Posudzovanie nárokov a relevantnosť v právnom kontexte

Článok sa zaoberá problematikou posudzovania nárokov v rôznych kontextoch, pričom zdôrazňuje dôležitosť relevantnosti a správneho právneho posúdenia. Analyzuje sa, kedy je možné nárok považovať za irelevantný a aké dôsledky to má pre procesné a hmotnoprávne postavenie strán.

Dovolenka po neplatnom skončení pracovného pomeru

Súdny dvor EÚ rozhodol, že prepustení zamestnanci, ktorých pracovný pomer skončil neplatne, majú nárok na dovolenku aj za obdobie, ktoré nemohli odpracovať. Dôvodom na priznanie nároku na dovolenku zamestnancovi bolo, že pracovník v skutočnosti nevykonával prácu z dôvodu na strane zamestnávateľa. Súdny dvor EÚ rozhodol, že výklad českých a slovenských súdov je v rozpore s právom EÚ. Podľa neho by sa obdobie, počas ktorého je pracovný pomer skončený neplatne, malo považovať za odpracovaný čas na účely nároku na dovolenku. Pracovnoprávne spory na Slovensku a v Českej republike môžu často trvať niekoľko rokov, počas ktorých môže zamestnancovi vzniknúť pomerne vysoký nárok na dovolenku. To by mohlo mať vplyv najmä na rokovania o dohode o urovnaní po spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktorý zamestnávateľ prehrá.

Náležitosti odvolania a irelevantné údaje

V ust. § 205 sú vymenované náležitosti, ktoré musí obsahovať každé odvolanie bez ohľadu na to, v akej forme je urobené. Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti predpísané pre každý procesnoprávny úkon adresovaný súdu, ktoré sú vymenované v § 42 ods. 3, a okrem nich ešte osobitné náležitosti, ktoré sú typické len pre odvolanie.

Základné náležitosti odvolania:

• Označenie súdu: Odvolanie sa má adresovať prvostupňovému súdu, ktorý vydal napádané rozhodnutie (§ 204 ods. 1). Zákon však pripúšťa možnosť adresovať odvolanie aj priamo nadriadenému odvolaciemu súdu (§ 218 ods. 2).
• Kto ho podáva: Fyzická osoba, treba uviesť meno, priezvisko, bydlisko a štátne občianstvo. Môže sa uviesť aj dátum narodenia alebo telefonický kontakt.
• Označenie veci: Všeobecná náležitosť z § 42 ods. 3 - označenie veci, ktorej sa urobený úkon týka, je bližšie konkretizovaná osobitnou náležitosťou z § 205 - uvedenie, proti ktorému rozhodnutiu odvolanie smeruje.
• Rozsah napadnutia: V prípade, že rozhodnutie pozostáva z viacerých výrokov, je potrebné presne vymedziť aj to, ktorý výrok, resp. ktoré výroky sa odvolaním napádajú.
• Nesprávnosť rozhodnutia: Uvedenie dôvodov, v čom sa vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia alebo postupu súdu.
• Čoho sa odvolateľ domáha: Osobitná náležitosť je totožná so všeobecnou náležitosťou z § 42 ods. 3, podľa ktorej treba uviesť, čo účastník sleduje.
• Podpis: Vyžaduje sa vlastnoručný podpis odvolateľa, prípadne jeho zástupcu, alebo zaručený elektronický podpis podľa osobitného zákona.
• Dátum: Uvedenie dátumu v odvolaní je pre posúdenie včasnosti jeho podania právne irelevantné.

Pri absencii niektorej z predpísaných náležitostí je úlohou súdu prvého stupňa vyzvať odvolateľa, aby neúplné odvolanie doplnil (§ 209 ods. 1). Ak odvolateľ nepredloží odvolanie s potrebným počtom rovnopisov alebo príloh, súd prvého stupňa vyhotoví potrebné kópie na jeho trovy, pričom odvolateľa na doplnenie kópií vôbec nevyzve (§ 42 ods. 3).

Odvolanie je konštruované ako neúplné odvolanie, preto dôvody, pre ktoré je možné odvolanie podať, sú v zákone vymedzené taxatívne.

Dôvody neúplného odvolania:

• Nebola splnená niektorá z podmienok konania, ktoré sú inak vypočítané v § 221 ods. 1 písm. a) až h).
• Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; nové skutočnosti a nové dôkazy sú však dôvodom odvolania len v prípadoch taxatívne vymenovaných v § 205a ods. 1.
• Rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Pod týmto dôvodom odvolania treba rozumieť iba situáciu, keď súd rozhodol, hoci bola daná právomoc iného orgánu.
• Ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, t. j. nemal spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností.
• Účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený. Tento dôvod obsahuje dve podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, nestačí, ak je splnená len jedna z nich.
• V tej istej veci bolo už skôr právoplatne rozhodnuté (prekážka rei iudicatae, pozri § 159 ods. 3) alebo v tej istej veci bolo už skôr začaté konanie (prekážka litispendencie, pozri § 82 ods. 1 a § 83).
• Nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný.
• Súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Trovy konania v civilnom sporovom poriadku a ich relevantnosť

Celková zmena koncepcie civilného sporového konania neobišla ani inštitút trov konania. Podľa § 137 ods. 1 CSP tak už nenájdeme demonštratívnym výpočtom uvedené výdavky, ktoré zákonodarca považuje za trovy konania. Tieto kritériá musia byť splnené kumulatívne. Práve explicitné ustanovenie o tom, že za trovy konania sú považované len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, tzn. od začatia konania, považujeme za výraznú zmenu zákonnej definície trov konania. Pohnútkou zákonodarcu pri zakotvení nutnosti vzniku výdavkov v konaní podľa § 251 CSP bola zrejme tá skutočnosť, že ako trovy konania si strany v minulosti uplatňovali aj výdavky súvisiace napr. s predbežnými konzultáciami, ktoré neviedli priamo k súdnemu konaniu.

V režime CSP sú z toho dôvodu do značnej miery obmedzené podmienky aplikácie pôvodnej judikatúry k § 137 OSP, ktorá pripúšťala začleniť do trov konania aj niektoré výdavky vzniknuté pred jeho začatím. Je teda irelevantné, že určité výdavky vznikli v bezprostrednej súvislosti s týmto konaním, no pred jeho začatím. Výdavky na tieto úkony by tak zrejme mali byť uplatňované ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ.

Sme toho názoru, že pre možnosť uplatnenia nákladov na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ, je irelevantné či predmetom konania je peňažná alebo nepeňažná pohľadávka. Ako problematickú však vnímame aplikáciu § 121 ods. 3 OZ v prípadoch, ak predmetom konania nie je pohľadávka. V týchto typoch konaní je potom strana konania stricto sensu vylúčená z možnosti uplatniť si náklady na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ.

Rozhodovanie o náhrade trov konania

O nároku na náhradu trov konania rozhoduje podľa § 262 ods. 1 CSP súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Významná zmena oproti rozhodovaniu o náhrade trov konania podľa OSP je tá, že o náhrade trov konania bude súd rozhodovať ex offo, bez návrhu. Druhou fázou rozhodovania o náhrade trov konania je rozhodnutie o výške náhrady trov konania. O výške náhrady trov konania rozhoduje VSÚ samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

Pozitívnou zmenou v novej koncepcii je tá skutočnosť, že strana konania, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, už nie je povinná tieto trovy vyčísľovať v zákonom stanovenej lehote. V zmysle novej právnej úpravy je však zodpovednosťou strany, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, aby tieto trovy boli zrejmé priamo zo súdneho spisu. Súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o tom, v akom rozsahu sa táto náhrada priznáva (vyjadrené zlomkom alebo percentuálne). Podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže VSÚ v uznesení okrem konkrétnej výšky náhrady trov konania, rozhodnúť napr. o náhrade nákladov právneho zastúpenia. Jedným z častých dôvodov zastavenia konania je späťvzatie žaloby.

V zmysle konštantnej judikatúry je totiž späťvzatie žaloby považované za zavinené zastavenie konania. Aj po koncepčnej zmene ohľadom trov konania v CSP naďalej platí, že jednou zo zásad pre priznanie náhrady trov konania je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Legislatívne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP.

Domnievame sa, že v zmysle zmenenej koncepcie rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, bude nedostatočná taká (mimosúdna) dohoda sporových strán, v ktorej sa obe strany zaviažu neuplatňovať si trovy konania, resp. si ich vzájomne odpúšťajú. Podľa nášho názoru, znenie CSP neumožňuje súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prihliadať na takúto mimosúdnu dohodu. Aj z výslovného znenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že súd náhradu trov konania prizná tej strane, ktorá zastavenie konania nezavinila.

Ustanovenie § 257 CSP považujeme rovnako ako Veľký komentár za výnimku z pravidla, keď normu nemožno interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

Rekondičný pobyt a výklad pojmu "nepretržitý výkon práce"

Podľa § 11 ods. 1 zákona o BOZP „Zamestnávateľ je v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania povinný zabezpečovať rekondičný pobyt zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané povolanie. Podľa § 11 ods. 11 zákona o BOZP „Na rekondičnom pobyte je povinný zúčastniť sa zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do tretej kategórie počas najmenej piatich rokov, a zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do štvrtej kategórie počas najmenej štyroch rokov. Keďže prerušenie bolo viac týždňov (25 týždňov v tomto prípade) ako ustanovuje § 11 ods. 11 zákona o BOZP (t. j. 8 a viac týždňov), zamestnávateľ s odvolaním na daný zákon usudzoval, že nepretržité trvanie pracovného pomeru najmenej štyri roky sa po skončení materskej dovolenky má počítať odznova, keďže došlo k dlhšiemu prerušeniu, ako ustanovuje zákon. Okresný súd Bratislava III žalobu zamietol.

Súd prvej inštancie vychádzal pri výklade pojmu nepretržitý výkon práce z účelu zákona č. 124/2006 Z. z., podľa ktorého účelom zákona je stanovenie všeobecných zásad prevencie a základných podmienok pre zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a na vylúčenie rizík a faktorov podmieňujúcich vznik pracovných úrazov, chorôb z povolania a iných poškodení zdravia z práce. Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt je viazaná na súčasné splnenie podmienky a) zamestnanec vykonáva rizikovú prácu a b) poskytnutie rekondičného pobytu je účelné, rekondičný pobyt môže pôsobiť preventívne na vznik choroby z povolania vzhľadom na faktory práce a pracovného prostredia, v ktorých zamestnanec vykonáva prácu.

Okresný súd ustálil, že z týchto podmienok vyplýva, že povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt a povinnosť zamestnanca tento rekondičný pobyt absolvovať sa viaže na skutočný, a teda reálny výkon práce, pri ktorom je zamestnanec vystavený pôsobeniu rizikového faktora z práce. Pojem nepretržitý výkon práce v zmysle § 11 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z. nemožno vykladať v kontexte s pojmom výkon práce podľa § 141 ods. 1 a § 144a ods. 1 písm. a) Zákonníka práce. Vyložil, že čerpanie materskej dovolenky sa podľa Zákonníka práce považuje za výkon práce pre účely dôchodkového zabezpečenia matiek; naproti tomu nepretržitý výkon práce pre účely zákona č. 124/2006 Z. z. vyžaduje skutočné vystavenie sa rizikovým faktorom.

Okresný súd uviedol, že vzhľadom na to, že rekondičný pobyt je kompenzáciou skutočného výkonu práce, skutočného pôsobenia škodlivého faktora na zdravie zamestnanca pri práci, mal by byť naviazaný na skutočný, reálny výkon práce, t. j. na prácu, pri ktorej je zamestnanec vystavený pôsobeniu rizikového faktora. Okresný súd porovnáva tento pojem s pojmom výkon práce podľa § 144a Zákonníka práce, kde sa započítavajú aj iné skutočnosti ako len samotný výkon práce (napr. prekážky v práci).

Zabezpečenie rekondičného pobytu zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je koncipované ako povinnosť ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca; túto zákonom uloženú povinnosť účastníkom pracovnoprávneho vzťahu nemožno stotožniť s pracovným benefitom alebo zlepšením pracovných podmienok podľa čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES.

Zamestnávateľ mal teda kolektívnu zmluvu s mäkšími podmienkami, keďže zákonnú úpravu považoval za príliš tvrdú, pretože je viazaná na nepretržité trvanie výkonu práce, t. j. na skutočný výkon práce. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie k otázke sporného výkladu pojmu „nepretržité vykonávanie práce“, ktorý mal byť skutočnosťou, z ktorej možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného, odvolací súd uviedol, že legálna definícia pojmu „výkon práce“ upravená v Zákonníku práce je všeobecnou definíciou. Ďalej súd (NS SR v zhrnutí záverov z konania pred KS) uviedol: Legálna definícia, ktorá je súčasťou právneho predpisu je záväzná. „Nepretržitým vykonávaním práce“ podľa zákona č. 124/2006 Z. z. je aj jej prerušenie na menej ako osem týždňov počas najmenej piatich rokov. Z uvedeného nepochybne vyplynulo, že akékoľvek prerušenie vykonávania práce vrátane prerušenia doby, ktorá je považovaná za „výkon práce“ podľa Zákonníka práce na viac ako osem týždňov nie je „nepretržitým vykonávaním práce“ v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z.

KS sa domnieva, že je jedno, aké prerušenie nastalo, na rozdiel od Zákonníka práce, tento zákon neustanovuje dôvody prerušenia, ktoré by sa započítavali ako výkon práce. V danej súvislosti odvolací súd uzavrel, že výklad zákona učinený súdom prvej inštancie nebol formalistický ani v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

K námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal, či žalobkyňa bola alebo nebola nepriamo diskriminovaná z dôvodu pohlavia pri prístupe k rekondičnému pobytu odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie zrozumiteľne vysvetlil, čo možno považovať za nepriamu diskrimináciu a jasne ozrejmil podmienky, za akých je zamestnávateľ povinný zabezpečiť zamestnancovi rekondičný pobyt v zmysle zákona č. 124/2006 Z. z. Zároveň konštatoval, že zabezpečenie rekondičného pobytu zamestnávateľom pre zamestnanca a jeho absolvovanie zamestnancom je koncipované ako povinnosť ako pre zamestnávateľa, tak aj pre zamestnanca, preto túto zákonom uloženú povinnosť nemožno účastníkom pracovnoprávneho vzťahu spájať s nejakým pracovným benefitom alebo zlepšením pracovných podmienok v zmysle čl. 15 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES.

Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie zároveň riadne zdôvodnil, prečo považoval za preukázané, že žalovaný nepostupoval pri posudzovaní vzniku nároku žalobkyne na prvý rekondičný pobyt vo vzťahu k podmienke nepretržitého výkonu práce po dobu piatich rokov tak, že tento jej nevznikol nie preto, že bola ženou - matkou, ale postupoval tak z dôvodu, že išlo o zákonné kritérium pre vznik tohto nároku. Aj s poukazom na závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (C-170/84 Bilka Kaufhaus GmbH c/a Karin Weber von Hartz z 13. 05. 1986), na ktoré poukazovala žalobkyňa, zdôraznil, že účel, ktorému slúži rekondičný pobyt, t. j. prevencia chorôb z povolania, nemôže byť zabezpečený v čase, keď zamestnanec nevykonáva rizikovú prácu.

Posúdenie zákonného kritéria, podľa ktorého žalovaný postupoval pri plnení povinnosti poskytovať rekondičný pobyt, nemalo ani podľa odvolacieho súdu nič spoločné so žalobkyňou tvrdeným diskriminačným dôvodom - pohlavím, tehotenstvom a materstvom. V nadväznosti na uvedené pripomenul znenie čl. 6 Zákonníka práce a zdôraznil, že právne predpisy upravujúce ochranu žien v tehotenstve a materstve predstavujú legitímnu výnimku zo zásady rovnakého zaobchádzania podľa pohlavia; ide o tzv. pozitívnu diskrimináciu.

Odvolací súd ďalej konštatoval, že hoci žalobkyňa na tieto skutočnosti poukázala, v kontexte prejednávanej veci akoby v ustanoveniach, ktoré ju majú chrániť, paradoxne videla svoju pomyselnú nevýhodu. V nadväznosti na to...

tags: #povazuje #narok #za #irelevantny