Identita je mnohovýznamový pojem, ktorého vymedzenie vo vedeckej, odbornej či popularizačnej rovine predstavuje náročnú úlohu. Neexistuje univerzálna teória identity, táto kategória je predmetom skúmania viacerých vedných disciplín. O to náročnejšie je pristúpiť k jej dôkladnému pochopeniu bez vytvárania rámca zjednodušeného a schematického „videnia“ danej problematiky.
Skupinová (kultúrna, kolektívna, etnická, národnostná, národná, náboženská…) identita sa vymedzuje ako „projekt identity“, podstatou ktorého je jej neustále generovanie. Je to proces zachovávania kontinuity našej totožnosti v čase a priestore, kedy je identita (osobná alebo skupinová) neustále testovaná, pretváraná, potvrdzovaná, aktualizovaná a redefinovaná. Možno ju vyjadriť aj ako interakčné pozície „my-oni“. Generovanie kolektívnej identity nie je nikdy úplne ukončené, pretože jej podoba je stále revidovaná a potvrdzovaná spoločenskou praxou a zmenami.
Tieto zmeny sa dotýkajú aj symbolického systému, vytváraním nových symbolov, reinterpretáciou starších foriem a naopak. K zmenám dochádza pôsobením sociálnych, ekonomických, kultúrnych, psychologických a interpersonálnych vplyvov na jedincov a skupiny, a predefinovaním dominantných kritérií pre vnímanie skupinovej identity v dôsledku rôznych procesov (asimilácia, akulturácia, integrácia, adaptácia). Uvedené procesy evidujeme aj v utváraní respektíve redefinovaní skupinovo-kolektívnej identity Rómov. Podmienky spoločenského života od svetových, kontinentálnych, celonárodných po lokálne sú jedným z faktorov integrácie Rómov a vplyvu na ich etnicitu. V základnej klasifikácii sú označené ako vonkajšie, okrem nich evidujeme aj podmienky vnútorné.
Identifikačné prvky tradičnej rómskej kultúry
Prvou subtémou je preto deskripcia podstatných identifikačných prvkov tradičnej rómskej kultúry. Viacerí romológovia (Bartosz 2004, Hancock 2005, Lužica 2004, Liegeóis 1995) sa zhodujú v názore, že základnými prvkami identifikácie Rómov sú: subetnická diferenciácia, rituálna čistota a nečistota, a príbuzenská štruktúra. Označenie Rómovia v tejto chvíli používame z vonkajšieho pohľadu majority (bez reflexie diferenciácie rómskych spoločenstiev). Postupne budeme uvádzať ich ďalšie názvy, či už sa jedná o endo-, exo-etnonymá resp.
Rituálna čistota a znečistenie je nesmierne silným a rozsiahlym kultúrnym konceptom v živote tradične orientovaných rómskych spoločenstiev. V tejto identifikačnej línii si Rómovia určujú „hranice“ voči iným Rómom i nerómskemu svetu („gádžom“), v definovaní základných postojov a hodnotení ako rituálne čistých a nečistých. Jedná sa o rituálnu symboliku, významy a kultúrne hodnoty (o prípravu alebo konzumáciu konkrétneho jedla, spôsob jedenia, hygienické otázky, sociálnu komunikáciu a interakciu, uchovávanie tradícií - najmä prvkov rómstva, uzatváranie partnerských a manželských zväzkov, rešpektovanie kultúrnych hodnôt, morálky, etiky, vzorcov a noriem správania, výkon remesiel, rodové stereotypy a iné). Pre Rómov zo skupín pevne dodržiavajúcich tradície (na Slovensku napríklad olašskí Rómovia alebo Kalderaši, Lovári) predstavuje rituálne znečistenie už samotný kontakt s nerómskym prostredím.
Príbuzenská štruktúra je ďalším kľúčovým prvkom tradičnej rómskej kultúry. Endogamné olašské spoločenstvá na Slovensku žijú v striktnej väzbe na všetky základné identifikačné línie Rómov: subetnickú diferenciáciu, rituálnu čistotu a nečistotu a dôležitosť príbuzenstva. Stále sú pre nich typické preferencie súdržných a srdečných kmeňových, rodových a rodinných vzťahov. Vykazujú zmysel pre jednotu pred vonkajším okolím. I keď sa stáva, že majú voči sebe navzájom predsudky, v situáciách vonkajšieho ohrozenia sa vytrácajú a silnie ich rómska/cigánska súdržnosť.
Subetnická diferenciácia Rómov na Slovensku
Základným subetnickým rozlíšením Rómov na Slovensku sú Rumungri a olašskí Rómovia. Rumungri majú ďalej svoje vnútorné rozlišovanie v lingvistickej podobe (preberania slovenských, maďarských výrazov a laicky sa označujú ako slovenskí a maďarskí Rómovia). Rovnako aj olašskí Rómovia majú svoju vnútornú diferenciáciu (napríklad podľa rodov, bohatstva a prestíže).
Tieto aspekty patria skôr medzi vnútorné podmienky identifikácie a napriek ich rozdielnosti možno spomenúť jeden spoločný faktor identifikácie vieru (i keď praktizovanú skôr neformálnym spôsobom). Identifikácia sa u nich prejavuje nielen podľa národnosti (ako rómska, slovenská, maďarská), ale zároveň aj podľa náboženstva. Počet náboženských identifikácií týchto skupín Rómov so záujmom o rímskokatolícku cirkev je stále najvyšší, avšak postupne sa v náboženskom misijnom pôsobení na Slovensku presadzujú aj iné registrované cirkevné spoločenstvá. Úspešné aktivity evidujeme dlhodobo napríklad v pastoračnom centre v Bardejove na Poštárke a niekoľko rokov už aj na Luníku IX. zo strany Spoločnosti saleziánov Don Bosca (v rámci Katolíckej cirkvi), aj duchovných gréckokatolíckej cirkvi a ostatných menších cirkví (metodistická, reformovaná cirkev, adventisti a iné). Náboženské misie nepredstavujú len zmenu identifikácie Rómov v podobe ich vierovyznania, ale aj zvýšenie integračného potenciálu, odstraňovania sociálneho vylúčenia a cestu k sociálnej zmene.
Tieto základné subetnické skupiny Rómov na Slovensku možno súčasne podľa vonkajších podmienok rozlíšiť aj ako sociálne vylúčené a naopak spoločenstvá, vykazujúce sociálnu inklúziu (pričom je potrebné konštatovať, že sociálne vylúčenie sa výraznejšie týka najmä Rumungrov na východnom Slovensku). Práve v marginalizovaných rómskych komunitách smeroval vývoj etnicity k existencii rôznych etnosociálnych jednotiek v ich kolektívnej identite. Pôvodná etnická špecifickosť je výrazne oslabená. Modifikovaná podoba je okrem iného aj dôsledkom celospoločenských transformačných zmien.
Sú prítomné i pozostatky asimilačného procesu do roku 1989, kedy boli Rómovia považovaní za sociálne zaostalú skupinu a nemali možnosť etnickej identifikácie. Boli bez statusu etnickej minority. Málo výrazný je aj ich sebaidentifikačný potenciál vo vzťahu ku kategórii rómska etnická skupina. Preferované sú identifikácie s väčšinovou populáciou (slovenská národnosť) respektíve identifikácia maďarskej národnosti na južných územiach Slovenska.
Sociálne vylúčenie a integrácia
Rómske marginalizované komunity akoby zostali „uväznené“ niekde medzi dvomi procesmi - asimiláciou a integráciou. K asimilácii nedošlo (svedčí o tom skutočnosť, že stále sú tu prítomné výrazné etnické hranice v akulturácii medzi rómskym etnikom a majoritou). Štrukturálnu asimiláciu by sme považovali za prípustnú v podobe splynutia Rómov s majoritou najmä v ekonomicko-hospodárskej oblasti, kde nie je potrebné (napríklad v pracovnej sfére) výrazne preferovať etnicitu. Platí to aj pre oblasť občianskeho života a zabezpečenia rovnocenného postavenia všetkých občanov v našej krajine.
Integrácia marginalizovaných rómskych komunít do majoritnej spoločnosti stále nie je možná. Bráni jej už samotný fakt ich sociálneho vylúčenia, najmä priestorového typu v segregovaných rómskych osadách. Odpoveď na otázku akým spôsobom by bola možná integrácia obyvateľov rómskych osád do majoritnej spoločnosti a aké by pritom boli ich podporné respektíve zabraňujúce sebaidentifikačné podoby, je podmienená najskôr odhaľovaním príčiny (subjektívne i objektívne) ich sociálnych nedostatkov.
Identita v tomto prostredí nesie znaky marginálnej i marginalizovanej podoby, stigmatizácie, rómstva bez poznania tradičných (najmä pozitívnych) prvkov rómskej kultúry. Nejedná sa ani o pravý typ etnickej identity, ale skôr o sociálne organizovanú identitu a existenciu rôznych etnosociálnych jednotiek. Jednotlivcom chýbajú základné osobnostné kompetencie, čo možno považovať za jednu z integračných bariér. Integračnou bariérou týchto komunít sa stáva aj ich negatívne vnímanie zo strany majority.
Z pohľadu stanovenia priorít je v tomto prostredí menej dôležité to, či sa jednotlivci alebo skupiny identifikujú v podobe skupinovo-kolektívnych identít (národnej, národnostnej, náboženskej). Optiku ich bytia totiž tvoria základné existenčné otázky v kontexte ich nepriaznivej sociálnej reality a nedostatkov. Skupinovo-kolektívne identifikácie môžu síce pozitívne pôsobiť na sebauvedomovací proces a motiváciu k sociálnej zmene, optika bytia je však v prvom rade zameraná na stratégie prežitia.
V tomto prostredí dochádza k voľbe prežitia zo dňa na deň, niekedy aj páchaním rôznych priestupkov a závažnejších trestných činov. Základnou intervenčnou stratégiou podporujúcou integráciu obyvateľov marginalizovaných rómskych osád sa môže stať odstraňovanie ich marginalizácie. Za súčasného stavu tu totiž prebieha identifikácia Rómov s tým, čo im prinesie zlepšenie existencie (i keď len na jeden deň). A tak sa stáva, že mladý Róm sa silne identifikuje so svojim kamarátom a nasleduje ho v páchaní kriminality (i keď sám predtým o takejto činnosti ani neuvažoval), alebo sa identifikuje s osobami, ktoré mu ponúknu pracovnú príležitosť (i tú načierno).
Ak by sme mali v tomto prostredí predvídať podobu vývoja etnicity smerom k asimilácii alebo integrácii, skôr predpokladáme (pri vytvorení adekvátnych podmienok) prijatie kultúry dominantnej spoločnosti a celkové asimilačné ašpirácie. Povedomie rómskej tradičnej spolupatričnosti a pôvodnosť špecifickosti etnicity (etnogenéza/história, materinský jazyk, tradičná kultúra) sú už zoslabnuté dlhodobým pôsobením iného typu kultúry, „kultúry chudoby“.
Education: The key to integrating the Roma community - right on
Kultúrna identita a jej premeny
Rómovia z marginalizovaných rómskych komunít (zo segregovaných a separovaných rómskych osád v Prešovskom, Košickom a Banskobystrickom kraji, približne 160 000 ľudí) sú Rumungri. Tí však nežijú len v marginalizovanom prostredí. Medzi nich patria aj Rómovia začlenení do majoritného prostredia, stredná vrstva Rómov a tí, ktorí majú nadštandardnú životnú úroveň.
Vo vzťahu k reintegrácii strednej vrstvy Rómov sme zaznamenali nasledovnú reflexiu: „Stredná vrstva Rómov sa v súčasnosti tiež dostáva do integračných problémov. Deje sa tak degradáciou ich materiálneho a sociálneho postavenia, zablokovaním mobilitných kanálov vzostupu pre ich deti a poklesom dosiahnutej úrovne integrácie v lokálnych spoločenstvách.“
Spoločnú podobu národnostnej identifikácie Rómov z marginalizovaných komunít a Rómov strednej vrstvy vidíme v oficiálnej identifikácii slovenskej a maďarskej národnosti (pri akte sčítacieho cenzu). V tohtoročnom sčítaní očakávame, že určitú zmenu môžu priniesť lokality, kde pôsobia rómski starostovia. Miestna etnopolitika môže mať dopad na zmenu doterajšej slovenskej identifikácie Rómov na rómsku.
Subetnickú diferenciáciu Rómov na Slovensku uzatvára reflexia znakov kultúrnej identity olašských Rómov. Ich najvýraznejšou identifikáciou je rómska identita prostredníctvom pravého (skutočného) rómskeho bytia rómstva („romima“). „Romimo“ predstavuje životný štýl, determinovaný pevnými normami v myslení a konaní olašských Rómov a ich hodnotovej orientácie. Na prvom mieste je olašský Róm. Svedčí o tom aj slovná výpoveď: „dôležité je byť človekom, ale ešte dôležitejšie je byť olašským Rómom“.
Napriek dynamike akulturácie si stále zachovávajú svoju tradičnú kultúru. Dôležité pre nich sú stabilné sociokultúrne prvky s regulatívnou funkciou (morálne a etické kódexy, obyčaje, zvyky, štandardy v spoločenstve napríklad rodinná disciplína, vzorce správania, hodnoty, rodové stereotypy). Medzi takéto skupiny patria najmä: Kalderaši s podskupinou Lovarov (Lowara), Čurarovia (Tshurara) a Mačvajovia (Macvaja), žijúci v USA. Stále sú pre nich typické preferencie súdržných a srdečných kmeňových, rodových a rodinných vzťahov.
Ako uvedené skupiny žijúce v zahraničí, aj olašskí Rómovia na Slovensku odvíjajú svoju identifikáciu od rómskeho životného štýlu, ktorý má aj v súčasnosti túto hodnotovú orientáciu: rómsky jazyk, cena za nevestu a obradové hostiny. Ďalej sú to špecifické rómske profesie „cigánske podnikanie“ (ženy sa venujú predpovedaniu budúcnosti, muži obchodu s ojazdenými autami, práci pre realitné kancelárie, drobnej práci pre políciu). Pozorovatelia uvádzajú, že sa jedná o rôzne varianty „kšeftov“ so schopnosťou oklamať dôveru obchodných klientov („obalamutiť ich“).
Tieto skupiny nezaujíma otázka „rómskeho/ cigánskeho národného hnutia“. Ich životné stratégie majú iné zameranie a národný sebaidentifikačný faktor nezohráva v ich živote poprednú úlohu. Národnú identitu Rómov posilňujú najmä medzinárodní rómski reprezentanti. Na svetových kongresoch sa venujú rôznym aktuálnym témam zjednocujúcich Rómov a Sintov v Európe a všetkých Rómov/Cigánov vo svete. Čestní členovia prezídia sa snažia v sebaidentifikačných otázkach inšpiratívne pôsobiť aj na mladých Rómov. Rómstvo propagujú aj prostredníctvom slávnych osobností.
Posilňujúcim sebaidentifikačným faktorom sa môžu stať aj vedecké štúdie odvodzujúce línie v etnogenéze predkov Rómov od vyšších indických kást (kšatriov a aristokratických skupín). Prezentujú ich najmä Courthiade a Kochanowski.
Pre mladých Rómov je dôležitá najmä stabilná osobná sebaidentifikácia cez intera intrapersonálny rámec formovania identity s poznaním vlastného sebauvedomenia, sebapoznania a zdravého sebahodnotenia. Pri oficiálnej deklarácii národnostnej identity očakávame u mladej rómskej inteligencie skôr slovenskú národnostnú identifikáciu, čo korešponduje aj s trendom mladých ľudí iných národností (etnicita je akoby v pozadí pred identifikáciou európskou a prítomnou globalizáciou).
Subetnickú diferenciáciu Rómov etnológovia ešte stále neuzatvorili. Rôznorodosť dokumentuje aj celý rad ich pomenovaní, vyskytujúcich sa podľa rôznych kritérií (tradičných rómskych remesiel, autonymov, etnonymov, heteronymov, duchovných a náboženských identít, regionálnych a územných, jazykových, rodových a iných súvislostí). K najpočetnejším skupinám vo svete patria Kalderaši (s podskupinou Lovárov), Manuši (so skupinou Sintovia) a Gitani (andalúzski a katalánski).
V súčasnosti v Európe pod názov „Cigáni a Trevelleri“ patrí aj množstvo úzko spriaznených skupín sformovaných prostredníctvom interetnických manželských zväzkov Rómov s majoritnou populáciou a skupiny, ktorých pôvod je nejasný (Travellers (Trevellerov) v Škótsku, Yenishe (Jenišov) v Nemecku, Tattars (Taterov) v Škandinávii, Didicois (Didikajšov) v Británii).
Travelleri sú rozptýlení v celej Veľkej Británii, početnejšie na juhovýchode. Žijú väčšinou na vidieku, kde obchodujú s odpadom, vykonávajú pomocné práce v poľnohospodárstve, podomový obchod, ženy sú veštkyne. Od začiatku 60. rokov 20.
Náboženská identifikácia Rómov/Cigánov vo svete nie je taká jednoznačná. Vyskytuje sa vierovyznanie katolícke, evanjelické, pravoslávne, moslimské a niekedy aj v synkretickej podobe (kombinácia moslimského a pravoslávneho). Pri tejto identifikácii zohrávajú úlohu rodovo-rodinné tradície.
Sociálna práca a etické princípy vo vzťahu k Rómom
Je nepochybné, že každý jednotlivec je súčasťou nejakého spoločenstva. Jeho existencia v ľudskom spoločenstve je determinovaná závislosťou od príležitostí existovať v hlavnom spoločenskom prúde, interpersonálnych vzťahov so širším prostredím, miery individuálnych morálnych spôsobilostí a možností viesť kvalitný život v prospech seba samého a svojej rodiny. Túto závislú ľudskú existenciu chápeme tak, že každý ľudský život má jedinečnú, neopakovateľnú a neodňateľnú najmä ľudskú hodnotu a dôstojnosť.
V kontexte s touto myšlienkou a v zhode s Komenským konštatujeme, že „každý, ktorý sa narodil, narodil sa s hlavným cieľom, a to, aby bol predovšetkým človekom”. A to bez ohľadu na jeho príslušnosť k etnickej majoritnej, či minoritnej kultúre, vierovyznanie, farbu pleti, politickú príslušnosti, alebo sociálny status, atď.
V poslednom desaťročí pociťujeme silný deficit človečenstva v mnohých prijatých a prijímaných politicko-exekutívnych rozhodnutiach, opatreniach, programoch a projektoch v praktickej národnej sociálnej politike v rámci uskutočňovaných reformných transformáciách. A to najmä vo vzťahu k sociálne slabším vrstvám spoločnosti, ako sú napríklad seniori s nízkym dôchodkovským príjmom, osoby pracujúce za minimálnu mzdu, alebo tých, ktorí síce pracujú, ale zamestnávateľ im niekoľko mesiacov nevypláca ani minimálnu mzdu, exkludovaným a marginalizovaným osobám s celoživotne nulovým statusom na národnom trhu práce. Osobám, ktoré existenčne žijú v hladových dolinách, pretože inú možnosť, resp. príležitosť nemajú.
V koherencii s týmito konštatovaniami poukazujeme na to, že ak by človečenstvo nechýbalo v doterajších politicko-exekutívnych rozhodnutiach najmä vo vzťahu k sociálne potrebnej populácii obyvateľstva, určite by dnes nebola sociálna realita taká, aká je na našom území. Napríklad, existencia hladových dolín, dlhodobá nezamestnanosť početne veľkej časti produktívne schopného obyvateľstva, ktoré už existenčne žije v chudobe až biede, exklúzii, či marginalizácii s výraznou závislosťou na dávkach v hmotnej núdzi a špecifických sociálnych intervenciách od sociálnych pracovníkov, sa stali faktami a ukazovateľmi sociálnej reality.
Sociálne intervencie, resp. často špecifické intervencie ako nástroje týchto teoreticko-empirických disciplín sú v procesoch ich poskytovania determinované aj etickými princípmi sociálnej práce najmä vo vzťahu k marginalizovaným a exkludovaným rómskym spoločenstvám. „Preto si len veľmi ťažko vieme predstaviť tieto činnosti s absenciou etických súvislostí“.
Pod pojmovou kategóriou etický princíp v sociálnej a andragogickej práci chápeme niečo ako morálny základ, morálne vedomie, hlavnú myšlienku, pravidlo na poznanie a konanie v našich prístupoch k špecifickému klientovi, či špecifickej cieľovej skupine existenčne žijúcej v segregovanej osade, či v inom osídlení.
Ak za obsahovo primárne v etickom princípe chápeme niečo v zmysle morálneho základu nášho poznania a konania, tak z tohto primárneho etického princípu môžeme odvodiť ďalšie subprincípy ako determinanty sociálnych intervencií poskytovaných marginalizovaným a exkludovaným rómskym klientom, ktorými by sme sa mali riadiť. Ide o tieto subprincípy:
- Ľudská dôstojnosť a humanistický prístup ku špecifickému klientovi.
- Spravodlivosť a rovnosť príležitostí.
- Čestnosť a svedomitosť.
- Dobročinnosť.
- Autonómnosť klienta.
- Dôveryhodnosť sociálneho pracovníka, či sociálneho andragóga.
- Preferovanie sociálnej a individuálnej etiky v sociálnych službách.
Morálne normy sú vytvárané človekom a hodnoty, ktoré sa stávajú prostredníctvom diskurzu ich sprostredkovaným vyargumentovaným obsahom, zodpovedajú schopnostiam a možnostiam sociálneho pracovníka. Funkčnosť morálnych noriem závisí od schopnosti sociálneho pracovníka porozumieť ich zmyslu, stotožniť sa s nimi natoľko, že sa stanú súčasťou jeho vlastných morálnych postojov aj vo vzťahu k marginalizovaným rómskym spoločenstvám.
Vo vzťahu k marginalizovaným a exkludovaným rómskym spoločenstvám by sme mali preferovať uplatňovanie novej formy praktickej sociálnej práce a to inkluzívno - edukatívnej sociálnej práce, ktorú môžeme označiť ako špecifickú formu nášho odborného pôsobenia. Išlo by o formu práce, ktorá by sa mohla stať mostom pre napomáhanie a to zabezpečovať dotknutej populácii obyvateľstva ich sociálnu bezpečnosť, sociálnu gramotnosť a sociálnu spravodlivosť.
Sociálna spravodlivosť predstavuje „základnú mravnú kategóriu” a často determinuje postoje aj mnohých sociálnych pracovníkov vo vzťahu k exkludovaným Rómom z osád. A to napriek tomu, že pojem sociálnu spravodlivosť chápeme ako mravnú kategóriu implantovanú do princípov, ktoré najčastejšie vyjadrujú: „1. Čeliť negatívnej diskriminácii… 2. Uznať rôznorodosť… 3. Spravodlivo distribuovať zdroje… 4. Čeliť nespravodlivej politike a praktikám… 5. Solidárne pracovať“.
Doterajšia aplikačná prax mnohých politicko-exekutívnych opatrení poukazuje na to, že bez poskytovania špecifických inkluzívno - edukatívnych sociálnych intervencií marginalizovaným Rómom a uplatňovania špecifických prístupov a etických princípov vo vzťahu k nim, nie je možné predmetnú populáciu inkluzovať do žiaducich štruktúr spoločnosti a na trhu práce. A toto, v zmysle Komenského, všetci, ktorí sa narodili, narodili sa s tým hlavným cieľom, aby boli ľuďmi, môžeme uskutočňovať a dosiahnuť iba vtedy, ak väčšia časť z nás dokáže prehodnotiť svoje doterajšie prístupy a postupy najmä vo vzťahu k exkludovaným a marginalizovaným objektom nášho pôsobenia.
