Náhrada trov konania v súdnom konaní o invalidite

V prípade, že posudkový lekár Sociálnej poisťovne zníži mieru invalidity, častokrát nepomôže ani odvolanie na Ústredie sociálnej poisťovne. V takýchto situáciách je nevyhnutné podať správnu žalobu, o ktorej následne rozhoduje súd. Tento článok sa podrobne venuje podmienkam a špecifikám tohto súdneho konania a náhrade trov, ktoré s ním súvisia.

Úvod do súdneho konania o invalidite

Súdne konanie o invalidite patrí do kategórie konaní v sociálnych veciach, ktoré sú upravené zákonom č. 162/2015 Z. z. - Správny súdny poriadok (§ 199-205). Tieto konania sú charakterizované prítomnosťou "slabšej strany", ktorou je fyzická osoba, ktorá sa domáha preskúmania rozhodnutia správneho orgánu o invalidite. Pre tieto typy konaní sa v niektorých otázkach neuplatňuje všeobecná právna úprava správneho súdneho konania, ale využívajú sa špeciálne ustanovenia, ktoré majú uľahčiť osobe domáhanie sa svojho práva.

Cieľom novej právnej úpravy konania v sociálnych veciach je zabezpečiť, aby sa konanie na základe správnej žaloby neprejavilo v horšom procesnom postavení účastníkov. Osobitná právna úprava konania o správnej žalobe v sociálnych veciach zabezpečuje právo na súdnu ochranu každému, kto sa domáha ochrany a komu správny orgán rozhodujúci v sociálnej oblasti nevyhovel, alebo mu nevyhovel v plnom rozsahu.

Pre zabezpečenie ľahkého prístupu na správny súd a zaručenie spravodlivého procesu bola pri žalobcovi - fyzickej osobe zachovaná neformálnosť podaní (§ 202 ods. 2 SSP) a poskytnutie potrebnej pomoci zo strany správneho súdu (§ 26 60, § 199 ods. 2 SSP, § 201). Zachované bolo aj právo účastníka domáhať sa súdnej ochrany v správnom súdnictve v sociálnych veciach bez právneho zastúpenia [§ 49 ods. 2 písm. c) SSP].

Princípy náhrady trov konania

V sporovom konaní, kam patrí aj konanie o invalidite, sa povinnosť nahradiť trovy konania riadi predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 142 ods. 1 O. s. p.). To znamená, že neúspešný účastník konania hradí trovy úspešného účastníka konania.

Ustanovenie § 250k ods. 1 veta tretia OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému žalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí. Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môžu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad ponecháva na úvahu súdu, ktorá úvaha však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je správny súd povinný prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery účastníkov konania, a to nielen toho účastníka, ktorého by zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho účastníka, ktorého majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá.

Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.

Uznanie invalidity ako dôvod hodný osobitného zreteľa

Uznanie invalidity je jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Prípadová štúdia: Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

V právnej veci navrhovateľky T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., proti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporkyne zo dňa 02.08.2013 č. XXX XXX XXXX X, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8Sd/67/2013-17 zo dňa 12.03.2014, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8Sd/67/2013-17 zo dňa 12.03.2014 potvrdil.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 02.08.2013 a navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že odporkyňa týmto rozhodnutím podľa § 70 a § 71 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) zamietla žiadosť navrhovateľky o invalidný dôchodok zo dňa 16.07.2013 s odôvodnením, že nespĺňa podmienky pre uznanie za invalidnú v zmysle § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

Krajský súd na základe vykonaného dokazovania a po oboznámení sa s obsahom dávkového, ako aj administratívneho spisu odporkyne a s novými lekárskymi správami posudkových lekárov zo dňa 19.09.2013 a 14.10.2013 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný. Podľa obsahu lekárskeho posudku posudkovej lekárky sociálneho poistenia, pobočky Sociálnej poisťovne Košice zo dňa 19.09.2013 a lekárskeho posudku posudkového lekára Sociálnej poisťovne, ústredia, vysunutého pracoviska v Košiciach zo dňa 14.10.2013, rozhodujúcim zdravotným postihnutím v prípade navrhovateľky sú choroby podporného a pohybového aparátu - príloha č. 4 zákona o sociálnom poistení, kapitola XV, oddiel E, položka 3, písmeno b/ s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 30 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. K rovnakému záveru dospel posudkový lekár sociálneho poistenia aj pri posúdení zdravotného stavu navrhovateľky dňa 16.07.2013, z ktorého odporkyňa vychádzala pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia.

Všetky tri odborné lekárske posudky zhodne konštatovali ako rozhodujúce zdravotné postihnutie navrhovateľky choroby podporného a pohybového aparátu pre dorzalgiu, degeneratívne zmeny na chrbtici a z nich vyplývajúce funkčné postihnutie. Krajský súd na základe vykonaného dokazovania v súdnom konaní dospel k záveru, že skutkové okolnosti, týkajúce sa miery poškodenia navrhovateľkinho zdravia, boli dostatočne ozrejmené príslušnými posudkovými lekármi, ktorí vo svojich posudkoch zhodne vyhodnotili zdravotné postihnutia navrhovateľky. Medzi jednotlivými závermi posudkových lekárov neboli zistené žiadne rozpory a o ich odbornej úrovni nemal súd dôvod pochybovať. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľky nie je možné vyhovieť a preskúmavané rozhodnutie ako zákonné podľa § 250q ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Odvolanie navrhovateľky a posúdenie Najvyšším súdom

Proti rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka včas odvolanie. Poukázala na psychologické vyšetrenie, z ktorého vyplýva, že trpí poruchou pamäte a spánkovou poruchou dýchania. V lekárskej správe zo 14.10.2013 bola jej cukrovka II. typu v liečbe diétou aj vysoký krvný tlak hodnotená ako posudkovo málo významná, ale práve tieto ochorenia začínajú zanechávať následky na orgánoch, čoho dôkazom je hyperplázia ľavej nadobličky. Nesúhlasila ani s hodnotením lekárskej správy zo dňa 06.11.2013 z urologickej ambulancie, že nutkavá inkontinencia moču je aktuálnym zdravotným postihnutím, pretože tento problém mala už v roku 2010, kedy žiadala o invalidný dôchodok.

Odporkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že dôvody odvolania nepovažuje za opodstatnené. Odvolateľka neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali úplnosť, objektivitu a presvedčivosť posudkov posudkových lekárov sociálneho poistenia zadovážených v tomto konaní. Pochybnosti navrhovateľky o tom, že jej zdravotný stav nebol v konaní správne posúdený, považovala odporkyňa za neodôvodnené, vyvolané len jej subjektívnym presvedčením. Navrhovateľka v konaní nepreukázala zhoršenie zdravotného stavu, ktoré by odôvodňovalo určenie vyššej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, preto jej nárok na invalidný dôchodok nevznikol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p., napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo preskúmal bez pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 O.s.p.

Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, poistenec je invalidný, ak pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav má pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť určenú podľa odseku 6 možno zvýšiť najviac o 10 %, ak závažnosť ostatných zdravotných postihnutí ovplyvňuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (§ 71 ods. 7 zákona).

Z dávkového spisu odporkyne vyplýva, že navrhovateľka dňa 16. júla 2013 požiadala o invalidný dôchodok. Jej žiadosť bola rozhodnutím odporkyne č. XXX XXX XXXX X z 2. augusta 2013 zamietnutá s odôvodnením, že nie je invalidná podľa § 71 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., pretože podľa záverov posudkového lekára Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo 16.07.2013 nemá pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Na základe opravného prostriedku navrhovateľky, ktorý podala z dôvodu, že v čase posudzovania jej zdravotného stavu nemala ešte k dispozícii výsledok z psychologického vyšetrenia, bol jej zdravotný stav opätovne posúdený posudkovým lekárom sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, pobočky Košice dňa 19.09.2013 a posudkovým lekárom sociálneho poistenia Sociálnej poisťovne, ústredie dňa 14. októbra 2013 so záverom, že navrhovateľka nie je invalidná, lebo má mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť 30% v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Ako vyplýva z lekárskej správy zo 14.10.2013, podkladom pre posúdenie zdravotného stavu navrhovateľky bol o. i. aj lekársky nález z psychologického vyšetrenia z 1.07.2013, pričom posudkový lekár v správe konštatoval, že aj po zohľadnení novodoložených lekárskych nálezov zostáva z posudkového hľadiska rozhodujúcim zdravotným postihnutím choroba podporného a pohybového aparátu - kap. XV, odd. E, pol 3 písm. b/ s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 30 %.

O objektívnosti, odbornej úrovni a úplnosti záverov posudkov posudkových orgánov, ktoré boli v zásade zhodné, odvolací súd nemal dôvod nepochybovať. Z vyššie uvedených dôvodov mal aj odvolací súd za preukázané, že navrhovateľka zatiaľ nie je invalidná a nevznikol jej nárok na invalidný dôchodok, preto považoval rozhodnutie odporkyne za zákonné a rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Rozhodovanie o trovách konania

V súlade s § 262 ods. 1 rozhoduje o nároku na náhradu trov konania súd, aj bez návrhu, v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Následne, v druhom kroku, v súlade s ods. 2 citovaného ustanovenia CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Uvedené sa pritom analogicky, v súlade s § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, uplatňuje aj na exekučné konania.

Dobrý deň. V sporovom súdnom konaní platí ohľadom trov konania zásada úspechu vo veci, tzn. že úspešná strana sporu má nárok na náhradu trov konania voči neúspešnej strane. Pokiaľ žalobca zobral žalobu späť, pričom späťvzatie nebolo zapríčinené správaním žalovaného, potom by mal mať žalovaný voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Súd iba výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak na to existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dobrý deň, podľa § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok § 150, platí, že ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd teda pri priznávaní prihliada najmä na to, či ste bol v konaní úspešný, a či ste všetky dôkazy a doklady doručil s návrhom podaným na súd.

tags: #nahrada #trov #konania #pri #rozhodnuti #invalidity