Habsburgovci sú rakúsky panovnícky rod pôvodom z Alsaska. Habsburský rod patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie panovnícke rody v Európe. Členovia rodu dosadli na cisársky trón Svätej rímskej ríše, na nemecký, český, uhorský a španielsky kráľovský trón, vďaka sobášnym zväzkom i na francúzsky a portugalský trón, vládli nad veľkou časťou Európy, v Afrike a Amerike (vďaka španielskym zámorským kolóniám) aby sa napokon stali cisármi Rakúskeho cisárstva. Nenápadní a nezaujímaví Habsburgovci získali touto politikou tróny polovice Európy a začali usmerňovať a ovplyvňovať politiku celého kontinentu. V strednej Európe ich kráľovskú dynastiu založil Ferdinand I. Narodil sa pred päťsto rokmi - 10. marca 1503.
Pôvod rodu
Prvopočiatky rodu sú zahalené tajomstvom. Starí genealógovia mu dávali biblický pôvod, neskôr rímsky, iní ho spájali s franským kráľovským rodom Merovejovcov. Až v 18. storočí nastal seriózny výskum dejín rodu. František Jakub Hergott začal rod odvodzovať od alamanského vojvodu Eticha, ktorý žil v 7. storočí a pokladal ho za prapredka nielen habsburského ale i lotrinského rodu. Naproti tomu Fridolin Kopp dokazoval, že s určitosťou možno považovať za prapredka rodu istého Guntrama zv. Bohatý.
Podľa neho je isté, že predkovia rodu boli alamanského pôvodu a mali panstvá v Alsasku, Švábsku a v severnom Švajčiarsku (najmä v Aargavsku a Thurgavsku). Jeho úvahy potvrdzovali i tzv. Acta Murensia, zbierky spisov kláštora Muri z polovice 12. storočia. Na základe tohto prameňa možno habsburský rod odvodzovať od spomenutého Guntrama († 26. marec 973). Syn Guntrama Lanzelin (Kanzelin) I., aargavský gróf († asi 1007) mal početné potomstvo. Syn Lanzelina a Guntramov vnuk, klettgavský gróf Ratbod (Radebot) († asi 1045) založil v r. 1020 kláštor Muri a jeho brat Rudolf založil kláštor Ottmarsheim v Hornom Alsasku. Tretí z tejto zakladateľskej generácie Werner, štrasburský biskup († 28. október 1028), ich brat, založil na sútoku riek Aary a Reussy (v kantóne Aaragau) hradisko Habichtsburg alebo Habsburg (Jastrabí hrad), po ktorom sa potom rod pomenoval.
Radebotov vnuk Otto II. († 8. november 1111) ako prvý člen rodu začal používať prídomok gróf z Habsburgu (comes de Haubichburch). Jeho syn Werner II. († 19. august 1167) bol landgrófom v Hornom Alsasku, a tento titul prešiel na jeho syna Albrechta III. zv. Bohatý († 25. november 1199). Tomu sa v r. 1172 podarilo získať do vlastníctva majetky (v Sempachu a i.) po vymrelom rode Lenzburgovcov.
Rod ďalej pokračoval Albrechtovým synom Rudolfom (II.), zv.Starý († 10. apríl 1232), a vnukmi Albrechtom (IV.) zv. Múdry († 13. december 1239) a Rudolfom (III.) († 1249). Dvaja posledne menovaní si rozdelili zdedené majetky tak, že starší Albrecht dostal panstvá v Alsasku i v Aargavsku, mladší Rudolf, zakladateľ mladšej habsburskolaufenburskej vetvy, panstvá klettgavské a panstvo Laufenburk, Rheinfelden i niektoré ďalšie v Breisgavsku. Do majetku rodu sa ženbou Albrechta (IV.) s Heilvigou dostali i majetky bohatého rodu Kyburgovcov. Albrecht sa ako križiak zúčastnil piatej krížovej výpravy do Palestíny (v r. 1228 - 1229), na ktorej zahynul.
Jeho nástupcom a hlavou rodu sa stal jeho syn Rudolf (IV.), ktorý sa 29. septembra 1273 (ako Rudolf I.) stal rímskonemeckým kráľom a po bitke na Moravskom poli v roku 1278) s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. získal do rodovej držby rakúske krajiny. Dejiny ho poznajú ako prvého významného predstaviteľa rodu.
Rudolf ako cisár svojou sobášnou politikou veľmi prispel k rozšíreniu habsburských rodových dŕžav. Vydajom svojich dcér uzavrel príbuzenské vzťahy s poprednými kráľovstvami - českým (Guta), uhorským (Klemencia), s vojvodstvami bavorským (Matilda a Katarína) a saským (Agnesa) i s brandenburským markgrófskym rodom (Hedviga). Rudolfov syn Albrecht I. bol jeho nástupom v cisárskej hodnosti.
Druhý syn Hartman, než stačil prevziať vládu v Burgundsku, prišiel o život utopením († 21. decembra 1281). Tretí syn Rudolf (II.) († 10. máj 1290) sa zo začiatku delil so svojím starším bratom Albrechtom o cisárske krajiny, ale r. 1283 sa ich v bratov prospech vzdal. Za manželku mal dcéru českého kráľa Přemysla Otakara II. Anežku.
Albrecht I. svojím sobášom s Alžbetou (* 1262/1263, † 28. október 1313), dcérou Meinharda II. Gorického získal do dedičského užívania korutánske vojvodstvo. Z jeho početného potomstva sa významnejšie prejavili Rudolf (III.), ktorý sa v roku 1306 stal českým kráľom (ako Rudolf I.), Fridrich, ktorý sa pod menom Fridrich III. stal 19. októbra 1314 rímskym kráľom, Leopold (* 4. august 1290, † 28. február 1326), Albrecht II. zv.Múdry, Henrich (* 1299, † 3. február 1327) a Otto (* 23. júl 1301, † 26. február 1339), ktorý sa druhý raz oženil s dcérou českého kráľa Jána Luxemburského Annou (* 27. marec 1319, † 6. september 1338). Albrechtova dcéra Agnesa (* 1281, † 11. jún 1364) sa vydala sa uhorského kráľa Ondreja III., Alžbeta (* 1285, † 19. máj 1352) sa stala manželkou Fridricha IV. Lotrinského († 21. apríl 1329), Guta († 1329) Ľudovíta Oettingenského († 29. september 1346).
Albrechtovou smrťou nastali spory a snahy o delenie majetku. Až Albrecht II. Múdry po smrti svojich bratov i synovcov, pochádzajúcich z manželstva jeho brata Otta, Henricha II. a Leopolda II., spojil a rodovým zákonom (25. 3. 1344) zrovnoprávnil všetky dedičné krajiny.
Dediční rakúski arcivojvodovia
Jeho nástupcom ako hlavy rodu sa stal syn Rudolf (IV.). On prvý prijal titul rakúskeho arcivojvodu, ktorý cisár Fridrich III. v roku 1453 potvrdil. Týmto titulom sa od tohto času označujú všetci príslušníci habsburského rodu. Po jeho smrti (17. júla 1365) sa jeho bratia Albrecht (III.) a Leopold (III.) spoločne ujali vlády, ale v roku 1379 si tzv. neuburgskou zmluvou v rozpore s otcovým želaním rozdelili krajiny tak, že Albrechtovi pripadli vlastné rakúske krajiny a Leopold získal Štajersko, Korutánsko, Kransko, Tirolsko a Terst. Súčasne sa rod rozdelil na Albrechtovu a Leopoldovu vetvu.
Po Albrechtovi prevzal vládu nad rodom jeho syn Albrecht (IV.) († 14. september 1404) a po ňom vnuk Albrecht (V.), neskorší rímskonemecký cisár (ako Albrecht II.). Sobášom s jedinou dcérou cisára a českého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského Alžbetou získal pre svoj rod svätoštefanskú korunu.
Smrťou jeho syna Ladislava V. (zv. Pohrobok) 23. novembra 1457 vymrela po meči albrechtova vetva rodu.
Albrechtova dcéra Alžbeta sa vydala za poľského kráľa Kazimíra IV. Jagellonského a priviedla na svet budúceho českého a uhorského kráľa Vladislava II. Jagellonského. Leopoldova vetva pokračovala synmi Leopolda (III.) Viliamom (* 1370, † 15. júl 1406), Leopoldom (IV.) (* 1371, † 3. jún 1411), Ernestom (I.) (* 1377, † 10. jún 1424), zv. Železný a Fridrichom (IV.), zv. S prázdnym mešcom († 24. jún 1439). Ernest mal deväť detí, z ktorých najvýznamnejší boli Fridrich (V.), neskorší rímsky kráľ a rímskonemecký cisár, a Albrecht.
Sobášna politika
Za vlády Fridrichovho syna Maximiliána I. nastal nový veľký rozmach rodových dŕžav. Sobášom s Máriou Burgundskou pripravil svojmu rodu bohaté burgundské dedičstvo. Úspešnou sobášnou politikou (riadiacou sa heslom Austria felix, nube!) sa počas 14. storočia Habsburgovci dostali medzi najvýznamnejšie nemecké i európske rody.
V kontexte európskych dejín významnejšie ako otcov sobáš bolo manželstvo Maximiliánovho syna Filipa s infantkou Johannou Kastílskou a Aragónskou, dcérou Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej v roku 1496. Tým sa rod dostal na španielsky trón a otvorila sa mu cesta k ovládnutia podstatnej časti európskeho kontinentu. Po Filipovej smrti sa rod jeho synmi Karolom V. a Ferdinandom I. rozdelil v roku 1521 na dve veľké vetvy - staršiu španielsku a mladšiu rakúsku.
Španielska vetva, ktorá okrem Európy panovala i nad veľkou časťou Talianska, Belgicka, Nizozemska a rozsiahlymi zámorskými územiami pokračovala po Karolovi V. jeho synom Filipom II.a vnukom Filipom III. Vetva napokon v roku 1700 synom Filipa IV. Karolom II. vymrela po meči. Vydajom Filipovej dcéry Márie Terézie za kráľa Ľudovíta XIV. sa Habsburgovci stali príbuznými francúzskeho panovníckeho rodu Bourbonovcov, ktorý panoval nielen vo Francúzsku, ale i nad časťou Španielska, v Neapolsku a Parme.
Rakúska vetva založená Ferdinandom I. výhodným sobášom Ferdinanda s Annou Jagellonskou, dcérou uhorského kráľa Vladislava II. Jagellonského získala uhorskú kráľovskú korunu, ku ktorej v roku 1531 pribudla i koruna rímskeho kráľa a v roku 1558 i rímskonemeckého cisára, čím bola hegemónia rodu dovŕšená. Jeho bratmi boli Ferdinand, správca vedľajších rakúskych krajín (Tirolsko) a Karol, ktorý ako zakladateľ štajerskej vetvy rodu, vládol nad Štajerskom, Korutánskom, Kranskom a Goricou. Ferdinandovi potomkovia boli kvôli jeho nerovnému sobášu vylúčení z nástupníctva. Najstarší Maximiliánov syn Rudolf sa stal jeho nástupcom v rode i na trónoch.
Keďže zomrel bezdetný a ani manželstvo jeho brata Mateja neprinieslo legitímneho dediča a následníka (rovnako bez mužských potomkov ostalo i manželstvo jeho brata Albrechta (VII.) a ďalší brat Maximilián (III.) sa vzdal následníctva) stal sa nástupcom na uvoľnených trónoch syn Karola Štajerského Ferdinand, v osobe ktorého sa opäť spojili rakúske krajiny s cisárskou korunou.
Jeho mladší brat Leopold († 1632) založil tirolskú vetvu, ktorá však vymrela už jeho synmi Ferdinandom Karolom († 1662) a Žigmundom Františkom († 1665). Zo synov Ferdinanda II., Ferdinanda, sa iba traja dožili dospelosti. Najstarší z nich Ferdinand však zomrel skôr ako jeho otec a tak sa následníkom stal jeho mladší brat Leopold pôvodne sa pripravujúci na duchovnú dráhu.
Vymretie rodu
Leopoldovými synmi Jozefom a Karolom (obaja zomreli bez mužských potomkov) habsburský rod po meči vymrel. Jeho pokračovateľom v osobe Karolovej dcéry Márie Terézie (sobášom s lotrinským vojvodom Františkom Štefanom I. rod pokračoval ako habsbursko-lotrinský. Pragmatickou sankciou Karola VI. bol Márii Terézii priznaný nárok na rakúske dedičstvo. František Štefan sám pochádzal z rodu úzko spríbuzneného s Habsburgovcami. Jeho stará mama, Eleonóra Mária, manželka vojvodu Karola V. Lotrinského bola dcérou cisára Ferdinanda III.
Habsburgovci a Európa
Z habsburského (habsbursko-lotrinského) rodu pochádzalo : 18 rímskonemeckých cisárov, 4 rakúski cisári, 19 českých kráľov, 18 uhorských kráľov, 7 španielskych kráľov, 3 portugalskí králi, 1 mexický cisár, 10 veľmajstrov Rádu nemeckých rytierov, množstvo cirkevných a svetských predstaviteľov.
Európske krajiny pod nadvládou Habsburgovcov
Hlavné rodové vetvy
- 1379: Rozdelenie na albrechtovu vetvu (vymrela r. 1457 Ladislavom Pohrobkom) a leopoldovu vetvu
- 1521: Rozdelenie leopoldovej vetvy na španielsku vetvu (Karol V. a potomkovia, vymrela v r.1700) a rakúsku vetvu (Ferdinand I. a potomkovia)
- 1740: Rakúska vetva i celý rod smrťou Karola VI. vymreli. Sobášom jeho dcéry Márie Terézie a Františka Štefana I. Lotrinského pokračoval rod ako habsbursko-lotrinský.
Významní Habsburgovci
Mária Terézia
Mária Terézia bola jedinou ženou, ktorá kedy vládla habsburským dŕžavám. Jej nástup na trón bol komplikovaný a viedol k vojne o rakúske dedičstvo.
Nástup na trón
Otec Márie Terézie, uhorský i český kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol III., bol posledným Habsburgom po meči. Preto Karolovým najväčším cieľom bolo dosiahnuť uznanie "Pragmatickej sankcie". Pragmatická sankcia bolo nariadenie cisára z roku 1713 o nástupníctve v habsburských krajinách. Stanovilo medzi iným prednostné dedičné právo dcér Karola III.
Hneď po smrti Karola III vystúpila proti dedičným nárokom Márie Terézie koalícia európskych štátov na čele s pruským kráľom Fridrichom II., ktorý si robil nároky na Sliezsko. Ostatné štáty, podnietené vidinou ľahko získateľnej koristi, ponáhľali sa nasledovať jeho príklad. Bavorského kurfirsta Wittelsbachovcov vyhlásili za českého kráľa a začiatkom roka 1742 ho ríšske stavy zvolili aj za rímsko-nemeckého cisára. Tak pretrhol viac než tristoročnú kontinuitu Habsburgovcov na tróne Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Maria Terézia však prejavila rozhodnosť a odvahu veľkého politika. Pomoc získala u uhorských stavov. Mária Terézia však aj sama vyšla v ústrety stavom a vyhovela ich požiadavkám.
Na začiatku roka 1742 uhorské a rakúske pluky vyhnali bavorské vojská z Horného Rakúska. Azda ženskej citlivosti na utrpenie a krviprelievanie možno ďakovať, že kráľovná sa po skúsenostiach z týchto vojen stala prívrženkyňou mierovej politiky a ani svojmu synovi a spoluvládcovi Jozefovi nedovolila viesť vojnu proti Prusku a Bavorsku. Mladá kráľovná nezdedila nepriateľov len za hranicami ríše. Ani vnútri krajiny nemala pevnú oporu. Vládla tu ozajstná gerontokracia - starí ministri, protekcionárstvo a korupcia bujneli vo všetkých formách všade.
Reformy
Okrem vojnového stavu, ťažila krajinu silná hospodárska zaostalosť, absencia podnikateľských vrstiev, hlboko zakorenené stredoveké tradície, nevzdelanosť širokých ľudových vrstiev a ich bezhraničná bieda. V západnej časti krajiny Mária Terézia hneď prikročila k reforme štátnej správy a daňových záležitostí, ktoré čoskoro priniesli úspech. Zaviedla do armády modernejší, pruský model výcviku a taktiky, dala vydať nové výcvikové a služobné poriadky pre jednotlivé druhy vojsk, zaviedla všeobecné používanie uniforiem. Starala sa aj o zaopatrenie vojsk, pravidelné stravovanie a vyplácanie žoldu, ako aj o udeľovanie dovolenky vojakom. Zriadila vojenskú akadémiu, kadetku a polytechniku. V mieri vyžadovala, aby sa vojsko zúčastňovalo na verejných prácach.
Podnetom na hospodárske reformy bola najmä potreba vyrovnať hospodárske zaostávanie monarchie za vyspelými západoeurópskymi krajinami. To si vyžadovalo riešiť financie v rámci reformy daňového systému. Roku 1784 bol spracovaný súpis pozemkovej držby, tzv. tereziánsky kataster, podľa ktorého boli stanovené dane.
Pozornosti kráľovnej neušiel ani stav ciest, ktoré mali slúžiť najmä rozvoju obchodu, preto nariadila nielen budovanie ciest, ale aj ich pravidelnú údržbu. Dala raziť kvalitné strieborné mince, tzv. tereziánske toliare. V r. 1762 vydala vo Viedni prvé papierové peniaze v strednej Európe. Podporovala rozvoj manufaktúr a v priebehu ôsmich rokov sa jej podarilo vyrovnať štátny a dokonca dosiahnuť prebytok štátneho ročného rozpočtu.
Mária Terézia Rakúska - dokument o cisárovnej Svätej rímskej ríše
Vojna o rakúske dedičstvo
Vojna o rakúske dedičstvo (1740 - 1748) bol vojnový konflikt koalície Rakúska, Holandska a Veľkej Británie proti koalícii Bavorska, Francúzska, Neapolského kráľovstva, Sardínie a Španielska, (dočasne k nej v období 1740 - 1748 patrilo aj Prusko a Sasko) o nástupníctvo na trón Habsburskej monarchie. Dôvodom k vojne bolo odmietnutie nástupníctva Márie Terézie a Pragmatickej sankcie a tiež územné nároky pruského kráľa Fridricha II.
Už v dobe vojny o španielske dedičstvo uzavrel vtedajší cisár Leopold I. so svojimi synmi dohodu o nástupníctve označovanú tradične ako Pactum mutuae succesionis. Predpokladal totiž, že títo založia nové habsburské rodové vetvy - starší Jozef v strednej Európe a mladší Karol v Španielsku. Predčasná smrť Leopoldovho syna Jozefa I. v roku 1711 spôsobila nielen obrat vo vojne o španielske dedičstvo, ale nútila posledného mužského príslušníka rodu Habsburgovcov pripraviť riešenie pre situáciu, že by tiež zomrel bez dediča. 19. apríla 1713 bola vydaná tzv. Pragmatická sankcia, ktorá v prípade, že by Karolom VI. dcéry a potom sestry Leopolda I. Hoci sa cisár zasadzoval o prijatie tohto dokumentu ako snemami jednotlivých štátov, tak susednými panovníkmi a možnými uchádzačmi o trón, vzápätí po jeho smrti 20. októbra 1740, sa jej nástupnícke práva stali terčom útoku.
Jej cieľom bolo udržanie habsburskej monarchie v zdedenej podobe, pretože jej nástupnícke práva podľa pragmatickej sankcie boli spochybňované susedmi. Pruský kráľ a brandenburský kurfirst Fridrich II. Hneď po smrti Karola VI. napadli dedičské práva Márie Terézie bavorskí, saskí a brandenburskí kurfirsti. Bavorský panovník a manžel dcéry Jozefa I., Karol Albrecht, si nárokoval na cisársku korunu a habsburské dedičné zeme na základe stredovekého Privilegia minus, saský kurfirst a poľský kráľ Fridrich August svoje nároky odôvodňoval sobášom s jednou z dcér Jozefa I.. Brandenburský kurfirst a zároveň pruský kráľ, Fridrich II., vzniesol na základe polozabudnutých zmlúv zo 16. storočia nárok na celé Sliezsko.
15. novembra 1740 vystúpil pruský panovník Fridrich II. s požiadavkou, aby mu Rakúsko prenechalo celé Sliezsko výmenou za dva milióny zlatých, záruku rakúskych dŕžav a za podporu pri menovaní manžela Márie Terézie za cisára. Fridrich II. čakal na odpoveď presne jeden mesiac a jeden deň a 16. decembra 1740, vzhľadom k tomu, že nedostal odpoveď, obsadili pruské vojská postupne celé Sliezsko. Armáda Fridricha II. Mária Terézia odpovedala útokom - vyslala približne 16 000 rakúskych vojakov, no pruských vojakov bolo dvakrát viac. Habsburské jednotky rýchlo ustúpili do Čiech a na Moravu a pruské víťazstvo bolo zavŕšené 10. apríla 1741 v bitke pri Molviciach. Rakúske vojsko bolo porazené a Mária Terézia tak prehrala svoju prvú bitku. V tom čase bolo jediným spojencom Rakúska Anglicko, no to podporovalo Máriu Teréziu najmä finančne, ale Rakúsko potrebovalo skôr vojenskú podporu.
Neúspech jej vojska v bitke pri Molviciach sa stal motiváciou pre ďalšie nepriateľské štáty - Francúzsko, Španielsko, Bavorsko a Sasko, ktoré sa spojili s Pruskom. Hrozba narušenia mocenskej rovnováhy v Európe rozpadom podunajského súštátia viedla už vo februári 1741 ku vzniku protipruskej koalície v Drážďanoch. Jej členmi sa stali Veľká Británia, Rusko, Nizozemsko a Sasko, ktoré však koalíciu čoskoro opustilo.
Korunovácia Márie Terézie v bratislavskom Dóme sv. Martina bola významnou udalosťou. V júni 1741 odcestovala Mária Terézia do Prešporka, vtedajšej Bratislavy, aby zistila, aký má Uhorsko názor na pragmatickú sankciu, keďže vďaka tomuto dokumentu vládla aj Uhorsku. Tiež sa zaujímala aj o ich podporu. Uhorsko uznalo pragmatickú sankciu a rozhodlo sa podporiť Rakúsko aj vojensky. No žiadalo väčšiu samostatnosť. Mária Terézia potvrdila pred uhorským ríšskym snemom všetky predošlé privilégia, oslobodila šľachtu od daní a potvrdila, čo sľúbil Karol VI. - ak zomrú všetci potomkovia Karola VI., Jozefa I. a Leopolda I., tak si Uhorsko bude môcť zvoliť vlastného kráľa. Pravdepodobnosť, že by vymreli všetci títo nasledovníci však bola veľmi malá, pretože Mária Terézia mala už v tom čase dediča trónu, budúceho Jozefa II., a ďalšie tri dcéry. Následne sa Mária Terézia stala uhorskou kráľovnou a dňa 25. júna 1741 bola v Bratislave korunovaná. Vďaka tomu si v Uhorsku získala veľa priaznivcov. Na jeseň roku 1742 získala prvú časť sľúbenej uhorskej vojenskej podpory a jej armáda sa tak zväčšila na približne 30 000 vojakov.
11. septembra 1741 predstupuje Mária Terézia pred ríšsky snem druhýkrát. Podľa legendy vystúpila v čiernych šatách, v rukách držala polročného Jozefa II. a so slzami v očiach hovorila, že ju opustili všetci spojenci a teraz má len Uhorsko.
15. augusta 1741 prekročila Rýn a vpadla do Horného Rakúska a potom aj do Čiech spojená bavorsko-francúzska armáda. Zámienkou bola pomoc bavorskému kurfirstovi Karolovi Albrechtovi. A o mesiac neskôr, 15. septembra 1741, dobyli Linec, kde si nechal Karol Albrecht odprisahať vernosť. Mária Terézia musela uzavrieť s Pruskom dohodu, že sa Prusko nespojí s Karolom Albrechtom a nezaútočí, výmenou za Sliezsko, ktorého sa vzdala až po Kladskú Nisu. 26. novembra dobyli Francúzsko, Sasko a Bavorsko Prahu a 9. decembra 1741 bol bavorský kurfirst Karol Albrecht českými stavmi zvolený za kráľa. Tento vývoj primäl Sasko k zmene doterajšej koalície. Jeho kurfirstovi bola za podporu cisárskej voľby Karola Albrechta ponúknutá Morava, ktorá mala byť zároveň povýšená na kráľovstvo, a Dolné Rakúsko. Karol Albrecht bol v januári 1742 skutočne zvolený za cisára a korunovaný svojim bratom kurfirstom a kolínskym arcibiskupom.
Začiatkom roku 1742 dobyl niektoré rakúske územia, Bavorsko a napokon 12. februára 1742 dobyl aj Mníchov. Vtedy sa tiež nechal korunovať za rímskonemeckého cisára. Manžel Márie Terézie, František, tak stratil možnosť získať tento titul. Touto dobou však už habsburské vojenské jednotky povolané narýchlo z Uhorska a z Talianska vstupovali do Mníchova, sídla novo korunovaného cisára. Ten požiadal o pomoc svojho pruského spojenca Fridricha II., ktorý sa rozhodol, že odstúpi od zmluvy, ktorú uzavrel s Máriou Teréziou, a vytiahol priamo proti Viedni. V bitke pri Chotusiciach neďaleko Čáslavi porazil 17. mája 1742 rakúske vojsko. Svoje víťazstvo si poistil prímerím vo Vroclave uzavretom 11. júna 1742 a berlínskou mierovou zmluvou z 28. júla 1742. Mária Terézia bola nútená pristúpiť na nevýhodný mier, ktorým strácala Kłodzko a takmer celé Sliezsko, pretože nutne potrebovala uvoľnenie svojich armád pre boje s ostatnými členmi koalície na bavorskom a talianskom fronte. Fridrich II. požadoval aj územie dnešného Královohradeckého kraja, no to mu odmietla Mária Terézia prepustiť. Rakúsku po tejto dohode zostalo z bývalého Sliezska len Tešínsko, Opava a Krnov.
Vďaka berlínskemu mieru sa mohli vojenské jednotky, ktoré boli pôvodne vyčlenené na obranu proti Prusku, sústrediť na dobytie Česka, kde sa medzitým rozmohla francúzska šľachta. Väčšina českej šľachty bola proti Karolovi Albrechtovi a mnohí z nich začali verejne odporovať. 26. decembra 1742 bolo české územie dobyté späť pod rakúsku korunu. Začiatkom roku 1743 sa vydala Mária Terézia do Prahy, aby sa tam nechala korunovať. Do Prahy došla 29. apríla 1743 a 12. mája toho istého roku sa uskutočnila korunovácia. V tomto období sa Márii Terézii začalo dariť aj proti Francúzsku - 27. júna 1743 porazila spolu s Anglickom Francúzsko v bitke u Dettingenu a Francúzsko sa tak muselo stiahnuť späť za Rýn. Vďaka tomuto víťazstvu mohla Mária Terézia opäť uvažovať nad znovu získaním Lotrinska a Štrasburgu. Aby sa jej to podarilo, uzavrela 13. augusta 1743 spojenectvo s Veľkou Britániou.
Prímerie s Pruskom umožnilo habsburským armádam s prestávkami viac než dvojročnú okupáciu Bavorska, rodovej dŕžavy rímskeho cisára Karla VII. Ten iróniou osudu umiera práve 20. januára 1745, kedy jeho jednotky opäť vstupujú do Mníchova. Vdova Mária Amália, dcéra Jozefa I., potom so svojou sesternicou Máriou Teréziou uzavrela mier a jej syn a následník Maximilián III. Jozef sa vzdal nároku na cisársku korunu. Novým rímskym panovníkom sa stal manžel Márie Terézie František I.
Po zvolení Františka Štefana cisárom a zneutralizovaní Bavorska vycítila Mária Terézia šancu na obnovenie svojej vlády nad Sliezskom. Porážka pruského panovníka Fridricha II. mala zároveň zabezpečiť rakúsku hegemoníu v Ríši. Útoku tejto koalície sa snažil Fridrich II. predísť už 15. augusta 1744 vpádom do východných Čiech, ktorý mal oslabiť rakúske jednotky. Porušil tak mier dohodnutý s Anglickom z roku 1742. Protiofenzíva spojených rakúsko-saských vojsk následujúceho roku skončila v rýchlom slede niekoľkými porážkami v bitkách pri Hohenfriedberge (neďaleko Świdnice) a Kesselsdorfe (v Sasku). Svoje úspešné ťaženie zavŕšil pruský kráľ obsadením Drážďan a kapituláciou Saska. 4. júna 1745 v bitke pri Dobroměři a 30. septembra 1745 v bitke pri Ždáru u Trutnova prehralo Rakúsko proti Fridrichovi. Navyše spolu s Anglickom prehrali 11. mája 1745 pri Fontenoy v rakúskom Nizozemsku ďalšiu bitku, ktorú viedli s Francúzskom. Kvôli týmto prehratým bitkám a kvôli strachu z útoku na Čechy podpísala Mária Terézia ďalší, v poradí už tretí, mier s Fridrichom II.. 25. decembra 1745 bol uzatvorený Drážďanský mier, v ktorom sa definitívne zriekla Sliezska. Naopak, Fridrich II. tak zostávali Márii Terézii ešte dve vojny - v Taliansku a Nizozemsku.
V roku 1746 sa do konfliktu zapojilo aj Rusko, ktoré sa priklonilo na stranu Rakúska a Anglicka. Rusku sa tiež podarilo získať vplyv v Poľsku. V Rusku v tej dobe vládla cárovná Alžbeta I., ktorá nastúpila na trón rok po nástupe Márie Terézie na rakúsky trón. Tieto dve vládkyne spolu spísali 2. júna 1746 dohodu, podľa ktorej si Mária Terézia v prípade, že Prusko na ňu opäť zaútočí, bude robiť nárok na Sliezsko, ktorého sa pôvodne kvôli mieru z 25. decembra 1745 zriekla. Anglicko už bolo vyčerpané neustálymi a pokračujúcimi vojnami s Francúzskom, a tak nútilo Máriu Teréziu, aby súhlasila s mierom, ktorý by pomohlo Anglicko dojednať. Mária Terézia však všetko začala zdržovať. Medzitým sa Anglicko dohodlo s Francúzskom na predbežnom mieri, ktorý 30. apríla 1748 predložili Márii Terézii. Tá bola nútená súhlasiť s týmto predbežným a neskôr aj s konečným mierom, ktorý bol uzavretý 18. októbra 1748. Vďaka tejto zmluve stratilo Rakúsko len niekoľko menších území, a to Parmu, Piacenzu a Guastallu, a jedno veľké a dôležité územie - Sliezsko. Naopak, ponechalo si Nizozemsko a Miláno. Uvedená vojna nevyriešila mocenské problémy Európy. Jej pokračovaním bola sedemročná vojna.
Habsburgovci v Uhorsku a na Slovensku
Habsburgovci, jeden z najstarších a najvýznamnejších panovníckych rodov v Európe, zohrali kľúčovú úlohu v stredoeurópskej histórii, najmä v kontexte Uhorska a územia dnešného Slovenska. Ich nárok na uhorský trón bol komplexný a spojený s dynastickými zmluvami, vojenskými konfliktmi a politickými manévrami.
Nástupníctvo po Jagelovcoch
Podľa zmluvy uzavretej medzi Vladislavom Jagelovským a Maximiliánom Habsburským, po vymretí Jagelovcov mal prejsť nárok na český a uhorský trón na Habsburgovcov. Po smrti Ľudovíta II. v bitke pri Moháči v roku 1526 sa tak mal uhorským kráľom stať Ferdinand Habsburský.
Ján Zápoľský a rozdelenie Uhorska
Nárok Ferdinanda Habsburského na uhorský trón spochybnil sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský, ktorého podporovala časť uhorskej šľachty. Uhorsko tak malo dvoch kráľov, ktorí viedli zápas o ovládnutie krajiny. Neskôr obaja uzavreli mier, ktorým sa uznali za legitímnych vládcov a rozdelili si krajinu: Ferdinand získal západnú časť Uhorska a Ján Zápoľský Sedmohradsko a východnú časť Uhorska. Po smrti Jána Zápoľského, ktorý vtedy nemal mužských potomkov, sa Uhorsko malo stať dedičným habsburským kráľovstvom. Nakoniec sa však Zápoľskému narodil syn Ján Žigmund a spor pokračoval, pričom doň zasiahli aj Turci.
Osmanská expanzia a habsburské ústupky
Ferdinand bol zaujatý spormi a bojmi v českých a nemeckých krajinách, a preto v roku 1547 uzavrel ponižujúci mier s Osmanskou ríšou. Uznal im právo ovládať obsadené územia a zaviazal sa platiť sultánovi daň. Pod vládou Habsburgovcov tak ostalo dnešné územie Slovenska a úzky pás západného Uhorska. Správu územia zveril žoldnierom, na čele s Jánom Katzianerom, ktorý dostal hodnosť „kapitán horného Uhorska“.
Slovensko v habsburskom Uhorsku
Centrom habsburského Uhorska sa stal Prešporok (Bratislava), kde zasadal uhorský snem, v Dóme sv. Martina sa konali korunovácie uhorských kráľov, sídlila tu Uhorská komora, ktorá spravovala všetky štátne príjmy a na Bratislavskom hrade boli uschované korunovačné klenoty. Neustálou hrozbou boli turecké nájazdy. Počas tureckej výpravy proti Viedni roku 1529 prenikli Turci hlboko do slovenského vnútrozemia, spustošili krajinu a mnoho ľudí odvliekli do zajatia. Výpady sa opakovali až do porážky Turkov pri Viedni roku 1683. Roku 1651 padol do rúk Turkov Budín a 1653 aj Ostrihom. Obyvateľstvo začalo organizovať vlastnú domobranu. Mestá sa opevňovali, budovali sa strážne veže. Po dobytí Ostrihomu vznikla na slovenskom území nová pevnosť: Nové Zámky. Ostrihomská kapitula sa presťahovala do Trnavy a arcibiskup presídlil do Bratislavy. V dôsledku tureckých výpadov vznikli na slovenskom území 4 správne okresy „sandžaky“: Ostrihomský, Novohradský, Sečiansky a Fiľakovský.
Pätnásťročná vojna a protihabsburské povstania
Roku cisár Rudolf II. vstúpil do vojny s Turkami a začala dlhá, pätnásťročná vojna. Počas vojny vpadli na územie Slovenska spojenci Turkov Krymskí Tatári a úplne vyplienili územie stredného Slovenska. Na začiatku 17. storočia sa vojny s Turkami začali úzko prelínať stavovskými protihabsburskými povstaniami a náboženským zápasom medzi postupujúcou reformáciou a protireformačným ťažením.
Náboženské vplyvy a reformácia
V prvej polovici 16. storočia sa aj medzi Slovákmi začala šíriť reformácia, ktorá prichádzala z Nemecka a rýchlo sa šírila aj vďaka rozkladu tradičných štruktúr katolíckej cirkvi, keď pri Moháči padli obaja arcibiskupi a 5 biskupov. K reformácii prešla aj časť šľachty a pod jej vplyvom aj poddaní. Šľachta využívala reformáciu na zaberanie majetkov kláštorov a fár. Uhorská šľachta sa stala hlavnou oporou reformácie. Roku 1549 päť východoslovenských miest (Levoča, Prešov, Košice, Bardejov a Sabinov) vypracovalo Confessio Pentapolitana, v ktorej definovali svoje doktrinálne štandardy, čiže prijaté náboženské zásady. Nasledovali Confessio Heptapolitana, vyznanie siedmich stredoslovenských banských miest a Confessio Scepusiana, vyznanie bratstva spišských kňazov. Od polovice 16. storočia začala katolícka cirkev s protireformačným úsilím. Hlavným organizátorom protireformácie sa stal arcibiskup Mikuláš Oláh, ale najväčšie úspechy dosiahol ostrihomský arcibiskup Peter Pázmány. Roku 1646 v Užhorode sa uzavrela cirkevná únia, kde sa pravoslávni veriaci pripojili k Rímu.
Stavovské povstania
Habsburgovci sa usilovali o absolutistickú vládu v celej svojej ríši, čo však narážalo na odpor najmä uhorskej šľachty. Roku 1604 sa sedmohradský knieža Štefan Bocskai rozhodol brániť svoje majetky a začal otvorené povstanie proti cisárovi Rudolfovi II. Cisár bol prinútený podpísať s Bocskaiom a neskôr aj s Turkami mier. Cisár sa zaviazal rešpektovať uhorskú stavovskú ústavu, vysokými štátnymi úradníkmi budú iba uhorský šľachtici a súhlasil s náboženskou slobodou. Nedodržiavanie dohôd zo strany Habsburgovcov vyvolávalo opätovnú nespokojnosť uhorskej šľachty.
Gabriel Bethlen a tridsaťročná vojna
Vypuklo nové povstanie na čele s Gabrielom Bethlenom, ktorý v Košiciach publikoval manifest Sťažnosti Uhorska, v ktorom vypočítaval Habsburgovcom všetky nedodržané sľuby a záväzky. Gabriel Bethlen obsadil so svojim vojskom celé územie Slovenska a v októbri 1618 vtiahol do Bratislavy. Roku 1620 sa nechal na sneme zvoliť za uhorského kráľa. Cisár Ferdinand II. uzavrel s Bethlenom prímerie, ktoré využil na porážku českých stavov v bitke na Bielej hore. V Európe vypukla tridsaťročná vojna a roku 1643 Juraj I. Imrich Thököly a koniec tureckej nadvlády
Imrich Thököly a koniec tureckej nadvlády
V marci 1663 vypovedali Turci cisárovi Leopoldovi I. vojnu a tiahli na sever, kde dobyli Nové Zámky, Nitru a Levice. Časť šľachty pod vedením Františka Wesselényiho začala pripravovať sprisahanie, ktoré však bolo odhalené a hlavný organizátori boli popravení. Uhorská ústava bola zrušená a začala ďalšia vlna rekatolizácie. Roku 1678 zorganizoval nespokojencov kežmarský šľachtic Imrich Thököly, ktorý obsadil zakrátko celé Slovensko a donútil cisára Leopolda rokovať. Cisár prisľúbil obnoviť uhorskú ústavu, opäť ustanoviť funkciu palatína a dal protestantom právo udržiavať v každej stolici 2 kostoly. Thököly sa pridal k sultánovi. Vo vojne roku 1683 utrpeli Turci porážku, najprv pri Viedni, potom v Uhorsku. V auguste 1685 bola oslobodená pevnosť Nové Zámky a Budín. To bol koniec tureckého panstva v Uhorsku. Cisár si na sneme v Bratislave roku 1867 nechal odhlasovať dedičnosť uhorskej koruny v habsburskom rode „po meči“.
František II. Rákoczi a Satumarský mier
Roku 1703 vpadol z Poľska na Slovensko František II. Rákoczi, keď využil priaznivú situáciu, keď boli Habsburgovci vo vojne s Francúzskom a ovládol celé územie Slovenska a dnešného Maďarska. Povstalci vyhlásili, že zbavujú Habsburgovcov trónu, čo prinútilo cisára Jozefa I. k ráznemu zásahu a roku 1708 pri Trenčíne Františka Rákocziho porazil. V Rumunskom mestečku Satu Mare bol 1. mája 1711 podpísaný mier, ktorý ukončil turecké panstvo v Uhorsku a protihabsburské stavovské povstania.
Habsburgovci v 20. storočí a zánik monarchie
V 20. storočí sa situácia Habsburgovcov dramaticky zmenila. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 stratili nárok na trón. Posledný rakúsky cisár Karol I. sa vzdal účasti na štátnych záležitostiach a bol nútený odísť do exilu. Jeho pokusy o reštauráciu monarchie v Uhorsku boli neúspešné.
Otto von Habsburg a európska integrácia
Syn Karola I., Otto von Habsburg, sa stal významnou osobnosťou európskej politiky. Bol zástancom európskej integrácie a dlhoročným poslancom Európskeho parlamentu.
Zita Bourbonsko-Parmská a Habsburgovci dnes
Posledná rakúsko-uhorská cisárovná Zita Bourbonsko-Parmská prežila život popreplietaný rozličnými skúškami a tragédiami, ktoré dokázala niesť pokorne a statočne v duchu svojej silnej viery. Aj napriek ubezpečeniu novej vlády, že nejde o abdikáciu, bola Zita pomerne rozhorčená. Dlhodobo napríklad odmietala odísť z krajiny, keďže exil sa podľa nej rovnal abdikácii. Zitiným doživotným snom bola reštaurácia monarchie. V jej očiach sa monarchia javila ako najlepšia možná vláda, panovník disponujúci rozhodujúcou mocou v štáte bol pre Zitu ideálnejšia voľba než moc závislá na ideáloch rozličných politických strán.
tags: #narok #na #tron #habsburgovci