Postpenitenciárna starostlivosť a úlohy probačného a mediačného pracovníka

Kriminalita mládeže predstavuje závažný spoločenský problém, ktorý si vyžaduje efektívne riešenia. V tejto súvislosti zohráva probácia a mediácia kľúčovú úlohu pri riešení konfliktov a znižovaní kriminality. Cieľom tohto článku je poukázať na význam postpenitenciárnej starostlivosti a úlohy probačného a mediačného pracovníka v procese resocializácie páchateľov, najmä mladistvých a prvopáchateľov.

Význam probácie a mediácie

Probačná a mediačná služba (PMS) má zásadný význam pri riešení konfliktov a znižovaní kriminality, najmä u mladých ľudí a prvopáchateľov. Pomáha im nezostať poznačenými za jeden trestný čin na celý život a aktívnym prístupom im umožňuje odstrániť prekážky návratu do spoločnosti. Efektivita trestných opatrení v oblasti delikvencie detí a mládeže je diskutabilná, najmä v prípade trestu odňatia slobody, ktorého účinnosť je sporná a z ekonomického hľadiska neefektívna.

PMS by mala mať k dispozícii nástroje na dosiahnutie zmien v správaní maloletých a mladistvých delikventov a na zabránenie opakovanému delikventnému správaniu. Jej zmyslom je pozitívne viesť mladistvého k usporiadanému životu a k odstráneniu príčin a následkov spáchaného trestného činu.

Vývoj probačnej a mediačnej služby na Slovensku

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky už niekoľko rokov pripravuje zásadnú rekodifikáciu trestnoprávnych kódexov. V máji 2000 schválila vláda SR legislatívny rámec rekodifikácie Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorého filozofickým základom sa stala idea restoratívnej justície. Trest odňatia slobody by sa mal ukladať len v nevyhnutnom prípade, ak nie je možné nájsť iné riešenie trestnej veci. Na realizáciu alternatív sa predpokladalo zriadenie PMS, ktorá má byť budovaná ako centralizovaná služba zohľadňujúca lokálne špecifiká.

Zámerom zriadenia PMS je posilnenie práva poškodených trestnými činmi, aktívna pomoc pri resocializácii páchateľa a jeho bezproblémovom návrate do spoločnosti po spáchaní trestného činu, pri súčasnom výchovnom pôsobení voči celej spoločnosti. PMS sa chce zaradiť medzi inštitúcie, ktoré budú aktívne pôsobiť v rámci programov prevencie kriminality. Na podporu činnosti PMS pripravilo ministerstvo spravodlivosti novelu Trestného poriadku, ktorá zavádza inštitút zmieru.

Pri splnení zákonom predpokladaných podmienok môže so súhlasom obvineného a poškodeného súd a v prípravnom konaní prokurátor rozhodnúť o schválení zmieru a zastaviť trestné stíhanie. Jednou z podmienok je, že obvinený nahradil škodu, ak bola činom spôsobená, alebo urobil iné opatrenie na náhradu škody, alebo inak odstránil ujmu vzniknutú trestným činom.

V októbri 2001 začala svoju činnosť pracovná skupina pre prípravu pilotného projektu PMS, zriadená v sekcii trestného práva. Jej členmi sa stali zástupcovia orgánov činných v trestnom konaní (sudcovia, prokurátori, príslušníci justičnej polície a z Prezídia policajného zboru SR) a rovnako tak zástupcovia tretieho sektora. Od roku 2002 spustilo Ministerstvo spravodlivosti SR pilotný projekt probačnej a mediačnej služby, ktorý sa mal realizovať bez toho, aby došlo k novelizácii Trestného zákona a Trestného poriadku. Preto bolo potrebné nájsť priestor pre činnosť probačných a mediačných úradníkov.

Aj keď slovenské trestné právo v tejto dobe nepoznalo trest verejnoprospešných prác, ani takzvané „dohľadové“ tresty, tak bolo možné v rámci pilotného projektu uskutočňovať probačnú činnosť, pretože sudca mal podľa Trestného zákona možnosť odsúdenému uložiť určité obmedzenia a povinnosti, a to pod probačným dohľadom probačného úradníka. Probačný úradník mal nielen kontrolovať, či odsúdený dodržiava nariadené obmedzenia a povinnosti, ale v spolupráci s rodinou páchateľa a s komunitou, v rámci ktorej odsúdený žije, zabezpečiť jeho resocializáciu.

Prioritnou úlohou ministerstva spravodlivosti týkajúcou sa probácie, mediácie v trestných veciach a samotného výkonu práce probačných a mediačných úradníkov bola v roku 2003 príprava zákona o probačných a mediačných úradníkoch. Prijatie zákona o probačných a mediačných úradníkoch ustanovuje rôzne formy dohľadu nad obvineným a kontroly zamerané na dodržiavanie povinností a obmedzení, ktoré boli odsúdenému uložené v rámci skúšobnej doby. Vyžadujú si účasť kvalifikovaných osôb s príslušnými kompetenciami. Osoby, ktoré sa na rovnakej úrovni zaoberajú mediáciou, vytvárajú následne podmienky na uplatnenie odklonov v trestnom konaní.

Návrh zákona predpokladal zriadenie inštitútu probačného a mediačného úradníka, vrátane jeho postavenia, pôsobnosti, práv a kompetencií. Súčasne so zákonom o probačných a mediačných úradníkoch prijala NR SR zákon o súdnych úradníkoch, podľa ktorého sa súčasťou odborného aparátu na súdoch stal aj probačný a mediačný úradník (spolu s vyšším súdnym úradníkom a súdnym tajomníkom). Návrh zákona bol pripravený sekciou trestného práva a predložený do legislatívneho procesu v apríli 2003. Následne po prerokovaní Legislatívnou radou vlády a vládou SR bol 28. 10. schválený.

Probácia: Skúšanie a overovanie

Pojem „probácia“ je odvodený z latinského slova „probare“, čo znamená skúšanie, overovanie. Probácia predstavuje spôsob dohľadu nad odsúdenými a môžeme ju považovať za druh trestu, ktorý sa však vykonáva na slobode. Probácia je tiež zhromažďovanie informácií o osobe obvineného a jeho sociálnej, rodinnej a pracovnej situácii. Podľa definície Organizácie spojených národov je probácia metódou zaobchádzania s vybranou skupinou páchateľov v rámci podmienečne odloženého trestu, keď je uložený dohľad, a to spolu s poskytovaním individuálneho poradenstva a ďalších podporných podmienok.

Za probáciu je v širšom slova zmysle považovaná tiež práca v oblasti výkonu trestu všeobecne prospešných prác a ďalších trestov a opatrení, ktoré obsahujú formy individuálnej práce s klientom, smerujúce k plneniu špecifických povinností a podmienok. Povinnosť probácie, resp. probačného dohľadu nad obvineným stanoví súd. Na rozdiel od mediácie je probácia povinná a jej úlohou je kontrolovať súdom uložené povinnosti a súčasne motivovať a viesť klienta k riadnemu spôsobu života. Poslaním probačnej činnosti je aj kvalifikované zaisťovanie výkonu alternatívnych trestov. Súčasťou býva i probačný program, ktorý formou výchovy, sociálnej práce a psychoterapie pomáha mladistvému odstrániť príčiny vzniku konfliktu.

Zmyslom probačnej činnosti je motivácia obvineného aktívne sa podieľať na riešení následkov a príčin spáchanej trestnej činnosti, pomoc k zmene postojov a vedeniu riadneho života. Veľký význam má probačná činnosť v humanizácii so zaobchádzaním s obvineným, odsúdeným, obžalovaným, to znamená, že v menšej miere narušuje jeho sociálne väzby a menej ho psychicky traumatizuje.

Pri riešení delikventnej mládeže sa uplatňujú tie isté základné ciele a zásady probácie ako u dospelých, avšak s niektorými odlišnosťami. K mladistvému je potrebné pristupovať iným spôsobom ako u dospelej osoby, vzhľadom k tomu, že po fyzickej a hlavne psychickej stránke nie je mladistvý natoľko vyvinutý ako dospelý jedinec. Pred represívnym pôsobením na mladistvých je potrebné uprednostniť také metódy práce s nimi, ktoré môžu prispieť k eliminácii negatívnych vplyvov vonkajšieho prostredia na ich správanie a motivovať ich k rozvoju ich kladných vlastností.

Princípy probácie:

• Základný cieľ probácie je pôsobiť na páchateľa tak, aby sa už nedopúšťal ďalšej trestnej činnosti, aby si vybudoval vhodné sociálne zázemie a aby sa mohol znova spoločensky uplatniť.
• Kontinuita práce s klientom, príp. vyvážený postoj: probačný pracovník by mal zohľadňovať oprávnené záujmy všetkých strán trestného sporu.
• Súčinnosť s ďalšími organizáciami, v našich podmienkach najmä s úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny, centrami poradensko-psychologických služieb a pod., pretože tímová práca prispieva k nájdeniu najoptimálnejšieho riešenia prípadu.
• Dôstojnosť, zákonnosť, primeranosť intervencie, transparentnosť, individualizácia, vyváženosť a motivácia.
• Terapia - psychoterapia, muzikoterapia, výcvik v komunikačných zručnostiach, výcvik zameraný na zvládanie agresivity.

Mediácia: Mimosúdne riešenie sporov

Slovo „mediácia“ je odvodené od latinského slova medius (median), čo v preklade znamená stredný, prostredný, ležiaci medzi jedným a druhým, nestranný, nerozhodný, neurčitý. Mediácia je mimosúdne sprostredkovanie riešenia sporu medzi poškodeným a obvineným. Mediácia sa vykonáva len so súhlasom poškodeného a obvineného. Ak je obvineným mladistvý, na vykonanie mediácie je potrebný aj súhlas jeho zákonného zástupcu. Mediáciou sa v medzinárodných dokumentoch rozumie mimosúdne konanie, v ktorom tretia, neutrálna osoba (mediátor), pomáha stranám vyriešiť svoju konfliktnú situáciu, resp. urovnať spor, ktorý vznikol, alebo sa týka ich zmluvného alebo právneho vzťahu a dospieť k vzájomnej dohode.

Mediácia v obecnom slova zmysle predstavuje alternatívnu metódu riešenia konfliktu, pričom mediátor pomáha nájsť prijateľné riešenie danej situácie s cieľom urovnať vzájomné vzťahy strán. Zmyslom mediácie je zmiernenie, či dokonca urovnanie konfliktných stavov spojených s trestným činom, čo obvykle vedie k odstráneniu škôd a následkov, ktoré vznikli spáchaním trestného činu. Cieľom je, aby sa páchateľ stotožnil s platnými normami, hodnotami, ktoré si spoločnosť chráni zákonom, aby sa na tomto základe motivoval a preukázal snahu z vlastnej vôle napríklad obeť odškodniť. K takémuto postoju páchateľa, samozrejme, prihliadajú potom aj orgány činné v trestnom konaní. Veľkou prednosťou mediácie v trestných veciach je rôznorodosť praktických foriem jej uplatnenia a s nimi možnosť individualizácie jednotlivých prípadov. Mediácia je pre obvineného spravidla príležitosťou vyhnúť sa štandardnému trestnému stíhaniu a uloženiu trestu. Pre poškodeného je to cesta k rýchlemu dosiahnutiu odškodnenia bez zdĺhavého a často finančne náročného občianskoprávneho súdneho sporu.

Pomocou mediácie dochádza k zmiereniu strán, k vzájomnému pochopeniu, čo má veľký psychologický vplyv na páchateľa, ale aj na poškodeného. Dochádza k rýchlemu odškodneniu a náhrady spôsobenej škody.

Princípy mediácie:

• Dobrovoľnosť: Účasť na mediačnom procese a prijatie dohody je na báze dobrovoľnosti, nie je možné do tohto procesu niekoho nútiť.
• Rýchlosť: Spory prejednávané pomocou mediácie je možné riešiť rýchlo, okamžite, bez zbytočných prieťahov.
• Nízke finančné náklady: Mediačný proces nepredstavuje pre zúčastnené strany tak vysoké finančné výdavky, ako je tomu pri súdnych poplatkoch a ďalších právnych službách. Zúčastnené strany sa o výdavky delia spoločne.
• Dôvernosť: Na rozdiel od občianskeho súdneho konania, pre ktoré sa uzákonil princíp verejnosti a na pojednávaní sa tak s určitými výnimkami môže zúčastniť každý.
• Ústretovosť (psychologický aspekt): Prednosťou tohto alternatívneho spôsobu riešenia sporu, resp. hľadania vzájomného konsenzu inou ako súdnou či arbitrážnou cestou, môže byť napokon i psychologický aspekt, t. j. strany nestoja pred sudcom, v skutočnosti sa nesúdia, nemusia sa zúčastňovať na pojednávaniach, „nebojujú“ proti sebe, ale s pomocou tretej, nezávislej osoby sa snažia viesť kultivovaný dialóg, hľadajú vzájomne akceptabilné riešenie, čo v konečnom dôsledku zintenzívňuje šance oboch uspieť.

Výsledkom mediácie je jasne formulovaná, zrozumiteľná a prakticky uskutočniteľná dohoda, ktorá je spoločne prijateľná pre všetkých zúčastnených. Na rozdiel od súdneho riadenia sa na jej podobe podieľajú všetci účastníci mediačného procesu. Dohoda musí byť v písomnej forme a potvrdená podpismi, iba takto nadobúda charakter právnej zmluvy.

Podnet na vykonanie mediácie môže podať osoba dotknutá spôsobeným trestným činom, teda obvinený, poškodený alebo rodič mladistvého obvineného, ale aj obhajca alebo vyšetrovateľ, prokurátor a sudca.

Delikvencia detí a mládeže

„Dieťa“ je nedospelý človek vo veku do 15 alebo do 18 rokov, v širšom zmysle akýkoľvek priamy potomok nejakého rodiča. Podľa článku Dohovoru o právach dieťaťa sa dieťaťom rozumie každá ľudská bytosť mladšia ako osemnásť rokov, pokiaľ podľa právneho poriadku, ktorý sa na dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr. Nadobudnutie plnoletosti v právnom poriadku Slovenskej republiky upravuje Občiansky zákonník. Podľa Občianskeho zákonníka sa plnoletosť nadobúda dovŕšením osemnásteho roku.

„Mládež“ je sociálno-demografická skupina obyvateľstva vo veku od 15 do 30 rokov. „Delikvencia“ (z lat. delinquere = previniť sa; angl. juvenile delinquency) znamená asociálne, resp. protispoločenské správanie detí a mládeže. Je to prejav aktivity, ktorá je v rozpore s normami trestného zákona, čiže ide o páchanie trestnej činnosti.

• Delikvencia maloletých: Maloletým je osoba mladšia ako štrnásť rokov, ktorá za spáchaný trestný čin podľa Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. nie je trestne zodpovedná.
• Delikvencia mladistvých: Za mladistvého sa podľa Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. považuje osoba, ktorá v čase spáchania trestného činu dovŕšila štrnásty rok a neprekročila osemnásty rok svojho veku.
• Juvenilná delikvencia: Podľa Trestného zákona č. 300/2005 ide o delikvenciu mladistvých vo veku od osemnásť do dvadsať rokov. Takýto mladistvý je za trestný čin trestne zodpovedný, pričom súd prihliada na jeho vek ako vek blízky mladistvému.

Restoratívna justícia a úloha PMS

Probačná a mediačná činnosť vychádza z restoratívneho poňatia spravodlivosti (z anglického restore - obnoviť, uzdraviť). Restoratívna justícia sa zameriava na ujmy vzniknuté trestným činom a usiluje sa o zohľadnenie potrieb poškodeného, podporuje zodpovednosť páchateľa za riešenie vzniknutej situácie a zapája poškodeného, páchateľa a spoločnosť do procesu riešenia. Restoratívna justícia dáva prednosť procesu založenému na spolupráci a účasti zainteresovaných strán a preferuje výsledky a riešenie vychádzajúce zo vzájomnej dohody zúčastnených.

Poslaním probačnej a mediačnej služby je prispievať k naplňovaniu trestnej spravodlivosti predovšetkým vytváraním podmienok pre uplatnenie alternatívnych postupov v trestnom konaní, zaistenie účinného výkonu alternatívnych trestov a nájdenie účinnej reakcie na spáchaný trestný čin. Za týmto účelom sa vykonáva probačná a mediačná činnosť, ktorá sa podieľa na riešení sporov medzi obvineným a poškodeným a svojimi činnosťami usiluje o urovnanie konfliktných stavov, obnovenie rešpektu k právnym normám v súvislosti s trestným riadením. Probačná a mediačná činnosť smeruje k integrácii obvineného do spoločenského života bez ďalšieho porušovania zákonov.

Probačnú a mediačnú činnosť vo veciach, ktoré sa prejednávajú v trestnom konaní v SR, poskytujú probační a mediační úradníci, ktorých postavenie, činnosti a úlohy vymedzuje zákon č. 550/2003 o probačných a mediačných úradníkoch. Probačný a mediačný úradník napomáha tomu, aby trestná vec mohla byť vo vhodných prípadoch prejednaná v niektorom z osobitných spôsobov trestného konania, alebo aby mohol byť uložený a riadne vykonaný trest nespojený s odňatím slobody, alebo aby mohla byť väzba nahradená iným vhodným opatrením.

Kľúčové oblasti činnosti probačnej a mediačnej služby:

1. Integrácia obvineného - táto činnosť smeruje k začleneniu obvineného do života spoločnosti bez ďalšieho porušovania zákona.
2. Ochrana spoločnosti - PMS prispieva k ochrane spoločnosti riešením konfliktných a rizikových stavov spojených s trestným riadením a zaistením uložených alternatívnych trestov a opatrení.

V čase od 1. 1. 2003 do 31. 12. 2003 bolo probačným a mediačným úradníkom pridelených 177 probačných spisov a 61 mediačných spisov.

Postpenitenciárna starostlivosť

Postpenitenciárna starostlivosť je pre Vás dôležitým pojmom, ak máte záujem, alebo ste s nami v jednaní o našej podpore a súčinnosti, vo vzťahu k žiadosti o podmienečné prepustenie na slobodu. Pojem postpenitenciárna starostlivosť nadväzuje v procese podmienečného prepustenia plynule na pojem penitenciárna starostlivosť. Byť práve prepusteným človekom na slobode neznamená len prvotnú radosť z voľnosti pohybu. Podmienečné prepustenie je ako skúšobné obdobie, v rámci ktorého máte dokázať, kto ste a kým sa chcete stať. Práca na vhodnom správaní sa a na lepšom spôsobe života je nikdy nekončiacim procesom pre každého z nás. No pre niektorých je tento proces oveľa náročnejší, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Ukončením výkonu trestu a prepustením na slobodu sa dosah odborníkov projektu, ktorí s odsúdeným pracovali končí. Niektorí prepustení sú schopní sa vlastnými silami a s podporou svojej rodiny a spoločnosti začleniť do života, no nie všetci majú toto šťastie. Sú aj takí, a nie je ich málo, ktorí potrebujú odbornú podporu aj po prepustení. Zavŕšenie resocializačného procesu a možnosť overenia jeho úspešnosti prichádza práve v podobe postpenitenciárnej starostlivosti. Postpenitenciárna starostlivosť nie je na Slovensku povinná, prepustený ju môže ale nemusí využiť. Problém nastáva, ak sa pre prepusteného, ktorý ju potrebuje, stáva nedostupnou, napr. z dôvodu nedostatku kvalitných postpenitenciárnych služieb, nedostatočného geografického pokrytia, finančnej náročnosti a pod.

Čo je postpenitenciárna starostlivosť?

Ide o starostlivosť o osoby, ktorým skončil výkon trestu odňatia slobody alebo boli podmienečne prepustené. Status odsúdeného sa mení na prepusteného, čím sa menia aj jeho potreby. Postpenitenciárnu starostlivosť môžeme charakterizovať ako komplexné využívanie rôznych foriem, metód a techník pomoci, ktoré slúžia na pozitívnu adaptáciu do spoločnosti a opätovnú socializáciu osoby po prepustení, rešpektujúc jej individualitu. Adaptácia ako proces, výsledkom ktorého je prispôsobenie sa prostrediu na slobode je nezvratná, takmer každý prepustený sa nejakým spôsobom na prostredie adaptuje.

Pri náprave páchateľov trestnej činnosti sa kladie veľký dôraz na penitenciárne zaobchádzanie s odsúdenými počas výkonu trestu odňatia slobody zamerané na ich resocializáciu. Tá znamená súhrn aktivít zameraných na dosiahnutie účelu trestu, ktorým je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Na to, aby bolo možné tento cieľ dosiahnuť, je nutné počas výkonu trestu odňatia slobody vykonať množstvo opatrení. Je tu dôležité odsúdených vhodne diferencovať tak v rámci vonkajšej diferenciácie (rozdelenie odsúdených podľa skutkovej podstaty trestného činu a ich rizikovosť a mieru nebezpečenstva činu pre spoločnosť do jednotlivých stupňov s rôznou mierou stráženia), ako aj v rámci diferenciácie vnútornej (ich umiestnenie v otvorených, polootvorených a uzavretých oddeleniach, kde je rôzny rozsah práv a obmedzení).

Okrem toho je potrebné zostaviť kvalitný program zaobchádzania, ktorý je špecifikovaný na konkrétneho odsúdeného vzhľadom na perspektívu jeho nápravy. Ako uvádza Ľ. Gargalovič (2003, s. 18), vypracovanie programu zaobchádzania je „základným prostriedkom na realizáciu individuálnej výchovnej práce s odsúdenými.“ Zaoberá sa všetkými oblasťami života odsúdeného, ako sú výchovné a vzdelávacie aktivity, možnosti pracovného zaradenia, voľnočasové aktivity, výchovné postupy, ale aj kontakty s primárnym sociálnym prostredím, korešpondencia, návštevy, vzťahy a väzby v rodine a pod.

Pri stanovení cieľov takého programu sa musí prihliadať na stupeň a povahu pozitívnych rezerv osobnosti odsúdeného, na jeho správanie, dĺžku trestu, termín možného podmienečného prepustenia, na možnosti zapojenia do individuálnych a skupinových aktivít, na možnosti a rozsah kontaktov s vonkajším svetom ako aj na bezpečnostné hľadiská. V programe zaobchádzania sa stanoví jeden hlavný cieľ - perspektívny, ktorý by sa mal počas výkonu trestu odňatia slobody dosiahnuť. Je to vlastne želaný výsledok celého pôsobenia. Ten sa dosahuje postupne cez čiastkové ciele - jednotlivé kroky v nápravno-výchovnom pôsobení. Pri dodržaní takého postupu a vhodnej voľbe metód resocializačného pôsobenia by sa malo dať predpokladať, že v odsúdenom a v jeho prejavoch by mali nastať pozitívne zmeny, ktoré by mu mali umožniť viesť po prepustení z výkonu trestu na slobodu riadny život občana bez opätovného páchania trestnej činnosti.

Príčiny recidívy trestnej činnosti

Realitou však je, že páchatelia trestných činov sa aj napriek snahe odborníkov počas penitenciárneho zaobchádzania po prepustení k trestnej činnosti vracajú. Príčiny recidívy trestnej činnosti môžu byť zapríčinené buď endogénnymi, alebo exogénnymi faktormi. Treba však povedať, že len málokedy sú determinované len jednými z nich, väčšinou ide o kombináciu oboch skupín faktorov.

Endogénne faktory

Medzi endogénne by sme mohli zaradiť genetickú podmienenosť, mentálne postihnutie, duševné poruchy, či rôzne poruchy osobnosti. Napríklad A. Zradulová (2002, s. 16 - 17) vymedzila 5 základných typov osobnosti páchateľa, a síce:

• Mentálne nedostatočný typ: Jedinci so zníženými rozumovými schopnosťami na úroveň debility, výnimočne až na úroveň imbecility, ktorí sa dopúšťajú prevažne násilnej trestnej činnosti.
• Psychotický typ: Páchateľ v stave nepríčetnosti, motív je nezrozumiteľný, väčšinou brutálny.
• Socializovaný typ: Trestný čin spácha len výnimočne, chápeme jeho motív, často spôsobí trestný čin z nedbanlivosti.
• Neurotický typ: Hrá veľkú úlohu frustrácia, nevyriešený konflikt v rodine.
• Psychopatický typ: Osoba je abnormálnym indivíduom, jej charakteristiky sú viac individuálne ako všeobecné a preto sa ďalej člení na podskupiny ako:
  • Afektívny psychopat: Výbušnosť aj pre nepatrné príčiny.
  • Hypertímny psychopat: Zvýšené emocionálne ladenie, povznesená euforická nálada, stále niečo podniká, ale neukončí.
  • Paranoidný psychopat: Tak zaujatý nejakou myšlienkou, že nepripustí, aby mal niekto dôvody proti jeho záujmom.
  • Hysterický typ: Ľahko podlieha náladám a sympatie sa u neho zvrhnú na nepriateľstvo a nenávisť.
  • Schizoidný psychopat: Charakteristický citovým chladom a ľahostajnosťou voči iným.
  • Anetický psychopat: Nie je schopný mať iný záujem ako svoje egoistické ciele.
  • Nezdržanlivý psychopat: Jeho hlavným záujmom sú jeho pôžitky.

Tu, až na socializovaný typ, je možné vidieť naozaj prítomnosť endogénnych príčin páchania trestnej činnosti, ktoré majú vysoký predpoklad byť prítomné aj po realizácii penitenciárneho zaobchádzania a teda môžu zapríčiniť recidívne správanie.

Exogénne faktory

Na druhej strane stoja exogénne príčiny recidívy. Zaradiť by sme medzi ne mohli napríklad zamestnanie (resp. možnosti zamestnať sa), rodinu, spoločenské okolie páchateľa (vrátane tzv. „morálnej nákazy“ počas výkonu trestu od spoluodsúdených), či sociálne vylúčenie. Tieto je možné vo výraznej miere ovplyvniť a tým pôsobiť v oblasti prevencie recidívy pozitívnym smerom. Ovplyvniť ich môžeme v rámci postpenitenciárnej starostlivosti o odsúdeného.

Jedným z exogénnych determinantov, ktoré de facto nútia odsúdeného po výkone trestu odňatia slobody recidivovať, je zamestnanosť, resp. minimálne možnosti odsúdeného zamestnať sa. Byť odsúdený, je biľagom, ktorý klienta sprevádza celý život. Ako uvádza aj L. Vaska (2014, s. 18), medzi negatíva nezamestnanosti môžeme zaradiť „rastúce sociálne napätie, sociálnu krízu, zhoršovanie zdravia, nárast chudoby, krízu rodinného a komunitného života, nárast kriminality a ďalších spoločensky nežiaducich javov - sociálne rizikových fenoménov.“ A odsúdený skutočne má problém aj po výkone trestu nájsť si zamestnanie. Aj keď v rámci výkonu trestu získa isté kvalifikačné predpoklady (prostredníctvom vzdelávania odsúdených, alebo aj pracovným zaraďovaním), často je u zamestnávateľa vyžadovaná trestná bezúhonnosť, čo nášho klienta stavia do pozície neuplatniteľného na trhu práce. Bez príjmu zo zárobkovej činnosti sa však človek znova ocitá, v tomto prípade zotrváva pod hranicou chudoby, čo ho núti „zarobiť“ si na svoje živobytie pre neho jedinou schodnou cestou - kriminalitou.

V rámci exogénnych determinantov recidívy trestnej činnosti sme uviedli aj rodinu klienta. Tu je dôležité si uvedomiť, že práve podpora rodiny, ktorá môže byť aj výsledkom dobre realizovanej postpenitenciárnej starostlivosti, ktorá teda nemusí znamenať len prácu so samotným odsúdeným, ale aj prípravu podmienok na jeho návrat do spoločnosti, môže odsúdenému postaviť základný kameň jeho úspešnej sociálnej adaptácie. Na význam rodiny v tejto súvislosti upozorňuje aj L. Suchá (2012, s. 590), ktorá uvádza, že rodina, ktorá má člena po výkone trestu odňatia slobody, by sa mala zamerať na svoje nové rodinné usporiadanie, opätovné včlenenie odsúdeného do každodenného rodinného života a do spoločnosti, mala by pracovať na svojich vzťahoch s odsúdeným a snažiť sa odpustiť mu, mala by umožniť odsúdenému vrátiť sa do svojej role v rodine a k z nej vyplývajúcim povinnostiam a pod. Práve pomoc a podpora zo strany rodiny môže asi najvýraznejšie ovplyvniť sociálno-adaptačný proces odsúdeného po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Posledné dva exogénne determinanty recidívneho správania trestnej činnosti uvedieme spolu, lebo sú do istej miery na seba aj naviazané. Okolie a sociálne vylúčenie. Spoločnosť kriminálnikov z pochopiteľných dôvodov stavia na svoj okraj. Má strach z toho, že sa ľahko môžu navrátiť k trestnej činnosti, že je v nich akoby „zakódovaná“ a pritom si často ani neuvedomuje, že práve týmto prístupom ich odsudzuje na recidívne konanie. Spoločnosťou odmietnutý odsúdený, ktorý si svoj trest aj odpykal, nemá potom inú možnosť, len integrovať sa do sociálneho prostredia, ktoré ho prijme a to je z veľkej miery také, ktoré je tvorené tiež ľuďmi s narušenou schopnosťou sociálnej adaptácie. V takomto prostredí je pre jeho člena prirodzené správanie odporujúce všeobecne prijatým normám majoritnej spoločnosti, čo zvádza klienta k opätovnému páchaniu trestnej činnosti ako výsledku adaptácie sa do jediného prostredia, ktoré ho prijíma. Úlohou postpenitenciárnej starostlivosti by malo byť práve vynímať odsúdených po výkone trestu z rizikových prostredí a snažiť sa integrovať ich v intaktnej populácii. Znova je ale potrebné uviesť, že je to možné len spojením práce s odsúdeným s prácou so spoločenským prostredím, do ktorého sa má navrátiť.

Rola sociálneho kurátora v postpenitenciárnej starostlivosti

Podstatné miesto v postpenitenciárnej starostlivosti má aj sociálna kuratela. Tá je upravená v Zákone č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Ten ju definuje ako „súbor opatrení na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa nachádza dieťa alebo plnoletá fyzická osoba.“ (§1/3) Podobne vymedzuje sociálnu kuratelu aj L. Lešková (2012, s. 600), podľa ktorej je úlohou kurátora pôsobenie zacielené na riešenie vzniknutých problémov, ak aj spoločne s klientom hľadať adekvátne riešenia na neutralizáciu alebo aj úplné odstránenie problémov, ak požiada o pomoc pri riešení nepriaznivej životnej situácie. Vzhľadom na problematiku nášho príspevku sa však zameriame prioritne na osoby po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Práca sociálneho kurátora s takouto osobou je vymedzená do niekoľkých oblastí. Prvou je sociálne poradenstvo zamerané hlavne na poskytovanie informácií o možnostiach riešenia sociálnej situácie. Tiež je v rámci sociálnej kurately potrebné pomôcť klientovi pri návrate do rodiny, pokiaľ ju má, na čo sme už poukázali, keď sme o rodine prepustených odsúdených hovorili ako o objekte postpenitenciárnej starostlivosti. Nakoľko často odsúdení disponujú nízkou kvalifikačnou úrovňou (a to aj napriek tomu, že majú počas výkonu trestu možnosť vzdelávania sa s cieľom pripraviť ich na uplatnenie sa na trhu práce po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody), mal by sociálny kurátor spolu s odsúdeným hľadať aj možnosti pri pokračovaní prípravy na povolanie.

Odsúdení často po prepustení na slobodu disponujú len minimom prostriedkov a ocitajú sa v hmotnej núdzi. Nakoľko však niekoľko rokov až desaťročí žili v sociálnej izolácii, často nevedia, ako môžu tento svoj problém riešiť. Okrem toho môže sociálny kurátor na uľahčenie resocializácie osôb po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby poskytnúť resocializačný príspevok. Mal by byť použitý hlavne na účel vybavenia osobných dokladov a zabezpečenia nevyhnutných vecí osobnej potreby. Požiadať oň môže odsúdený, ktorého výkon trestu odňatia slobody alebo výkon väzby trval viac ako 30 po sebe nasledujúcich dní, pričom sa musí uchádzať aj o pomoc orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri začlenení do života. Žiadosť musí podať do ôsmich pracovných dní odo dňa prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby. Jeho suma je maximálne vo výške 40 % sumy životného minima. Nemusí sa však vždy poskytnúť len v peňažnej forme. Ak je to pre naplnenie jeho účelu výhodnejšie, môže sa využiť jeho vecná, alebo kombinovaná forma.

Úlohy probačného a mediačného pracovníka

Popri sociálnej kuratele má svoje miesto v postpenitenciárnej starostlivosti aj probačná a mediačná služba. Ako uvádza D. Květenská (2009, s. 227), táto má dve hlavné oblasti činnosti - probáciu (dohľad nad odsúdenými) a mediáciu (riešenie sporov).

Kľúčové úlohy probačného a mediačného úradníka:

• Predbežné šetrenie: Sudca alebo prokurátor môže poveriť probačného a mediačného úradníka získaním informácií o obvinenom, ktoré potom môžu slúžiť pre ďalšie rozhodovanie, pričom probačný a mediačný úradník odporučí vhodnosť či nevhodnosť uloženia alternatívneho trestu.
• Probačný dohľad: Základný cieľ probácie je pôsobiť na páchateľa tak, aby sa už nedopúšťal ďalšej trestnej činnosti, aby si vybudoval vhodné sociálne zázemie a aby sa mohol znova spoločensky uplatniť. V tejto súvislosti sa v rámci probácie aplikujú probačné programy.
• Trest povinnej práce: Súd môže obvinenému (s jeho súhlasom) za prečin uložiť trest povinnej práce.
• Zákaz priblíženia sa: Cieľom tohto trestnoprávneho ochranného opatrenia proti domácemu násiliu je chrániť nielen záujmy obete, ale aj všeobecné záujmy spoločnosti.
• Trest domáceho väzenia: Súd môže uložiť páchateľovi prečinu trest domáceho väzenia.
• Mediácia: Mediácia je alternatívnou a neautoritatívnou formou mimosúdneho riešenia sporov medzi obvineným a poškodeným, jej cieľom je spoločné hľadanie vyhovujúceho a obojstranne uspokojivého riešenia, ktorým sa zmierni alebo zníži aktuálne existujúci konflikt. Cieľom mediácie v trestnom konaní je hľadanie vyhovujúceho a obojstranne uspokojivého riešenia medzi páchateľom trestného činu a poškodeným. Výsledkom mediácie môže byť dohoda o zmieri alebo podmienečnom zastavení trestného stíhania, a to za predpokladu, že sa zmierni alebo zníži aktuálne existujúci konflikt v súvislosti s trestným činom, a dôjde k odstráneniu alebo náprave jeho následkov. Mediáciu v trestnom konaní môže realizovať len probačný a mediačný úradník.
• Elektronický monitoring: Podstatou inštitútu probácie je znižovať opätovnú trestnú činnosť a pomáhať páchateľovi pri jeho začlenení do spoločnosti tak, aby sa znižovala pravdepodobnosť návratu k trestnej činnosti. Súčasťou probačnej činnosti je oblasť kontroly a dozoru nad obvineným, obžalovaným a odsúdeným za podmienok, ktoré nariadil prokurátor alebo súd. Cieľom elektronického systému monitoringu osôb je vytvoriť podmienky pre reálne využívanie kontroly dodržiavania niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami so zámerom zlepšenia využívania alternatívnych trestov alebo odklonov v trestnom konaní.

V zmysle zákona o probačných a mediačných úradníkoch môže byť za probačného a mediačného úradníka vymenovaný občan Slovenskej republiky, ktorý spĺňa predpoklady podľa zákona č. 312/2001 Z. z. a získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa absolvovaním magisterského právnického, učiteľského, teologického alebo iného spoločenskovedného študijného programu, prípadne má uznaný doklad o takom vysokoškolskom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou. Absolventi magisterského štúdia odboru sociálna pedagogika sú taktiež pripravení na výkon funkcie probačných a mediačných úradníkov.

tags: #postpenitenciarna #starostlivost #a #ulohy #probacneho #a