Penitenciárna starostlivosť: Komplexný pohľad na definíciu a význam v resocializácii

Problém kriminality je javom spoločenským a sprevádza spoločnosť v celom historickom vývoji. Každá spoločnosť si v záujme svojej ochrany vytvára systém, zameraný na predchádzanie vzniku týchto nebezpečných javov. Tento článok sa zaoberá problematikou penitenciárnej starostlivosti na Slovensku, jej definíciou, legislatívnym rámcom a prepojením s prevenciou kriminality. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na opatrenia a programy zamerané na pomoc osobám prepusteným z výkonu trestu odňatia slobody, ako aj na prevenciu recidívy a reintegráciu do spoločnosti.

Úvod do problematiky kriminality a trestu

V každej spoločnosti, bez ohľadu na jej úroveň vývoja, existujú jedinci, ktorí porušujú jej pravidlá a normy, ktoré sú zakotvené v zákonoch. Tieto porušenia sa označujú ako trestné činy, ktoré predstavujú hrozbu pre spoločnosť a sú definované v trestnom zákone. Aby bol čin považovaný za trestný, musia byť splnené dve základné podmienky: nebezpečnosť činu pre spoločnosť (materiálna podmienka) a naplnenie znakov uvedených v Trestnom zákone (formálna podmienka).

Čin, ktorý je nebezpečný pre spoločnosť, ale nespĺňa definíciu trestného činu, nie je považovaný za trestný čin. Podobne, čin, ktorý spĺňa formálne znaky trestného činu, ale nedosahuje potrebnú úroveň nebezpečnosti pre spoločnosť, nie je trestným činom. Takéto činy sa klasifikujú ako priestupky, za ktoré možno uložiť sankcie, ale nie odňatie slobody.

Spoločnosť sa bráni proti trestným činom rôznymi spôsobmi, pričom najčastejšie sa využíva forma, ktorá na jednej strane izoluje páchateľov trestných činov a na druhej strane sa snaží o ich prevýchovu a harmonizáciu s uznávanými spoločenskými hodnotami, aby mohli opätovne žiť život riadneho, samostatného a zodpovedného občana. Táto forma je výkon trestu odňatia slobody.

Funkcie výkonu trestu odňatia slobody

Výkon trestu odňatia slobody má niekoľko základných funkcií. Raszková a Hoferková (2013) uvádzajú sedem základných funkcií:

• Odplatná
• Regulatívna
• Preventívna
• Restoratívna
• Výchovná
• Morálna
• Represívna

Penitenciárna starostlivosť: Náprava počas výkonu trestu

Definovanie penitenciárnej starostlivosti nájdeme v zákone č. 475/2005 Z. z., ktorý upravuje aj ďalšie podmienky výkonu trestu odňatia slobody a zaobchádzania s odsúdenými. Penitenciárna starostlivosť predstavuje systém opatrení a aktivít zameraných na resocializáciu a reintegráciu osôb, ktoré sa dopustili trestných činov a sú umiestnené vo väzenských zariadeniach alebo vykonávajú alternatívne tresty. Cieľom je minimalizovať riziko recidívy, podporovať ich návrat do spoločnosti a zabezpečiť ochranu spoločnosti.

Proces s odsúdenými pozostáva zo súboru zámerných, cieľavedomých a zákonmi vymedzených činností vo vzťahu k odsúdeným. Tieto činnosti sa komplexne zameriavajú na účelné naplnenie spoločenského cieľa výkonu trestu odňatia slobody, ktorý zabezpečuje ochranu spoločnosti, zabraňuje v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvára podmienky na pre/výchovu.

Penitenciárna starostlivosť predstavuje sociálnu starostlivosť, vzdelávanie, zamestnávanie, návštevy, korešpondenčné činnosti, reedukačné činnosti, psychologické a psychiatrické intervencie, terapeutické činnosti, duchovné naplnenie, aktívne trávenie voľného času a kultúrno-osvetové činnosti.

Kľúčové aspekty penitenciárnej starostlivosti

Na to, aby bolo možné tento cieľ dosiahnuť, je nutné počas výkonu trestu odňatia slobody vykonať množstvo opatrení. Medzi kľúčové aspekty patria:

1. Diagnostika: Identifikácia individuálnych potrieb, rizík a silných stránok odsúdeného. Na zistenie potrieb odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody absolvuje odsúdený psychologické vyšetrenie osobnosti.
2. Diferenciácia odsúdených: Dôležitá je vhodná diferenciácia odsúdených, a to ako v rámci vonkajšej diferenciácie (rozdelenie odsúdených podľa skutkovej podstaty trestného činu, ich rizikovosti a miery nebezpečenstva pre spoločnosť do jednotlivých stupňov s rôznou mierou stráženia), tak aj v rámci diferenciácie vnútornej (umiestnenie v otvorených, polootvorených a uzavretých oddeleniach, kde je rôzny rozsah práv a obmedzení).
3. Plánovanie a Program zaobchádzania: Vytvorenie individuálneho plánu zaobchádzania, ktorý zohľadňuje potreby a ciele odsúdeného. Po zaradení odsúdeného do skupiny a po jeho adaptačnom procese vypracuje sociálny pracovník spolu so psychológom plán výchovného pôsobenia (program zaobchádzania). Je základným prostriedkom na realizáciu individuálnej starostlivosti a výchovnej práce s odsúdením. Program zaobchádzania sa zaoberá všetkými oblasťami života odsúdeného, ako sú výchovné a vzdelávacie aktivity, možnosti pracovného zaradenia, voľnočasové aktivity, výchovné postupy, kontakty s primárnym sociálnym prostredím, korešpondencia, návštevy, vzťahy a väzby v rodine a pod. Pri stanovení cieľov programu zaobchádzania sa musí prihliadať na stupeň a povahu pozitívnych rezerv osobnosti odsúdeného, na jeho správanie, dĺžku trestu, termín možného podmienečného prepustenia, na možnosti zapojenia do individuálnych a skupinových aktivít, na možnosti a rozsah kontaktov s vonkajším svetom, ako aj na bezpečnostné hľadiská. V programe zaobchádzania sa stanoví jeden hlavný cieľ - perspektívny, ktorý by sa mal počas výkonu trestu odňatia slobody dosiahnuť. Tento cieľ sa dosahuje postupne cez čiastkové ciele - jednotlivé kroky v nápravnovýchovnom pôsobení.
4. Realizácia: Poskytovanie programov a aktivít zameraných na rozvoj zručností, vzdelávanie, pracovnú prípravu a riešenie problémov. Program obsahuje možnosti zaradenia do tréningového alebo terapeutického skupinového procesu, na ktorom sa dohodnú pedagóg, psychológ a sociálny pracovník.
5. Hodnotenie: Monitorovanie pokroku odsúdeného a úprava plánu zaobchádzania podľa potreby.
6. Spolupráca: Koordinácia aktivít s ďalšími odborníkmi a inštitúciami, ako sú probační a mediační úradníci, sociálni pracovníci, psychológovia a pedagógovia. Hlavnými zamestnancami, členmi väzenského personálu sú: referent režimu, pedagóg, psychológ, sociálny pracovník.

Neodmysliteľnou súčasťou života odsúdených v ústave na výkon odňatia slobody je režim, tzv. ústavný poriadok, s ktorým sa musia odsúdení čo najskôr po nástupe trestu oboznámiť a riadiť sa ním. Ciele zaobchádzania s odsúdenými vychádzajú z odporúčaní, ktoré sú zakotvené v Minimálnych štandardných pravidlách zaobchádzania s väznenými osobami, ako aj z Európskych väzenských pravidiel.

Recidíva trestnej činnosti: Realita a príčiny

Realitou je, že páchatelia trestných činov sa aj napriek snahe odborníkov počas penitenciárneho zaobchádzania po prepustení k trestnej činnosti vracajú. Ústavy sa snažia, aby z nich páchateľ nevyšiel horší, ako prišiel. Príčiny recidívy trestnej činnosti môžu byť zapríčinené buď endogénnymi, alebo exogénnymi faktormi. Treba však povedať, že len málokedy sú determinované len jednými z nich, väčšinou ide o kombináciu oboch skupín faktorov.

Endogénne príčiny recidívy

Medzi endogénne príčiny recidívy môžeme zaradiť genetickú podmienenosť, mentálne postihnutie, duševné poruchy, či rôzne poruchy osobnosti. A. Zradulová (2002) vymedzila 5 základných typov osobnosti páchateľa:

• Mentálne nedostatočný typ: jedinci so zníženými rozumovými schopnosťami, ktorí sa dopúšťajú prevažne násilnej trestnej činnosti.
• Psychotický typ: páchateľ je v stave nepríčetnosti, motív je nezrozumiteľný, väčšinou brutálny.
• Socializovaný typ: trestný čin spácha len výnimočne, často z nedbanlivosti.
• Neurotický typ: veľkú úlohu hrá frustrácia, nevyriešený konflikt v rodine.
• Psychopatický typ: abnormálne indivíduum, člení sa na podskupiny ako afektívny, hypertímny, paranoidný, hysterický, schizoidný, anetický a nezdržanlivý psychopat.

Až na socializovaný typ je možné vidieť prítomnosť endogénnych príčin páchania trestnej činnosti, ktoré majú vysoký predpoklad byť prítomné aj po realizácii penitenciárneho zaobchádzania a teda môžu zapríčiniť recidívne správanie.

Exogénne príčiny recidívy a úloha postpenitenciárnej starostlivosti

Na druhej strane stoja exogénne príčiny recidívy. Medzi ne patrí zamestnanie (resp. možnosti zamestnať sa), rodina, spoločenské okolie páchateľa (vrátane tzv. „morálnej nákazy“ počas výkonu trestu od spoluodsúdených), či sociálne vylúčenie. Tieto je možné vo výraznej miere ovplyvniť a tým pôsobiť v oblasti prevencie recidívy pozitívnym smerom. Ovplyvniť ich môžeme v rámci postpenitenciárnej starostlivosti o odsúdeného.

Zamestnanosť ako kľúčový faktor

Jedným z exogénnych determinantov, ktoré de facto nútia odsúdeného po výkone trestu odňatia slobody recidivovať, je zamestnanosť, resp. minimálne možnosti odsúdeného zamestnať sa. Byť odsúdený, je biľagom, ktorý klienta sprevádza celý život. L. Vaska (2014) uvádza, že medzi negatíva nezamestnanosti patrí „rastúce sociálne napätie, sociálnu krízu, zhoršovanie zdravia, nárast chudoby, krízu rodinného a komunitného života, nárast kriminality a ďalších spoločensky nežiaducich javov - sociálne rizikových fenoménov.“

Odsúdený má problém aj po výkone trestu nájsť si zamestnanie. Aj keď v rámci výkonu trestu získa isté kvalifikačné predpoklady (prostredníctvom vzdelávania odsúdených, alebo aj pracovným zaraďovaním), často je u zamestnávateľa vyžadovaná trestná bezúhonnosť, čo klienta stavia do pozície neuplatniteľného na trhu práce. Bez príjmu zo zárobkovej činnosti sa človek znova ocitá pod hranicou chudoby, čo ho núti „zarobiť“ si na svoje živobytie pre neho jedinou schodnou cestou - kriminalitou.

V roku 2013 bol realizovaný výskum, kde boli realizované rozhovory s odsúdenými po výkone trestu odňatia slobody. Zistilo sa, že práve ich nízka kvalifikácia, ale najmä skutočnosť, že boli odsúdení, sa podpísala pod ich neschopnosť zamestnať sa. Otázka pre odbornú verejnosť by teda mala znieť, akým spôsobom si majú bývalí odsúdení zabezpečiť svoje živobytie bez páchania trestnej činnosti, keď sú kvôli faktu predošlého odsúdenia de facto nezamestnateľní?

Riešenie je možné vidieť v liberalizácii požiadaviek zo strany zamestnávateľov na svojich potenciálnych zamestnancov, pričom by nebol podstatný len fakt odsúdenia, ale podstatný by bol konkrétny trestný čin, za ktorý bol páchateľ odsúdený. Pokiaľ charakter odsúdenia nekorešponduje s potrebami výkonu zamestnania, nemal by tento fakt vytvárať na trhu práce pre odsúdeného po výkone trestu bariéry. Nezamestnanosť totiž často vedie k chudobe a chudoba zas tvorí potencionalitu kriminálneho správania.

Rodina a jej podpora

Podpora rodiny, ktorá môže byť aj výsledkom dobre realizovanej postpenitenciárnej starostlivosti, môže odsúdenému postaviť základný kameň jeho úspešnej sociálnej adaptácie. L. Suchá (2012) uvádza, že rodina, ktorá má člena po výkone trestu odňatia slobody, by sa mala zamerať na svoje nové rodinné usporiadanie, opätovné včlenenie odsúdeného do každodenného rodinného života a do spoločnosti, mala by pracovať na svojich vzťahoch s odsúdeným a snažiť sa odpustiť mu, mala by umožniť odsúdenému vrátiť sa do svojej role v rodine a k z nej vyplývajúcim povinnostiam a pod. Práve pomoc a podpora zo strany rodiny môže asi najvýraznejšie ovplyvniť sociálno-adaptačný proces odsúdeného po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Okolie a sociálne vylúčenie

Spoločnosť kriminálnikov z pochopiteľných dôvodov stavia na svoj okraj. Má strach z toho, že sa ľahko môžu navrátiť k trestnej činnosti, že je v nich akoby „zakódovaná“ a pritom si často ani neuvedomuje, že práve týmto prístupom ich odsudzuje na recidívne konanie. Spoločnosťou odmietnutý odsúdený, ktorý si svoj trest aj odpykal, nemá potom inú možnosť, len integrovať sa do sociálneho prostredia, ktoré ho príjme a to je z veľkej miery také, ktoré je tvorené tiež ľuďmi s narušenou schopnosťou sociálnej adaptácie. V takomto prostredí je pre jeho člena prirodzené správanie odporujúce všeobecne prijatým normám majoritnej spoločnosti, čo zvádza klienta k opätovnému páchaniu trestnej činnosti ako výsledku adaptácie sa do jediného prostredia, ktoré ho prijíma.

Úlohou postpenitenciárnej starostlivosti by malo byť práve vynímať odsúdených po výkone trestu z rizikových prostredí a snažiť sa integrovať ich v intaktnej populácii. Je to možné len spojením práce s odsúdeným s prácou so spoločenským prostredím, do ktorého sa má navrátiť.

Formy postpenitenciárnej starostlivosti

Medzi formy postpenitenciárnej starostlivosti patria:

• Sociálna kuratela
• Probačná a mediačná služba
• Projekt ŠNN a integrácia penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti

Sociálna kuratela

Podstatné miesto v postpenitenciárnej starostlivosti má aj sociálna kuratela. Tá je upravená v Zákone č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kurately. Ten ju definuje ako „súbor opatrení na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa nachádza dieťa alebo plnoletá fyzická osoba.“ (§1/3)

Práca sociálneho kurátora s osobou po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody je vymedzená do niekoľkých oblastí. Prvou je sociálne poradenstvo zamerané hlavne na poskytovanie informácií o možnostiach riešenia sociálnej situácie. Tiež je v rámci sociálnej kurately potrebné pomôcť klientovi pri návrate do rodiny, pokiaľ ju má. Nakoľko často odsúdení disponujú nízkou kvalifikačnou úrovňou, mal by sociálny kurátor spolu s odsúdeným hľadať aj možnosti pri pokračovaní prípravy na povolanie.

Odsúdení často po prepustení na slobodu disponujú len minimom prostriedkov a ocitajú sa v hmotnej núdzi. Nakoľko však niekoľko rokov až desaťročia žili v sociálnej izolácii, často nevedia, ako môžu tento svoj problém riešiť. Okrem toho môže sociálny kurátor na uľahčenie resocializácie osôb po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby poskytnúť resocializačný príspevok. Mal by byť použitý hlavne na účel vybavenia osobných dokladov a zabezpečenia nevyhnutných vecí osobnej potreby.

Požiadať oň môže odsúdený, ktorého výkon trestu odňatia slobody alebo výkon väzby trval viac ako 30 po sebe nasledujúcich dní, pričom sa musí uchádzať aj o pomoc orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri začlenení do života. Žiadosť musí podať do ôsmich pracovných dní odo dňa prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby. Jeho suma je maximálne vo výške 40 % sumy životného minima. Nemusí sa však vždy poskytnúť len v peňažnej forme. Ak je to pre naplnenie jeho účelu výhodnejšie, môže sa využiť jeho vecná, alebo kombinovaná forma.

Probačná a mediačná služba

Popri sociálnej kuratele má svoje miesto v postpenitenciárnej starostlivosti aj probačná a mediačná služba. Ako uvádza D. Květenská (2009, s. 227), táto má dve hlavné oblasti činnosti - probáciu (dohľad…)

Projekt ŠNN a integrácia penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti

Cieľom projektu ŠNN je v rámci znižovania vplyvu rizikových faktorov sociálneho vylúčenia postupný ústup od preferovania neefektívnej koncepcie oddeleného odstraňovania rizikových faktorov sociálneho vylúčenia v rámci penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti na integrovanejší systém. Dnešnou realitou je, že resocializácia po prepustení z výkonu trestu zlyháva z pohľadu zainteresovaných subjektov na schopnosti vybudovať si vzťah s klientom, ktorý by viedol k cielenej práci pri riešení sociálnych problémov.

Prvé dni po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sú z pohľadu napĺňania základných životných potrieb (ubytovanie, strava, základná osobná hygiena) mimoriadne kritické. Je preto potrebné, aby prepustená osoba resp. mapa aktualizovaná v určitých periódach bude slúžiť ako jednoduchý informačný zdroj pre sociálnych pracovníkov ústavov na výkon trestu odňatia slobody (pracujúcich s odsúdenými pred ich prepustením), prepúšťaných odsúdených a ich najbližších. Mapa bude obsahovať len informácie o poskytovateľoch sociálnych služieb krízovej intervencie zabezpečujúcich základné potreby.

tags: #penitenciarna #starostlivost #definicia