Abstrakt: Článok sa zaoberá problematikou postpenitenciárnej starostlivosti ako jednej z foriem prevencie recidívy trestnej činnosti.
Úvod
V každej spoločnosti, nech je akokoľvek vyspelá, existujú jedinci, ktorí narúšajú jej pravidlá a normy pretransformované do zákonov. Inými slovami, páchajú trestné činy, ktoré môžeme charakterizovať ako činy nebezpečné pre spoločnosť, ktorých znaky sú uvedené v trestnom zákone. Na to, aby niektorý konkrétny čin bol trestným činom, musia byť teda súčasne splnené dve podmienky - nebezpečnosť činu pre spoločnosť (materiálna podmienka) a naplnenie znakov uvedených v Trestnom zákone (formálna podmienka).
Z toho je možné odvodiť, že čin, ktorý je nebezpečný pre spoločnosť, avšak nevykazuje znaky niektorého v zákone uvedeného trestného činu, nie je trestným činom. Rovnako čin, ktorý inak vykazuje znaky skutkovej podstaty niektorého v zákone uvedeného trestného činu, ale nedosahuje potrebný stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť (napríklad výška škody, miera ublíženia a pod.), nie je trestným činom. Takéto činy zaraďujeme pod pojem priestupok, za ktoré je tiež možné udeliť sankcie, nie však v podobe odňatia slobody.
Spoločnosť sa proti trestným činom bráni rôznymi formami, z ktorých najčastejšie sa využíva forma, ktorou na jednej strane spoločnosť páchateľov trestných činov od seba eliminuje a na strane druhej sa ich prostredníctvom nej snaží prevychovávať a zharmonizovať ich s uznávanými spoločenskými hodnotami, aby mohli opätovne žiť život riadneho, samostatného a zodpovedného občana. Je to forma výkonu trestu odňatia slobody.
Penitenciárna starostlivosť a jej funkcie
Výkon trestu odňatia slobody má podľa Raszkovej a Hoferkovej sedem základných funkcií, a síce: odplatnú, regulatívnu, preventívnu, restoratívnu, výchovnú, morálnu a represívnu. Pri náprave páchateľov trestnej činnosti sa kladie veľký dôraz na penitenciárne zaobchádzanie s odsúdenými počas výkonu trestu odňatia slobody zamerané na ich resocializáciu.
Resocializácia znamená súhrn aktivít zameraných na dosiahnutie účelu trestu, ktorým je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.
Diferenciácia a program zaobchádzania
Na to, aby bolo možné tento cieľ dosiahnuť, je nutné počas výkonu trestu odňatia slobody vykonať množstvo opatrení. Je tu dôležité odsúdených vhodne diferencovať tak v rámci vonkajšej diferenciácie (rozdelenie odsúdených podľa skutkovej podstaty trestného činu a ich rizikovosť a mieru nebezpečenstva činu pre spoločnosť do jednotlivých stupňov s rôznou mierou stráženia), ako aj v rámci diferenciácie vnútornej (ich umiestnenie v otvorených, polootvorených a uzavretých oddeleniach, kde je rôzny rozsah práv a obmedzení).
Okrem toho je potrebné zostaviť kvalitný program zaobchádzania, ktorý je špecifikovaný na konkrétneho odsúdeného vzhľadom na perspektívu jeho nápravy. Ako uvádza Ľ. Gargalovič (2003, s. 18), vypracovanie programu zaobchádzania je „základným prostriedkom na realizáciu individuálnej výchovnej práce s odsúdenými.“ Zaoberá sa všetkými oblasťami života odsúdeného, ako sú výchovné a vzdelávacie aktivity, možnosti pracovného zaradenia, voľnočasové aktivity, výchovné postupy, ale aj kontakty s primárnym sociálnym prostredím, korešpondencia, návštevy, vzťahy a väzby v rodine a pod.
Pri stanovení cieľov takéhoto programu sa musí prihliadať na stupeň a povahu pozitívnych rezerv osobnosti odsúdeného, na jeho správanie, dĺžku trestu, termín možného podmienečného prepustenia, na možnosti zapojenia do individuálnych a skupinových aktivít, na možnosti a rozsah kontaktov s vonkajším svetom ako aj na bezpečnostné hľadiská. V programe zaobchádzania sa stanoví jeden hlavný cieľ - perspektívny, ktorý by sa mal počas výkonu trestu odňatia slobody dosiahnuť. Je to vlastne želaný výsledok celého pôsobenia. Ten sa dosahuje postupne cez čiastkové ciele - jednotlivé kroky v nápravnovýchovnom pôsobení. Pri dodržaní takéhoto postupu a vhodnej voľbe metód resocializačného pôsobenia by sa malo dať predpokladať, že v odsúdenom a v jeho prejavoch by mali nastať pozitívne zmeny, ktoré by mu mali umožniť viesť po prepustení z výkonu trestu na slobodu riadny život občana bez opätovného páchania trestnej činnosti.
Recidíva trestnej činnosti a jej príčiny
Realitou totiž je, že páchatelia trestných činov sa aj napriek snahe odborníkov počas penitenciárneho zaobchádzania po prepustení k trestnej činnosti vracajú. Ako uviedol jeden zamestnanec ústavu na výkon trestu odňatia slobody, s ktorým sme v roku 2005 realizovali rozhovor v rámci jedného výskumu, „ústavy sa hlavne snažia, aby z nich páchateľ nevyšiel horší, ako prišiel“. Nie vždy je to však len zlyhaním páchateľa, ale často môže byť recidíva zapríčinená aj zlyhaním spoločnosti, ktorá len v malej miere vytvára vhodné podmienky pre návrat odsúdeného po výkone trestu do života na slobode.
Príčiny recidívy trestnej činnosti môžu byť zapríčinené buď endogénnymi, alebo exogénnymi faktormi. Treba však povedať, že len málokedy sú determinované len jednými z nich, väčšinou ide o kombináciu oboch skupín faktorov.
Endogénne príčiny recidívy
Medzi endogénne by sme mohli zaradiť genetickú podmienenosť, mentálne postihnutie, duševné poruchy, či rôzne poruchy osobnosti. Napríklad A. Zradulová (2002, s. 16 - 17) vymedzila 5 základných typov osobnosti páchateľa:
- Mentálne nedostatočný typ: kde ide o jedincov so zníženými rozumovými schopnosťami na úroveň debility, výnimočne až na úroveň imbecility, ktorí sa dopúšťajú prevažne násilnej trestnej činnosti.
- Psychotický typ: keď je páchateľ v stave nepríčetnosti, motív je nezrozumiteľný, väčšinou brutálny.
- Socializovaný typ: ktorý trestný čin spácha len výnimočne, chápeme jeho motív, často spôsobí trestný čin z nedbanlivosti.
- Neurotický typ: pri ktorom hrá veľkú úlohu frustrácia, nevyriešený konflikt v rodine.
- Psychopatický typ: kde je osoba abnormálnym indivíduom, jej charakteristiky sú viac individuálne ako všeobecné a preto sa ďalej člení na podskupiny ako: afektívny psychopat, ktorého charakteristickou črtou je výbušnosť aj pre nepatrné príčiny; hypertímny psychopat, ktorý má zvýšené emocionálne ladenie, povznesenú euforickú náladu, stále niečo podniká, ale neukončí; paranoidný psychopat, ktorý je tak zaujatý nejakou myšlienkou, že nepripustí, aby mal niekto dôvody proti jeho záujmom; hysterický typ, ktorý ľahko podlieha náladám a sympatie sa u neho zvrhnú na nepriateľstvo a nenávisť; schizoidný psychopat, ktorý je charakteristický citovým chladom a ľahostajnosťou voči iným; anetický psychopat, ktorý nie je schopný mať iný záujem ako svoje egoistické ciele; nezdržanlivý psychopat, ktorého hlavným záujmom sú jeho pôžitky.
Tu, až na socializovaný typ, je možné vidieť naozaj prítomnosť endogénnych príčin páchania trestnej činnosti, ktoré majú vysoký predpoklad byť prítomné aj po realizácii penitenciárneho zaobchádzania a teda môžu zapríčiniť recidívne správanie.
Exogénne príčiny recidívy
Na druhej strane stoja exogénne príčiny recidívy. Zaradiť by sme medzi ne mohli napríklad zamestnanie (resp. možnosti zamestnať sa), rodinu, spoločenské okolie páchateľa (vrátane tzv. „morálnej nákazy“ počas výkonu trestu od spoluodsúdených), či sociálne vylúčenie. Tieto je možné vo výraznej miere ovplyvniť a tým pôsobiť v oblasti prevencie recidívy pozitívnym smerom. Ovplyvniť ich môžeme v rámci postpenitenciárnej starostlivosti o odsúdeného.
Postpenitenciárna starostlivosť ako forma prevencie recidívy
Ukončením výkonu trestu a prepustením na slobodu sa dosah odborníkov, ktorí s odsúdeným pracovali, končí. Niektorí prepustení sú schopní sa vlastnými silami a s podporou svojej rodiny a society začleniť do života, no nie všetci majú toto šťastie. Sú aj takí, a nie je ich málo, ktorí potrebujú odbornú podporu aj po prepustení. Zavŕšenie resocializačného procesu a možnosť overenia jeho úspešnosti prichádza práve v podobe postpenitenciárnej starostlivosti.
Postpenitenciárna starostlivosť nie je na Slovensku povinná, prepustený ju môže, ale nemusí využiť. Problém nastáva, ak sa pre prepusteného, ktorý ju potrebuje, stáva nedostupnou, napr. z dôvodu nedostatku kvalitných postpenitenciárnych služieb, nedostatočného geografického pokrytia, finančnej náročnosti a pod.
Čo je postpenitenciárna starostlivosť? Ide o starostlivosť o osoby, ktorým skončil výkon trestu odňatia slobody alebo boli podmienečne prepustené. Status odsúdeného sa mení na prepusteného, čím sa menia aj jeho potreby. Postpenitenciárnu starostlivosť môžeme charakterizovať ako komplexné využívanie rôznych foriem, metód a techník pomoci, ktoré slúžia na pozitívnu adaptáciu do spoločnosti a opätovnú socializáciu osoby po prepustení, rešpektujúc jej individualitu. Adaptácia ako proces, výsledkom ktorého je prispôsobenie sa prostrediu na slobode je nezvratná, takmer každý prepustený sa nejakým spôsobom na prostredie adaptuje.
Postpenitenciárna starostlivosť je pre Vás dôležitým pojmom, ak máte záujem, alebo ste s nami v jednaní o našej podpore a súčinnosti, vo vzťahu k žiadosti o podmienečné prepustenie na slobodu. Pojem postpenitenciárna starostlivosť nadväzuje v procese podmienečného prepustenia plynule na pojem penitenciárna starostlivosť. Byť práve prepusteným človekom na slobode neznamená len prvotnú radosť z voľnosti pohybu. Podmienečné prepustenie je ako skúšobné obdobie, v rámci ktorého máte dokázať, kto ste a kým sa chcete stať. Práca na vhodnom správaní sa a na lepšom spôsobe života je nikdy nekončiacim procesom pre každého z nás. No pre niektorých je tento proces oveľa náročnejší, ako sa na prvý pohľad môže zdať. My vieme jednu zásadnú vec, a tou je, že Vaše šance na dobrý a spokojný život s nami niekoľkonásobne stúpajú. Preto, ak ste sa rozhodli požiadať o podmienečné prepustenie a ste presvedčený o tom, že chcete svoju šancu na nový štart, oslovte nás.
Zamestnanosť ako kľúčový faktor
Uviedli sme, že jedným z exogénnych determinantov, ktoré de facto nútia odsúdeného po výkone trestu odňatia slobody recidivovať, je zamestnanosť, resp. minimálne možnosti odsúdeného zamestnať sa. Je to skutočne tak. Byť odsúdený, je biľagom, ktorý klienta sprevádza celý život. Ako uvádza aj L. Vaska (2014, s. 18), medzi negatíva nezamestnanosti môžeme zaradiť „rastúce sociálne napätie, sociálnu krízu, zhoršovanie zdravia, nárast chudoby, krízu rodinného a komunitného života, nárast kriminality a ďalších spoločensky nežiaducich javov - sociálne rizikových fenoménov.“
A odsúdený skutočne má problém aj po výkone trestu nájsť si zamestnanie. Aj keď v rámci výkonu trestu získa isté kvalifikačné predpoklady (prostredníctvom vzdelávania odsúdených, alebo aj pracovným zaraďovaním), často je u zamestnávateľa vyžadovaná trestná bezúhonnosť, čo nášho klienta stavia do pozície neuplatniteľného na trhu práce. Bez príjmu zo zárobkovej činnosti sa však človek znova ocitá, v tomto prípade zotrváva pod hranicou chudoby, čo ho núti „zarobiť“ si na svoje živobytie pre neho jedinou schodnou cestou - kriminalitou.
V roku 2013 sme realizovali výskum, kde sme realizovali rozhovory s odsúdenými po výkone trestu odňatia slobody. Zistili sme, že práve ich nízka kvalifikácia, ale najmä skutočnosť, že boli odsúdení, sa podpísala pod ich neschopnosť zamestnať sa. Otázka pre odbornú verejnosť by teda mala znieť, akým spôsobom si majú bývalí odsúdení zabezpečiť svoje živobytie bez páchania trestnej činnosti, keď sú kvôli faktu predošlého odsúdenia de facto nezamestnateľní? Riešenie je možné vidieť v liberalizácii požiadaviek zo strany zamestnávateľov na svojich potenciálnych zamestnancov, pričom by nebol podstatný len fakt odsúdenia, ale podstatný by bol konkrétny trestný čin, za ktorý bol páchateľ odsúdený. Pokiaľ charakter odsúdenia nekorešponduje s potrebami výkonu zamestnania, nemal by tento fakt vytvárať na trhu práce pre odsúdeného po výkone trestu bariéry. Nezamestnanosť totiž, ako sme uviedli, často vedie k chudobe a chudoba zas tvorí potencionalitu kriminálneho správania.
Rodina a jej podpora
V rámci exogénnych determinantov recidívy trestnej činnosti sme uviedli aj rodinu klienta. Tu je dôležité si uvedomiť, že práve podpora rodiny, ktorá môže byť aj výsledkom dobre realizovanej postpenitenciárnej starostlivosti, ktorá teda nemusí znamenať len prácu so samotným odsúdeným, ale aj prípravu podmienok na jeho návrat do spoločnosti, môže odsúdenému postaviť základný kameň jeho úspešnej sociálnej adaptácie. Na význam rodiny v tejto súvislosti upozorňuje aj L. Suchá (2012, s. 590), ktorá uvádza, že rodina, ktorá má člena po výkone trestu odňatia slobody, by sa mala zamerať na svoje nové rodinné usporiadanie, opätovné včlenenie odsúdeného do každodenného rodinného života a do spoločnosti, mala by pracovať na svojich vzťahoch s odsúdeným a snažiť sa odpustiť mu, mala by umožniť odsúdenému vrátiť sa do svojej role v rodine a k z nej vyplývajúcim povinnostiam a pod. Práve pomoc a podpora zo strany rodiny môže asi najvýraznejšie ovplyvniť sociálno-adaptačný proces odsúdeného po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.
Okolie a sociálne vylúčenie
Posledné dva exogénne determinanty recidívneho správania trestnej činnosti uvedieme spolu, lebo sú do istej miery na seba aj naviazané. Okolie a sociálne vylúčenie. Spoločnosť kriminálnikov z pochopiteľných dôvodov stavia na svoj okraj. Má strach z toho, že sa ľahko môžu navrátiť k trestnej činnosti, že je v nich akoby „zakódovaná“ a pritom si často ani neuvedomuje, že práve týmto prístupom ich odsudzuje na recidívne konanie. Spoločnosťou odmietnutý odsúdený, ktorý si svoj trest aj odpykal, nemá potom inú možnosť, len integrovať sa do sociálneho prostredia, ktoré ho príjme a to je z veľkej miery také, ktoré je tvorené tiež ľuďmi s narušenou schopnosťou sociálnej adaptácie. V takomto prostredí je pre jeho člena prirodzené správanie odporujúce všeobecne prijatým normám majoritnej spoločnosti, čo zvádza klienta k opätovnému páchaniu trestnej činnosti ako výsledku adaptácie sa do jediného prostredia, ktoré ho prijíma. Úlohou postpenitenciárnej starostlivosti by malo byť práve vynímať odsúdených po výkone trestu z rizikových prostredí a snažiť sa integrovať ich v intaktnej populácii. Znova je ale potrebné uviesť, že je to možné len spojením práce s odsúdeným s prácou so spoločenským prostredím, do ktorého sa má navrátiť.
Sociálna kuratela a probačná a mediačná služba
Podstatné miesto v postpenitenciárnej starostlivosti má aj sociálna kuratela. Tá je upravená v Zákone č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Ten ju definuje ako „súbor opatrení na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa nachádza dieťa alebo plnoletá fyzická osoba.“ (§1/3)
Podobne vymedzuje sociálnu kuratelu aj L. Lešková (2012, s. 600), podľa ktorej je úlohou kurátora pôsobenie zacielené na riešenie vzniknutých problémov, ak aj spoločne s klientom hľadať adekvátne riešenia na neutralizáciu alebo aj úplné odstránenie problémov, ak požiada o pomoc pri riešení nepriaznivej životnej situácie. Vzhľadom na problematiku nášho príspevku sa však zameriame prioritne na osoby po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.
Práca sociálneho kurátora s takouto osobou je vymedzená do niekoľkých oblastí. Prvou je sociálne poradenstvo zamerané hlavne na poskytovanie informácií o možnostiach riešenia sociálnej situácie. Tiež je v rámci sociálnej kurately potrebné pomôcť klientovi pri návrate do rodiny, pokiaľ ju má, na čo sme už poukázali, keď sme o rodine prepustených odsúdených hovorili ako o objekte postpenitanciárnej starostlivosti. Nakoľko často odsúdení disponujú nízkou kvalifikačnou úrovňou (a to aj napriek tomu, že majú počas výkonu trestu možnosť vzdelávania sa s cieľom pripraviť ich na uplatnenie sa na trhu práce po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody), mal by sociálny kurátor spolu s odsúdeným hľadať aj možnosti pri pokračovaní prípravy na povolanie.
Odsúdení často po prepustení na slobodu disponujú len minimom prostriedkov a ocitajú sa v hmotnej núdzi. Nakoľko však niekoľko rokov až desaťročí žili v sociálnej izolácii, často nevedia, ako môžu tento svoj problém riešiť. Okrem toho môže sociálny kurátor na uľahčenie resocializácie osôb po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby poskytnúť resocializačný príspevok. Mal by byť použitý hlavne na účel vybavenia osobných dokladov a zabezpečenia nevyhnutných vecí osobnej potreby.
Požiadať oň môže odsúdený, ktorého výkon trestu odňatia slobody alebo výkon väzby trval viac ako 30 po sebe nasledujúcich dní, pričom sa musí uchádzať aj o pomoc orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri začlenení do života. Žiadosť musí podať do ôsmich pracovných dní odo dňa prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby. Jeho suma je maximálne vo výške 40 % sumy životného minima. Nemusí sa však vždy poskytnúť len v peňažnej forme. Ak je to pre naplnenie jeho účelu výhodnejšie, môže sa využiť jeho vecná, alebo kombinovaná forma.
Popri sociálnej kuratele má svoje miesto v postpenitenciárnej starostlivosti aj probačná a mediačná služba. Ako uvádza D. Květenská (2009, s. 227), táto má dve hlavné oblasti činnosti - probáciu (dohľad).
Projekt ŠNN a integrácia penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti
Cieľom projektu ŠNN je v rámci znižovania vplyvu rizikových faktorov sociálneho vylúčenia postupný ústup od preferovania neefektívnej koncepcie oddeleného odstraňovania rizikových faktorov sociálneho vylúčenia v rámci penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti na integrovanejší systém. Dnešnou realitou je, že resocializácia po prepustení z výkonu trestu zlyháva z pohľadu zainteresovaných subjektov na schopnosti vybudovať si vzťah s klientom, ktorý by viedol k cielenej práci pri riešení sociálnych problémov.
Prvé dni po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sú z pohľadu napĺňania základných životných potrieb (ubytovanie, strava, základná osobná hygiena) mimoriadne kritické. Je preto potrebné, aby prepustená osoba resp. mapa aktualizovaná v určitých periódach bude slúžiť ako jednoduchý informačný zdroj pre sociálnych pracovníkov ústavov na výkon trestu odňatia slobody (pracujúcich s odsúdenými pred ich prepustením), prepúšťaných odsúdených a ich najbližších. Mapa bude obsahovať len informácie o poskytovateľoch sociálnych služieb krízovej intervencie zabezpečujúcich nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb (bývanie, strava, ošatenie, základná osobná hygiena) v nocľahárni, útulku a domove na polcesty (ďalej len „krízové zariadenie“).
Na rozdiel od registra poskytovateľov sociálnych služieb, ktorý vedie príslušný vyšší územný celok, mapa bude obsahovať aj informácie o ďalších službách, ktoré krízové zariadenie poskytuje alebo zabezpečuje (napr. o iných podmienkach pre prijatie (napr. potvrdenie o bezinfekčnosti pred/pri nástupe do zariadenia, zákaz, resp.).
Spolupráca v rámci postpenitenciárnej starostlivosti
Efektívna postpenitenciárna starostlivosť si vyžaduje rozsiahlu spoluprácu rôznych subjektov. Ide o komplexný prístup, ktorý spája úsilie štátnych inštitúcií, neziskových organizácií a súkromného sektora.
Mimovládne organizácie
Mimovládne organizácie predstavujú významnú súčasť spolupráce, ktorú chceme rozvíjať na všetkých úrovniach. V rámci penitenciárnej starostlivosti plánujeme využiť odborný a praktický potenciál mimovládnych organizácií hlavne v oblasti resocializačných programov, ale aj pri práci s rodinou odsúdeného, či iných podporných mechanizmov. Aktuálne máme dobrú prax s niekoľkými mimovládnymi organizáciami v rámci celého Slovenska.
Zamestnávatelia
Zamestnávatelia, ktorí sú otvorení myšlienke zamestnať bývalých odsúdených, prípadne ponúkajú so zamestnaním aj iné služby podporujúce ľahšiu socializáciu prepustených osôb (napr. ubytovacie služby). Cieľom spolupráce je podporiť uplatnenie sa prepustených na trhu práce a integrovať ich v komunite.
Sociálne podniky
Sociálne podniky, ktorých hlavným cieľom nie je maximalizácia zisku, ale dosiahnutie spoločenského prospechu. Ústavy sa snažíme prepájať s vybranými regionálnymi centrami sociálnej ekonomiky, ktoré sa zameriavajú na riešenie sociálnych problémov a zlepšovanie kvality života znevýhodnených skupín obyvateľstva.
Organizácie a zdravotnícke zariadenia (závislosti)
Organizácie a zdravotnícke zariadenia z oblasti závislostí, ktoré ponúkajú podporu a cielené intervencie hneď po prepustení, aby nevznikol priestor pre rozvoj závislosti. V záujme tejto kontinuálnej podpory osôb, ktoré vykazujú znaky závislostí, Generálne riaditeľstvo ZVJS uzavrelo v júni 2021 dohodu o spolupráci s 3 vybranými organizáciami zdravotnej starostlivosti (Centrum pre liečbu drogových závislostí Banská Bystrica, OLÚP Predná Hora, Psychiatrická nemocnica Philippa Pinela Pezinok), so 4 centrami pre deti a rodiny s resocializačným programom (Gréckokatolícka charita, RETEST, Komunita Ľudovítov, n.o., Návrat - RDZO) a 2 akreditovanými organizáciami zabezpečujúcimi poradenstvo a ambulantnú formu starostlivosti (STORM, o.z., Trojlístok, n.o.). Okrem toho aktívne spolupracujeme aj s ďalšími organizáciami, ktoré sa venujú riešeniu problematiky závislostí.
Orgány štátnej správy a samosprávy
Orgány štátnej správy a samosprávy, ktoré spoluvytvárajú a zabezpečujú v rámci svojich kompetencií systém postpenitenciárnej starostlivosti. Z orgánov štátnej správy spolupracujeme najmä so súdmi (konkrétne probačnými a mediačnými úradníkmi) a s úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny (konkrétne sociálnymi kurátormi pre plnoleté fyzické osoby), ale aj s Centrom právnej pomoci. V rámci samosprávy ide hlavne o jednotlivé mestá a obce.
Poskytovatelia ubytovania
Poskytovatelia ubytovacích služieb, ktorí prevádzkujú sociálne služby krízovej intervencie v zariadeniach. Ide najmä o nocľahárne, útulky a domovy na pol ceste. Ponuka ich služieb je aj súčasťou kioskov umiestnených vo výstupných oddieloch v rámci aplikácie HOLUP.
Národné projekty
Vytvárame synergie s ďalšími národnými projektami, ktoré majú potenciál pomôcť odsúdeným alebo prepusteným osobám.
tags: #postpenitenciarna #starostlivost #v #slovenskej #republike