Ľudia dnes žijú v najväčšom blahobyte a celkovo v historicky najlepších časoch, a to tak u nás, ako aj na Západe. Zároveň sa však postupne odkláňajú od koreňov dnešnej prosperity a slobody, pričom sa opäť čoraz viac presadzujú myšlienky a podoby kolektivistického prístupu. Cieľom tejto publikácie je priniesť faktami a argumentmi podložený pohľad na podstatu sociálneho štátu na Slovensku a rámcovo aj vo vybraných krajinách v zahraničí, tým konfrontovať mýty o ňom s realitou.
Silné kolektivistické postoje ľudí a mýty o úlohe štátu potvrdili výsledky prieskumov verejnej mienky, ktoré v rámci projektu Búranie mýtov o socializme a sociálnom štáte zrealizovala agentúra FOCUS. Podľa jej reprezentatívneho prieskumu z roku 2018 napríklad až 87 % respondentov súhlasilo s tým, že štát musí garantovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť, 81 % s tým, že vysokoškolské štúdium nemá byť spoplatnené a školstvo má byť bezplatné, 71 % s tým, že vo vyspelých krajinách majú ľudia vyššiu životnú úroveň, lebo v nich štát výraznejšie prerozdeľuje zdroje od bohatších smerom k chudobnejším a 69 % s tým, že ľudia nie sú ochotní v dostatočnej miere dobrovoľne pomáhať ľuďom v núdzi, preto sa o nich musí prostredníctvom sociálneho systému starať štát.
Práve posledné vyjadrenie zapadá do definičného zamerania sociálneho štátu, ktorý sníma a prenáša finančnú zodpovednosť z pliec ľudí na seba, teda na daňovníkov. Inštitucionálnou charakteristikou sociálneho štátu a jeho „sociálnej solidarity“ je centrálne prerozdeľovanie vytvorených finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním a následne poskytuje ľuďom s cieľom zabezpečovania ich životných podmienok. Sociálny štát deklaratívne stojí na lákavo, ale vágne, znejúcich cieľoch ako „sociálna solidarita“ a „sociálna spravodlivosť,“ ktoré prispievajú k orwellovskému mäteniu pojmov. V prípade Slovenska však takéto predstavy nesúvisia len s garanciami sociálneho štátu, ale v značnej miere aj so zakorenenými deformáciami v myslení ľudí zo socializmu. Druhou našou odlišnosťou oproti západným krajinám, tiež aj v dôsledku socializmu, je podstatne menšie naakumulované bohatstvo, tým aj nižšie zdrojové možnosti na financovanie sociálneho štátu.
Korene sociálnej myšlienky v dejinách
Podobne ako život človeka a spoločnosti má svoju minulosť, svoje dejiny má aj sociálna otázka, a to znamená aj sociálna teória a sociálna politika. História je svedectvom toho, že sociálne otázky sprevádzajú ľudstvo celými dejinami. Zaoberali sa nimi jednak široké ľudové masy v rámci pozornosti a pomoci chudobným a bezmocným a jednak táto problematika bola predmetom skúmania rozličných bádateľov, reformátorov a revolucionárov, ale aj všelijakých vizionárov, Spasiteľov a demagógov.
Antické Grécko a ideálny štát Platóna
Sociálne myslenie sa prejavilo už v antickom Grécku a v Ríme. Najvýznamnejšími gréckymi filozofmi boli Platón a Aristoteles. Platón vytvoril model spravodlivej vlády a politiky ideálneho štátu. Za ideálny považuje štát, v ktorom sú súkromné záujmy podriadené verejnému blahu. Podľa Platóna (427-347 p.n.l) štát vzniká z potrieb ľudí, pretože nikto nie je sebestačný, potrebuje radu veci, ktoré je možné zaistiť len racionálnou deľbou práce v rámci štátnej organizácie. V diele Ústava zdôvodňuje nevyhnutnosť existencie roľníkov, remeselníkov, obchodníkov, námedzných robotníkov, lekárov, umelcov. Za samozrejmosť považuje aj existenciu otroctva a otrokov. Súčasťou sociálnej štruktúry je aj trieda strážcov vzhľadom k tomu, že štát sa nemôže vyhnúť vojnám. Najlepší zo strážcov môžu byť vyberaní za vládcov štátu.
Dôležitú úlohu pripisuje Platón podobne ako Konfucius v Číne výchove. Hovorí, že je potrebné poskytnúť všetkým občanom rovnakú šancu rozvinúť svoje schopnosti a až na základe reálnych výsledkov rozhodnúť o ich spoločenskom zaradení. Táto výchova by mala trvať až do 20. roku života. Tí, ktorí obstoja najlepšie, získavajú možnosť ďalšieho 15-ročného vzdelávania, ktoré naviac zahrňuje filozofiu.
Dôležité miesto v Platónovej koncepcii ideálneho štátu zohráva vlastníctvo. Obmedzenie vlastníctva sa týka predovšetkým strážcov a vládcov. Ich život by mal byť organizovaný na princípoch solidarity, rovnosti, kolektivizmu. Nikto z nich by nemal mať súkromné vlastníctvo. Ich životné potreby sú uspokojované štátom - ten zabezpečuje ich ubytovanie a spoločné stravovanie. Súčasťou ich spoločenstva sú aj ženy a deti. Ženy v Platónovom ideálnom štáte majú rovnaké práva ako muži. Zamieta inštitúciu manželstva a rodiny. Ideálnym typom štátu je ten, kde vládne aristokracia, teda vláda filozofov, milovníkov múdrosti.
Konfucianizmus: Harmónia a zodpovednosť v starej Číne
Konfucianizmus je filozofické učenie starej Číny. Mal a doteraz má na Číňanov taký veľký vplyv, že formuje životnú filozofiu tohto národa. Konfucius sa narodil v dedinke Čou-i v krajine Lu na území dnešnej provincie Šan-tung. Konfucianizmus vznikol v období veľkého spoločenského rozkladu, ktorý sa nazýva obdobím Bojujúcich štátov (481-221 pred Kristom). Usiluje sa o vytvorenie súladu a dosiahnutie pokoja v ľudských vzťahoch.
Tento humanistický cieľ možno dosiahnuť princípom ľudskosti a sebadisciplínou za pomoci pravidiel obradov. Konfuciovi vôbec nešlo o vytvorenie nového náboženstva, ale snažil sa predovšetkým o vytvorenie morálneho kánonu, učil ľudí správnemu životu v súlade zo zásadami cností, zdvorilého vystupovania, múdrosti a šľachetnosti. Konfucianizmus vyzdvihuje predovšetkým zodpovednosť každého človeka, pretože bez nej sa nedá medzi ľuďmi vytvoriť súlad. Podľa Konfucia človeka môže uspokojiť iba plnenie povinnosti, ktoré zabezpečuje harmóniu v spoločnosti a nevyvoláva hnev nebies.
Veľkú pozornosť Konfucius venoval rodine, ktorá by mala spolupracovať, podporovať sa a navzájom si pomáhať. Rodičia majú vyučovať cnosti, aby z ich deti vyrástli dobrí občania, zatiaľ čo deti si majú ctiť rodičov a pomáhať im, ako najlepšie vedia. Konfucius bol presvedčený, že vzájomná podpora a úcta vedú k vyváženej a spokojnej domácnosti, ktorá zasa umožňuje usporiadanú spoločnosť s dobrou vládou. Konfucius identifikoval päť pre čínsku spoločnosť najdôležitejších vzťahov: vzťah medzi otcom a synom, medzi manželom a manželkou, starším a mladším bratom a medzi dvoma priateľmi. Po tisícročia bola Čína spoločnosťou hierarchizovanou podľa spoločenského postavenia. Na jeho spodku boli roľníci a na vrchole cisár. Od všetkých sa očakávalo, že budú tvrdo pracovať, aby uživili svoje rodiny a slúžili záujmom štátu.
Sociálne aspekty raného kresťanstva
Ježiš Kristus žil pred dvetisíc rokmi v provincii Judea. Podľa kresťanov je Ježiš Syn Boží a celé náboženstvo sa odvíja od jeho života a učenia. Večný život s Bohom alebo spása čaká tých, ktorí veria v Ježiša, ľutujú svoje hriechy a žijú spravodlivo. Rané kresťanstvo vo svojej podobe nebolo vôbec zmierlivé voči spoločenským nespravodlivostiam a požadovalo aktívny boj. V besede s apoštolmi Ježiš priamo upozorňuje, že rozšírenie jeho učenia a cesta ľudského rodu k dosiahnutiu Božieho kráľovstva bude spojená s bojom a násilím.
Avšak okrem týchto radikálnych výrokov obsahuje Nový zákon aj výroky opačné. Po porážke povstania Židov v Palestíne a taktiež v nadväznosti na šírenie kresťanstva v rímskom impériu dochádza k transformácii nového náboženstva. Evangelisti vynakladali nemalé úsilie, aby otupili prvotnú verziu kresťanstva o odbojovom charaktere Kristovho učenia a dištancovali sa od revolučného mesianstva starých Židov a prezentovali kresťanstvo ako pacifistické hnutie. Na provokačnú otázku farizejov, či je potrebné platiť dane, Kristus ukázal peniaz (denár) s vyobrazením imperátora a riekol: „Čo je cisárove, cisárovi, a čo Božie, Bohovi.“ V diskusii s Pilátom povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“
Ideológia raného kresťanstva bola v opozícii k rímskej ríši. Dištancovanie sa stúpencov nového náboženstva od existujúcich degradovaných štruktúr sociálno-politického života sa v praktickej rovine realizovalo prostredníctvom vznikajúcich kresťanských obcí, ktoré svojimi morálnymi a organizačnými parametrami boli prezentované ako predobraz budúceho „Kráľovstva nebeského“. V týchto obciach boli eliminované nenávisť, zločinnosť, vládlo tu vzájomné pochopenie, láska, spolupráca. S postupom času sa však nepodarilo realizovať očakávania, že cirkev „vytlačí“ existujúce nedokonalé politické štruktúry.
Najhlbšou a originálnou myšlienkou kresťanstva je - podstatou všetkého je láska. „Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého. Väčšieho prikázania iného nad tým nie je.“ Základný postulát kresťanstva, že „Boh je láska“ výrazne modifikuje kresťanskú interpretáciu sociálnej spravodlivosti. Kresťanstvo prichádza s principiálne novým poňatím niektorých princípov alebo ich po novom formuluje. Na rozdiel od nerovnosti ako určujúceho princípu fungovania politicko-právneho systému otrokárskej spoločnosti, kresťanstvo deklarovalo princíp rovnosti ľudí nezávisle od ich národnosti, majetkového a politického štatútu. Idea rovnosti v ranom kresťanstve znamená rovnosť ľudí pred Bohom, pretože všetci sme „deti Božie“.
Principiálne nový je vzťah kresťanstva k práci. Radikálny prevrat v otázkach miery práce a spotreby spočíva v tom, že práca (každodenná, ťažká, kvôli dobývaniu „Chleba nasuščného“) bola prvýkrát v dejinách ľudskej civilizácie definovaná ako nevyhnutný atribút existencie nového človeka. Všetci sú povinní „získavať obživu vlastnými rukami“. Apoštolská výzva: „Kto nechce pracovať, nech neje“ znamená tiež, že krádež, ale tiež život bohatých ľudí sú založené na privlastňovaní si výsledkov cudzej práce. Kresťanstvo tiež zaujalo špecifický vzťah k bohatstvu a vlastníctvu vôbec. Bohatstvo je v ranom kresťanstve interpretované ako zdroj parazitného spôsobu života majetných tried a ich útlaku. Život obcí raných kresťanov spočíval na spoločnom vlastníctve.
Imperatív spoločného majetku a všeobecnej povinnosti pracovať ovplyvňovali následné aktivity v oblasti sociálnej solidarity, ktoré vyvíjali prvé obce kresťanov (zbierky pre chudobných a odkázaných, pomoc vdovám, sirotám, väzňom, vyhnancom, ktorí trpeli za vec kresťanskej viery). Jedným z ústredných bodov kresťanstva bola vždy pomoc blížnym. Mnohé kresťanské organizácie pôsobia po celom svete s cieľom pomôcť v boji proti hladu a chudobe, chorobám a v núdzi. Najznámejšou misionárkou bola albánska mníška Matka Tereza. V 20. storočí sa táto pomoc prejavila aj vznikom organizácií ako Červený kríž, ktorú založil v roku 1863 švajčiarsky humanista Jean Henri Dunant.
Zrod moderného sociálneho štátu a jeho vývoj
Moderné dejiny poznajú viacero rôznych podôb sociálneho štátu. Pri pohľade na sociálny štát u nás začíname kapitolou 1.1 Hospodárstvo a jeho regulácie.
Bismarck a počiatky sociálneho poistenia v Nemecku
V 80. rokoch 19. storočia totiž Otto von Bismarck v Nemecku ako prvý zaviedol priebežný systém sociálneho poistenia, kde napríklad v dôchodkovom poistení ekonomicky činní povinne odvádzajú príspevky na financovanie dôchodkov aktuálnych dôchodcov a im vznikajú nároky na dôchodky v budúcnosti z povinných príspevkov v tom čase ekonomicky činných. Aj keď ho zaviedol na minimálnej úrovni, otvoril tým pandorinu skrinku k zmene spoločnosti smerom k väčšej závislosti ľudí od štátu, politických rozhodnutí a spoliehania sa na štát. Tým naštartoval éru sociálnych štátov, tým aj podstatnej premeny spoločností na kolektivistickejšie.
Modely sociálneho štátu v 20. storočí
Užitočné je poznať aj dôsledky sociálnych štátov s otvorenými pozitívnymi právami a nárokmi ľudí na peniaze iných daňovníkov, ktoré ho dlhodobejšie uplatňujú takýto model.
Švédsky model: Od trhového úspechu k masívnemu sociálnemu štátu
Vo verejnej diskusii sociálny štát väčšinou spája so Švédskom (prípadne ostatnými škandinávskymi krajinami). Švédsko je príbehom úspechu a veľkého zbohatnutia vďaka trhovým princípom a reformám v 19. storočí, masívneho sociálneho štátu po druhej svetovej vojne až do 90. rokov, keď skolaboval a následným presmerovaním k zmenšovaniu vlády a deregulácii. Orientačným ukazovateľom toho je porovnanie miery pomeru verejných výdavkov k HDP z približne 7 % na konci 19. storočia na takmer 72 % v roku 1993 a na dnešných 52 %.
Tabuľka: Pomer verejných výdavkov k HDP vo Švédsku
- Koniec 19. storočia: približne 7 %
- Rok 1993: takmer 72 %
- Súčasnosť: 52 %
Korporatívne sociálne modely: Nemecko a Rakúsko
Okrem Švédska sú príkladom korporatívneho sociálneho modelu aj Nemecko a Rakúsko, pričom práve v Nemecku sa začali moderné dejiny sociálneho štátu vďaka Bismarckovým reformám.
Anglosaské krajiny: Spojené kráľovstvo a USA
Negatívne dôsledky sociálneho štátu na ekonomiku a spoločnosť uvádzame aj na príklade dvoch anglosaských krajín - Spojeného kráľovstva a USA. Tie zbohatli a boli príkladom úspešných spoločností vďaka kapitalizmu a podmienkam celkovej slobody. Mementom sú dnes napríklad zlyhávajúce britské zdravotníctvo a školstvo, ktoré pred vznikom sociálneho úspešne fungovali. Spojené štáty americké nie sú verejnosťou zvyčajne vnímané ako krajina, ktorá by slúžila ako príklad zlyhania sociálneho štátu. Naopak, často sú mylne označované za príklad bezbrehého kapitalizmu.
Socialistický štát: Špecifický pokus o sociálnu spravodlivosť
Socialistický štát alebo socialistická republika bol mocenským a organizačno-právnym usporiadaním spoločnosti v 20. storočí s cieľom vybudovať komunistickú spoločnosť. Pre Slovensko to bola etapa od 25. februára 1948 až po 1. január 1990. Socialistický štát mal ďalšie funkcie: bol cieľavedomým nástrojom konkrétnej spoločenskej evolúcie. Zasahovanie chápal ako riadenie a ako sprostredkovanie ekonomických vzťahov politickou cestou. Jednotlivé krajiny si pri budovaní socialistického štátu tieto zásady rôzne prispôsobovali do svojho právneho systému a do ústavy štátu.
Vznik a raná fáza socialistického štátu
Na základe chaotickej situácie vo feudálnou monarchiou ovládanom cárskom Rusku, ktoré bolo v roku 1917 krajinou, ktorá prehrávala vojnu, Vladimír I. Lenin prvý uskutočnil revolučnou cestou pokus vytvoriť socialistický štát, pričom organizačnou základňou bola strana komunistického typu. Vo vtedajšom období 1917 - 1926 to bol jediný štát riadený podľa diela V.I. Lenina Štát a revolúcia. Jeho Dekrétom č.1 z 1917 bolo definované v štáte revolučné právo na vedenie sudcov, zavedené proletárske intuitívne právo v rámci diktatúry proletariátu ako štátne právo na potláčanie buržoázneho intuitívneho práva. Platilo až do prijatia Ústavy ZSSR (stalinskej) z roku 1926, ktorá bola prevzatá ako určité vodidlo pre novovznikajúce socialistické štáty a ich spoločenské vzťahy.
Po smrti V.I. Lenina prevzal vedenie a moc si uzurpoval v ZSSR J.V. Stalin, ktorý zrušil mnoho pôvodných opatrení a zaviedol politický teror, charakterizovaný nedôverou a podozrievaním voči vlastným predstaviteľom strany, organizoval gulagy, teda trestanecké tábory pre nepriateľov režimu zvnútra a pod jeho vedením sa moci ujala byrokratická mašinéria. V roku 1922 sa pod vedením V. I. Lenina sformoval Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR).
Poválečný vývoj a bloková konfrontácia
Európske socialistické štáty vznikali až po ukončení druhej svetovej vojny pod vplyvom oslobodenia od fašizmu sovietskou armádou, kde mocenský vplyv a autoritu získali strany komunistického typu a boli podporované medzinárodným postavením ZSSR. Krajiny pod vplyvom ZSSR, sa definovali ako ľudovodemokratické, resp. socialistické, kde štátnu moc vo vláde prevzala jediná strana, ktorá tvorila s ostatnými politickými a spoločenskými hnutiami tzv. spoločný resp. ľudový resp. národný front.
Päťročnými centrálnymi plánmi (päťročnicami) sa oficiálne mala socialistická spoločnosť približovať k vybudovaniu komunistickej spoločnosti. Až v roku 1977 bola prijatá nová ústava ZSSR, kde bol definovaný všeľudový charakter socialistického štátu. Socialistické štáty sa politicky, hospodársky a vojensky po 2. svetovej vojne zoskupili do krajín tzv. socialistického bloku označovaného na Západe ako Sovietsky blok alebo komunistické spoločenstvo. Rozvoj svetovej socialistickej sústavy štátov dosiahol vrchol v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď existovala organizácia pre hospodársku integráciu Rada vzájomnej hospodárskej pomoci RVHP (založená 25/01/1949) so sídlom v Moskve, existoval vojenský blok Varšavská zmluva (založená 14/05/1955 v Poľsku), zložený z armád európskych socialistických štátov a ZSSR.
Práva a slobody v socialistickom štáte
Občianske práva zaručovali slobodu prejavu a myslenia. Keďže bola deklarovaná diktatúra proletariátu, uplatňovalo sa toto právo triedne, teda zámerne sa potláčali práva vyššich majetkových vrstiev a bývalých vlastníkov majetkov, buržoázie a často príslušníkov zvyšku feudálnych vrstiev. Sloboda slova a myslenia boli chápané triedne, teda iba v zmysle ideológie marxizmu-leninizmu a v zmysle vytvárania nového socialistického človeka. Na druhej strane sa často pomenovali dovtedy mlčaním obchádzané sociálne krivdy páchané na chudobe a proletariáte feudálnou a buržoáznou spoločnosťami.
Politické práva zaručovali účasť na výkone politickej moci, teda slobodu voliť a byť volený. Boli chápané triedne v zmysle diktatúry proletariátu, teda predstavitelia bývalých tried buržoázie a feudálnych vrstiev nemohli byť volení do zastupiteľských orgánov. Často to bola v mnohých krajinách reakcia na krivdy páchané na demokracii do vzniku socialistického štátu. Právo voliť bolo odmietané politickým väzňom a emigrantom (utečencom z danej krajiny). Účasť na výkone politickej moci v zmysle ústavy mal každý občan, predovšetkým však ten, ktorý sa angažoval v komunistickej strane, resp. v organizáciách ľudového resp. národného frontu.
Sociálne práva boli chápané nadštandardne pre široké vrstvy obyvateľov socialistického štátu, v minimálnom, ale štandardnom rozsahu podľa ekonomickej úrovne danej krajiny (t. j. nadštandardné a nad rámec tzv. životného minima). Z tohto hľadiska boli široko zaručované sociálne práva pre väčšinu občanov socialistického štátu aj popri obmedzovaní ich politických a občianskych práv zárukou dôstojného života. Na druhej strane sa mylne sociálna demokracia snaží porovnávať atribúty socialistického štátu s atribútmi tzv. sociálneho štátu.
Kritika a kontroverzie socialistického štátu
Podľa ľudí s demokratickým zmýšľaním v socialistickom štáte išlo o politickú totalitu, založenú na nedemokratických voľbách a mocenskom pôsobení štátnych tajných služieb. Demokratický pohľad vyčíta socialistickému štátu predovšetkým represívnosť, obdobie stalinizmu a represálie v trestaneckých táboroch a vplyv stalinizmu na európske socialistické štáty. Kritizuje uzurpovanie moci monopolnou komunistickou stranou a premenu politického zriadenia na politickú totalitu, kde vládla v skutočnosti štátna byrokracia (vládne úradníctvo ako vrstva dosadených predstaviteľov úradníckeho a mocenského štátneho aparátu). Súhrnne označujú toto vedenie ako byrokratický socializmus. Kritizuje mocenské potlačenie snáh o reformovanie politických inštitúcií socialistického štátu v jednotlivých štátoch, najmä v období tzv. Pražskej jari v Česko-Slovensku.
Existuje aj názor, že na vznik socialistického štátu je, že to bola spoločnosť nového typu, oslobodzujúca človeka od vykorisťovania a vytvárajúca podmienky pre rovnosť všetkých, sociálnu spravodlivosť a slobodu. Cieľom bolo vybudovanie beztriednej spoločnosti po prvý raz v ľudskej histórii a komunizmus mal byť výsledkom. Obdobie trvania socialistického štátu pomenúvajú ako reálny socializmus (použil Gustáv Husák, predseda ÚV KSČ), ktorý má svoje nedostatky vyplývajúce predovšetkým z učenia sa za pochodu a z nutnosti brániť sa imperializmu počas studenej vojny. Zánik chápe ako úspešnú kontrarevolúciu reakčných síl a prehru studenej vojny s imperializmom. Mocenské potlačenie snáh o politickú demokratizáciu socialistického štátu, hlavne po potlačení úsilia o socializmus s ľudskou tvárou v ČSSR, zabrzdilo ďalší rozvoj politického zdokonaľovania systému socialistického štátu.
Zánik socialistického bloku a jeho dôsledky
Existuje aj doplnkový pohľad na zánik, a to, že pádu socialistického štátu výrazne napomohlo „uzbrojenie“ v pretekoch zbrojenia v rokoch tzv. studenej vojny, keď sa zdroje socialistického štátu vyčerpávali neustálym zbrojením v dvojpolárne usporiadanom svete, kde vládlo vojenské nepriateľstvo medzi ZSSR a USA a vojenskými zoskupeniami Varšavská zmluva a NATO. V období rokov 1990 - 1991 postupne zanikli tlakom zvnútra socialistické štáty vo Východnej Európe, rovnako zanikla vojenská Organizácia Varšavskej zmluvy a hospodárska organizácia ekonomickej integrácie socialistických štátov pod názvom Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP).
Samotný ZSSR (15 štátov) sa rozpadol na Federatívnu republiku Rusko (Ruská federácia), Zväz nezávislých štátov (SNŠ) a tri pobaltské republiky Estónsko, Lotyšsko a Litva v roku 1991 a komunistické strany v nich stratili svoj vedúci vplyv, pričom ekonomicky sa všade v nich obnovovala trhová ekonomika a kapitalizmus. Za socialistické štáty sa stále v 21. storočí považujú Kuba a Severná Kórea, v názve a charakterom politickej moci sú považované za socialistické štáty začiatkom 21. storočia. Pretože súčasťou dejín Slovenska je obdobie socialistického štátu, pozri Socialistický štát v československej histórii. Trval v období od 25. februára 1948 až po 1. január 1990.
Ideológia studenej vojny: Kapitalizmus vs. komunizmus
Nezamýšľané dôsledky a výzvy sociálneho štátu v súčasnosti
Práve veľké a rastúce verejné výdavky garantujúce ľuďom veľkú mieru spoliehania sa na vládu sú nosičom problémov sociálneho štátu v oblastiach, ktoré spadajú pod jeho primárnu pozornosť: sociálne zabezpečenie, zdravotníctvo a školstvo. Problémy v nich vyplývajú z podstaty verejných, povinných a centralizovaných schém, ktoré poskytujú ľuďom široký rozsah garantovaných nárokov z peňazí daní a odvodov, neraz však bez reálneho finančného krytia. Ústava otvára legislatívne „dvere“ takýmto nárokom napríklad garantovaním práva na minimálnu mzdu za prácu, bezplatnú zdravotnú starostlivosť, bezplatné vzdelávanie a prostredníctvom toho, že vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nesmie presiahnuť 64 rokov.
Zhoršujúce sa výsledky miery ekonomickej slobody v ostatných rokoch na Slovensku v medzinárodnom porovnaní potvrdzujú, že napriek systémovému zlepšeniu podmienok fungovania trhu a podnikania od Novembra 1989 pretrvávajú a prehlbujú sa niektoré obmedzenia podnikateľského prostredia a fungovaniu trhu. Tie sú na Slovensku veľkou a rastúcou záťažou v dôsledku výdavkovej expanzie verejnej správy v ostatných rokoch, zapríčinenej napríklad chýbajúcimi limitmi rastu verejných výdavkov, rastom vládnej spotreby, ako aj deformovanou štruktúrou verejných výdavkov s rôznymi transfermi živenými aj „sociálnymi balíčkami.“ Veľký počet zamestnancov platených z daní spolu s ďalšími skupinami ľudí, ktorí sú z nich finančne podporovaní, prehlbuje podporu rozsahu a vplyvu štátu, a to aj v jeho podobe bujnejúceho zaopatrovateľského štátu.
Problémy v kľúčových sektoroch
- Sociálne zabezpečenie a dôchodky: Príkladom veľkého rozsahu a rastu nárokov sú starobné dôchodky. Enormné finančné zaťaženie do budúcnosti sa kumuluje najmä v priebežnom dôchodkovom systéme, tak u nás, ako aj inde vo svete. Jeho systémovo defektný a deficitný charakter prehĺbili na Slovensku nedávne zmeny, predovšetkým zavedenie stropu na dôchodkový vek, vďaka čomu výrazne narastie dlh v systéme. Poslanci ním schválili veľké nekryté dlhodobé záväzky na dôchodky, čo ešte zhoršilo finančné vyhliadky dôchodkového systému, a to tak pre platcov a ich zaťaženie, ako aj pre poberateľov a výšku ich dôchodkov.
- Zdravotníctvo: Ďalším segmentom so systémovo deficitným nastavením je zdravotníctvo, v ktorom bude nevyhnutné zreálnenie očakávaní a obmedzenie nároku na financovanie z povinných zdravotných odvodov a daní. Nie je možné sľubovať neobmedzený rozsah zdravotných služieb za obmedzené peniaze.
- Školstvo: Ďalšou oblasťou sociálneho štátu je deklaratívne bezplatné školstvo. Jeho zlyhávanie tiež vyplýva z podstaty verejne poskytovanej a financovanej služby, pričom upriamujeme pozornosť na neefektívnosť verejnej správy školstva, odolnosť systému voči tlakom na jeho reformu a absenciu následkov voľby štúdia, konkurenčného tlaku a systému motivácií.
- Trh práce: Aj trh práce je objektom „starostlivého“ štátu. Prejavuje sa to najmä mnohými vládnymi reguláciami pracovného pomeru a reguláciou ceny práce, pričom zákonodarcovia schválili nárast minimálnej mzdy až na 60 % priemernej mzdy. Takéto regulácie môžu mať negatívne nezamýšľané dôsledky na zníženie pracovných príležitostí a zvýšenie nezamestnanosti, čo sa znásobí v kontexte dôsledkov koronakrízy.
Kultúra závislosti a morálny hazard
Aj u nás sa tak prejavujú nezamýšľané dôsledky zaopatrovateľského vládneho prístupu ako kultúra závislosti ľudí od štátu, nízka miera motivácie a postarania sa o seba a svoju rodinu, pasca ekonomickej neaktivity, spoliehanie sa na štát a cudzie zdroje, ako aj vytlačovanie dobrovoľnej solidarity a súkromných iniciatív. Výrazne sa ním oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život, napríklad v starobnom dôchodkovom systéme, v ktorom sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov a politických rozhodnutí. Takto nastavený systém vyvoláva morálny hazard, ekonomicky perverzné motivácie „natrčených dlaní,“ respektíve celkovo mentalitu nárokovateľnosti. Na Slovensku tak pretrváva syndróm opatrovníckeho štátu, ktorý obmedzuje konkurenciu a slobodu voľby ľudí.
Zahraničné skúsenosti a poučenie pre budúcnosť
V druhej sekcii publikácie stručne približujeme skúsenosti vybraných krajín, ktoré sú oproti Slovensku výrazne bohatšie. Špecifickým príkladom realizovaných schém sociálnych a zároveň intervenčných štátov je ich experiment na nadnárodnej úrovni v Európskej únii. Ide o Spoločnú poľnohospodársku politiku, kohéznu politiku a politiky Európskej centrálnej banky a záchranných finančných mechanizmov v eurozóne.
V publikácii prinášame východiskový pohľad na podstatné súvislosti sociálneho štátu u nás a jeho rozvinutejších podôb v zahraničí. Práve zahraničné skúsenosti meniacich sa spoločností na také s pasívnejšími a od štátu závislejšími ľuďmi môžu slúžiť ako memento. Dôležité je zároveň poznanie systémového rizika finančného kolapsu sociálnych štátov, osobitne priebežných dôchodkových systémov.