Výkon funkcie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je spojený so značnou mierou rizika a zodpovednosti, ktorú Obchodný zákonník striktne upravuje. Zodpovednosť konateľa je založená na objektívnom princípe, čo znamená, že za škodu zodpovedá bez ohľadu na zavinenie. Zákon pritom výslovne vyžaduje, aby konatelia vykonávali svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Pochopenie týchto fiduciárnych povinností a pravidla obráteného dôkazného bremena je kľúčové pre ochranu Vášho majetku a zabezpečenie právnej istoty v turbulentnom podnikateľskom prostredí.
Konanie štatutárneho orgánu je konanie priamo spoločnosti a práve preto je postavenie štatutárneho orgánu významné nielen v oblasti obchodného vedenia spoločnosti, ale aj z hľadiska vstupovania spoločnosti do právnych vzťahov s ďalšími osobami. Podľa Obchodného zákonníka a aj podľa V. princípu Kódexu správy a riadenia spoločností na Slovensku, ktorý vydala Stredoeurópska asociácia správy a riadenia spoločností CECGA v roku 2008, členovia štatutárneho orgánu sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov.
Povinnosti konateľa
1. Povinnosť odbornej starostlivosti (Duty of Care)
Táto požiadavka má objektívny charakter. Konateľ nemusí byť odborník vo všetkých oblastiach (napr. právnik, ekonóm, účtovník), ale musí byť profesionálom v riadení spoločnosti. Ak nejaká oblasť prekračuje jeho vedomosti, je povinný zabezpečiť si poradenstvo od kvalifikovanej tretej osoby (napr. konzultanta, advokáta, daňového poradcu). Konateľ je povinný zaobstarať si a zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia.
Odborná starostlivosť nie je definovaná v Obchodnom zákonníku, ale v zásade ide o pojem, ktorý má v práve obchodných spoločností zásadný význam pre výkon profesionálneho riadenia spoločností, ktorý zahŕňa vytvorenie takého toku informácií, v rámci ktorého budú členovia štatutárneho orgánu schopní rozhodovať za spoločnosť, teda pri správe cudzieho majetku na základe dostupných a odborných vedomostí.
Z pohľadu judikatúry je pre pojem odborná príznačná skutočnosť, že jadro výkonu funkcie štatutárneho orgánu spočíva v správe cudzieho majetku a preto si tento výkon funkcie vyžaduje skúsenosti resp. vedomosti minimálne v rozsahu, aby bol člen štatutárneho orgánu rozpoznať potrebnú odbornú pomoc.
Pojem odbornej starostlivosti vychádza z právnej úpravy mandátnej zmluvy, podľa ktorej je mandatár povinný postupovať pri zariaďovaní záležitosti mandanta s odbornou starostlivosťou. Z povahy veci je jasné, že nepôjde o bežnú či priemernú starostlivosť konateľa. Naopak, konateľ je povinný pri plnení svojej funkcie využívať svoje odborné znalosti, prípadne, ak takými znalosťami sám nedisponuje, poveriť na výkon činnosti inú osobu. V takomto prípade je konateľ povinný zachovať predpoklad odbornej starostlivosti pri výbere kvalifikovanej osoby.
Odborná starostlivosť je kritérium objektívnej povahy, bez ohľadu na osobnostné predpoklady či zručnosti konateľa. Kritérium odbornej starostlivosti totiž vyjadruje určitú abstraktnú mieru pre očakávané konanie povinnej osoby. Tento štandard konania sa nemení v závislosti od vlastností osoby, ktorá zastáva funkciu konateľa. Osobitné kvalifikačné predpoklady, dosiahnutý stupeň vzdelania, zručnosti či skúsenosti konateľa, by v prípade dokazovania v súdnom spore, či konateľ konal s odbornou starostlivosťou alebo nie, boli irelevantné.
V Zásade aj v Čechách aj na Slovensku môžeme povedať, že súdy pod pojmami péče řádného hospodáře alebo odborná starostlivosť akcentujú riadny a zodpovedný výkon funkcie členov štatutárneho orgánu. Zásadne pri správe cudzieho majetku musí byť starostlivosť o majetok spoločnosti taká, ako starostlivosť o vlastný majetok.
Vzhľadom na rizikovosť povahy takýchto podnikateľských rozhodnutí v obchodnom styku, nie je vylúčené, že konaním konateľa vznikne obchodnej spoločnosti škoda.
2. Povinnosť lojality (Duty of Loyalty)
Konatelia nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Súčasťou lojality je aj povinnosť mlčanlivosti o dôverných informáciách, ktorých prezradenie by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu.
Vykonávanie pôsobnosti so záujmami všetkých spoločníkov a spoločnosti, neuprednostňovať vlastné záujmy, záujmy niektorých spoločníkov alebo tretích osôb (tzv. povinnosť lojality).
Konanie v záujme spoločnosti je vyjadrením prvku lojality konateľa voči spoločnosti. Zákonná úprava zmierňuje striktnosť zodpovednosti konateľa za škodu pri zásade lojality tým, že postačuje aspoň konateľova dobrá viera, že koná v záujme spoločnosti.
Zodpovednosť konateľa za škodu
Ak spoločnosti vznikne škoda porušením povinností konateľa, je konateľ povinný ju spoločne a nerozdielne nahradiť. Kľúčovým prvkom v sporoch o náhradu škody je obrátené dôkazné bremeno. Konateľ sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.
Za konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou môže byť považované napríklad poskytnutie pôžičky bez dostatočného zabezpečenia, alebo predčasné ukončenie zmluvy bez preukázania nutnosti takéhoto postupu.
V prípade zodpovednosti štatutárneho orgánu za škodu, ktorú spôsobil štatutárny orgán obchodnej spoločnosti pri výkone svojej funkcie, hovoríme o internej zodpovednosti. Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti konateľa za škodu je porušenie povinnosti konateľa. Zákon nevymedzuje taxatívne, o aké povinnosti konateľa ide. Ustanovenie § 135a ods. 2 OBZ len príkladmo uvádza povinnosti, pri porušení ktorých konateľ zodpovedá spoločnosti za škodu.
Navyše, táto zodpovednosť za škodu je koncipovaná na základe objektívnej zodpovednosti konateľa. To znamená, že pri porušení povinnosti konateľa sa nevyžaduje jeho zavinenie. Ide teda o zodpovednosť konateľa za výsledok činnosti, nie za činnosť samotnú.
Na druhej strane, zákon umožňuje konateľovi zbaviť sa jeho zodpovednosti za škodu preukázaním tzv. Pravidla podnikateľského úsudku (Business Judgement Rule). Konateľ bude musieť pre zbavenie sa tejto zodpovednosti preukázať, že konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.
To znamená, že konateľ musí pri podnikateľskom rozhodnutí konať s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti, inak zodpovedá za škodu, ktorá obchodnej spoločnosti z takéhoto rozhodnutia vzišla, a to bez možnosti liberácie. Ustanovenie § 135a OBZ totižto upravuje liberačné dôvody pri vzniku internej zodpovednosti konateľa za škodu osobitne od všeobecných liberačných dôvodov zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 374 OBZ.
Dobrá viera je definovaná ako „nezavinená nevedomosť o právnych nedostatkoch určitého právneho stavu“ a ide v zásade o objektivizovaný stav nevedomosti konajúcej osoby. Zo zákonného znenia § 135a ods. 2 OBZ vyplýva, že konateľ sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že postupoval s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti.
Hoci je dobrá viera psychickou kategóriou, aj napriek tomu je nutné dobrú vieru konateľa hodnotiť vždy objektívne, a nielen zo subjektívneho hľadiska či osobného presvedčenia konateľa. Dobrú vieru je nutné rozlišovať od zavinenia, ktoré je subjektívnou kategóriou, a ktoré vyjadruje subjektívny vzťah konajúceho subjektu k výsledku jeho správania. V zásade je možné konštatovať, že v dobrej viere nekonal konateľ, ktorý rozpoznal, s ohľadom na všetky relevantné skutočnosti mal vedieť rozpoznať alebo mohol vedieť rozpoznať, že dochádza k porušeniu záujmov spoločnosti. Dobrá viera zaniká vtedy, keď sa konateľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že koná v záujme obchodnej spoločnosti.
Právne rámce a princípy
Konateľ spoločnosti nielenže koná priamo v mene spoločnosti s ručením obmedzeným, ale do jeho pôsobnosti patrí v zmysle § 134 OBZ taktiež rozhodovanie o jej obchodnom vedení. Konateľ teda nielenže koná v mene spoločnosti navonok, ale medzi jeho oprávnenia patrí aj riadenie každodennej podnikateľskej činnosti spoločnosti či jej obchodné rozhodnutia. Aj podnikateľské rozhodnutia konateľa v mene spoločnosti je možné subsumovať pod obchodné vedenie spoločnosti.
Rekodifikácia povinnosť konať „s péčí řádného hospodáře“ preberá tento pojem ako základný štandard vykonávania pôsobnosti členov štatutárneho orgánu. Nóvum je reakcia na už väčšinu jurisdikcii v Európe, keď sa do českej legislatívy inkorporovalo tzv. Pravidlo podnikateľského úsudku.
Pravidlo podnikateľského úsudku vychádza zo základnej koncepcie, že pre riadne fungovanie spoločnosti je síce nevyhnutné, aby členovia štatutárneho orgánu niesli zodpovednosť za porušenie svojich povinností, ale nie je možné, aby riziko neúspechu v obchode niesli členovia štatutárnych orgánov. Pravidlo Bussiness Judgement Rule je dieťaťom judikatúry štátu Delaware v USA a vychádza z koncepcie tzv. trojprvkové testu odbornej starostlivosti štatutárnych orgánov: (i) môže sa rozumne predpokladať, že štatutárny orgán jedná informovane na základe dostupných informácií, (ii) jednanie v dobrej viere a (iii) racionálne sa odôvodní záujem spoločnosti.
Charakteristickým znakom podnikania každého podnikateľa je tzv. podnikateľské riziko. Už zo znenia zákonnej úpravy podnikania je totiž evidentné, že ide o činnosť, s ktorou je späté určité riziko, keďže generická definícia podnikania podľa § 2 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Podnikateľ, v tomto prípade spoločnosť s ručením obmedzeným, musí v obchodnom styku čeliť aj situáciám, kedy nie je možné vopred jednoznačne vyhodnotiť úspešnosť napr. určitej investície alebo obchodného projektu. Výsledok takejto činnosti môže byť neistý a v prípade neúspechu hrozia podnikateľovi nepriaznivé následky.
Ide v zásade o tzv. právo na omyl v podnikaní, ktoré spočíva v podnikateľskom riziku, ako atribúte podnikania, bez ktorého (rizika) nie je možný hospodársky rast. Právo na omyl vyplýva zo samotnej povahy podnikania kapitálových obchodných spoločností, ktoré umožňujú prostredníctvom obmedzeného ručenia spoločníkov, kumuláciu kapitálu za účelom realizácie kapitálovo náročnejších projektov. Nie je však prípustné, aby sa podnikateľské riziko prenášalo z obchodnej spoločnosti ako podnikateľa na jeho štatutárny orgán.
Nesprávne podnikateľské rozhodnutie teda nemusí nevyhnutne znamenať porušenie povinností konateľa a vznik zodpovednosti konateľa za škodu.
Dôkazné bremeno a ochrana konateľa
Dôkazné bremeno v súdnom spore je na konateľovi. Dôkazné bremeno vyvrátenia tejto prezumpcie je na žalobcovi, spravidla spoločníkoch, ktorí sú povinní preukazovať určité okolnosti, ktoré odôvodňujú prelomenie tejto ochrany štatutárnych orgánov pri podnikateľskom rozhodovaní.
Veľkým pozitívom pravidla podnikateľského úsudku je podľa nášho názoru to, že vytvára štatutárnym orgánom pri obchodnom vedení podniku široký priestor na rozhodovanie, čím eliminuje alibizmus či obavu z rozhodovania štatutárneho orgánu.
Aj napriek tomu, že právna úprava zodpovednosti konateľa za škodu voči obchodnej spoločnosti je pomerne striktná, keďže zakotvuje objektívnu zodpovednosť konateľa za škodu, môžeme konštatovať, že konateľ má pri rizikovom podnikateľskom rozhodnutí právo na omyl. Podnikateľské rozhodnutie konateľa však musí byť rozhodnutím v medziach odbornej starostlivosti a dobrej viery, že ide o záujem spoločnosti.
Zodpovednosť konateľa je komplexná téma, ktorá vyžaduje, aby ste si neustále zabezpečovali dostatok informácií a dbali na riadnu dokumentáciu všetkých rozhodnutí. Potrebujete nastaviť interné procesy, aby ste minimalizovali riziko osobnej zodpovednosti? Naše skúsenosti nám umožňujú dôkladne a správne nastaviť vzájomné vzťahy medzi spoločnosťou a konateľom, čím sa vyvarujete riziku neskorších súdnych sporov.
tags: #odborna #starostlivost #vyznam