanizmus tohto sprostredkovania považuje reč (vrátane neverbálnych prejavov), založenú na jestvovaní spoločného systému symbolov.

• George H. Mead: Zakladateľ symbolického interakcionizmu, považuje za kľúčový mechanizmus sprostredkovania reč. Komunikácia je chápaná ako výmena symbolov.
• Erving Goffman: Jeho teória sociálnej interakcie (dramaturgická sociológia) je určitým protikladom k Homansovej koncepcii. Interakcia je chápaná ako súbor mikrodrám, kde hercami sú interagujúce osoby, ktoré dbajú o svoj obraz a uchovanie si tváre.

Diáda a triáda ako základné formy sociálnej interakcie

Diáda (dva elementy) je najjednoduchší sociologický útvar, kde sa obidvaja členovia cítia byť postavení len voči tomu druhému, nečelia kolektivite stojacej nad nimi. Sociálna štruktúra sa tu opiera o obidvoch a odtrhnutie sa jedného by rozbilo celok. Diáda závisí zvlášť na každom zo svojich dvoch súčastí - pre svoje zachovanie potrebuje obe, ale pre svoj zánik stačí len jedna.

Triáda (tri elementy) sa objavuje s príchodom tretej strany, čo naznačuje prechod, zmierenie a zrieknutie sa absolútneho kontrastu. Dieťa alebo deti v monogamnom manželstve často zastávajú funkciu udržiavania celku pokope. Môže priamo posilniť zväzok dvoch ľudí alebo vytvoriť nové sprostredkované puto medzi nimi. Tretí prvok môže tiež zastávať funkciu non-prívrženca, ktorý sa podieľa na súlade dvoch odporujúcich si strán alebo preberá funkciu arbitra.

Sociálne zabezpečenie a sociálna ochrana

Sociálne zabezpečenie zahŕňa vzťahy a prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom, ak nemôžu pracovať z dôvodov uznaných spoločnosťou. Je to súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí alebo im predchádzať.

Nástroje sociálneho zabezpečenia

1. Sociálne poistenie: Inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy (Sociálna poisťovňa). Zahŕňa osem základných systémov:
   • úrazové poistenie
   • nemocenské poistenie
   • zdravotné poistenie
   • poistenie v materstve
   • poistenie v starobe (dôchodkové)
   • poistenie invalidity
   • poistenie pozostalých
   • poistenie v nezamestnanosti

   Doplnkom sú sociálne fondy (povinné alebo dobrovoľné), spravované súkromnoprávnymi inštitúciami.

2. Štátna sociálna podpora: Zaopatrovacie dávky poskytované určitým skupinám osôb v špecifických životných situáciách (pôrodné, detské prídavky). Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu a je postavená na univerzálnom princípe.
3. Sociálna pomoc a služby: Pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky a služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny (napr. dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu zdravotných pomôcok, opatrovateľská služba, stravovanie, prepravná služba, starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb, sociálne pôžičky).

Sociálna ochrana

Sociálna ochrana je súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny. Týmto úsilím štát zaisťuje nepopierateľné občianske práva na dôstojný život, na rodinu a na prácu.

Člení sa na:

• Preventívna sociálna ochrana: Všetky kontrolné mechanizmy, ktoré zabraňujú (predchádzajú) procesom narušujúcim integritu osobnosti (hygienické, medicínske preventívne služby, psychologické poradenstvo, inšpektorát práce, polícia, zákazy a príkazy).
• Terapeutická sociálna ochrana: Individuálne riešenie konkrétnej obtiažnej sociálnej situácie. Viaže sa k vzniknutej sociálnej potrebe (konkrétna služba, dávka na zmiernenie, prekonanie nepriaznivej situácie).
• Rehabilitačná sociálna ochrana: Súbor opatrení, ktoré občanovi pomáhajú nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu (rehabilitačné, resocializačné strediská, postpenitenciárna starostlivosť, rekvalifikačné kurzy).

Záchranná sociálna sieť

Pojem zaviedla Svetová banka v 80. rokoch minulého storočia v súvislosti s ekonomickými reformami v Latinskej Amerike a Ázii. Predstavuje systémové usporiadanie minimálnych dávok sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci takým spôsobom, aby žiadny občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem. Má zaistiť minimálnu hranicu životných potrieb, pričom potom je na jednotlivcovi, aby si zabezpečil viac.

tags: #socialny #a #politicky #rozpor