Sociálny štát je komplexný systém, ktorého definícia a fungovanie sú ovplyvnené mnohými faktormi. Tento článok sa zameriava na definovanie sociálneho štátu a na preskúmanie rôznych vplyvov, ktoré naň pôsobia, od politických a sociálnych hnutí až po medzinárodné udalosti a ekonomické zmeny. Taktiež sa zameriame na to, ako sa koncept sociálneho štátu mení v kontexte súčasných výziev, ako sú populizmus, korupcia a medzinárodné konflikty.
Čo je sociálny štát?
Sociálny štát je model vlády, v ktorom štát zohráva kľúčovú úlohu pri ochrane a podpore ekonomickej a sociálnej pohody svojich občanov. To sa deje prostredníctvom rôznych politík, ako sú napríklad:
- Sociálne poistenie: Poskytuje finančnú podporu v prípade nezamestnanosti, choroby, invalidity alebo staroby.
- Zdravotná starostlivosť: Zabezpečuje prístup k zdravotnej starostlivosti pre všetkých občanov, často prostredníctvom verejného zdravotného systému.
- Vzdelávanie: Poskytuje bezplatné alebo dotované vzdelávanie na rôznych úrovniach, od základného až po vysokoškolské.
- Sociálna pomoc: Ponúka finančnú pomoc a iné formy podpory pre ľudí v núdzi.
- Bývanie: Podporuje dostupnosť bývania prostredníctvom dotácií, výstavby verejných bytov alebo regulácie trhu s bývaním.
Cieľom sociálneho štátu je znížiť nerovnosť, zabezpečiť minimálny životný štandard pre všetkých občanov a chrániť ich pred sociálnymi rizikami.
Vplyvy na sociálny štát
Politické a sociálne vplyvy
Sociálny štát nie je statický koncept. Je neustále ovplyvňovaný politickým a sociálnym vývojom v rámci jednotlivých krajín, ako aj na medzinárodnej úrovni. EÚ je ovplyvnená politickým vývojom v členských štátoch, ako aj sociálnymi hnutiami a organizáciami občianskej spoločnosti. EÚ taktiež ovplyvňuje politiky členských štátov. Porovnávacia politicko-sociologická perspektíva zdôrazňuje, že EÚ nie je len súborom inštitúcií, ale aj súborom jej členských štátov. Na pochopenie vývoja EÚ je potrebné porozumieť politickej a sociálnej dynamike medzi členskými štátmi. Dôkazom toho je Brexit a nástup populistických hnutí.
Efekt Brexitu: ako odchod z EÚ zasiahol Spojené kráľovstvo | FT Film
Populizmus a sociálny štát
Nárast populizmu v Európe predstavuje výzvu pre sociálny štát. Populistické strany často kritizujú súčasné politické elity a sľubujú radikálne zmeny. Niektoré populistické strany podporujú rozsiahlejšie sociálne programy, zatiaľ čo iné sa zameriavajú na znižovanie daní a obmedzovanie sociálnych výdavkov. Napríklad, v Estónsku, pravicová populistická Konzervatívna ľudová strana (EKRE) zdvojnásobila svoj podiel hlasov v komunálnych voľbách vďaka systematickému odporu voči imigrácii, protikorupčnej rétorike a anti-establishment politike.
Korupcia a sociálny štát
Korupcia je ďalším faktorom, ktorý môže negatívne ovplyvniť sociálny štát. Keď sú verejné zdroje zneužívané na súkromné účely, znižuje sa množstvo peňazí, ktoré sú k dispozícii na financovanie sociálnych programov. Príkladom je pád rakúskeho kancelára Sebastiana Kurza, ktorý odhaľuje Trumpovský rozmer rakúskej politiky. Kurz bol obvinený z korupcie, úplatkárstva a sprenevery v súvislosti s manipulovaním prieskumov verejnej mienky a zneužívaním verejných zdrojov na svoju politickú propagandu.
Medzinárodné konflikty a sociálny štát
Medzinárodné konflikty, ako je vojna na Ukrajine, majú rozsiahle dôsledky pre sociálny štát. Vojny vedú k humanitárnym krízam, ekonomickým škodám a zvýšeným výdavkom na obranu a bezpečnosť. Tieto faktory môžu viesť k zníženiu financií dostupných pre sociálne programy a k zvýšeniu sociálnych nerovností. Vojna na Ukrajine je obrovská tragédia a pravdepodobne najhoršia vojna v Európe po druhej svetovej vojne. Hoci počet obetí je zatiaľ nižší ako v občianskej vojne v bývalej Juhoslávii, situácia sa môže rýchlo zmeniť. Vojna má rozsiahle dôsledky pre globálnu ekonomiku a politiku a môže viesť k prehodnoteniu priorít vlád vrátane sociálnych výdavkov.
Po roku 2000 dosiahol Západ určitý stupeň úpadku a dezilúzie. Islamistický terorizmus a Putinovo prezidentstvo prispeli k hybridnej vojne. Rusko venovalo obrovské sumy peňazí na vlastnú propagandu, dezinformačné kampane, podporu krajne pravicových nacionalistických strán a formovanie piatych kolón v západných krajinách. Putinovi sa podarilo kúpiť si mnohých politikov nielen vo východnej Európe, ale aj v najrozvinutejších západných krajinách, vrátane USA. Príkladmi sú bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder, súčasný český prezident Miloš Zeman a maďarský premiér Viktor Orbán. Rusko zjavne ovplyvnilo aj hlasovanie o Brexite a americké prezidentské voľby, v ktorých bol zvolený Donald Trump. Putin precenil situáciu a ruský útok na Ukrajinu 24. februára zmenil všetko. Ukrajinská armáda spôsobila ruským okupantom ťažké straty a prezident Zelenskyj sa ukázal ako skutočný líder. Namiesto rozdelenia sa ukrajinské obyvateľstvo zjednotilo v odpore proti ruským okupantom. Západní politici sa zjednotili, s výnimkou niektorých prípadov. Rusko v dôsledku vojny výrazne ochudobnie a oslabí, čo by mohlo viesť k pádu Putinovho režimu. Ukrajina bude ťažko poškodená, ale z dlhodobého hľadiska môže z krízy vyjsť posilnená. Západ ako celok, vrátane EÚ a NATO, má šancu posilniť sa.
Česká republika a paralely so Slovenskom
České parlamentné voľby ponúkajú zaujímavé paralely so situáciou na Slovensku. Rovnako ako v roku 1998, mnohí Slováci dúfali, že sa skončí éra populistickej vlády Mečiara, tak aj mnohí Česi očakávali koniec politickej moci Andreja Babiša, ktorý povýšil korupciu na legálnu úroveň a riadil český štát ako svoju súkromnú spoločnosť. Voľby mali byť len prvým krokom k zosadeniu populistického oligarchu z moci, keďže prezident Zeman avizoval, že poverí zostavením vlády najsilnejšiu stranu a nie koalíciu SPOLU. Stalo sa však, že populistický Babiš voľby prekvapivo prehral. Tento príklad ukazuje, ako môžu politické zmeny v susedných krajinách inšpirovať a ovplyvňovať politické procesy a očakávania v iných krajinách.
Budúcnosť sociálneho štátu a výzvy na Slovensku
Budúcnosť sociálneho štátu je neistá. Bude závisieť od toho, ako sa spoločnosť vyrovná s výzvami, ako sú populizmus, korupcia, medzinárodné konflikty, klimatické zmeny a technologický pokrok. Je potrebné hľadať nové spôsoby, ako financovať a spravovať sociálne programy, aby boli udržateľné a efektívne.
Ľudia dnes žijú v najväčšom blahobyte a celkovo v historicky najlepších časoch, a to tak u nás, ako aj na Západe. Zároveň sa však postupne odkláňajú od koreňov dnešnej prosperity a slobody, pričom sa opäť čoraz viac presadzujú myšlienky a podoby kolektivistického prístupu. Cieľom publikácie je priniesť faktami a argumentmi podložený pohľad na podstatu sociálneho štátu na Slovensku a rámcovo aj vo vybraných krajinách v zahraničí, tým konfrontovať mýty o ňom s realitou. Chceme tak demaskovať sociálny štát a ukázať jeho nezamýšľané dôsledky.
Silné kolektivistické postoje ľudí a mýty o úlohe štátu potvrdili výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré v rámci nášho projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte zrealizovala agentúra FOCUS. Podľa jej reprezentatívneho prieskumu z roku 2018 napríklad až 87 % respondentov súhlasilo s tým, že štát musí garantovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť, 81 % s tým, že vysokoškolské štúdium nemá byť spoplatnené a školstvo má byť bezplatné, 71 % s tým, že vo vyspelých krajinách majú ľudia vyššiu životnú úroveň, lebo v nich štát výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobnejším a 69 % s tým, že ľudia nie sú ochotní v dostatočnej miere dobrovoľne pomáhať ľuďom v núdzi, preto sa o nich musí prostredníctvom sociálneho systému starať štát. Práve posledné vyjadrenie zapadá do definičného zamerania sociálneho štátu, ktorý sníma a prenáša finančnú zodpovednosť z pliec ľudí na seba, teda na daňovníkov. V prípade Slovenska však takéto predstavy nesúvisia len s garanciami sociálneho štátu, ale v značnej miere aj so zakorenenými deformáciami v myslení ľudí zo socializmu. Druhou našou odlišnosťou oproti západným krajinám, tiež aj v dôsledku socializmu, je podstatne menšie naakumulované bohatstvo, tým aj nižšie zdrojové možnosti na financovanie sociálneho štátu.
Ten deklaratívne stojí na lákavo, ale vágne, znejúcich cieľoch ako „sociálna solidarita“ a „sociálna spravodlivosť,“ ktoré prispievajú k orwellovskému mäteniu pojmov. Inštitucionálnou charakteristikou sociálneho štátu a jeho „sociálnej solidarity“ je centrálne prerozdeľovanie vytvorených finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním a následne poskytuje ľuďom s cieľom zabezpečovania ich životných podmienok. Sociálny štát s otvorenými neadresnými dávkami tak funguje ako tragédia obecnej pastviny, aj s následnými devastačnými finančnými a morálnymi dôsledkami.
Keďže východiskom prerozdeľovania zdrojov je ich tvorba, tak aj pohľad na sociálny štát u nás začíname kapitolou 1.1 Hospodárstvo a jeho regulácie. Zhoršujúce sa výsledky miery ekonomickej slobody v ostatných rokoch na Slovensku v medzinárodnom porovnaní potvrdzujú, že napriek systémovému zlepšeniu podmienok fungovania trhu a podnikania od Novembra 1989 pretrvávajú a prehlbujú sa niektoré obmedzenia podnikateľského prostredia a fungovaniu trhu. Tie sú na Slovensku veľkou a rastúcou záťažou v dôsledku výdavkovej expanzie verejnej správy v ostatných rokoch, zapríčinenej napríklad chýbajúcimi limitmi rastu verejných výdavkov, rastom vládnej spotreby, ako aj deformovanou štruktúrou verejných výdavkov s rôznymi transfermi živenými aj „sociálnymi balíčkami.“
Veľký počet zamestnancov platených z daní spolu s ďalšími skupinami ľudí, ktorí sú z nich finančne podporovaní, prehlbuje podporu rozsahu a vplyvu štátu, a to aj v jeho podobe bujnejúceho zaopatrovateľského štátu. Práve veľké a rastúce verejné výdavky garantujúce ľuďom veľkú mieru spoliehania sa na vládu sú nosičom problémov sociálneho štátu v oblastiach, ktoré spadajú pod jeho primárnu pozornosť: sociálne zabezpečenie, zdravotníctvo a školstvo. Problémy v nich vyplývajú z podstaty verejných, povinných a centralizovaných schém, ktoré poskytujú ľuďom široký rozsah garantovaných nárokov z peňazí daní a odvodov, neraz však bez reálneho finančného krytia. Príkladom toho sú starobné dôchodky.
Efekt Brexitu: ako odchod z EÚ zasiahol Spojené kráľovstvo | FT Film
Veľký rozsah a rast nárokov a tým aj výdavkov sa odvíja najmä od ich zákonných nastavení, opierajúcich sa aj o ústavou garantované pozitívne práva. Ústava otvára legislatívne „dvere“ takýmto nárokom napríklad garantovaním práva na minimálnu mzdu za prácu, bezplatnú zdravotnú starostlivosť, bezplatné vzdelávanie a prostredníctvom toho, že vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nesmie presiahnuť 64 rokov. Aj u nás sa tak prejavujú nezamýšľané dôsledky zaopatrovateľského vládneho prístupu ako kultúra závislosti ľudí od štátu, nízka miera motivácie a postarania sa o seba a svoju rodinu, pasca ekonomickej neaktivity, spoliehanie sa na štát a cudzie zdroje, ako aj vytlačovanie dobrovoľnej solidarity a súkromných iniciatív.
Výrazne sa ním oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život, napríklad v starobnom dôchodkovom systéme, v ktorom sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov a politických rozhodnutí. Takto nastavený systém vyvoláva morálny hazard, ekonomicky perverzné motivácie „natrčených dlaní,“ respektíve celkovo mentalitu nárokovateľnosti. Enormné finančné zaťaženie do budúcnosti sa kumuluje najmä v priebežnom dôchodkovom systéme, tak u nás, ako aj inde vo svete. Jeho systémovo defektný a deficitný charakter prehĺbili na Slovensku nedávne zmeny, predovšetkým zavedenie stropu na dôchodkový vek, vďaka čomu výrazne narastie dlh v systéme. Poslanci ním schválili veľké nekryté dlhodobé záväzky na dôchodky, čo ešte zhoršilo finančné vyhliadky dôchodkového systému, a to tak pre platcov a ich zaťaženie, ako aj pre poberateľov a výšku ich dôchodkov.
Ďalším segmentom so systémovo deficitným nastavením je zdravotníctvo, v ktorom bude nevyhnutné zreálnenie očakávaní a obmedzenie nároku na financovanie z povinných zdravotných odvodov a daní. Nie je možné sľubovať neobmedzený rozsah zdravotných služieb za obmedzené peniaze. Ďalšou oblasťou sociálneho štátu je deklaratívne bezplatné školstvo. Jeho zlyhávanie tiež vyplýva z podstaty verejne poskytovanej a financovanej služby, pričom upriamujeme pozornosť na neefektívnosť verejnej správy školstva, odolnosť systému voči tlakom na jeho reformu a absenciu následkov voľby štúdia, konkurenčného tlaku a systému motivácií. Aj trh práce je objektom „starostlivého“ štátu. Prejavuje sa to najmä mnohými vládnymi reguláciami pracovného pomeru a reguláciou ceny práce, pričom zákonodarcovia schválili nárast minimálnej mzdy až na 60 % priemernej mzdy. Upozorňujeme na negatívne nezamýšľané dôsledky takýchto regulácií na zníženie pracovných príležitostí a zvýšenie nezamestnanosti, čo sa znásobí v kontexte dôsledkov koronakrízy.
Na Slovensku tak pretrváva syndróm opatrovníckeho štátu, ktorý obmedzuje konkurenciu a slobodu voľby ľudí.
Ako chrániť sociálny štát: Politická perspektíva
Roberta Fica je fenomén. Vždy som to tvrdil a nevidím dôvod na tom niečo meniť. Myslím, že Robert Fico hovoril z duše mnohým smerákom, ktorí sa v posledných dňoch nechali prekričať liberálnou mediálnou kampaňou. Dnes nie je čas riešiť si vlastné politické ambície, dnes je čas chrániť pracujúcich ľudí. Rovnako ako Robert Fico som presvedčený, že Smer nepotrebuje slniečkarov, ale bojovníkov. Nesmieme sa vydať cestou západných sociálno-liberálnych strán, ktoré sa kompletne odpútali od chudobnejších pracujúcich ľudí a začali nadbiehať slniečkarom z mestských kaviarní. Nestačí sa usmievať. Nestačí mať pekné, politicky korektné reči. Nestačí byť manažér a technokrat. Ľavica bez bojovníkov nie je ľavica. Slavoj Žižek kedysi o niektorých západných sociálnodemokratických stranách napísal, že sa líšia od pravice asi tak ako kokakola od pepsikoly. My musíme robiť všetko preto, aby slovenská ľavica neskončila ako kokakola. Aby stála na strane ľudí a nie elít. Na strane robotníkov a nie korporácií. Na strane Slovenska a nie imperiálnych veľmocí. Netrasme sa pred bankami, biznismenmi, Bruselom či Washingtonom. Musíme nekompromisne chrániť sociálny štát a demokraciu na Slovensku pred šialencami, čo idú nehanebne znižovať minimálnu mzdu, kradnúť ľuďom trinásty dôchodok, kriminalizovať protesty, zavádzať policajný štát a prenasledovať opozíciu. Matovič je gauner a likviduje slovenskú ekonomiku aj právny štát. My sa na vládnych politikov, ktorí ničia životy Slovákom, nemáme usmievať, my ich nemáme ovievať, nemáme sa s nimi mojkať - my s nimi musíme bojovať a chrániť ľudí. Čím viac vás nenávidia, tým lepšie vysvedčenie vám dávajú - že robíte maximum pre ľudí a pre Slovensko. To, že pravičiari prskajú, je dobre - tak to má byť. Toto musí pochopiť každý ľavičiar a nie nadbiehať psychopatom, mafiánom a mediálnym žoldnierom. Robert Fico má moju plnú podporu a nevidím žiaden dôvod, aby sa menil predseda strany. Fico je ľavičiar, je vlastenec, je štátnik. Smer musíme omladiť, zmobilizovať členskú základňu, posunúť sa doľava a udržať jednotu. Ešte raz - jednotu. Aj preto sa príliš k vnútrostraníckej situácii nevyjadrujem. Bojovať! Za pracujúcich ľudí!
Medzinárodné príklady sociálnych štátov
Užitočné je poznať aj dôsledky sociálnych štátov s otvorenými pozitívnymi právami a nárokmi ľudí na peniaze iných daňovníkov, ktoré ho dlhodobejšie uplatňujú takýto model. V druhej sekcii publikácie preto stručne približujeme takéto skúsenosti vybraných krajín, ktoré sú oproti Slovensku výrazne bohatšie. Keďže sa vo verejnej diskusii sociálny štát väčšinou spája so Švédskom (prípadne ostatnými škandinávskymi krajinami), tak pohľad na zahraničné skúsenosti začíname ním. To je príbehom úspechu a veľkého zbohatnutia vďaka trhovým princípom a reformám v 19. storočí, masívneho sociálneho štátu po druhej svetovej vojne až do 90-tych rokov, keď skolaboval a následným presmerovaním k zmenšovaniu vlády a deregulácii. Orientačným ukazovateľom toho je porovnanie miery pomeru verejných výdavkov k HDP z približne 7 % na konci 19. storočia na takmer 72 % v roku 1993 a na dnešných 52 %.
Prezentujeme aj dva príklady korporatívneho sociálneho modelu - Nemecko a Rakúsko, pričom práve v Nemecku Otto von Bismarck naštartoval éru sociálnych štátov, tým aj podstatnej premeny spoločností na kolektivistickejšie. V 80-tych rokoch 19. storočia totiž ako prvý zaviedol priebežný systém sociálneho poistenia, kde napríklad v dôchodkovom poistení ekonomicky činní povinne odvádzajú príspevky na financovanie dôchodkov aktuálnych dôchodcov a im vznikajú nároky na dôchodky v budúcnosti z povinných príspevkov v tom čase ekonomicky činných. Aj keď ho zaviedol na minimálnej úrovni, otvoril tým pandorinu skrinku k zmene spoločnosti smerom k väčšej závislosti ľudí od štátu, politických rozhodnutí a spoliehania sa na štát. Negatívne dôsledky sociálneho štátu na ekonomiku a spoločnosť uvádzame aj na príklade dvoch anglosaských krajín - Spojeného kráľovstva a USA. Tie zbohatli a boli príkladom úspešných spoločností vďaka kapitalizmu a podmienkam celkovej slobody. Mementom sú dnes napríklad zlyhávajúce britské zdravotníctvo a školstvo, ktoré pred vznikom sociálneho úspešne fungovali. V poslednej kapitole prezentujeme špecifický príklad dôsledkov experimentu prvkov sociálneho štátu na nadnárodnej úrovni v Európskej únii, tak Spoločnej poľnohospodárskej politiky, kohéznej politiky a politiky Európskej centrálnej banky a záchranných finančných mechanizmov v eurozóne. V publikácii prinášame východiskový pohľad na podstatné súvislosti sociálneho štátu u nás a jeho rozvinutejších podôb v zahraničí. Práve zahraničné skúsenosti meniacich sa spoločností na také s pasívnejšími a od štátu závislejšími ľuďmi môžu slúžiť ako memento. Dôležité je zároveň poznanie systémového rizika finančného kolapsu sociálnych štátov, osobitne priebežných dôchodkových systémov.