Hlásenie prechodného pobytu už nie je povinnosťou, ale právom občana. Ak sa plánujete presťahovať a nechcete si meniť miesto trvalého pobytu, máte právo nahlásiť adresu prechodného pobytu. Občan môže nahlásiť prechodný pobyt za seba, rodinného príslušníka, dieťa do 18 rokov, nezaopatrené dieťa od 18 do 25 rokov, dieťa do 18 rokov s ústavnou alebo ochrannou výchovou, občana pozbaveného právnych úkonov alebo inú osobu.
Spraviť tak môžete v ohlasovni v mieste prechodného pobytu alebo pomocou elektronickej služby Centrálnej ohlasovne. Pri návšteve ohlasovne môžete požiadať o potvrdenie o prechodnom pobyte. Pri jeho vydávaní zaplatíte správny poplatok 7 €.
Legislatívny rámec prechodného pobytu
Ústava Slovenskej republiky v článkoch 16 a 19 zaručuje ochranu súkromia. Podľa čl. 16 ods. 1 „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“ Podľa čl. 19 ods. 2 „každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.“ Podľa čl. 19 ods. 3 „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.“
Ústava v čl. 23 ods. 1 zaručuje slobodu pohybu a pobytu. Podľa čl. 23 ods. 2 „Každý, kto sa oprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, má právo toto územie slobodne opustiť.“ Podľa čl. 23 ods. 3 „Slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody.“ Podľa čl. 13 ods. 2 „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“ Podľa čl. 13 ods. 4 „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.
Zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hlásení pobytu občanov“) upravuje práva a povinnosti občanov Slovenskej republiky pri hlásení ich pobytu (§ 1). Okrem iného stanovuje občanom povinnosť hlásiť ohlasovni pobytu trvalý pobyt (§ 2 ods. 7), prechodný pobyt (§ 8 ods. 2) a pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní (§ 9). Uvedené povinnosti zasahujú do základných práv a slobôd.
Zákon v § 8 ods. 1 definuje prechodný pobyt ako „pobyt občana mimo miesta trvalého pobytu, kde sa občan dočasne zdržiava, ak má trvať viac ako 90 dní; prechodný pobyt je tiež pobyt občana trvalo žijúceho v zahraničí, ktorý má na území Slovenskej republiky trvať viac ako 90 dní“. V § 8 ods. 2 určuje zákon občanom povinnosť hlásiť prechodný pobyt ohlasovni v mieste prechodného pobytu. Ostatné odseky § 8 upravujú náležitosti takéhoto hlásenia.
Vdovský dôchodok: Kto ho dostane doživotne a komu ho zoberú po dvoch rokoch?
Zmeny v legislatíve a ich vplyv
V predchádzajúcom volebnom období vyvolalo verejnú diskusiu schválenie vládneho návrhu novely zákona o hlásení pobytu občanov dňa 16. mája 2013, ktorou sa vo vzťahu k povinnosti občanov hlásiť pobyt v zahraničí dlhší ako 90 dní (§ 9) mala zmeniť dovtedy platná formulácia tejto povinnosti zo slova „ohlási“ na „je povinný ohlásiť“. Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič dňa 7. júna 2013 vrátil Národnej rade Slovenskej republike schválenú novelu a navrhol parlamentu, aby pri opätovnom prerokovaní zákona vypustil zmenu týkajúcu sa § 9.
NR SR zákon opätovne prerokovala dňa 19. júna 2016, prezidentovej pripomienke vyhovela a uvedené ustanovenie z novely vypustila. Mení sa však charakter hlásenia prechodného pobytu z povinnosti občana na právo. Tí občania, ktorí budú chcieť, aby úrady o nich evidovali aj takéto informácie, budú aj naďalej môcť prechodný pobyt v rámci Slovenskej republiky, či v zahraničí, úradom ohlásiť. A úrady budú povinné tieto informácie vo vzťahu k nim evidovať.
Tí občania, ktorí nemajú záujem informovať úrady o svojom prechodnom pobyte v rámci Slovenskej republiky alebo v zahraničí, už nebudú mať povinnosť takýto pobyt ohlásiť. Neohlásením takéhoto pobytu sa už nebudú dopúšťať priestupku a nebude im za takéto konanie hroziť sankcia v podobe pokuty. Schválením predkladaného zákona sa obmedzí zasahovanie štátu do života občanov v prípade, keď takéto zasahovanie nie je nevyhnutné a ukladanie povinností zasahujúcich do základných práv a slobôd nemá vecné opodstatnenie.
Prechodný pobyt pre cudzincov
Najdôležitejším zákonom, ktorý upravuje pobyt cudzincov na Slovensku, je zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. Na udelenie prechodného pobytu neexistuje žiadny právny nárok. Žiadosť o udelenie prechodného pobytu sa obvykle podáva v zahraničí na zastupiteľskom úrade SR, v ktorom má žiadateľ bydlisko, alebo akreditovanom pre štát, ktorý vydal cestovný doklad žiadateľa.
Prechodný pobyt sa vždy udeľuje len na konkrétny účel, ktorý treba dokladovať pri podaní žiadosti. Môže byť udelený na rôzne dlhý čas, v závislosti od účelu pobytu. Ak trvá účel pobytu a cudzinec naďalej spĺňa podmienky na pobyt, slovenské orgány mu môžu obnoviť prechodný pobyt podľa účelu pobytu na najviac 3 alebo 5 rokov. Tento typ prechodného pobytu je určený pre žiadateľov, ktorí už disponujú dlhodobým pobytom v inom členskom štáte Európskej únie a zároveň na Slovensku vykonávajú činnosť, ktorá by sama osebe oprávňovala na udelenie prechodného pobytu (napr. podnikanie, zamestnanie či inú špecifickú činnosť).
Dôležité je predložiť doklad o vlastníctve alebo spoluvlastníctve budovy. Toto potvrdenie sa nevyžaduje, ak sa prihlasuje vlastník, spoluvlastník, občan s vecným bremenom doživotného užívania a rodinný príslušník. Rovnako, ak vlastník, resp. je rodinným príslušníkom podľa § 27 ods. účel pobytu, ktorým je doklad o dlhodobom pobyte vydaný podľa osobitného predpisu členským štátom a pracovná zmluva, iný doklad podľa § 32 ods. 5 písm.
Rozdiely medzi prechodným a trvalým pobytom
Trvalý pobyt oprávňuje cudzinca dlhodobo sa zdržiavať na území SR a na cesty do zahraničia a naspäť. Je to stabilnejší typ pobytu, ktorý sa udeľuje cudzincom na dobu dlhšiu ako prechodný pobyt. Štátny príslušník tretej krajiny s trvalým pobytom na päť rokov môže po uplynutí 4 rokov požiadať o trvalý pobyt na neobmedzený čas.
Žiadosť o trvalý pobyt na päť rokov sa zvyčajne podáva osobne na úradnom tlačive na zastupiteľskom úrade SR v zahraničí alebo na policajnom útvare na území Slovenska. Policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak cudzinec uzavrel účelové manželstvo. Policajný útvar zruší trvalý pobyt na päť rokov, ak manželia nevedú spoločný rodinný život alebo ak manželstvo zanikne do 5 rokov od udelenia trvalého pobytu na päť rokov. Zánik manželstva do 5 rokov od udelenia trvalého pobytu na 5 rokov je rovnako dôvodom na zrušenie trvalého pobytu na neobmedzený čas. Žiadosť o udelenie trvalého pobytu policajný útvar zamietne aj vtedy, ak je cudzinec evidovaný v schengenskom informačnom systéme ako nežiaduca osoba.
| Parameter | Prechodný pobyt | Trvalý pobyt |
|---|---|---|
| Účel | Dočasné zdržiavanie (nad 90 dní) | Dlhodobé zdržiavanie |
| Dĺžka | Podľa účelu, max. 3 alebo 5 rokov (pre cudzincov) | 5 rokov, následne na neobmedzený čas |
| Právny nárok | Nie je právny nárok (pre cudzincov) | Stabilnejší typ pobytu |
| Podanie žiadosti | Ohlasovňa, elektronická služba (pre občanov SR); zastupiteľský úrad SR (pre cudzincov) | Zastupiteľský úrad SR alebo policajný útvar (pre cudzincov) |
| Zrušenie/Zánik | Uplynutím doby, predčasným ohlásením, návrhom vlastníka budovy | Účelové manželstvo, zánik manželstva do 5 rokov |
Prechodný pobyt a rodinné právo
Tento článok sa zaoberá problematikou prechodného pobytu v Slovenskej republike s ohľadom na rodinné právo, rozvodové konania a súvisiace majetkové otázky. Cieľom je poskytnúť prehľad právnych nárokov a povinností, ktoré vznikajú v týchto situáciách, a to s dôrazom na praktické aspekty a existujúcu legislatívu.
Rozvod a majetkové vysporiadanie
Pri rozvodovom konaní je dôležité rozlišovať medzi samotným rozvodom a majetkovým vysporiadaním. Rozvodové konanie sa zameriava výlučne na ukončenie manželstva, zatiaľ čo majetkové vysporiadanie sa rieši samostatne, a to buď dohodou medzi manželmi, alebo súdnym rozhodnutím po rozvode.
Ak jeden z manželov nadobudol majetok darom počas trvania manželstva a tento majetok je zapísaný výlučne na jeho meno, tento majetok nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM). To znamená, že druhý manžel nemá nárok na vlastníctvo tohto majetku. To isté platí aj v prípade, ak manželka nadobudla dom darovacou zmluvou od svojich rodičov počas manželstva a je zapísaný len na jej meno, dom nepatrí do BSM a manžel nemá nárok na jeho vlastníctvo.
V prípade hnuteľných vecí, ktoré sú súčasťou spoločnej domácnosti, nie je možné svojvoľne si ich odniesť bez súhlasu druhého manžela. Je potrebné dohodnúť sa s manželkou o možnosti odvozu osobných a spoločných vecí. Ak dohoda nie je možná, je možné sa domáhať súdneho rozhodnutia o ich vydaní. Ak manželka odmieta vydať napríklad televízor, môže byť povinná vyplatiť manželovi jeho hodnotu.
Ak jeden z manželov investoval finančné prostriedky do výlučného majetku druhého manžela (napríklad do rekonštrukcie domu), pri majetkovom vysporiadaní BSM by mal dostať späť to, čo bolo investované zo spoločných peňazí do majetku manželky.
Nárok na zabezpečenie náhradného bývania
Občiansky zákonník síce výslovne neupravuje povinnosť manžela zabezpečiť druhému manželovi po rozvode náhradné bývanie, je možné vychádzať z analógie. Ak manžel počas trvania manželstva užíva byt v dome, ktorého vlastníkom je druhý z manželov, jeho právo bývať v tomto byte vyplýva z rodinnoprávneho vzťahu. Rozvodom manželstva tento právny dôvod bývania zaniká a manžel (vlastník) sa môže domáhať vypratania bytu.
V takomto prípade je možné posúdiť právne postavenie rozvedeného manžela analogicky podľa § 713 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje právne vzťahy svojím obsahom a účelom najbližšie. Teoreticky teda existuje nárok požadovať zabezpečenie náhradného bývania.
Vdovský dôchodok: Kto ho dostane doživotne a komu ho zoberú po dvoch rokoch?
Zrušenie trvalého pobytu manželom
Vlastník nehnuteľnosti (napríklad manželka) nemôže len tak zrušiť manželovi trvalý pobyt, ak mu ho nahlásila. Ak by bola vlastníčkou nehnuteľnosti výlučne manželka (napríklad na základe dedenia alebo nadobudnutia pred manželstvom), nemôže manžela vyhodiť z domu, pretože manželovi vzniklo odvodené právo bývania, ktoré vyplýva z ust.
Susedia a právo na bývanie
Susedia nemajú právo nikoho nútiť, aby sa odsťahoval a predal svoj byt na základe petície.
Spoluvlastníctvo a predaj nehnuteľnosti
Ak sú manželia spoluvlastníkmi nehnuteľnosti a jeden z nich chce nehnuteľnosť predať, nemôže druhého z nehnuteľnosti vyhodiť a rovnako ju nevie bez jeho súhlasu predať. Ak chce jeden z manželov v nehnuteľnosti naďalej bývať a nechať si ju vo výlučnom vlastníctve, bude potrebné druhého vyplatiť z jeho podielu.
Trvalý pobyt a nájomná zmluva
Prihlásenie na trvalý pobyt nezakladá vlastnícke ani iné právo k nehnuteľnosti, len je to výhodnejšie z hľadiska doručovania pošty a vybavovania úradných záležitostí. Prenajímateľ nemôže jednostranne zvýšiť nájomné, ak to nie je dohodnuté v zmluve. Ak má nájomca platnú nájomnú zmluvu, prenajímateľ ho nemôže len tak vyhodiť z bytu.