Príspevok na stravovanie pri nadčasoch: Pravidlá a legislatíva

Stravovanie zamestnancov patrí k významnej súčasti fungovania podnikateľa a nástrojom sociálnej politiky zamestnávateľa. Poskytovanie stravovania patrí medzi základné povinnosti zamestnávateľa. Právny rámec úpravy v tomto smere poskytuje Zákonník práce v ustanovení § 152, ktorý upravuje podmienky, za ktorých vzniká nárok na zabezpečenie stravovania voči zamestnávateľovi ako aj úpravu podmienok stravovania nad rámec zákona na základe prerokovania so zástupcami zamestnancov, v zmysle § 152 ods. I.

Základná povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie

Podľa ustanovenia § 152 ods. 1 Zákonníka práce: „Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny, a voči zamestnancom, ktorým poskytuje účelovo viazaný finančný príspevok na stravovanie (ďalej len „finančný príspevok na stravovanie“).

Podľa ustanovenia § 152 Zákonníka práce definuje ako povinný subjekt vo vzťahu k povinnosti poskytovať stravovanie zamestnávateľa, ktorý zamestnáva aspoň jedného zamestnanca. Povinnosť zabezpečovať stravovanie sa dotýka každého zamestnávateľa bez ohľadu na to, či sa jedná o fyzickú osobu alebo právnickú osobu.

Z ustanovenia § 152 Zákonníka práce vyplýva, že zákonný nárok na poskytovanie stravovania voči zamestnávateľovi vzniká výlučne zamestnancovi, t.j. zamestnancom zamestnávateľa, ktorý je v pracovnom pomere a vykonáva prácu pre zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy.

Od novely Zákonníka práce č. 14/2015 Z. z. s účinnosťou od 01.03.2015 je výslovne upravený aj nárok na zabezpečenie stravovania pre dočasne prideleného zamestnanca v rámci inštitútu tzv. Nárok na poskytnutie stravovania vzniká obligatórne len zamestnancovi, ktorý vykonáva prácu viac ako štyri hodiny, resp.

Zákonnou povinnosťou zamestnávateľa je zabezpečiť stravovanie svojim zamestnancom vo všetkých zmenách, t.j. stravovanie musí zamestnávateľ zabezpečiť bez ohľadu na to, či sa jedná o zmenu rannú, popoludňajšiu zmenu alebo nočnú zmenu. Poskytované stravovanie musí zodpovedať zásadám správnej výživy a musí zahŕňať jedno teplé hlavné jedlo vrátane nápoja.

V zákonom ustanovených prípadoch poskytuje zamestnávateľ svojim zamestnancom finančný príspevok na stravovanie. Napríklad ide o prípad zamestnanca vykonávajúceho domácku prácu alebo v prípade voľby tejto formy zamestnancom. Voľba formy stravovania zamestnancom bola zavedená novelou Zákonníka práce č. 76/2021 Z. II.

Nárok na stravovanie a odpracované hodiny

Pre zabezpečovaní stravovania zamestnancov nie je rozhodujúci spôsob rozvrhovania pracovného času u zamestnávateľa, t. j. či zamestnávateľ rozvrhuje pracovný čas rovnomerným alebo nerovnomerným spôsobom, ale je rozhodujúce, či zamestnanec v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny (ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie stravovanie). Na účely zabezpečenia stravovania je teda irelevantné, či zamestnanec v príslušný deň odpravuje viac ako 4 hodiny, alebo napr. 5, 6, 7, 8, 9, 10 hodín.

Zamestnanec má nárok na zabezpečenie stravovania, ak v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny. To platí aj pre zamestnancov, ktorým zamestnávateľ rozvrhuje pracovný čas prostredníctvom konta pracovného času.

Právny rámec úpravy v tomto smere poskytuje Zákonník práce v ustanovení § 152. Podľa ustanovenia § 152 ods. 1 Zákonníka práce: „Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi.

Nárok na poskytnutie stravy má len zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonával prácu viac ako štyri hodiny. V prípadoch ak napríklad zamestnanec čerpá pol dňa dovolenky a jeho ustanovený týždenný pracovný čas je 37,5 hodiny, t.j. 7,5 hodiny denne, pol dňa dovolenky predstavuje 3 hodiny a 45 minút. Prestávky na odpočinok a jedenie sa totiž nezapočítavajú do pracovného času.

Stravovanie a práca nadčas

Zamestnávateľ nemá povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnancov vykonávajúcich prácu nadčas, avšak § 152 ods. 9 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. o zástupcami zamestnancov umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien, za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom, t. j.

Podľa § 97 ods. 1 Zákonníka práce, práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.

V prípade práce nadčas, ktorá bezprostredne nadväzuje na 8-hodinovú pracovnú zmenu zamestnanca, nejde o pracovnú zmenu v trvaní viac ako 11 hodín. Nejde v tomto prípade o situáciu uvádzanú v poslednej vete § 152 ods. V tomto prípade pri práci nadčas sa jedná o prácu vykonávanú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien určeného týždenného pracovného času a nejde v zmysle Zákonníka práce o vykonávanie pracovnej zmeny, za ktorú vzniká a za ktorú sa poskytuje stravovanie.

Zamestnávateľ môže postupovať podľa ustanovenia § 152 ods. 9 písm. b) Zákonníka práce a po prerokovaní so zástupcami zamestnancov napr.

Zamestnávateľ sa môže so zamestnancom dohodnúť na čerpaní náhradného voľna za prácu nadčas. V prípade náhradného voľna zamestnancovi nárok na zabezpečenie stravovania nepatrí. Aj v tomto prípade môže zamestnávateľ postupovať cestou ustanovenia § 152 ods. 9 Zákonníka práce a v súlade s písmenom a) tohto ustanovenia upraviť podmienky stravovania tak, že bude poskytovať stravovanie svojim zamestnancom aj v prípadoch čerpania náhradného voľna za odpracované nadčasy.

Rozšírenie možností stravovania a finančný príspevok

Osobitným fakultatívnym spôsobom rozšírenia možnosti poskytovať stravovanie svojim zamestnancom podľa ustanovenia § 152 ods. 2 posledná veta Zákonníka práce je zabezpečenie ďalšieho stravovania alebo poskytnutie ďalšieho finančného príspevku v prípadoch, ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín. Zamestnancovi v týchto prípadoch priamy nárok na poskytnutie ďalšieho stravovania zo Zákonníka práce nevzniká a je na rozhodnutí zamestnávateľa, či takouto formou bude svojim zamestnancom pracujúcim napr. v 12 hodinových zmenách poskytovať ďalšie stravovanie.

Ďalšie spôsoby ako má možnosť zamestnávateľ rozšíriť stravovanie a okruh stravovaných osôb upravuje Zákonník práce v ustanovení § 152 ods. S poukazom na predmetné ustanovenie môže zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcami zamestnancov nielen rozšíriť podmienky poskytovania stravovania pre svojich zamestnancov ale rozšíriť aj okruh fyzických osôb, ktorým bude zabezpečovať stravovanie. V tomto smere zamestnávateľ nemá zákonné obmedzenia a môže stravovanie zabezpečovať alebo poskytovať finančný príspevok na stravovanie aj iným osobám, u ktorých existuje väzba na zamestnávateľa. Do okruhu týchto osôb spadajú napr. týmto osobám nebude prispievať na stravovanie (napr. týmto osobám, resp.

Zákonnou podmienkou pre rozšírenie možností stravovania podľa ustanovenia § 152 ods. 9 Zákonníka práce je, že jeho konkrétny rozsah podlieha prerokovaniu so zástupcami zamestnancov. Zástupcovia zamestnancov sú príslušný odborový orgán, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. Zákonník práce zároveň definuje pojem prerokovanie ako výmenu názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom.

Zamestnávateľ, u ktorého pôsobí odborová organizácia, môže uzatvoriť kolektívnu zmluvu, ktorá zo zákona upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania výhodnejšie ako ich upravuje Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tieto predpisy výslovne nezakazujú alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.

Za situácie, že u zamestnávateľa nepôsobia žiadni zástupcovia zamestnancov, upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie alebo rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým bude zamestnávateľ zabezpečovať a prispievať na stravovanie, môže samostatne aj zamestnávateľ, napr. vo forme vnútorného predpisu (podľa § 12 ods. Ustanovenie § 152 ods. 9 Zákonníka práce je relatívne široko koncipované a je na rozhodnutí konkrétneho zamestnávateľa, či svojim zamestnancom a prípadne iným osobám bude v prípade konkrétnych okolností poskytovať benefit vo forme stravovania nad rámec zákonnej povinnosti.

So zavedením možnosti poskytovať finančný príspevok na stravovanie namiesto stravných lístkov vznikla otázka, kedy by mal zamestnávateľ tento príspevok poskytovať. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR zaujalo stanovisko, že finančný príspevok na stravovanie sa musí zamestnancovi poskytovať v reálnom čase.

Zamestnávateľ pri aplikácii § 152 ods. 7 zákona č. 76/2021 Z.z. musí predísť situácii, kedy by boli zamestnanci, ktorým sa na základe ich výberu poskytuje finančný príspevok na stravovanie znevýhodnení voči tým, ktorým sa naďalej poskytujú stravovacie poukážky. To znamená, že finančný príspevok by mal byť vyplatený v podobnom čase, ako sú poskytované stravovacie poukážky, resp. ako vzniká nárok na finančný príspevok na stravovanie.

Príspevok zamestnávateľa na stravovanie a daňové aspekty

Okrem povinnosti zabezpečiť stravovanie, je zamestnávateľ povinný na stravovanie aj prispievať. Príspevok zamestnávateľa musí byť najmenej 55 % ceny jedla, najviac však do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovných cestách v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách.

Príspevky na stravovanie sú uznaným daňovým výdavkom zamestnávateľa v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) bod 4 zákona o dani z príjmov, ak spĺňajú podmienky definované v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. To znamená, že ide o výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, preukázateľne vynaložený daňovníkom a zaúčtovaný v účtovníctve.

Rozšírenie okruhu osôb a príklady z praxe

Zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie. Môže ísť napríklad o:

• Zamestnancov pracujúcich na dohodu o brigádnickej práci študentov.
• Konateľov spoločností, ktorí nemajú uzatvorený pracovný pomer.
• Zamestnancov na materskej dovolenke.
• Bývalých zamestnancov.

Príklad 1: Zamestnanec na pracovnej ceste

Zamestnávateľ sa môže so zamestnancom dohodnúť na čerpaní náhradného voľna za prácu nadčas. V prípade náhradného voľna zamestnancovi nárok na zabezpečenie stravovania nepatrí. Aj v tomto prípade môže zamestnávateľ postupovať cestou ustanovenia § 152 ods. 9 Zákonníka práce a v súlade s písmenom a) tohto ustanovenia upraviť podmienky stravovania tak, že bude poskytovať stravovanie svojim zamestnancom aj v prípadoch čerpania náhradného voľna za odpracované nadčasy.

Príklad 2: Zamestnávateľ v oblasti lesného hospodárstva

Zamestnávateľ v oblasti lesného hospodárstva zamestnáva zamestnancov, ktorí vykonávajú ťažbu dreva v lese.

Príklad 3: Výška príspevku zamestnávateľa

Zamestnávateľ zabezpečuje svojim zamestnancom stravovanie v hodnote jedla 4,20 €. Na toto jedlo prispieva sumou 3,10 €. V zmysle Zákonníka práce môže prispievať maximálne vo výške 55 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, t. j. 1,98 € - iba túto čiastku si môže uplatniť do daňových výdavkov. Suma nad túto hodnotu.

tags: #prispevok #na #stravovanie #pri #nadcasoch