Sociálny terapeut a andragogika: Vzdelanie, kompetencie a uplatnenie v praxi

Sociálna práca a sociálne poradenstvo zohrávajú kľúčovú úlohu v moderných spoločnostiach, kde sa čoraz viac zdôrazňuje potreba pomoci a podpory pre jednotlivcov, rodiny a komunity v nepriaznivých životných situáciách. Sociálny terapeut, ako špecializovaný odborník v tejto oblasti, je dôležitým článkom v systéme sociálnej starostlivosti. Tento článok sa zameriava na vzdelanie potrebné pre výkon tejto profesie, jej špecifiká v zdravotníctve a etické aspekty. Zároveň predstavuje sociálnu andragogiku ako kľúčovú disciplínu pre prácu s dospelými v problémových situáciách a analyzuje jej prínos pre oblasť sociálnej terapie.

Vzdelanie ako základ pre sociálneho terapeuta a sociálneho andragóga

Pre kvalifikovaný výkon sociálnej práce a sociálneho poradenstva je nevyhnutné adekvátne vzdelanie. Školenie v tejto oblasti je zamerané na získanie vedomostí a osvojenie zručností, ktoré umožnia absolventovi kurzu kvalitnejšie vykonávať základné sociálne poradenstvo v praxi. Vzdelávací kurz je určený pre všetkých pracovníkov, ktorí v zmysle zákona č. 448/2008 Z. z. vykonávajú sociálnu prácu.

Výstupné vedomosti a zručnosti absolventa kurzu

Po absolvovaní kurzu získa sociálny poradca a sociálny pracovník ďalšie odborné vedomosti, prehľad a nástroje, ktoré využije vo svojej praxi. Absolvent dokáže:

• Efektívne pracovať s klientmi.
• Poskytovať sociálne poradenstvo.
• Rozumieť oblasti sociálnej práce, sociálnej rehabilitácii, klinickej sociálnej práce a ďalším nástrojom a kompetenciám pracovníka sociálnych služieb.
• Úspešným zvládnutím svojej práce si pripraví základ pre Váš ďalší rozvoj a rast.

Kurz ponúka nápady, myšlienky z praxe, metódy, okamžite aplikovateľné tipy a techniky, ktoré pomôžu ľahšie a úspešnejšie komunikovať s rozličnými typmi ľudí v rozmanitých situáciách. Účastníci načerpajú sociálne a komunikačné zručnosti, stanú sa asertívnejšími, priebojnejšími, spoznajú prečo ľudia komunikujú a jednajú tak ako jednajú, naučia sa hovoriť „nie“, či vyvarovať sa manipulačným technikám. Naučia sa tiež správne čítať a interpretovať jazykové vyjadrovanie a reč tela ostatných ľudí a dozvedia sa, čo o nich prezrádza ich vyjadrovanie a reč tela. Pomocou cvičení si zlepšia verbálnu i neverbálnu komunikáciu.

Vzdelávanie sociálnych pracovníkov na Slovensku

Vývoj sociálnej práce na Slovensku prešiel dynamickým vývojom, ktorý ovplyvnili sociálno-politické zmeny po roku 1989. Po roku 1992 sa sociálna práca začala rozvíjať ako samostatný študijný odbor na vysokoškolskom stupni. Uplatnenie absolventov a legislatívne prostredie, ktoré vyžadovalo, najmä v štátnej správe, vzdelanie zamestnancov na úrovni magisterského stupňa, ovplyvnilo dynamiku rozvoja študijného odboru sociálna práca.

Do účinnosti zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny neexistovali pre výkon sociálnej práce žiadne oficiálne pravidlá výkonu, tak profesijné, ako aj etické a právne. Hoci bol zákon o sociálnej práci predložený Vláde SR ako iniciatívny návrh Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny v SR, išlo o zákon, ktorý sa tvoril v úzkej spolupráci so zástupcami vysokých škôl, na ktorých sa odbor sociálna práca študuje.

Kvalifikačné predpoklady pre výkon sociálnej práce

V zmysle prijatého zákona sa jednoznačne deklaruje, že sociálnu prácu ako odbornú činnosť môže vykonávať výhradne sociálny pracovník alebo asistent sociálnej práce. Kvalifikačným predpokladom je získanie vysokoškolského vzdelania prvého stupňa (bakalárske) v študijnom odbore sociálna práca. Kvalifikačným predpokladom je získané vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa (magisterské) v študijnom odbore sociálna práca.

Okrem rovnakého uplatnenia ako asistenti sociálnej práce, môžu byť sociálni pracovníci navyše koordinátormi a manažérmi sociálnej praxe, vedúci subjektov v ktorých sa vykonáva sociálna práca alebo subjektov v zriaďovateľskej kompetencii miest a obcí, vyšších územných celkov, ako aj subjektov súkromno-právneho charakteru. Úplnou novinkou v podmienkach Slovenskej republiky je, že sociálna práca sa môže vykonávať nielen v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, ale aj ako samostatná prax. Podmienkou samostatnej praxe je splnenie kvalifikačného predpokladu magisterského vzdelania v odbore sociálna práca a získanie povolenia od komory.

Na Slovensku sú v súčasnosti veľké nedostatky vo vzdelanostnej úrovni mnohých sociálnych zamestnancov pracujúcich v sociálnej sfére, najmä v strednom vzdelaní, ktoré potvrdzujú absenciu ich kvalifikačných predpokladov nevyhnutných pre kvalitné vykonávanie sociálnej práce. Je to vážny hendikep Slovenska v porovnaní s krajinami EÚ, ktorý treba urýchlene riešiť predovšetkým zvýšením vzdelanostnej a kvalifikačnej úrovne sociálnych zamestnancov v rámci formálneho a neformálneho vzdelávania na stredných odborných školách, vysokých školách a kurzoch ďalšieho a celoživotného vzdelávania.

Na univerzitách, ktoré do praxe pripravujú sociálnych pracovníkov (Bratislava, Nitra, Banská Bystrica, Sládkovičovo) sa uskutočňuje kvalitne pripravené štúdium s premyslenými učebnými plánmi a osnovami, adekvátnou organizáciou, vhodnými metódami a formami, ako aj personálnym zabezpečením kurzov. Vysokoškolskí študenti sa vzdelávajú v bakalárskom a magisterskom študijnom odbore Sociálna práca a po absolvovaní sa dostávajú na vedúce funkcie do štátnej a verejnej správy.

Sociálna andragogika: Vzdelávanie dospelých v problémových situáciách

Sociálna andragogika sa zaoberá dospelým človekom v problémovej situácii, ktorej riešenie sa nezaobíde bez účasti pomáhajúcich odborníkov. Sociálna andragogika skúma možnosti riešenia sociálnych problémov prostredníctvom výchovy (prevýchovy, sebavýchovy), vzdelávania (sebavzdelávania) a poradenstva, skúma aké vlastnosti treba u dospelého človeka rozvíjať, aké druhy, formy, metódy edukácie uplatniť, akými profesijnými kompetenciami má sociálny andragóg disponovať, v akom inštitucionálnom prostredí vykonáva svoju prácu a pre aké cieľové skupiny dospelých.

Rozdiely medzi andragogikou a pedagogikou

Andragogika je disciplína zameraná na vzdelávanie dospelých. Jej základom je uznanie vedomostí, životných skúseností a osobitostí dospelých jednotlivcov. Vzdelávaním sa zaoberá aj pedagogika, no od spomínanej andragogiky sa dosť odlišuje.

Vývoj sociálnej andragogiky na Slovensku

Sociálna andragogika sa na Slovensku kontinuálne rozvíja od začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia. Katedra andragogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa stala jedným zo štyroch vtedajších hlavných vzdelávacích a vedeckých andragogických pracovísk Čiech a Slovenska.

Koncepčné východiská sociálnej andragogiky v podmienkach bratislavskej katedry andragogiky vytvárali a spoločne prispeli k rozvoju sociálnej andragogiky v trojuholníku základných činností - vedná disciplína, študijné zameranie študijného odboru andragogika a praktická činnosť J. Perhács a M. Machalová. J. Perhács pôsobil na Katedre andragogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v období rokov 1992 až 2003 a je považovaný za hlavného predstaviteľa a zakladateľa sociálnej andragogiky ako vednej subdisciplíny na Slovensku. M. Machalová pracovala na Katedre andragogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1992 až 2009. Sociálna andragogika sa stala vedľa andragogickej psychológie hlavnou oblasťou jej vedecko-výskumnej a pedagogickej činnosti.

Profesijné kompetencie sociálnych andragógov

Jednou z hlavných úloh katedier je príprava profesionálnych pracovníkov pre oblasť edukácie dospelých, preto je pochopiteľné zameranie výskumu katedier aj na profesijné kompetencie andragógov. Vo vedecko-výskumnej úlohe bratislavskej katedry andragogiky pod názvom Profesijná kompetencia pracovníkov vo výchove a vzdelávaní dospelých venoval J. Perhács pozornosť aj profesijným kompetenciám sociálnych andragógov. Vo svetle teoretických východísk, ale aj terénneho prieskumu poukazuje na oblasti uplatnenia sociálneho andragóga. Vymedzuje príslušné inštitucionálne prostredie, odborné činnosti, cieľové skupiny a naznačuje aj príslušné kompetencie, ktorými by mal sociálny andragóg disponovať.

M. Machalová objasňuje podstatu psychologických aspektov profesijnej kompetencie pracovníkov vo výchove a vzdelávaní dospelých. Psychológia vstupuje do základov ich profesijnej kompetencie tým, že ich uschopňuje k tomu, aby iniciovali, organizovali a usmerňovali formujúci proces (seba)výchovy a (seba)vzdelávania dospelých. Autorka identifikuje cieľové zameranie edukačného snaženia v sociálnej pomoci, v tom, že andragógovia stimulujú vhľad do životnej situácie, pochopenie vlastnej osobnosti, uvedomenie si spôsobu komunikácie s okolím, pochopenie medziľudských a osobných vzťahov, a predovšetkým, z pohľadu sociálnej andragogiky, má význam motivovanie klientov k učeniu sa a vzdelávaniu v psychicky i sociálne záťažových situáciách. Patrí k cieľom edukačného úsilia viesť klientov k zmene prežívania reality, k zmene prístupu k záťažovej sociálnej situácii a sociálnemu problému.

L. Szabová-Šírová vo svojej publikácii vymedzuje rámec profesijných kompetencií sociálnych andragógov, pričom zohľadňuje výsledky vyššie uvádzaných výskumov katedry so zameraním na profesijné kompetencie sociálnych andragógov a cieľové skupiny andragogického pôsobenia. Profesijné kompetencie sociálneho andragóga, ktoré uvádza, sú výsledkom analýzy širokého poľa pôsobnosti sociálnych andragógov - základných odborných činností realizovaných v praxi riešenia sociálnych problémov, inštitucionálneho prostredia pôsobenia sociálneho andragóga a cieľových skupín sociálnoedukačnej práce s dospelými. V odbornej literatúre sa nestretneme s jednotnou klasifikáciou profesijných kompetencií. Autorka používa model profesijných kompetencií, kde profesijné kompetencie obsahujú odbornú a sociálno-psychologickú zložku.

Cieľové skupiny sociálnej andragogiky

Typológia cieľových skupín sociálnoedukačnej práce sa najčastejšie vytvára v kontexte aktuálnych sociálnopatologických javov. Širšia typológia cieľových skupín sociálnoedukačnej práce sa vytvára použitím kritéria problémy, poruchy, nedostatky v sociálnych charakteristikách dospelého človeka. Medzi základné sociálne charakteristiky dospelého človeka zaraďujeme zdravotný stav, vek, vzdelanie a kvalifikáciu, sociálny stav a pôvod, rodinnú situáciu, sociálno-ekonomickú situáciu, životný štýl a správanie. Táto typológia cieľových skupín zohľadňuje príčiny a prejavy problémov dospelých ľudí.

• Vek: seniori väčšinou osamelo žijúci, veľmi starí, dlhodobo chorí, žijúci v chudobe, mladí dospelí, napr. po ukončení ústavnej starostlivosti, náhradnej rodinnej starostlivosti, nezamestnaní absolventi škôl.
• Vzdelanie a kvalifikácia: ľudia negramotní, s nízkym vzdelaním, (dlhodobo) nezamestnaní.
• Sociálny stav a pôvod: ľudia žijúci v stave chudoby, ľudia bez domova, utečenci, ľudia po ukončení ústavnej starostlivosti, náhradnej rodinnej starostlivosti.
• Rodinná situácia: ľudia v rozvodovom procese, ľudia rozvedení, obete domáceho násilia, náhradní rodičia, viacdetní rodičia, veľmi mladí rodičia, osamelý rodič s deťmi, ženy na materskej a po materskej dovolenke, rodičia s chorým členom, rodičia s postihnutým členom, rodina s trestaným členom, rodina so závislým členom, rodina s viacerými problémami súčasne.
• Sociálno-ekonomická situácia: nezamestnaní, ľudia žijúci v stave chudoby, ľudia bez domova.
• Životný štýl a správanie: osoby vo výkone trestu odňatia slobody, osoby prepustené z výkonu trestu odňatia slobody, osoby aktuálne abstinujúce, osoby vykonávajúce prostitúciu.

Sociálna práca v zdravotníctve: Špecifická oblasť pôsobnosti

Sociálna práca má svoje špecifické postavenie aj v zdravotníctve, kde sa zameriava na poskytovanie opory, podpory, sprevádzania a pomoci pri zlepšovaní životných možností človeka, ktorý je pre svoju chorobu určitým spôsobom znevýhodnený. Práve v zdravotníckom zariadení sa často odkryjú latentné problémy, ako je napr. týranie a zanedbávanie dieťaťa, nevyhovujúce sociálne prostredie, závislosť na alkohole a drogách atď.

Sociálny pracovník v zdravotníctve vychádza vo svojej práci z holistického modelu chápania človeka ako bio-psycho-sociálno-spirituálnej bytosti. Pomoc sociálneho pracovníka máva spravidla charakter sociálnej agendy, sociálno-právneho poradenstva a sprostredkovania (žiadosti o umiestnenie do iných zariadení, kontaktovanie iných inštitúcií a pod.). Podľa vzdelania a ďalšieho výcviku sociálneho pracovníka a tiež miestom v multidisciplinárnom tíme však nemusí mať činnosť sociálneho pracovníka v nemocnici len administratívny charakter. Napríklad na psychiatrických oddeleniach môže sociálny pracovník s relevantným výcvikom v psychoterapii pôsobiť ako ko-terapeut, prípadne terapeut. Môže tiež koordinovať dobrovoľnícke aktivity v nemocnici, pôsobiť ako case manager a pod.

Kvalifikačné predpoklady a kompetencie v zdravotníctve

Profesionalizácia sociálnej práce je neodmysliteľnou súčasťou dobre a kvalitne fungujúceho sociálneho systému každej vyspelej krajiny. Kvalifikačné predpoklady zahŕňajú vysokoškolské vzdelanie magisterského stupňa v odbore sociálna práca a praktické skúsenosti aspoň v rámci praktickej prípravy študentov v procese vzdelávania.

Byť kompetentným v sociálnej práci znamená, že sociálny pracovník disponuje určitými právomocami pre konkrétny okruh svojej pôsobnosti. Kompetentne konať znamená konať na základe a v zmysle týchto právomocí, so znalosťou problematiky a so zodpovednosťou za vlastné konanie. Zmyslom profesionálnej prípravy sociálnych pracovníkov (t.j. vzdelávania na všetkých stupňoch a vo všetkých formách), sa tak okrem odovzdania sumáru informácií študentom stáva aj ich príprava na čo najkvalitnejšie zvládnutie profesionálnych kompetencií viažucich sa k výkonu profesie sociálna práca.

Sociálny pracovník v zdravotníctve má nepochybne svoje nezastupiteľné miesto. Rieši špecifické úlohy podľa typu zdravotníckeho zariadenia, typu oddelenia, počtu pacientov atď. Je potrebné mať vedomosti z:

• medicíny (základné odborné termíny, charakteristiky chorôb, význam psychologických, sociálnych a somatických faktorov)
• psychológie, psychoterapie, patopsychológie, psychiatrie
• zdravotníckej etiky
• sociológie
• sociálnej a zdravotnej politiky
• pedagogiky, andragogiky
• ošetrovateľstva
• práva a legislatívy
• výpočtovej techniky, informačných technológií

Etapy práce sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník dodržiava pri svojej práci určitý postup. Jednotlivé etapy popísala tzv. americká škola (Novotná - Schimmerlingová, 1992).

1. Prvý kontakt s klientom/pacientom (sociálna evidencia): Sociálny pracovník sa musí najskôr zoznámiť so zdravotnou dokumentáciou (chorobopisom) pacienta. Zistí, o aký zdravotný problém u pacienta ide, konzultuje s ošetrujúcim lekárom, dozvedá sa predpokladaný typ liečby, jej dopad a prognózu ochorenia. Sociálny pracovník nikdy nesmie dopustiť, aby k pacientovi pristupoval s predsudkami, pod vplyvom názorov iných ľudí (lekárov, sestier), svoj úsudok si o pacientovi vytvára sám. Pri prvom stretnutí sa sociálny pracovník pacientovi predstaví a vysvetlí mu, akú pomoc mu môže ponúknuť. Klient/pacient musí porozumieť poslaniu sociálneho pracovníka, dôraz je kladený na rozhovor o predmete spolupráce, vrátane formálnej dohody o právach a povinnostiach zúčastnených. Dôležité je získať si dôveru klienta/pacienta a posudzovať ho ako súčasť jeho rodiny v celom doterajšom živote, nielen v čase rozvinutia choroby. Dôležité je, za akých okolností došlo k vzájomnému stretnutiu (či z iniciatívy sociálneho pracovníka alebo od klienta, prípadne na odporučenie iného zdravotníckeho pracovníka). Metóda - individuálny.
2. Stanovenie sociálnej diagnózy: Sociálny pracovník štruktúrovaným rozhovorom zisťuje psychosociálnu anamnézu:
   • kľúčové informácie o sociálnom probléme,
   • od najzákladnejších vecí k zložitejším, témy musia mať hierarchickú postupnosť, používa otvorené otázky,
   • správna anamnéza obsahuje dostatok informácií o klientovi, jeho osobnosti, rodine, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch,
   • informácie o tom, ako choroba ovplyvnila život klienta a celej rodiny, ako ju prijali, kde hľadajú oporu,
   • obsah najzákladnejších informácií - identifikačné údaje, dôvod k intervencii (zjavný, alebo skrytý problém), rodinné pozadie, telesný stav, stupeň uspokojenia fyziologických potrieb, hygiena, intelekt a dosiahnuté vzdelanie, emocionálne prejavy, správanie, schopnosť riešiť problémy, zamestnanie a ekonomická situácia klienta, bývanie a bytové podmienky, dopravné prostriedky, stravovanie, osobné bezpečie, príbuzní klienta, sociálna opora, celkový dojem z klienta, všímať si pohľad do budúcnosti.

   Pozor! Hľadanie slovnej podpory, mlčanie, popieranie faktov, agresia, emotívne neúmerné správanie. Metódy - rozhovor, počúvanie, parafrázovanie, pozorovanie, prispôsobenie sa jazyku klienta, analýza existujúcich dokumentov.

3. Návrh riešenia a plán sociálnej pomoci: V tejto etape si sociálny pracovník vypracuje plán, podľa ktorého bude pacientovi poskytovaná sociálna pomoc. Plán práce je rozdelený do niekoľkých krokov. Mnohí klienti majú viac problémov naraz. Je potrebné brať do úvahy dôležitosť a naliehavosť problémov a podľa toho postupovať:
   • naliehavé problémy - plán krátkodobej pomoci,
   • menej naliehavé - plán dlhodobej pomoci.

   S plánom je potrebné oboznámiť aj ostatných členov zdravotníckeho tímu a pripojiť ho k terapeutickému plánu. Dôležitá je dohoda - kto, čo, za akých podmienok a dokedy. Pozor na nespolupracujúceho alebo odporučeného klienta inou osobou, inštitúciou.

4. Intervencia a sociálna terapia:
   • Bežná intervencia je určená klientovi, ktorého problém umožňuje postupné, pokojné riešenie, kedy sociálny pracovník s klientom pracuje počas pravidelných, dohodnutých stretnutí na základe vopred vypracovaného plánu.
   • Krízová intervencia je určená pre klienta v akútnej krízovej situácii. Tento typ intervencie sa poskytuje v čase, ktorý je potrebný pre klienta, teda bez vopred dohodnutého, či naplánovaného stretnutia.
5. Ukončenie spolupráce: kontrola účinnosti použitých metód SP, bilancovanie / úplné, čiastočné alebo nedostatočné vyriešenie problému, ukončenie spolupráce SP a klienta - pacienta, odporučenie k inému odborníkovi v spádovej oblasti.

Osobnostné predpoklady a etické princípy sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník je profesionál, ktorý pracuje s ľuďmi, je neustále v interakcii s človekom a jeho osobnosť by sa mala odvíjať od určitých osobnostných predpokladov, charakterových a povahových vlastností. Sociálnemu pracovníkovi nesmie byť cudzie to, čo je ľudské. Podstatou sociálnej práce je ľudský vzťah, predpokladom ktorého je optimálna komunikácia.

Sociálny pracovník by mal mať primeranú dávku inteligencie, všeobecného prehľadu a pozitívne vlastnosti dobrého človeka ako: poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, čestnosť, dôvernosť, slušnosť, zodpovednosť, trpezlivosť a obetavosť. Jeho morálny postoj má byť príkladom pre druhých a vzorom pre klienta i spoločnosť, s ktorými prichádza neustále do kontaktu.

Pri kontakte s klientom sa sociálny pracovník nezaobíde bez komunikácie a aktívneho počúvania, ktoré v podstatnej miere ovplyvňujú vzťah klient - sociálny pracovník. Schopnosti efektívne komunikovať sa nedá naučiť len pochopením teórie, ale predovšetkým neustálym komunikačným a tréningovým procesom.

Sociálny pracovník nesie zodpovednosť za svojich klientov, má prístup k zdravotnej dokumentácii a je nutné aby vždy chránil dôvernosť všetkých informácii, ktoré o klientovi získal. S tým úzko súvisí skutočnosť, že okrem profesionálnych kompetencií získaných prostredníctvom rôznych foriem vzdelávania, sociálny pracovník musí disponovať komplexnou osobnostnou výbavou.

Osobnosť sociálneho pracovníka sa odvíja od:

• Kvalitného vzdelania.
• Sociálneho rozhľadu.
• Integrovaného súhrnu povahových čŕt (poctivosť, spravodlivosť, pravdovravnosť, pracovitosť, vzbudzovanie dôvery u ľudí).
• Profesionálnych predpokladov a schopností.
• Schopnosti komunikácie s klientom, inštitúciami a spoločenskými organizáciami.

Etické princípy v sociálnej práci

Sociálny pracovník ako profesionál disponujúci odbornými vedomosťami a všeobecným prehľadom v spoločenskom dianí, musí spĺňať aj osobnostné predpoklady. Medzi základné princípy etiky sociálneho pracovníka patria:

• Prospešnosť (beneficiencia): Predpokladá konať dobro pre konkrétneho človeka.
• Neškodnosť (non-maleficiencia): Žiada vylúčenie akéhokoľvek úmyselného i neúmyselného poškodenia alebo ublíženia. Dodržiavať pravidlo: „Nihil nocere!“ - nikdy neškodiť.
• Autonómia (svojbytnosť): Rešpektovať rozhodnutie pacienta/klienta podľa vlastného presvedčenia (autonómni pacienti/klienti môžu podľa svojho uváženia presunúť zodpovednosť za rozhodovanie na inú osobu).

Tieto princípy sú kľúčové pre budovanie dôvery a efektívnu prácu s klientmi v sociálnej sfére.

tags: #mozem #pracovat #ako #socialny #terapeut #s