Špecifiká komunikácie v ranej a predškolskej starostlivosti u sluchovo postihnutých

O tom, ako komunikujú nepočujúci, či už vo svojom svete bez významov, ktoré sú nesené zvukom, alebo vo svete počujúcich, vieme zatiaľ stále veľmi málo. U nás sa touto problematikou hlbšie rozhodli zaoberať lingvisti. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty komunikácie sluchovo postihnutých, od metód dorozumievania až po výzvy, ktorým čelia v spoločnosti, a možnosti ich integrácie.

Úvod do problematiky

Sluchovo postihnutí sa pri komunikácii odlišujú od počujúcich predovšetkým pohybmi rúk a mimických svalov, taktiež ešte polohou hlavy a hornej časti trupu. Náhodný a nezainteresovaný pozorovateľ takejto komunikácie býva obvykle naklonený názoru, že nepočujúci používajú k dorozumievaniu hlavne gestá a mimiku, teda prostriedky neverbálnej komunikácie.

Sústavnejšie pozorovanie a analýza komunikácie nepočujúcich ale ukázala niečo iné: prostriedky, ktoré nepočujúci používajú ku komunikácii, sú s neverbálnymi gestami a mimikou príbuzné len na prvý pohľad, svojou podstatou sú od nich odlišné a porovnateľné sú naopak s prostriedkami tých jazykov, ktoré používajú počujúci ľudia. Takýto pohľad na dorozumievanie nepočujúcich je pomerne novodobý názor. Ešte lingvisti 1. pol. 20. a 30. rokov označovali komunikáciu „skupiny hluchonemých“ za niečo porovnateľné s gestami Indiánov. V roku 1957 psychológ Myklebust považoval „reč nepočujúcich“ za niečo menej ako bežnú reč. A človek, ktorý používa tento jazyk, nikdy nenaplní všetky ľudské možnosti, a preto je „menej ľudský“. V dnešnej dobe tento názor neprevláda, objavujú sa však problémy pri komunikácii sluchovo postihnutého a počujúceho.

Definícia a typy sluchového postihnutia

Definícia sluchového postihnutia

Pod pojmom sluchové postihnutie rozumieme obmedzenú alebo úplnú stratu sluchu - vnímania zvukových podnetov. Sluchové postihnutie je charakteristické zmenou kvality sluchového vnemu, ktorá sa za normálnych okolností nevyskytuje, znížením ostrosti sluchu a obmedzením príjmu akustických informácií. Nepočujúce dieťa vníma sluchom iba niektoré zvuky, prípadne žiadne.

Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Sluchové postihnutie predstavuje komplexnú oblasť, ktorá ovplyvňuje život jedinca v rôznych aspektoch, vrátane vzdelávania, sociálnych interakcií a pracovných príležitostí. Porucha sluchu sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia.

Typy porúch sluchu

Existujú rôzne typy porúch sluchu v závislosti od toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá:

• Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu. Dochádza tu len k zoslabeniu sluchového vnemu.
• Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.

Závažnosť sluchového postihnutia sa meria v decibeloch (dB), pričom rozlišujeme niekoľko stupňov:

Je dôležité si uvedomiť, že závažnosť sluchového postihnutia nezávisí len od stupňa poruchy. Rozhodujúca je aj funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu. Ťažšie sluchové postihnutie môže narušiť sociálne vzťahy, zatiaľ čo menšie postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.

Metódy a formy komunikácie u sluchovo postihnutých

V súčasnosti existuje viacero spôsobov ako komunikovať a vzdelávať deti s poruchou sluchu. Tieto metódy majú vlastné pravidlá a postupy, ako pri rozvoji reči postupovať.

Orálna metóda

Za orálnu metódu sa považuje prístup, kedy sa dieťa s poruchou sluchu pokúša komunikovať jazykom spoločnosti, kde žije. Využívajú sa zvyšky sluchu podporené načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom a odzeranie, ktoré dopĺňa informáciu získanú sluchom. Dieťa chodí k logopédovi, ktorý ho pomocou pomocných artikulačných znakov učí správne vyslovovať jednotlivé hlásky. Už od mala sa využíva globálne čítanie (vnímanie celých slov). Dieťa by malo vyrastať v hovoriacom prostredí bez posunkov, prirodzené gestá sa pri rozvoji reči používajú.

Auditívno-verbálna metóda (A-V metóda)

Pre tento program je charakteristické, že sa rodič a odborník snaží viesť dieťa tak, aby sa na rozdiel od orálnej metódy spoliehalo iba na sluch a odzeralo čo najmenej. Posunky sa nepoužívajú. V sluchovej výchove dieťa postupuje od uvedomenia si rozdielu medzi zvukom a tichom, cez rozpoznávanie jednotlivých zvukov a slov, chápanie jednoduchých viet až po porozumenie reči v hlučnejšom prostredí. Dieťa sa učí vnímať vlastný hlas a hlas iných ľudí na základe čoho zlepšuje kvalitu svojho vlastného hlasu a artikuláciu. Predpokladom pre A-V metódu je skorá diagnostika poruchy sluchu a kvalitné, skoro pridelené a dobre nastavené kompenzačné pomôcky (načúvacie prístroje, kochleárny implantát), ktoré sú nosené po celý deň. Aktívne používanie A-V metódy v domácom prostredí znamená, že budete vyžadovať, aby dieťa svoje požiadavky vždy doprevádzalo hlasovým prejavom.

Totálna komunikácia

Totálna komunikácia je filozofia, ktorá tvrdí, že sa majú použiť všetky dostupné prostriedky, ktoré dieťaťu pomôžu komunikovať a vzdelávať sa. Využívajú sa gestá, posunky, hovorenie, odzeranie, prstová abeceda, čítanie a písanie, sluch rozvíjaný načúvacím prístrojom alebo kochleárnym implantátom, nákresy, pomocné artikulačné znaky. Táto filozofia preferuje zavedenie posunkov v ranom detstve. Vychádza z toho, že je nehumánne žiadať od nepočujúceho dieťaťa, aby samo prekonávalo komunikačné problémy, a preto je nutné sa mu prispôsobiť a uľahčiť mu skorú komunikáciu používaním posunkov. Za najvhodnejšiu je možné považovať variantu totálnej komunikácie, ktorá využíva všetky uvedené varianty, pri rešpektovaní možnosti a predpokladov každého sluchovo postihnutého jedinca.

Simultanálna komunikácia

Simultanálna komunikácia je najpoužívanejšia metóda totálnej komunikácie. Využíva sa na dorozumievanie medzi počujúcimi a nepočujúcimi osobami. Je to vlastne hovorenie sprevádzané posunkovaním (do posunku sa prekladá každé slovo, ktoré sa hovorí, v niektorých prípadoch sa ukazuje aj gramatická koncovka). Posunkovaná slovenčina ani kontaktné posunkovanie nie je prirodzený jazyk nepočujúcich.

Bilingvizmus

Bilingvizmus je stav, kedy dieťa ovláda dva alebo viaceré jazyky. Podstatou bilingválneho vzdelávania u nepočujúcich je v prvom rade zvládnutie posunkového jazyka a prostredníctvom neho osvojenie si jazyka druhého - písomnej a hlasitej reči. Cieľom je pripraviť nepočujúce dieťa na život v dvoch komunitách - počujúcej aj Nepočujúcej. Ak sa rozhodnete pre bilingválnu metódu, mali by ste byť ochotní akceptovať komunitu Nepočujúcich a ich prirodzený posunkový jazyk a zabezpečiť dieťaťu prirodzený kontakt s oboma svetmi. Bilingvizmus na rozdiel od simultánnej komunikácie nie je súčasné posunkovanie a hovorenie. O bilingvizme hovoríme, ak sú plnohodnotne zastúpené oba jazyky a každý jazyk sa používa oddelene podľa toho s akou osobou komunikujem. Vo vyučovaní sa strieda počujúci a nepočujúci pedagóg. Každý z nich sprostredkováva jeden jazyk, jednu kultúru, príslušnosť k jednej spoločnosti. Pre bilingválnu výučbu sú potrební počujúci i nepočujúci (plne kvalifikovaní) učitelia, ktorí by sa spolu zúčastňovali na bilingválnom vzdelávaní.

Špecifiká verbálnej a vizuálnej komunikácie

Artikulovaná, orálna (ústna) reč

Artikulovaná, orálna reč využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké a pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi obtiažne, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učí preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca. Väčšiu snahu o dorozumenie a bohatšiu slovnú zásobu mali deti, ktoré mali dobrú inteligenciu, podnetné rodinné prostredie a navštevovali bežnú základnú školu. Impulzom k zlepšeniu orálnej reči môže byť prechod do prostredia počujúcich, napriek tomu, že je táto situácia prežívaná ako nepríjemná a stresujúca.

Percepcia reči a jej porozumenie

Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzené a obtiažne sluchové percepcie. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej situácii. Tieto prejavy môžeme interpretovať ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácii. Pre sluchovo postihnutých je aj bežná komunikácia stresom, čo je pre počujúceho človeka ťažko predstaviteľné.

Odzeranie

Odzeranie je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy a za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky; niektoré znejú odlišne (p, m, b), aj keď ich kinéma (artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulačný pohyb (ch), a preto ľahko dochádza k zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odzeranie je pochopiteľne možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií. Odzerať bez prestávky je možné maximálne 30 minút. Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou. Odzeraním nie je možné získať informácie o neverbálnych charakteristikách informácií, napr. intonácia hlasu.

Posunkový jazyk

Posunkový jazyk (posunková reč) je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Posunkový jazyk je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií. Znakový systém má určité obmedzenia - jednotlivé znaky sú často mnohoznačné a znakový jazyk má odlišnú gramatiku.

Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé sluchovo postihnuté deti. Už vo veku kojencov sa tieto deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie. Znakovú reč sa obvykle učia neskôr, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali. Počujúci rodičia si musia znakovú reč najprv sami osvojiť, preto nemôžu dieťa stimulovať tak, ako by bolo treba. Ďalším dôvodom je aj obvykle neskoršia doba diagnostikovania poruchy.

Posunkovaná alebo znakovaná slovenčina

Posunkovaná alebo znakovaná slovenčina je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať.

Prstová abeceda

Prstová abeceda je založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.

Výzvy v komunikácii s počujúcimi

Ľudia s vážnym sluchovým postihnutím používajú iný komunikačný systém ako väčšina, preto je ich dorozumievanie s ostatnými ľuďmi ťažké. Komunikácia s počujúcim a plynule hovoriacim partnerom predstavuje radu problémov.

Problémy aktívneho verbálneho prejavu a porozumenia

Aktívny verbálny prejav je obtiažny. Aby si ho jedinec s vrodeným postihnutím osvojil, musí často využívať aj zapamätanie kombinácie pohybov hovoridiel a vibrácií, ktoré sú súčasťou vyslovenia určitého slova. Výuka a rozvoj hovorovej reči sú pri závažne sluchovo postihnutých veľmi náročné a málo efektívne. Problémy, ktoré tento človek má, môžeme zhrnúť do niekoľkých bodov:

Fonologická oblasť

Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu, a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný, nápadná býva tiež jeho monotónnosť. Aj v prípade neskôr ohluchnutého človeka sa kvalita reči po zvukovej stránke postupne výrazne zhoršuje. K úplnej presnosti nestačí iba pamäť. Možnosť sluchovej kontroly vlastného verbálneho prejavu je dôležitá aj pre primeranú hlasitosť reči. Ďalším problémom je rôznosť znenia niektorých hlások v rámci určitého zoskupenia. Ľudia s prelingválnou ťažkou sluchovou vadou často riadia svoju výslovnosť podľa písanej podoby slova, pretože inú nepoznajú.

Sémantická oblasť

Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t.j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní. Značným problémom je pochopenie významu slov vo vzťahu k určitému kontextu.

Syntaktická oblasť

Sluchovo postihnutí nemôžu mať zafixovanú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu. Preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často krát býva veľmi zjednodušený. Príčinou je obmedzené množstvo dôkladného osvojenia jazyka. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie! Niekedy ovplyvňuje syntax gramatická odlišnosť znakovej reči, ktorá je sluchovo postihnutému bližšia.

Pragmatická zložka

Pragmatická zložka je sociálno-rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Vzhľadom ku značným problémom v osvojovaní hovorenej reči je zákonite narušená aj táto zložka. Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja tento jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedok prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroja informácií.

Kompenzačné pomôcky

Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na jeden prístroj na každé ucho. Ku každému prístroju je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe.

Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou. Ďalšie kompenzačné pomôcky zahŕňajú druhý načúvací prístroj, svetelné alebo vibračné signalizácie a podobne.

Vzdelávanie a rozvoj komunikačných zručností

Sluchovo postihnuté deti sa vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Komplexná starostlivosť a špeciálna výchova sú potrebné hneď po zistení sluchového postihnutia, pretože raná výchova (od narodenia do troch rokov) je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností.

Pedagogika sluchovo postihnutých (Surdopédia)

Surdopédia (z lat. surdus - hluchý, nepočujúci, z gr. paideia - výchova) je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá teóriou a praxou edukácie (výchovou, vyučovaním, vzdelávaním) sluchovo postihnutých osôb. Delí sa na pedagogiku nepočujúcich a pedagogiku nedoslýchavých. Prax pedagogiky sluchovo postihnutých sa zameriava predovšetkým na rozvoj komunikačných spôsobilostí, na rozvíjanie reči vo všetkých jej formách, t. j. orálnej, písanej, na rozvoj sluchovej pozornosti od útleho veku, ale aj psychických schopností a celej osobnosti sluchovo postihnutých osôb.

Pedagogika sluchovo postihnutých má úzky vzťah k mnohým vedným disciplínam, ako sú:

• Všeobecná pedagogika
• Fonetika
• Logopédia
• Psychopédia
• Pedagogika telesne a zrakovo postihnutých
• Pedagogická audiológia
• Neurológia
• Pediatria
• Foniatria
• Elektroakustika
• Patopsychológia
• Sociológia

Pracovné možnosti a integrácia

Sluchové postihnutie môže predstavovať bariéru v pracovnom živote, avšak s vhodnou podporou a prispôsobením pracovného prostredia môžu sluchovo postihnutí jedinci úspešne vykonávať rôzne profesie.

Dôležité faktory pre úspešnú integráciu v pracovnom prostredí

• Vzdelávanie a kvalifikácia: Získanie kvalitného vzdelania a odbornej prípravy je kľúčové pre zvýšenie konkurencieschopnosti na trhu práce.
• Komunikačné zručnosti: Rozvoj efektívnych komunikačných stratégií, vrátane orálnej reči, odzerania, posunkového jazyka alebo písomnej komunikácie.
• Technologické pomôcky: Využívanie načúvacích prístrojov, kochleárnych implantátov, softvéru na rozpoznávanie reči a iných technológií, ktoré uľahčujú komunikáciu a prácu.
• Prispôsobenie pracovného prostredia: Zabezpečenie vizuálnych signálov, tlmočníkov posunkového jazyka, úprava akustiky a iné úpravy, ktoré zohľadňujú potreby sluchovo postihnutých zamestnancov.
• Podpora zo strany zamestnávateľa a kolegov: Vytvorenie inkluzívnej pracovnej kultúry, kde sú sluchovo postihnutí zamestnanci akceptovaní a podporovaní.

Oblasti zamestnania vhodné pre sluchovo postihnutých

Sluchovo postihnutí sa môžu uplatniť v rôznych oblastiach, kde nie je kladený prílišný dôraz na sluchovú komunikáciu. Niektoré príklady:

• Informačné technológie: Programovanie, vývoj softvéru, web dizajn.
• Grafický dizajn: Tvorba vizuálnych materiálov, ilustrácie.
• Umenie a remeslá: Keramika, sochárstvo, maliarstvo, šitie, stolárstvo.
• Administratíva a kancelárske práce: Spracovanie dát, fakturácia, účtovníctvo.
• Výroba a priemysel: Práca na strojoch, montáž, kontrola kvality (s vizuálnymi signálmi).
• Poľnohospodárstvo: Pestovanie rastlín, chov zvierat.
• Služby: Opravy, údržba, čistenie.

Život v dvoch svetoch

Ľudia boli odjakživa priťahovaní k iným ľuďom, ktorí majú podobné životné skúsenosti, zázemie, jazyk alebo hodnoty. Nepočujúci ľudia mali dlhodobo v počujúcej spoločnosti ťažkú pozíciu. V minulosti ich neprávom pokladali za mentálne postihnutých, keďže mali málo zrozumiteľnú reč a používali posunkový jazyk, ktorý počujúci ľudia považovali iba za zhluk gest a mimiky.

V minulosti vnímali počujúcich ľudí ako tých, ktorí mali tendenciu ich „prerobiť/opraviť“, aby sa čo najviac podobali na počujúcich - naučili sa hovoriť, odzerať a zaradili sa do spoločnosti počujúcich. Veľa nepočujúcich preto začalo vnímať počujúcich ako niekoho, kto im berie to, čo je pre nich prirodzené a vzácne - jazyk, v ktorom vedia dobre a ľahko komunikovať.

Vznikla nedôvera k počujúcej spoločnosti, ktorá sa prehĺbila ešte viac po medzinárodnej konferencii v Miláne v roku 1880, kde sa rozhodlo, že sa nepočujúce deti budú odteraz v škole učiť iba hovoriť a nie posunkovať. Toto rozhodnutie spôsobilo, že sa posunkový jazyk začal na školách zakazovať a nepočujúci učitelia a vychovávatelia, ktorí dovtedy používali so žiakmi posunkový jazyk, stratili prácu. Mnohí nepočujúci však mali problém naučiť sa čisto hovoriť, odzerať a vnímať informácie sluchom. Pohybovať sa v počujúcej komunite ich stálo veľmi veľa námahy, a tak napriek prísnemu zákazu posunkovať v škole posunkovali, kde sa dalo. Komunita Nepočujúcich tak rástla aj naďalej mimo oficiálneho školského prostredia.

Nepočujúci ľudia si dlhodobo uvedomovali, že napriek veľkej snahe, ktorú učeniu sa hovoriť venovali, počujúca spoločnosť ich nikdy úplne neprijala. Je preto prirodzené, že si ešte viac chránili vlastnú komunitu, kde sa cítili byť rovnocenní. Posunkový jazyk sa medzitým začal vnímať na základe výskumov v zahraničí ako plnohodnotný. Je veľmi ťažké nepočuť a pritom žiť s ľuďmi, ktorí sa navzájom dorozumievajú zvukovým jazykom. Človek má pocit, ako by žil za sklom: môže sledovať, čo ostatní robia, ale nevie, prečo to robia a o čom spolu hovoria.

Žiaden ľudský vzťah nebýva bezproblémový a taktiež ani vzťah medzi sluchovo postihnutými a počujúcimi nie je výnimkou. Nepríjemná skúsenosť s jazykovou bariérou vedie nepočujúceho k snahe izolovať sa od počujúcich. Vytvárajú si voči počujúcim obranný či podozrievavý postoj. Niektorým nedorozumeniam nemôžeme zabrániť. Našou úlohou však nie je vytvoriť si dokonalú šablónu správania voči sluchovo postihnutému. Dôležité však je prejaviť sa voči takému človeku s láskou a porozumením. Musíme sa učiť vedieť ľuďom prejaviť, že sú hodnotní a potrební. O to viac pri ľuďoch, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom postihnutí. Nenechajme sa odradiť odlišnosťou!

tags: #rana #a #predskolska #starostlivost #specifika #v