Organické Duševné Poruchy: Komplexný Pohľad na Medicínske a Právne Aspekty

Duševné poruchy predstavujú komplexnú oblasť medicíny a práva. Tento článok sa zameriava na organické duševné poruchy, ich definíciu, klasifikáciu a historický vývoj v kontexte slovenského a medzinárodného práva a medicíny.

Úvod do problematiky duševných porúch

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje duševnú poruchu ako širokú škálu problémov s rôznymi symptómami, najčastejšie charakterizovanú ako kombináciu neobvyklých myšlienok, emócií, správania sa a vzťahov s inými, ktoré však môžu byť úspešne liečené. V definícii príkladmo uvádza schizofréniu, depresiu, duševnú zaostalosť a poruchy v dôsledku užívania drog.

Historický vývoj nazerania na duševné poruchy

Pojem duševnej poruchy sa v priebehu histórie vyvíjal. Prvý kodifikovaný manželskoprávny predpis na našom území (zákonný článok XXXI/1894 o manželskom práve) používal pojmy choromyseľnosť a taká hluchonemosť, v ktorej sa (osoba) ani znakmi dorozumieť nemôže. Ďalšia rodinnoprávna kodifikácia, zákon o rodinnom práve č. 265/1949 Zb., používala pojem duševná porucha a nedostatočný duševný vývin. Od roku 1963 sa pojmoslovie rodinnoprávneho predpisu (zákon o rodine č. 94/1963 Zb.) ustálilo na najširšom pojme duševná porucha, ktorý zahŕňa duševné choroby aj iné odchýlky, ktorých príčiny a presne stanovený typický vývoj nie sú definované.

V staršom období neboli rozdiely v mentálnej úrovni obyvateľstva natoľko viditeľné ako od 19. storočia, kedy došlo k vzdelanostnej revolúcii. Napriek tomu sa aj do tohto obdobia venovali štúdiu duševných porúch mnohí lekári aj filozofi. Napr. perzský filozof a lekár Avicenna (10. až 11. storočie) vo svojom diele Kánon medicíny, v kapitole o neurologických a psychiatrických poruchách, hovoril o spôsobe predchádzania a liečbe depresie zmenou životného štýlu, prírodnými liekmi (bylinkami, ovocím) a sugesciou. Zdôrazňoval potrebu zveľaďovania šťastia (najmä na základe sociálnych väzieb), využívania aromaterapie či muzikoterapie.

Viac než lekári, ktorých bol nízky počet, však ovplyvňovali zaobchádzanie s osobami s duševnou poruchou do 19. storočia kňazi. Kňazi v prvom rade rozhodli, či osoba trpí duševnou poruchou alebo nie, či je posadnutá démonmi a v prípade, ak je všeobecne nebezpečná, o jej umiestnení v chudobinci, väznici, trestnici, sociálnom zariadení, zariadení pre nevyliečiteľné chorých, u príbuzných v pivnici. Koniec 18. a začiatok 19. storočia priniesol v európskych dejinách humanizáciu detenčného prístupu k osobám s duševnou poruchou, a to najmä vďaka osobnostiam ako Francúz Philippe Pinel, Brit William Tuke či Talian Vincenzo Chiarugi. Pinel považoval duševnú poruchu za dôsledok vystavenia sociálnemu a psychologickému stresu a do istej miery dedičnosti a duševných zranení. Zdôrazňoval terapiu založenú na blízkom a priateľskom kontakte s pacientom, diskusii a programe vyplnenom zmysluplnými aktivitami. Chiarugi bol primárom nemocnice vo Florencii, kde presadzoval humánny prístup k liečbe pacientov. Nemenej dôležitým medzníkom 19. storočia bola klasifikácia duševných porúch nemeckým psychiatrom Emilom Kraepelinom v roku 1883. Za priekopníkov modernej psychiatrie v Uhorsku (ktorého súčasťou bolo územie Slovenska do roku 1918) sa považovali napr. František Schwartzer (1818-1889), Július Niedermann (1839-1910) či Karol Laufenauer (1848-1901). Osobitne významné aktivity Schwartzera spočívali v štátom hradených pobytoch v Nemecku, Belgicku, Anglicku a Francúzsku, kde študoval fungovanie nemocníc pre duševne chorých pacientov a následné založenie prvej takejto súkromnej nemocnice v meste Vác v roku 1850, kde Schwartzer nedovoľoval používanie donucovacích prostriedkov.

Duševné poruchy v právnom kontexte

Pojmoslovie v domácom právnom poriadku reflektovalo vývoj na európskej úrovni, kde Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) používal pojem „duševne chorá osoba“ a Európsky súd pre ľudské práva pojmy „mentálne hendikepovaný“, „duševná choroba“ a následne „duševná porucha“. V relatívne nedávnom a významnom prípade Alajos Kiss proti Maďarsku (2010) sa pojmoslovie ustálilo dokonca na „duševnej nespôsobilosti“ (disability) a tento pojem používa aj Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.

Od júla 2016 nie je podľa slovenského právneho poriadku už možné pozbaviť osobu spôsobilosti na právne úkony. Možné je len obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, a to podľa § 231 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku v z. n. p. V súvislosti s touto zmenou, nedošlo k zmene formulácie v hmotnoprávnych predpisoch, a tak aj v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) máme stále zmienku o pozbavení spôsobilosti na právne úkony ako o prekážke platnosti manželstva, keďže rozhodnutia o pozbavení spôsobilosti na právne úkony pred rokom 2016 neboli pretransformované na rozhodnutia obmedzujúce spôsobilosť. Prekážkou platnosti manželstva je tak v súčasnosti podľa § 12 zákona o rodine pozbavenie spôsobilosti na právne úkony pre neprechodnú duševnú poruchu u osôb, ktoré boli spôsobilosti pozbavené pred 1. januárom 2016. Definícia „duševnej nespôsobilosti“ v slovenskom právnom poriadku chýba. O zákaze diskriminácie z dôvodu zdravotného postihnutia sa zmieňuje zákon č. 365/2004 Z. z.

Klasifikácia duševných porúch

Ide o právne pomenovanie medicínskeho pojmu duševná porucha chápaného v súlade s medzinárodne akceptovanými štandardmi, v Európe najmä ICD-10 medzivládnej organizácie WHO. Obsahom sú "organické duševné poruchy vrátane symptomatických (mozgová dysfunkcia, napr. demencia, amnézia či delírium a i. v dôsledku choroby, úrazu alebo iného poškodenia mozgu), poruchy psychiky správania zapríčinené užívaním psychoaktívnych látok, schizofrénia a schizotypové poruchy, ako aj poruchy s bludmi, afektívne poruchy (depresia, mánia), neurotické a stresom podmienené, ako aj somatoformné poruchy (napr. fóbicko-anxiózne, obsesívno-kompulzívne, hypochondria a i.), poruchy správania spojené s telesnými poruchami a faktormi (napr. poruchy prijímania potravy, neorganické poruchy spánku či sexuálnej dysfunkcie a i.), poruchy osobnosti a správania dospelých (napr. patologické hráčstvo, pyrománia, kleptománia, poruchy sexuálneho zamerania ako pedofília či fetišizmus a i.), duševná zaostalosť - mentálna retardácia, poruchy psychického vývinu (napr. autizmus a i.), poruchy správania a emotivity so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania (napríklad hyperkinetická porucha).

WHO v júni 2018 rozhodla o potrebe poopraviť štandard medzinárodnej klasifikácie chorôb, pričom nový manuál má byť účinný od roku 2022 (ICD-11). Z hľadiska duševných porúch bolo dôležité rozhodnutie ohľadom transsexualizmu, ktorý je v súčasnosti klasifikovaný ako duševná porucha, ale v novom výpočte mentálnych porúch chýba. Dôvodom má byť odstránenie bariér, zabránenie stigmatizácii a prístupu zrovnateľnému k homosexualite v minulosti (v ICD-10 do roku 1992), a to, že bola považovaná za „liečiteľnú a vyliečiteľnú.“ Transsexualizmus nemá byť však, na rozdiel od homosexuality, vyňatý z celkového zoznamu chorôb, pretože by to spôsobilo problémy s výskumom, poistením, a teda preplácaním najčastejšie hormonálnej liečby. O jeho kategorizácii v rámci medzinárodnej klasifikácie sa však vedú diskusie. Naopak, do zoznamu má byť pridaná napr. závislosť od hrania videohier a digitálnych hier.

V oblasti klasifikácie duševných porúch došlo v priebehu posledných rokov minulého storočia k zásadným zmenám. Pôvodné, nozologické klasifikácie, v rámci ktorých sa duševné poruchy zatrieďovali na základe predpokladanej etiológie do troch nozologických okruhov (psychoreaktívne, endogénne a organické duševné poruchy), nahradili klasifikácie ateoretické, v ktorých sa duševné poruchy triedia len na základe podobnosti klinického obrazu a priebehu. V Európe je od r. 1992 v platnosti Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb, 10. verzia (MKCH-10, 1992), ktorú koncepčne pripravila a vydala Svetová zdravotnícka organizácia (20). Na americkom kontinente je v platnosti od r. 1994 klasifikácia duševných porúch DSM-IV (Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders, 4th ed.) - klasifikácia Americkej psychiatrickej asociácie (4). Sú to klasifikácie kategoriálne, prísne empirické, ktoré v rámci svojho metodologického programu kladú dôraz na opis pozorovaných fenoménov cestou operačných kritérií (17).

Obe klasifikácie sa v princípe triedenia psychických porúch zhodujú. Sú ateoretické, to znamená, nevychádzajú z definície choroby, ale len z opisu vonkajších prejavov. Pre jednotlivé diagnostické kategórie sú stanovené špecifické potvrdzujúce a vylučujúce kritériá. Vymedzenie samostatných diagnostických kategórií je v súlade s koncepčnými prácami Robinsa a Guzeho (1970), ktorí stanovili podmienky validizácie a zaradenia určitého syndrómu do diagnostického systému. Stratégie nových klasifikácií sa zameriavajú hlavne na určovanie čo najväčšieho počtu deskriptívnych informácií u jedného pacienta a explicitne vyžadujú zaznamenávať všetky diagnostické jednotky, pre ktoré sú splnené kritériá. Cieľom uvedenej stratégie je zaregistrovať maximálne množstvo informácií potrebných k porozumeniu komplexnosti klinických manifestácií duševných porúch (9). Dôsledkom je nový fenomén - multiplicita psychiatrických diagnóz alebo tzv. komorbidita.

Organické duševné poruchy podľa MKCH-10

Organický psychosyndróm, novšie označovaný ako prefrontálny syndróm, je súbor psychických porúch vznikajúcich z organických príčin. To znamená, že príčinou porúch psychiky sú poškodenia mozgu alebo poruchy jeho funkcie. F00 - F09: ORGANICKÉ DUŠEVNÉ PORUCHY VRÁTANE SYMPTOMATICKÝCH patria do V. kapitoly Medzinárodnej klasifikácie chorôb.

Organické duševné poruchy zahŕňajú celú škálu duševných porúch zoskupených na základe spoločnej dokázateľnej príčiny, ktorá je v chorobe, úraze alebo inom poškodení mozgu vedúcom k mozgovej dysfunkcii. Pri mnohých organických duševných poruchách (ODP) sú príznaky rovnaké alebo podobné ako u psychiatrických ochorení. Diagnostika ODP preto spočíva v základnom predpoklade, že organické ochorenie priamo či nepriamo ovplyvňuje jednu či viac funkcií mozgu.

Demencia (F00 - F03): Je syndróm zapríčinený chorobou mozgu, zvyčajne chronickou alebo progresívnou, pri ktorom sa zhoršujú viaceré vyššie kôrové funkcie vrátane pamäte, myslenia, orientácie, chápania, rátania, kapacity učenia, jazyka a úsudku. Vedomie nie je zastreté. Poznávacie poruchy zvyčajne sprevádzajú, niekedy aj predchádzajú zhoršenie ovládania emócií, spoločenského správania a motivácie. Tento syndróm sa zjavuje pri Alzheimerovej chorobe, pri cerebrovaskulárnej chorobe a pri iných chorobách, ktoré prvotne alebo druhotne postihujú mozog.

• F00.0* - Demencia pri Alzheimerovej chorobe so skorým začiatkom (G30.0†) - demencia pri Alzheimerovej chorobe so vznikom pred 65. rokom veku. Alzheimerova choroba, 2. typu.
• F00.1* - Demencia pri Alzheimerovej chorobe s neskorým začiatkom (G30.1†) - demencia pri Alzheimerovej chorobe so začiatkom po 65. roku veku. Alzheimerova choroba, 1. typu.
• Cievna demencia je dôsledkom infarktovania mozgu zavineného vaskulárnou chorobou vrátane hypertenznej cerebrovaskulárnej choroby. Infarkty sú zvyčajne malé, ale majú kumulatívny účinok.
• F01.0 - Vaskulárna demencia s akútnym začiatkom - zvyčajne sa vyvíja rýchlo po sérii porážok či už na podklade mozgovej trombózy, embólie alebo krvácania.
• F01.2 - Subkortikálna vaskulárna demencia - zahŕňa prípady s anamnézou hypertenzie a ohniskami ischemického rozrušenia v hĺbkovej bielej hmote mozgových hemisfér.
• F02.1* - Demencia pri Creuzfeldovej-Jakobovej chorobe (A81.0†) - progresívna demencia s rozsiahlymi neurologickými príznakmi v dôsledku špecifických neuropatologických zmien, ktorých predpokladanou príčinou je prenosný pôvodca. Vzniká prevažne v strednom alebo vyššom veku, ale môže sa vyskytnúť kedykoľvek v dospelosti.
• F02.2* - Demencia pri Huntingtonovej chorobe (G10†) - demencia vzniká ako súčasť rozsiahlej degenerácie mozgu. Choroba sa prenáša jediným autozmálne dominantným génom. Príznaky sa typicky zjavujú v tretej a štvrtej dekáde.
• F02.3* - Demencia pri Parkinsonovej chorobe (G20†) - demencia vznikajúca v priebehu rozvinutej Parkinsonovej choroby.

Syndróm nápadného zhoršenia novopamäte aj staropamäte so zachovaním bezprostredného rozpamätania; znížená schopnosť naučiť sa novú látku a dezorientovanosť v čase. Výraznou črtou môže byť konfabulácia, ale vnímanie a iné poznávacie funkcie vrátane intelektu sú zvyčajne nedotknuté.

Etiologicky nešpecifikovaný organický mozgový syndróm charakterizovaný súbežnými poruchami vedomia a pozornosti, vnímania, myslenia, pamäte, psychomotoriky, emócií a spánkového rytmu.

• F06.0 - Organická halucinóza - porucha s pretrvávajúcimi alebo vracajúcimi sa halucináciami, zvyčajne zrakovými alebo sluchovými, ktoré vznikajú pri jasnom vedomí a subjekt k nim môže ale nemusí byť kritický.
• F06.1 - Organická katatónna porucha - porucha so zníženou (stupor) alebo zvýšenou (vzrušenie) psychomotorickou aktivitou spojenou s katatónnymi príznakmi.
• F06.2 - Organická porucha s bludmi (podobná schizofrénii) - porucha, pri ktorej v klinickom obraze dominujú pretrvávajúce alebo vracajúce sa bludy. Bludy môžu byť sprevádzané halucináciami.
• F06.3 - Organické poruchy nálady (afektívne) - poruchy charakterizované zmenou nálady alebo afektivity, zvyčajne sprevádzané zmenou celkovej úrovne aktivity, či už depresívnou, hypomanickou, manickou alebo bipolárnou.
• F06.4 - Organická úzkostná porucha - porucha s charakteristickými znakmi generalizovaného stavu úzkosti (F41.1), panickej poruchy (F41.0) alebo kombinácie oboch.
• F06.6 - Emočná labilita (asténia) na organickom podklade - porucha charakterizovaná emočnou inkontinenciou alebo labilitou, zvýšenou unaviteľnosťou a škálou nepríjemných telesných pocitov (napr. ošiaľom) a bolestí.
• F06.7 - Ľahké poruchy poznávania - poruchu charakterizuje zhoršenie pamäti, ťažkosti pri učení a znížená schopnosť sústredenia na určitú úlohu po dlhší čas. Pri pokusoch o psychický výkon sa často pociťuje duševná vyčerpanosť, učenie nového sa subjektívne prežíva ako namáhavé, aj keď objektívne úspešné. Žiaden z uvedených príznakov je nie taký závažný, aby oprávňoval na diagnózu demencie (F00 - F03) alebo delíria (F05.-). Táto diagnóza by sa mala stanovovať len v spojitosti so špecifikovanou somatickou chorobou; nemala by sa používať pri ktorejkoľvek psychickej poruche alebo poruche správania zatriedenej pod F10 - F99. Porucha môže predchádzať, sprevádzať alebo nasledovať najrozličnejšie infekčné a somatické choroby, cerebrálne a systémové, ale priamy dôkaz mozgového postihnutia nebýva nevyhnutne prítomný.
• F07.0 - Porucha osobnosti organického pôvodu - poruchu charakterizujú významné zmeny premorbídnych návykových vzorov správania príslušnej osoby vrátane prejavov emócií, potrieb a impulzov.
• F07.1 - Postencefalitický syndróm - reziduálna nešpecifická a variabilná zmena správania po zotavení z vírusovej alebo bakteriálnej encefalitídy.

Komorbidita duševných porúch

Koncepcia komorbidity nemá v medicíne dlhú históriu. V psychiatrii na problém komorbidity prvý upozornil v r. 1970 Feinstein, v ďalšom období sa stala dôležitou oblasťou psychiatrického výskumu (7). Mnohé epidemiologické štúdie používajú termín komorbidita s cieľom označiť diagnostické kategórie, ktoré sa prekrývajú, neberúc do úvahy žiadne špeciálne klinické a nozologické aspekty. Napriek tomu, že sa termín frekventovane používa nielen v psychiatrii, ale v celej medicíne, nie je jednotne a jasne definovaný. V odbornej medicínskej literatúre sa možno stretnúť s viacerými definíciami komorbidity. Podľa Feinsteina sa termínom komorbidita označuje akákoľvek ďalšia odlišná klinická entita, jestvujúca simultánne alebo sa vyskytujúca longitudinálne v priebehu choroby, ktorá je z hľadiska skúmania v centre záujmu (7). Najčastejšie sa používa definícia Burkeho a spolupracovníkov: komorbidita znamená prítomnosť viac ako jednej špecifickej poruchy u toho istého jedinca počas danej časovej jednotky (28).

Koncept komorbidity má dopad teoretický aj praktický. Teoretický dopad súvisí so snahami opísať mechanizmus komorbidity a vysvetliť vzájomné vzťahy medzi uvažovanými komorbidnými poruchami. V tejto súvislosti boli už v 70. rokoch minulého storočia formulované viaceré modely komorbidity: Patogenetická komorbidita označuje prípady, keď určitá choroba vedie k poruchám, ktoré sú etiologicky spriahnuté. Diagnostická komorbidita znamená koexistenciu dvoch etiologicky odlišných jednotiek (syndrómov).

Od začiatku 80. rokov a ďalej v 90. rokoch minulého storočia prebehli vedecky vypracované prierezové aj prospektívne epidemiologické štúdie. Priniesli jednoznačné poznatky o tom, že nárast komorbidity duševných porúch je signifikantný. Na vyhodnotenie 12 - mesačnej prevalencie a komorbidity duševných porúch bola zameraná epidemiologická štúdia NCS (National Comorbidity Survey), ktorá sa realizovala v celom štáte USA. Na hodnotenie duševných porúch sa použili diagnostické kritériá klasifikácie DSM-IV a inštrument CIDI (Composite International Diagnostic Interview). Do štúdie bolo zahrnutých vyše 8000 respondentov vo veku 18 až 55 rokov. Výsledky NCS ukázali, že výskyt súčasne prebiehajúcich psychických porúch je podstatne častejší, ako by sa dalo očakávať podľa ich celoživotných prevalencií. Celoživotná prevalencia veľkej depresie napríklad je 17,1 %, prevalencia úzkostných porúch 24,9 %, súčasný výskyt oboch porúch (komorbidita) je viac ako 60 %. Údaje z prieskumov komorbidity na Slovensku sú v súlade so zisteniami zahraničných štúdií. Výsledky epidemiologického prieskumu depresie na Slovensku potvrdili, že vzťah iných psychických ochorení k depresii je signifikantný (13). Epidemiologické štúdie preukázali, že v niektorých prípadoch je komorbidita špecifickým prejavom určitého typu porúch, t.j. nedá sa vysvetliť ako náhoda (napr. depresie a úzkostné poruchy, poruchy osobnosti a závislosti, depresie a závislosti). Tieto výsledky otvárajú otázku o význame a potenciálnych klinických, etiologických, patogenetických a terapeutických konzekvenciách komorbidity. Na druhej strane neprekvapuje, že niektoré výsledky epidemiologických štúdií (napr. komorbidita viac ako troch duševných porúch) vyvolávajú aj iné naliehavé otázky, napr. prečo je komorbidita v ostatných dvoch desaťročiach omnoho častejšia ako v predchádzajúcom období, prečo je komorbidita pri niektorých psychických poruchách extrémne vysoká?

V súvislosti s týmito otázkami sa v odbornej literatúre zjavujú polemické príspevky, v ktorých sa diskutuje o ďalších typoch komorbidity, ktoré sa môžu podieľať na narastajúcej prevalencii komorbidity v psychiatrii. Úvahy o tom, či sú komorbidné psychické poruchy skutočne etiologicky samostatné jednotky, alebo sú len komponentmi jednej psychickej poruchy, sú špekulatívne. Zatiaľ nemáme o prebiehajúcich etiopatogenetických procesoch psychických porúch k dispozícii dostatok informácií, aby sme tieto súvislosti mohli spoľahlivo posúdiť.

Mnohí autori sa domnievajú, že koncept komorbidity v psychiatrii naráža na problémy hlavne v súvislosti s tradičným nozologickým myslením na jednej strane a novými klasifikáciami duševných porúch na strane druhej (18, 19, 22). Kritické analýzy psychiatrickej komorbidity vyústili do konštatovania, že psychiatrická komorbidita nepredstavuje „optimálnu“ komorbiditu, ale je artefaktom, ktorý vznikol „rozštiepením“ niektorých tradičných nozologických chorobných jednotiek na separátne diagnostické kategórie, čím došlo k „proliferácii“ nových diagnóz (19, 25, 26). Napríklad pôvodná nozologická jednotka klasifikácie MKCH-9 fobická neuróza sa v klasifikácii MKCH-10 rozčlenila na 4 diagnostické kategórie: špecifické fóbie, sociálna fóbia, agorafóbia a separačná anxieta.

Tradičný nozologický klasifikačný systém vychádzal z vedeckej paradigmy, podľa ktorej možno duševné poruchy zatriediť do troch hierarchicky usporiadaných nozologických okruhov - organické (somatogénne), endogénne a psychoreaktívne poruchy. Takéto poňatie psychických porúch bolo známe ako „medicínsky model“ a využívalo sa až do vzniku nových, už spomenutých klasifikácií. Podľa nozologického modelu sa chorobný stav (syndróm) pri jednotlivých nozologických jednotkách manifestuje svojím špecifickým spôsobom a cieľom diagnostiky je jeho špecifické znaky identifikovať. V klinickom obraze organických duševných porúch sa môžu vyskytnúť rovnako príznaky endogénnych, ako aj reaktívnych porúch, v klinickom obraze schizofrénie sa môžu manifestovať súčasne afektívne alebo neurotické syndrómy. Tento model zodpovedá klinickej skúsenosti, ktorú rozpracovali evolucionisticky orientovaní psychiatri, ktorí presadzovali predstavu hierarchického usporiadania psychopatologických syndrómov podľa stupňa narušenia duševných funkcií.

Organický psychosyndróm: Príčiny, príznaky a diagnostika

Príčina organického psychosyndrómu

Príčinou vzniku organického psychosyndrómu sú rôzne faktory, ktoré vedú k poškodeniu alebo dysfunkcii mozgu. Patria sem úrazy hlavy, infekcie ako meningitída (zápal mozgových blán) alebo encefalitída (zápal mozgu), mozgové nádory, ischemické mozgové príhody, krvácanie do mozgu, neurodegeneratívne ochorenia, napríklad Alzheimerova choroba a Parkinsonova choroba, intoxikácie alkoholom, drogami, liekmi alebo toxickými látkami.

Príznaky organického psychosyndrómu

• zhoršenie krátkodobej alebo dlhodobej pamäti
• znížená schopnosť sústrediť sa
• strata záujmu o bežné aktivity
• impulzívne správanie
• depresia, úzkosť, podráždenosť
• emocionálna nestabilita
• zmeny v sociálnych vzťahoch
• halucinácie a ilúzie
• zmätenosť a dezorientácia
• poruchy reči
• zhoršená koordinácia pohybov
• nespavosť alebo nadmerná spavosť

Diagnostika

Diagnostika vyžaduje podrobnú anamnézu so zisťovaním predchádzajúcich ochorení, úrazov alebo expozície toxickým látkam, ktoré by mohli poškodiť mozog. Nasleduje neurologické vyšetrenie a psychologické testovanie na hodnotenie pamäti, myslenia, správania a emocionálneho stavu pacienta. Na potvrdenie diagnózy sa využívajú zobrazovacie metódy, ako je CT alebo MRI (magnetická rezonancia) mozgu, ktoré dokážu odhaliť štrukturálne zmeny v mozgu.

Pri diagnostike ODP sa používajú rôzne vyšetrovacie metódy, napr.:

• klinické psychiatrické vyšetrenie,
• neurologické vyšetrenie,
• neuropsychologické testy,
• funkčná diagnostika, napr. elektroencefalografia (EEG),
• rôzne zobrazovacie metódy, ako je napr. výpočtová tomografia (CT), magnetická rezonancia (MRI) alebo jednofotónová emisná výpočtová tomografia (SPECT),
• elektrokardiografia (EKG),
• laboratórne vyšetrenie.

Fázy spracovania diagnózy a liečba

Rovnako ako v prípade mnohých ďalších diagnóz, musia osoby postihnuté ODP túto diagnózu najprv „spracovať“. Väčšina ľudí s čerstvo diagnostikovanou ODP najprv prejde fázou šoku, následne zúfalstva, a až potom sa pokúša novú situáciu zvládnuť. Ak poškodenie mozgu trvá dlhšie, človek môže mať najprv snahu problém vytlačiť; v závislosti na type osobnosti potom postihnutý môže vykazovať buď akceptáciu (prijatie súčasného stavu, v tomto prípade diagnózy ODP) alebo naučenú bezmocnosť (človek upadá do stavu bezmocnosti a demotivácie). Týmito fázami vyrovnávania sa s chorobou môžu prechádzať aj príbuzní postihnutého. Organické duševné poruchy (zvlášť potom demencia) majú medzi ľuďmi často veľmi zlú povesť. Mozog je však do značnej miery schopný regenerácie a v mnohých prípadoch možno postihnutým ponúknuť účinnú podporu.

Liečba

Liečba organickej duševnej poruchy sa odvíja od jej príčin a príznakov. Ak je možné identifikovať a liečiť konkrétnu príčinu psychosyndrómu (napríklad infekciu, nádor alebo metabolickú poruchu), zameriava sa terapia najprv na ňu. Súčasťou liečby sú lieky stabilizujúce náladu, zlepšujúce pamäť, koncentráciu a zmierňujúce psychotické symptómy. V závislosti na základnom ochorení môžu byť uplatňované rôzne liečebné metódy, od liekov cez operácie až po fyzioterapiu, psychoterapiu a ďalšie opatrenia (napr. rehabilitácie). Úplne zásadné je pritom postihnutého aktivizovať, konkrétne napr. dbať na plánovanie a dodržiavanie štruktúry dňa. Postihnutý by mal mať možnosť žiť čo možná najsamostatnejšie. Osvedčilo sa aj poradenstvo pre rodinných príslušníkov (napr. ohľadom poskytovania starostlivosti, napríklad aj v rámci svojpomocných skupín), ktorí sa často musia vyrovnávať s veľmi náročnými situáciami (vrátane sociálno-právnych otázok a pod.).

Predtým sa predpokladalo, že poškodenie mozgu je úplne nevratné. Niektoré nedávne štúdie však priniesli výsledky, ktoré nám dávajú dôvod k miernemu optimizmu. Nervové tkanivo je totiž schopné do určitej miery regenerovať a mozog dokáže poškodenie do určitej miery kompenzovať.

Na koho sa obrátiť?

Prvým kontaktným miestom pre psychické alebo neurologické prejavy s možnými organickými príčinami sú obvodní lekári a psychiatri, prípadne neurológovia. V akútnych prípadoch (napr. náhle zhoršenie stavu vedomia, epileptické záchvaty) je potrebné vyhľadať urgentnú lekársku pomoc.

tags: #organicke #mentalne #poruchy