Komplexný sprievodca postihnutím dieťaťa: Od diagnózy po integráciu

Mentálna retardácia, alebo retardácia intelektového vývinu, je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Starostlivosť o postihnuté dieťa predstavuje pre rodičov stresujúcu situáciu, s ktorou sa vyrovnávajú odlišne. Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.

Stupne mentálnej retardácie

Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od roku 1992 10. revízia tejto klasifikácie).

Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50)

Ide o najmenej závažné postihnutie. Do 3 rokov veku dieťaťa je postihnutie ťažšie rozpoznateľné, môžu nastať len mierne problémy - zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči, či problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku je však odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.

Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35)

Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba.

Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20)

Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov je sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie.

Hlboká mentálna retardácia (IQ je pod 20)

Ide o typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa.

Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím

Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručnosti v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov. Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných foriem dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových. Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu. Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť, stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“. Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov (estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych), slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením. U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.

Príčiny vzniku mentálnej retardácie

Najčastejšie príčiny mentálneho postihnutia sú zhrnuté v nasledujúcich oblastiach:

• Teratogénne vplyvy v prenatálnom období: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola, či toxoplazma).
• Vrodené faktory: Dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).
• Postnatálne poškodenie mozgu: Narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. po poškodení CNS, alebo prekonaní meningitídy v ranom detstve.
• Sociálne podmienená mentálna retardácia: Vzniká na základe nedostatočných, dlhodobo nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok.

Senzoricky postihnuté dieťa

Druhy zrakových porúch

Zrakovo postihnutými rozumieme skupinu detí a dospelých osôb, ktoré ani použitím kompenzačných alebo korekčných prostriedkov nemôžu pri činnostiach vyžadujúcich zrakovú kontrolu dosahovať také výkony, ako normálne vidiaci. Tyflopédiou sa označuje náuka o zákonitostiach edukačného procesu zrakovo postihnutých. Pedagógov pracujúcich so zrakovo postihnutými voláme tyflopédagógmi, resp. tyflopédmi. Podľa vekových kritérií môžeme tyflopédiu rozdeliť na predškolskú tyflopedagogiku, školskú tyflopedagogiku (mladšieho a staršieho školského veku) a tyfloandragogiku (pedagogika dospelých).

Podľa stupňa zrakového postihnutia rozlišujeme pedagogiku:

• tupozrakých a škuľavých
• slabozrakých
• čiastočne vidiacich
• nevidiacich

Z hľadiska doby a príčiny vzniku poruchy rozlišujeme vrodené a získané. Z hľadiska pretrvávania poruchy rozlišujeme krátkodobú, dlhodobú, opakovanú. Podľa toho, či je porucha lokalizovaná v zrakovom orgáne, alebo je oko zdravé alebo je jeho výkon oslabený rozlišujeme orgánové a funkčné poruchy. Podľa toho, či možno dosiahnuť zlepšenie zraku alebo nie rozlišujeme reparabilné (možné zlepšenie) a ireparabilné (nemožné zlepšenie) poruchy.

Tupozrakí a škuľaví

Tupozrakosť je neschopnosť dosiahnuť správne videnie oboma očami napriek tomu, že ani jedno oko nevykazuje žiadnu orgánovú poruchu. Je to porucha funkcie zraku a binokulárneho videnia. Ide o reparabilnú poruchu. Škuľavosť je porucha rovnovážneho postavenia očí. Osi očí nekorešpondujú, vzniká dvojitý obraz. Môže byť čiastočné ale aj skryté škúlenie, súbežné a nesúbežné, zbiehavé, rozbiehavé, škúlenie nadol, nahor a striedavé škúlenie. Tupozrakosť a škúľavosť spolu veľmi úzko súvisia a navzájom sa ovplyvňujú.

Slabozrakí

Slabozrakosť vzniká po prekonaní očných ochorení alebo dôsledkom celkových ochorení dieťaťa. U slabozrakých žiakov sa prejavuje ako ťažká a stredná krátkozrakosť (-), ďalekozrakosť (+) alebo astigmatizmus. Možno ich korigovať sklami. Slabozrakí môžu zrakom pracovať spravidla len 10-15 minút, korekčné pomôcky môžu používať len pri dobrom osvetlení, majú ťažkosti vo výtvarnej výchove, telesnej výchove, pretože majú do istej miery narušené priestorové videnie a pozorujeme u nich zlozvyky ako napr. šikmé držanie hlavy, žmúrenie a klopenie viečok.

Čiastočne vidiaci

Tvoria skupinu, ktorá je prechodom medzi skupinou slabozrakých a nevidiacich. Pre tento druh postihnutia sa zaužívali tieto označenia: čiastočné videnie, zvyšky zraku, praktická slepota, ťažká slepota. U čiastočne vidiacich treba striedať zrakovú prácu s hmatovou.

Nevidiaci

Slepota je najťažšie zrakové postihnutie. Je to strata funkcie zrakového analyzátora pre chorobné stavy očí, nervových dráh alebo kôrového centra mozgu. Podľa stupňa poškodenia zrakového analyzátora rozlišujeme: osoby s absolútnou stratou zraku, so zachovanou svetelnou projekciou a svetlocitom a osoby s praktickou slepotou. U nevidiacich je základom edukačnej práce čítanie a písanie slepeckým bodovým písmom, ktoré v roku 1825 zostavil Louis Braille. Na písanie brailovým písmom sa najčastejšie používa Pichtov písací stroj. Súčasťou špeciálnej výchovy zrakovo postihnutých sú procesy socializácie, resocializácie a sociálnej integrácie.

Telesne postihnuté dieťa

Druhy a príčiny telesného postihnutia

Telesne postihnutý jedinec sa vyznačuje chybami pohybového, nosného a nervového ústrojenstva, ktoré sú príčinou poruchy jeho hybnosti. Patria sem aj všetky odchýlky od normálneho tvaru tela a končatín, teda deformity, abnormality a anomálie. Telesné postihnutie môže byť vrodené (na základe porúch vývinu zárodku počas prvých týždňov tehotenstva) alebo získané (v dôsledku úrazu, zápalových a degeneratívnych ochorení mozgu, miechy a pod.).

Telesné postihnutia môžeme rozdeliť na:

• Vrodené a získané
• Telesné postihnutia vznikajúce v dôsledku mozgového poškodenia alebo bez mozgového poškodenia

Vrodené telesné postihnutia vznikajúce v dôsledku mozgového poškodenia

Detská mozgová obrna (DMO)

Najčastejšia príčina telesného postihnutia. Zapríčiňuje poruchu hybnosti. Perinatálne (pôrodné) činitele - nedostatok kyslíka u detí oživovaných viac ako 10 minút.

Vrodené poruchy vývinu (Dysmélie)

Dysmélie sú poruchy vo vývine končatín. Dochádza k nim medzi 20. až 46. dňom tehotenstva pôsobením vonkajších (exogénnych) činiteľov - žiarenie, lieky, nedostatok kyslíka a pod. Druhy dysmélií: amélia - chýba celá končatina, fokomélia - tulenia ruka - chýba rameno i predlaktie.

Rázštep chrbtice

Pri tomto postihnutí ide o porušenie uzáveru embryonálnej neurálnej trubice (na určitom mieste chýba stavec a medzistavcová platnička). Tu potom dochádza k narušeniu obalu miechového nervu a kože. Porucha vzniká v prvých štyroch až šiestich týždňoch tehotenstva. Postihnuté dieťa neudrží moč, stolicu, koža je necitlivá, náchylná k preležaninám. Príčina vzniku - dedičnosť, exogénne (vonkajšie) činitele - lieky, hormonálne poruchy, nedostatok vitamínov.

Získané telesné postihnutia bez mozgového poškodenia

Telesné postihnutie môže vzniknúť aj v dôsledku amputácie končatiny. Amputácie - oddelenie časti, či celej končatiny od tela. Príčiny amputácií: úrazy dopravné, pracovné, v domácnosti, zhubné nádory končatín, chorobné zmeny končatín z cievnych alebo metabolických príčin. Anatomické straty sa nahrádzajú protézami.

Svalové ochorenia

Napr. progresívna svalová dystrofia (degeneratívny rozpad svalstva, príčinou je chromozómová porucha).

Perthesova choroba

Choroba má neznámy pôvod. Vzniká v kojeneckom veku, inokedy alebo sa objavuje okolo piateho roku alebo i neskôr. Zápalový proces poškodzuje hlavicu stehennej kosti, ktorá stráca pevnosť a pod tlakom sa deformuje. Pohyby sú spočiatku ľahko obmedzené, dieťa sa sťažuje na bolesť v bedrách, začína krívať, často odpočíva, neskôr odmieta chodiť. Liečba vyžaduje úplný pokoj na lôžku.

Získané telesné postihnutia s mozgovým poškodením

Telesné postihnutie vzniká i v dôsledku poškodenia CNS v priebehu života. Úrazy miechy - sprevádza znížená mobilita (schopnosť hýbať sa) až imobilita (neschopnosť pohybu). Ďalšie dôsledky úrazov miechy: parézy - čiastočné ochrnutia, plégie - úplné ochrnutia, problémy s ovládaním zvieračov, problémy s dýchaním, problémy až neschopnosť hrýzť a prehĺtať. Úrazy mozgu - otras mozgu, pomliaždenie mozgu, krvácanie do mozgu.

Pomoc a terapia pri postihnutí

Rodič, ktorý má podozrenie, že vývin intelektových schopností jeho dieťaťa nezodpovedá celkom bežnému štandardu, by mal čo najskôr vyhľadať odbornú pomoc. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať, či učiť novým zručnostiam. V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa. Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť. Súčasťou zdravotníckej starostlivosti je rehabilitácia a fyzioterapia, ergoterapia a kinesioterapia a logopedická starostlivosť. Rehabilitácia motoriky je dôležitá najmä v ranom veku, keď sa znížený svalový tónus ešte môže upraviť a dieťa sa naučí správnym pohybovým vzorom.

Optimálna výchova mentálne postihnutých detí

Postihnutý jedinec oveľa viac závisí od citových a výchovných vzťahov prostredia pri zaškoľovaní a zaraďovaní sa do spoločnosti ako zdravý človek. Preto je úloha prostredia nielen všeobecného, ale i rodinného, oveľa dôležitejšia. Výchova sa musí zamerať na výchovu k samostatnosti, čo najmenšej závislosti od prostredia, na poskytnutie možností pre pracovnú a sociálnu integráciu. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo.

Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať:

• vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
• vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie
• vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie

Žiaci s mentálnym postihnutím môžu pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole.

• Špeciálne odborné učilište - poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor.
• Praktická škola - poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Osobitosti edukácie telesne postihnutých

Špecifické postavenie u detí s DMO má pohybová výchova, ktorá vychádza z kinezioterapie (z gr. kinézis - pohyb). Pohybová výchova je zameraná na rozvoj jemnej motoriky (rúk, prstov, manipulačná schopnosť), rozvoj hrubej motoriky (sedenie, lezenie, otáčanie, státie, chôdza) a koordináciu pohybových návykov.

Zásady pohybovej výchovy

• Zásada vývinu - rešpektovať prirodzený rozvoj hybnosti (napr. nenútime dieťa stáť a chodiť, ak ešte nevie sedieť, nenútiť ho do rôznych činností rukami, kým nevie podávať, chytať predmety všetkými prstami atď.).
• Zásada reflexnosti - pri nácviku pohybových zručností treba upraviť polohu dieťaťa tak, aby bolo pri všetkých úkonoch uvoľnené. Ak má dieťa ťažkosti pri nácviku pohybu v stojacej polohe, treba ho cvičiť v sedacej polohe a ležmo.
• Zásada rytmizácie - rytmus má priaznivý vplyv pri nácviku pohybových aj rečových zručností. Je vhodné rytmizovať pohyby aj reč pomocou riekaniek, spevu, hudby a pod. Odporúča sa podávať tenisové loptičky, tlieskať, rytmicky kráčať podľa riekaniek, pesničiek.

Ďalej je dôležitý rozvoj poznávacích procesov (pociťovanie, vnímanie), rozvoj psychických procesov (pamäť, pozornosť, predstavivosť, myslenie, reč), rozvoj sebaobslužných návykov a manipulačných schopností. Sebaobsluha zahŕňa sebaobsluhu pri stolovaní (jedenie, pitie), sebaobsluhu pri obliekaní a hygienické návyky (napr. umývanie, utieranie rúk, tváre).

Výchova rozvíjania hudobných schopností má zdravotný význam (pomáha uvoľňovať svalové napätie, aktivizuje dieťa k pohybu) a výchovný význam (umožňuje rozvíjať hudobnosť dieťaťa, sluchové vnemy, pozornosť). Rozvoj výtvarných schopností rozvíja spontánnu tvorivosť, vyvoláva radosť z výtvarného prejavu. Súbežným cieľom je rozvoj vnímania, myslenia a motoriky ruky. Uplatňuje sa čmáranie, maľovanie, modelovanie. Výchova k citovej a sociálnej adaptácii dieťaťa by mala posilňovať pocit istoty, rozvíjať vzťah k deťom, ku kolektívu a pestovať lásku a sympatiu k človeku. Výchova k akceptovaniu telesného obmedzenia so snahou o jeho prekonanie - akceptovanie postihnutia vedie postihnutého k praktickému využitiu všetkých zostávajúcich životných možností a obmedzení. Najvhodnejšie je, ak rodičia dokážu akceptovať jeho postihnutie, majú k nemu láskyplný a primerane vyžadujúci prístup.

Psychické dopady na rodinu a fázy vyrovnávania sa s postihnutím

Narodenie postihnutého dieťaťa nesporne predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj blízkych rodinných príslušníkov determinujúcich rodinné fungovanie, pričom stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným. Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú veľmi opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, nervovú centrálnu sústavu, rečový aparát a pohybové ústrojenstvo dieťaťa. Členovia rodiny sú vystavovaní vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokážu spracovať bez ďalšej pomoci, preto vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a úplnú akceptáciu životnej situácie spojenej s príchodom takéhoto dieťaťa.

Fázy vyrovnávania sa s postihnutím dieťaťa

Charakteristika rodiny s postihnutým dieťaťom: Rodina postihnutého dieťaťa prechádza od momentu potvrdenia postihnutia (handicapu) dieťaťa niekoľkými fázami, počas ktorých sa mení postoj a vzťah k dieťaťu, a tým aj vykonávanie rôznych činností spojených s výchovou. Tieto fázy nemusia nasledovať chronologicky za sebou a nemajú ani rovnakú dĺžku trvania. Závislé sú od podmienok v rodine a osobnosti rodiča.

Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom

Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé, ale narodilo sa s defektom, poruchou či telesným poškodením. Počiatočný šok je pre rodičov o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky počas tehotenstva nevykazovali žiadne zdravotné vady u dieťaťa. Rovnako spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. V tejto fáze emocionálneho šoku sa stretávame s dvoma typmi rodičov. Rodičia zďaleka netrpia takou mierou úzkosti a strachu, keď počítajú s vývojovými ťažkosťami svojho postihnutého dieťaťa, pretože majú dostatok času prijať tento fakt a pripraviť sa na príchod postihnutého dieťaťa. Lekári v počiatočnej fáze vývoja dieťa nemôžu s istotou jeho vývoj predpovedať, ale vedia ho odhadnúť. Rodičia sa v tejto fáze nezaujímajú o starostlivosť o dieťa, bližšie informácie ohľadom diagnózy, ďalšiu možnú liečbu či špeciálno-pedagogické postupy.

Fáza popretia reality

Rodičia, ktorým sa narodilo postihnuté dieťa, túto skutočnosť odmietajú a zdravotnú diagnózu berú ako omyl, prípadne hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili a oznámili im dobrú správu. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť, že by ich dieťa mohlo mať trvalé zdravotné postihnutie. Chýbajú im základné informácie o tom-ktorom zdravotnom postihnutí, ich dôsledkoch a cítia sa byť bezmocní.

Fáza viny a hnevu

Tieto dva protipóly sa objavujú u rodičov vo fáze, keď všetky pokusy o zvrátenie diagnózy zlyhali, vtedy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Buď obviňujú samých seba z možného zanedbania starostlivosti v období tehotenstva alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na ľudí z radu lekárov. Pocity viny zo zlyhania na strane rodiča môžu byť tak intenzívne, že môžu vyústiť do ďalších psychických problémov, ako napr. úzkosti alebo popôrodných depresií či odporu voči postihnutému dieťaťu, ku ktorému si nedokážu vytvoriť pozitívny vzťah. Najmä u matiek sa objavujú časté pocity viny za zlý zdravotný stav dieťaťa. Vracajú sa do obdobia tehotenstva a snažia sa zistiť, kde sa stala chyba, čo urobili zle. Ďalšou intenzívnou potrebou je hľadanie vinníka.

Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu

V tejto fáze si často rodičia kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa, prečo ich dieťa musí trpieť takou diagnózou, keď je ešte len pár hodín na svete a nikomu neublížilo. Rodičia potrebujú pomoc v tejto ťažkej životnej situácii, hlavne prístup k širokému zdroju informácií, ktoré im pomôžu pochopiť a poznať zdravotné postihnutie. Vhodným pomocníkom sú aj rôzne podporné skupiny.

Fáza postupnej adaptácie a vyrovnávania sa s problémom

V tejto fáze sa rodičia začínajú vo zvýšenej miere zaujímať o ďalšie informácie. Chcú zistiť najmä príčinu postihnutia dieťaťa, jeho podstatu a všetky dostupné informácie. Racionálne spracovávanie informácií je do značnej miery ovplyvnené silnými emóciami, ktoré rodičia stále prežívajú, takže môžu byť do značnej miery skreslené. Z negatívnych emócií sa môžeme stretnúť s prežívaním smútku, depresie, strachu a úzkosti, ale aj pocitmi hnevu. Pri snahe organizmu vyrovnať sa s takou záťažou sa objavujú typické stratégie zvládania, ktoré sú buď aktívne alebo pasívne. Aktívny spôsob sa prejavuje tendenciou bojovať s danou situáciou. Rodičia často hľadajú pomoc u liečiteľov, v najrôznejších metódach a terapiách, ktoré sú finančne veľmi náročné a dieťaťu nijako nepomáhajú. Rodičovská túžba po vyliečení dieťaťa spôsobuje, že to nedokážu odhaliť. Pasívnou reakciou zo strany rodičov je neschopnosť zvládnuť situáciu a únik z nej.

Fáza realistického postoja

Rodičia postupne prijímajú skutočnosť, že ich dieťa je postihnuté a berú ho také aké je. Jednotlivé fázy ovplyvňuje mnoho faktorov. Neznamená to, že každý rodič prejde až do poslednej fázy. Jednotlivé fázy sa často striedajú. Nie je ojedinelé, že sa rodič vráti do predchádzajúcej fázy, napr. pri zmene a zhoršení zdravotného stavu dieťaťa, počas Vianoc, pri nástupe rovesníkov do školy. Obrovský vplyv na proces akceptácie dieťaťa má však spôsob, akým bola oznámená diagnóza dieťaťa rodičom. V praxi sa môžeme stretnúť aj s tým, že ani obaja rodičia nie sú v rovnakej fáze. Kým na začiatku otec nerozumie, čo sa deje, prečo matka stále plače a je depresívna, snaží sa navštevovať extrémne veľa odborníkov, cvičí a rehabilituje s dieťaťom. Otec samozrejme vie, že je nejaký zdravotný problém, ale nedokáže posúdiť jeho závažnosť. U mužov dochádza k uvedomeniu si závažnosti situácie až v čase, kedy má dieťa 2 - 3 roky a vidia a majú ho možnosť porovnať so svojimi vrstovníkmi. Po prijatí skutočnosti prichádza obdobie adaptácie rodičov na postihnuté dieťa, pričom dochádza k vzájomnému spoznávaniu, vytváraniu a prispôsobovaniu podmienok potrebám znevýhodneného dieťaťa.

Typy rodín s postihnutým dieťaťom

Na základe analýzy psychosociálnych charakteristík bolo definovaných päť typov rodín s postihnutým dieťaťom (Mink, 1984, s. 115):

1. Kohézna rodina - má najlepšie predpoklady na dobré zvládanie záťažových a stresových situácií. Dieťa v takejto rodine dostáva starostlivosť, ale aj stimuláciu a emocionálnu podporu.
2. Rodina orientovaná na riadenie a kontrolu - je charakteristická hierarchickou organizáciou a rigidnými pravidlami či postupmi, pričom sa kladú na dieťa vysoké požiadavky a často sa používajú aj telesné tresty.
3. Rodina málo otvorená - odmieta sociálnu podporu v rámci širšej alebo užšej komunity. Rodina sa izoluje s vedomím, že problém si môže riešiť iba sama.
4. Rodina orientovaná na dieťa - podobná kohéznej rodine. Stimuláciou a emocionálnou podporou, ktorú poskytuje, vytvára sebadôveru u detí, čo je základný predpoklad pre ich správnu motiváciu bojovať so svojím handicapom, a tak sa vyvíjať. Pri tomto type rodiny však môže vzniknúť aj nebezpečie nadmernej, úzkostlivej starostlivosti, keď sa dieťaťu neumožní rozvoj samostatnosti aj nebezpečie nadmerných prejavov lásky, podriadenie sa želaniam dieťaťa, ktoré si uvedomuje svoje výnimočné postavenie a môže ho zneužívať, čím sa u neho pestuje nadmerný egoizmus až agresivita voči svojmu okoliu.
5. Rodina s nízkou morálkou - prejavuje ľahostajnosť až ignorantstvo k potrebám dieťaťa. Takáto rodina sa ihneď snaží previesť zodpovednosť za výchovu na špeciálnu inštitúciu.

Zistilo sa napríklad, že aj napriek handicapu a dlhodobej starostlivosti o tieto deti sú ich matky viac optimistické, odolné a schopné zvládať rôznorodé úlohy. Pri porovnaní s profesionálnymi opatrovateľkami postihnutých osôb sa zistilo, že matky postihnutých detí udávajú oveľa menej stresu, ťažkostí a oveľa menej depresívnych stavov. Na Slovensku môžeme hovoriť v pozitívnom zmysle o väčšom výskyte kohéznych rodín a rodín orientovaných na dieťa. U takýchto rodín je možné pozorovať nadmerné úsilie v starostlivosti, aj keď je vývin k lepšiemu minimálny, rodičov to neodrádza od neustálej snahy pomôcť.

Odchýlky od adaptácie

Ideálna adaptácia rodiny znamená usporiadanie rodinného života tak, aby spĺňal potreby všetkých členov rodiny. Vyskytuje sa:

• Hyperprotektivita - prílišné sústredenie na choré dieťa, narušenie manželstva.
• Odmietnutie dieťaťa - najviac u mentálne postihnutých - zaradené do ústavnej starostlivosti, ak zostane v rodine je dieťa často týrané a zanedbávané.
• Pretrvávajúca zlosť - na druhého rodiča, môže viesť k rozpadu manželstva.

Prijatie diagnózy a zvládnutie ochorenia (handicapu) v rodine je podmienené týmito faktormi:

• typ ochorenia alebo postihnutia
• etiológia choroby - príčina vzniku choroby
• individuálne charakteristiky chorého dieťaťa (osobnosť, vek, sila dieťaťa)
• individuálne charakteristiky členov rodiny
• štruktúra, kvalita a vývoj rodiny
• prostredie (sociálna opora)

tags: #postihnutie #dietata #referat