Efektívne metódy a formy vzdelávania žiakov s telesným postihnutím

Vzdelávanie detí a žiakov s telesným postihnutím si vyžaduje špecifický prístup a adekvátne didaktické pomôcky, ktoré zohľadňujú ich individuálne potreby. Cieľom je umožniť im plnohodnotné zapojenie do vzdelávacieho procesu, rozvíjať ich potenciál a podporovať samostatnosť v bežnom živote.

Špeciálna pedagogika ako základný rámec

Špeciálna pedagogika (ŠP) sa radí k pedagogickým disciplínam a zaoberá sa špeciálnou edukáciou a rozvojom znevýhodnených jedincov, ktorí majú oproti väčšinovej populácii špeciálne edukačné potreby výchovy a vzdelávania a ktorí pre svoj rozvoj potrebujú špeciálny prístup a starostlivosť. ŠP definujeme ako vedný odbor, ktorý študuje zákonitosti výchovy a vzdelávania jedincov, ktorí sú znevýhodnení voči väčšinovej populácii v oblasti mentálnej, senzorickej, somatickej, komunikačných schopností, psychosociálnej, porúch učenia a nadpriemerného nadania.

Predmet ŠP skúma podstatu a zákonitosti výchovy a vzdelávania znevýhodnených ľudí z aspektu etiológie, symptomatológie, korekcie, metód edukácie a reedukácie, profylaxie. ŠP je zložitý heterogénny systém, ktorý plní množstvo úloh a preto ho členíme na dve veľké skupiny:

• Všeobecná ŠP: Zaoberá sa platnými zákonitosťami a pravidlami pre celú časť znevýhodnenej populácie a jej edukácie.
• Špeciálna ŠP: Zaoberá sa edukáciou z aspektu jednotlivých znevýhodnení a ich špecifických potrieb.

Súčasné trendy v ŠP spočívajú v humanizácii a integrácii. Základom humanistického postoja je zachovanie prirodzeného princípu dôstojnosti každého človeka, teda aj znevýhodneného. Integrácia znamená možnosť jeho adekvátnej sebarealizácie v societe. S týmto súvisí aj vytváranie ekonomických, materiálnych, sociálnych a edukačných podmienok, aby sa integrácia mohla vôbec realizovať. Nezanedbateľná je aj väčšia ponuka variability sociálnych a poradenských služieb. Dôležitá je aj opora v legislatíve. Ďalším trendom je, že sa ŠP neobmedzuje výlučne len na problematiku špeciálnej edukácie, ale zaoberá sa konkrétnym jedincom počas jeho celého života. Má reparabilný charakter.

Kľúčové pojmy v špeciálnej pedagogike

Pre lepšie pochopenie problematiky je dôležité poznať základné pojmy špeciálnej pedagogiky:

• Hendikep: Relatívne trvalý nepriaznivý stav alebo situácia pre daného jedinca, vyplývajúca z jeho poruchy alebo defektu, ktorý obmedzuje alebo znemožňuje plnenie úloh, sťažuje jeho uplatnenie v porovnaní s väčšinovou populáciou a sťažuje dosahovanie bežných spoločenských cieľov.
• Defekt: Je väčšia odchýlka od normy ako porucha a synonymum defektu je postihnutie. Znamená nedostatok integrity a fungovania organizmu alebo jeho časti. Má ireparabilný charakter.
• Znevýhodnenie: Je totožné s pojmom hendikep. Znevýhodnený jedinec je hendikepovaný v dôsledku poruchy alebo defektu.
• Norma: Stav, vlastnosť, proces, ktorý sa neodkláňa z priemeru bežných, zaužívaných alebo predpísaných pravidiel. Normalita potom znamená stav, skutočnosť, ktorý zodpovedá obvyklosti, úzusom, predpisom, pravidlám, pravidelnosti, očakávaniam. Týka sa psychologickej, somatickej a sociálnej dimenzie človeka.
• Anomália: Relatívne trvalá negatívna odchýlka od normy v psychickej a somatickej oblasti.
• Deformita: Zvyčajne sa označujú somatické odchýlky od normy.
• Kompenzácia: Vyrovnávanie, nahradenie chýbajúceho alebo zníženého výkonu orgánov, funkcie úpravou prípadne aktivizáciou funkcie iných orgánov, funkcií.
• Korekcia: Aktivity, ktoré sú zamerané na nápravu, úpravu chybnej funkcie, orgánu alebo správania sa.
• Resocializácia: Činnosť, pomocou ktorej sa znevýhodnený jedinec zapája do rodinného, sociálneho a pracovného prostredia.
• Rehabilitácia: Činnosť na opätovné dosiahnutie spôsobilosti a socializáciu znevýhodneného jedinca.
• Edukácia: Výchovné, vyučovacie a vzdelávacie aktivity, pomocou ktorých sa znevýhodnený jedinec stáva relatívne vychovaným a vzdelaným.
• Reedukácia: Špeciálnopedagogické aktivity, ktoré sú zamerané na rozvíjanie a úpravu nevyvinutých, chybných, porušených funkcií.

Klasifikácia znevýhodnení v ŠP

Pre špeciálnu pedagogiku je účelné a nutné znevýhodnenia určitým spôsobom triediť a klasifikovať. Môžu slúžiť pre chápanie hendikepu ako dimenzie z hľadiska sebarealizácie v súvislosti s integračnými tendenciami.

Znevýhodnenia môžeme deliť podľa viacerých kritérií:

Vrodené a získané poruchy

• Senzorické poruchy: Dôsledok ochorenia, úrazov, vrodené a získané.
• Mentálne poruchy: Dôsledok vrodených defektov - mentálna retardácia, dôsledok defektov získaných počas života - demencia.
• Poruchy správania: Rôzne závažné odchýlky v správaní, ktoré sú pre spoločnosť nežiadúce, nechcené až neprijateľné - zásadnou otázkou je ich spoločenská závažnosť.

Podľa stupňa hendikepu

• Poruchy ľahkého stupňa: Minimálna odlišnosť od normy - plná integrácia do školy i do spoločnosti.
• Poruchy stredného stupňa: Značná odlišnosť od normy - vyžaduje špeciálny prístup.
• Poruchy ťažkého stupňa: Veľká odlišnosť od normy - jedinci sú odkázaní na celodennú starostlivosť a vo väčšine prípadov v špeciálnych zariadeniach.

Pre prehľadnosť uvádzame tabuľku stupňov mentálnej retardácie:

Podľa doby vzniku hendikepu

• Poruchy prenatálne: Genetické dispozície, vplyv teratogénnych faktorov (chemické faktory, fyzikálne faktory, biologické faktory), psychické faktory (nadmerný stres, týranie).
• Poruchy perinatálne: Dôsledky komplikovaného, nešetrného alebo protrahovaného pôrodu.
• Poruchy postnatálne: Pôsobenie chemických látok a jedov, vplyv biologických faktorov (infekčné ochorenia, vírusové ochorenia), úrazy, vplyv sociálnych faktorov (nevhodné výchovné podmienky, nízka sociálna úroveň, záťažové situácie).

Poruchy a hendikepy môžu vznikať počas celého života, miera rizika je však odlišná. Závisí od veku, pohlavia, regiónu. Počas vývinu môžu na jedinca pôsobiť rôzne patogénne faktory, ktoré spôsobujú rôzne typy vývinových chýb. ŠP rozlišuje:

• Ustrnutý vývin: Orgán alebo jeho funkcia sa nevyvíja (vrodená slepota, hluchota, nevyvinutá končatina).
• Obmedzený vývin: Orgán alebo jeho funkcia sa od začiatku života vyvíja obmedzene a nikdy nedosiahne stupeň normy (vrodená nedoslýchavosť, niektoré formy mentálnej retardácie, vrodené malformácie, porucha citových vzťahov).
• Oneskorený vývin: Spočiatku sa podobá obmedzenému vývinu, avšak včasnou intervenciou je možné vývin zvrátiť a priblížiť sa alebo aj dosiahnuť normu (oneskorený vývin reči, motoriky, chôdze).
• Prerušený vývin: Vývin orgánu alebo jeho funkcie sa rôznymi vplyvmi spomalí, prípadne úplne preruší. Tento stav môže mať stagnujúci charakter, ale aj dynamický - postupne zlepšujúci alebo zhoršujúci (detské demencie, LMD, ochrnutia).
• Pochybný vývin: Orgán a jeho funkcia sa síce vyvíjajú, ale nežiaducim smerom.

Systém vzdelávania žiakov s telesným postihnutím

Pre deti a žiakov so zmyslovým a telesným postihnutím sa zriaďujú špeciálne školy až do úrovne vyššieho sekundárneho vzdelávania, t.j. materské školy, základné školy, gymnáziá, stredné odborné školy. Vzdelanie získané v školách hlavného prúdu a v systéme špeciálneho školstva pre deti a žiakov so zmyslovým a telesným postihnutím je rovnocenné.

Proces zaradenia do špeciálneho školstva

Podnet na zaradenie žiaka do systému špeciálnej výchovy a vzdelávania môže dať buď samotný rodič dieťaťa alebo iný zákonný zástupca, lekár, riaditeľ školy, resp. rodičovi dieťaťa, ktoré má zdravotné postihnutie sa odporučí, aby navštívil centrum špeciálnopedagogického poradenstva, ktoré uskutoční alebo sprostredkuje potrebné vyšetrenia a pripraví dokumentáciu. Na základe tejto dokumentácie riaditeľ rozhodne o prijatí dieťaťa do systému špeciálneho školstva.

Konečnú špeciálnopedagogickú diagnózu, z ktorej sa vychádza pri odporúčaní spôsobu, foriem a metód vzdelávania žiaka so zdravotným znevýhodnením, stanovuje špeciálny pedagóg, a to až po prehodnotení všetkých vyšetrení. Súčasne sa definujú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby s naznačením pedagogickej prognózy. Rozhodnutie o prijatí dieťaťa do systému špeciálnej výchovy a vzdelávania je v kompetencii riaditeľa školy, resp. školského zariadenia, vždy však s informovaným súhlasom zákonného zástupcu dieťaťa.

Špeciálna škola, narozdiel od spádovej, nemá povinnosť prijať dieťa. V prípade zamietnutia žiadosti škola uvedie dôvody neprijatia dieťaťa a navrhne spolu s CPP, kde môže byť dieťa umiestnené v rámci povinnej školskej dochádzky. Odvolanie proti rozhodnutiu sa podáva do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.

Stupne a organizácia vzdelávania

Stupne vzdelávania detí a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sú analogické stupňom vzdelávania v školách hlavného prúdu.

• Materské školy: Materská škola pre deti so zdravotným znevýhodnením sa vnútorne člení na triedy, do ktorých sa spravidla zaraďujú deti rovnakého veku s rovnakým zdravotným znevýhodnením. Trieda sa zriaďuje najmenej pre štyri deti, najvyšší počet detí je osem.
• Školy pre žiakov so zdravotným znevýhodnením: Tieto školy sa vnútorne diferencujú na triedy podľa stupňa postihnutia, v prípade viacerých postihnutí podľa dominantného postihnutia. Žiaci sú vzdelávaní v triedach s nižším počtom žiakov než má trieda bežnej školy. Minimálny počet žiakov v triede v špeciálnej škole je 4. Maximálne počty sú stanovené podľa jednotlivých druhov a typov škôl a pohybujú sa v rozmedzí 8 - 12.
• Vzdelávanie v zdravotníckych zariadeniach: Pri zdravotníckych zariadeniach sa zriaďujú materské školy, základné školy a špeciálne základné školy. V týchto školách sú žiaci vzdelávaní počas liečby ochorenia, resp. zdravotného oslabenia, pre ktoré sú dočasne umiestnení v zdravotníckom zariadení.
• Predĺženie vzdelávania: Žiakovi s ťažkým zdravotným postihnutím môže riaditeľ školy umožniť vzdelávanie v základnej škole až do konca školského roka, v ktorom žiak dovŕši 18 rokov. V špeciálnych školách možno predĺžiť dĺžku vzdelávania až o dva roky.

Žiaci so zdravotným znevýhodnením (okrem žiakov s mentálnym postihnutím) plnia rovnaké ciele vzdelávania ako žiaci bez zdravotného znevýhodnenia. Všeobecné ciele vzdelávania v jednotlivých vzdelávacích oblastiach a kompetencie sa prispôsobujú individuálnym osobitostiam žiaka so zdravotným znevýhodnením v takom rozsahu, aby učebné výsledky žiaka zodpovedali profilu absolventa príslušného stupňa vzdelávania s prihliadnutím na druh a stupeň postihnutia alebo narušenia žiaka.

Vzdelávacie programy pre deti a žiakov so zmyslovým a telesným postihnutím, vrátane informatiky, zodpovedajú obsahom vzdelávania a časovou dotáciou predmetom vo vzdelávacích programoch v školách hlavného prúdu. Učebné plány škôl pre žiakov s mentálnym postihnutím obsahujú takmer všetky predmety ako bežné školy, obsahujú väčšiu časovú dotáciu v predmete pracovné vyučovanie a sú doplnené o špeciálno-pedagogické predmety v závislosti od stupňa mentálneho postihnutia (rozvíjanie komunikačných schopností, rozvíjanie grafomotorických zručností, rozvíjanie sociálnych zručností). Obsah vzdelávania sa v jednotlivých prípadoch prispôsobuje mentálnej úrovni žiaka. Žiaci, ktorí sa nemôžu vzhľadom na svoje zdravotné znevýhodnenie vzdelávať inak (napr. žiaci hluchoslepí, žiaci s viacnásobným postihnutím), sú vzdelávaní podľa individuálneho vzdelávacieho programu. Na tvorbe štátnych vzdelávacích programov sa podieľajú odborníci v oblasti špeciálneho školstva, ako špeciálni pedagógovia, psychológovia a odborníci z praxe.

Ďalšie vzdelávanie po základnej škole

Žiaci s mentálnym postihnutím môžu pokračovať v štúdiu v odborných učilištiach alebo praktických školách.

• Odborné učilištia: Určené pre absolventov základných škôl pre žiakov s mentálnym postihnutím, ktorí majú predpoklady zvládnuť prípravu na povolanie.
• Praktické školy: Určené pre žiakov, ktorí po absolvovaní povinnej školskej dochádzky nemajú predpoklady pre zvládnutie odborného učilišťa.

Prihlášku na štúdium podáva zákonný zástupca žiaka a obsahuje vyjadrenie odborného dorastového lekára o zdravotnej spôsobilosti žiaka spolu s pedagogickou dokumentáciou.

Metódy a formy špeciálneho vyučovania

Metódy a formy využívané v špeciálnom vzdelávaní sa vyznačujú individuálnym prístupom. Je v kompetencii učiteľa, akú formu, metódu výučby, vzdelávacie a kompenzačné pomôcky vo vzdelávacom procese zvolí.

Typy metód starostlivosti o postihnutých

Metódy starostlivosti o postihnutých a narušených jedincov sa zameriavajú na prekonanie, zmiernenie a prevenciu defektivity. Medzi základné skupiny metód patria:

1. Reedukačné metódy: Súhrn špeciálno-pedagogických postupov zameraných na postihnutú funkciu. Reedukácia znamená prevýchovu alebo obnovenú výchovu a zahŕňa špeciálne pedagogické metódy, ktoré rozvíjajú nevyvinuté alebo upravujú porušené funkcie a činnosti.
2. Kompenzačné metódy: Súhrn postupov zameraných na rozvíjanie náhradných, nepostihnutých funkcií. Kompenzácia znamená vyváženie alebo vyrovnanie a zameriava sa na zdokonalenie výkonnosti inej, nepostihnutej funkcie. Napríklad, u nevidiacich sa rozvíja sluchové, hmatové a čuchové vnímanie.
3. Rehabilitačné metódy: Súhrn postupov upravujúcich spoločenské vzťahy a umožňujúcich maximálny stupeň socializácie. Rehabilitácia znamená znovuuschopnenie a zameriava sa na sociálne dôsledky defektu. Rehabilitačnou činnosťou sa upravujú porušené vzťahy v spoločnosti, pracovné a výchovno-vzdelávacie vzťahy. Rehabilitácia nadväzuje na výsledky kompenzácie a reedukácie.

Vzdelávanie žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sa realizuje pomocou špeciálnych metód. Tieto metódy sa zameriavajú na prekonávanie, zmiernenie alebo prevenciu postihnutia. Ďalej sú to metódy, ktoré pri špeciálnom vzdelávaní využívajú rôzne kompenzačné pomôcky ako napr. IKT, načúvacie aparáty, rôzne optické prístroje a podobne. Osvedčila sa i biblioterapia ako súčasť terapeuticko-výchovnej intervencie, metóda komunikatívneho charakteru. Tieto kompenzačné pomôcky sa využívajú individuálne alebo kolektívne - špeciálne učebne.

Charakteristika výučbových metód z hľadiska fáz vyučovacieho procesu

1. Motivačné metódy

Prvoradou úlohou učiteľa je vzbudiť a udržať u žiakov záujem o učebnú činnosť.

• Vstupné:
  • Motivačné rozprávanie (citové, slovné približovanie toho, o čom sa budú žiaci učiť).
  • Motivačný rozhovor (učiteľ so žiakmi vedie dialóg, pričom aktivizuje ich poznatky, skúsenosti. Rozhovorom prebúdza ich záujem o nové učivo).
  • Motivačná demonštrácia (učiteľ pomocou ukážky (pomôcky) - napr. moment prekvapenia).
• Priebežné:
  • Motivačná výzva (učiteľ vyzve žiaka, aby dával pozor, aby vykonal určitú úlohu, aby pomohol spolužiakovi, aby nevyrušoval).
  • Aktualizácia obsahu učiva (učiteľ spája učivo s príkladmi zo života, spestruje učivo zaujímavými príkladmi, hádankami).
  • Pochvala, povzbudenie, kritika - výchovné metódy. Sú významnými prvkami motivácie, učiteľ ich musí využívať veľmi citlivo, pedagogicky taktne, primerane, inak strácajú motivačný význam. Pomalšie pracujúcich žiakov treba chváliť aj za drobnejšie úspechy a povzbudzovať do ďalšej práce. Tak ako s pochvalou, aj s kritikou musí učiteľ narábať veľmi citlivo. Teda nie kritika, len ako vytýkanie nedostatkov, ale kritika konštruktívna a pozitívna, aby žiak vedel, čo robí nesprávne a zároveň ho povzbudiť, že to dokáže urobiť aj lepšie.

2. Expozičné metódy

Expozičné metódy sú metódy prvotného prijímania informácií. Pomocou expozičných metód si žiaci utvárajú nové poznatky, vedomosti, spôsobilosti, zručnosti, návyky. Delia sa na:

A. Metódy priameho prenosu poznatkov

• Monologické slovné metódy:
  • Rozprávanie - používa sa, ak učivo nie je náročné, ak má predovšetkým výchovné poslanie. Najčastejšie sa uplatňuje v nižších ročníkoch ZŠ.
  • Opis - používa sa pri vysvetľovaní nejakého javu, veci, predmetu.
  • Vysvetľovanie - najčastejšie používaná metóda, objasňuje pojmy, poučky, pravidlá, zákony.
  • Prednáška - uplatňovaná hlavne na vysokých školách a stredných školách.
• Dialogické slovné metódy:
  • Rozhovor - výmena informácií medzi dvoma alebo viacerými osobami, aktivizuje žiakov.
  • Beseda - spoločná riešenie problému alebo vymieňanie si skúseností.
  • Dramatizácia - názorné predvedenie príbehu, udalosti.
  • Hranie rolí - žiaci sa vžívajú do roly postáv.

B. Metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov

• Pozorovanie: Cieľom je bezprostredné poznávanie predmetov, javov, dejov.
• Demonštrácia/predvádzanie: Ukážka predmetov, pokusov, pohybových a pracovných činností.
• Laboratórne práce, pokusy: Ktoré žiaci vykonávajú sami a získavajú poznatky, skúsenosti.
• Montážne a demontážne práce (stavebnice, lego): Rozvíjajú vnímanie a myslenie žiakov.

C. Problémové metódy

• Problémové vyučovanie: Učiteľ zaraďuje do výučby riešenie problémov ako prostriedok intelektuálneho rozvoja žiakov.
• Projektové vyučovanie: Pomocou projektov žiaci riešia problémové úlohy praktického zamerania.

D. Metódy samostatnej práce

Rozumieme individuálnu prácu žiaka, napr. práca s knihou, štúdium literatúry, samostatné štúdium s využitím techniky.

E. Metódy mimovoľného učenia

Učiteľ je pre žiaka vzorom pôsobiacim na všetku jeho činnosť. Žiaci napodobňujú jeho názory, postoje, záujmy, mimiku, intonáciu reči, gestikuláciu, vzťah k práci, pristupovanie k žiakom.

3. Fixačné metódy

Opakovanie, upevňovanie a precvičovanie je neoddeliteľnou súčasťou vyučovacieho procesu. Slúži na prekonanie zabúdania.

• Formy opakovania:
  • Písomné opakovanie (test, diktát).
  • Opakovanie formou rozhovoru, besedy, dramatizácie, laboratórnej práce.
  • Opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry.
  • Domáce úlohy.
• Metódy zdokonaľovania zručností:
  • Metóda cvičenia a opakovania.
  • Športový tréning.
  • Metóda kontrastu (porovnávanie správnych a nesprávnych úkonov).

4. Diagnostické a klasifikačné metódy

Diagnostickými metódami u žiakov zisťujeme úroveň vedomostí, zručností. S diagnózou súvisí i hodnotenie.

• Hodnotenie: Môže byť slovné alebo neslovné (známka, body, percentá). Účinnejšia je kombinácia slovného hodnotenia s neslovným.
• Metódy:
  • Ústne skúšanie.
  • Písomné skúšanie (diktáty, písomné práce, D.ú.).
  • Praktické skúšanie (pracovná výchova, telesná výchova, geometria, laboratórne cvičenia).
  • Didaktické testy.
  • Výkonové skúšky (rýchlosti a správnosti čítania, písania, pohybov).
  • Portfólio (súbor prác žiaka za určité obdobie).

Žiaci so zdravotným postihnutím postupujú do vyššieho ročníka základnej školy v prípade, že ich učebné výsledky boli hodnotené ako "prospel" a to v súlade s platnými metodickými pokynmi na hodnotenie a klasifikáciu žiakov. Zásady a spôsoby hodnotenia sú súčasťou školského vzdelávacieho programu, prípadne individuálneho výchovno-vzdelávacieho programu konkrétneho žiaka. Žiak, ktorý nemá mentálne postihnutie, sa hodnotí podľa pravidiel hodnotenia vyučovacích predmetov a správania žiakov v základných školách a stredných školách, pričom sa zohľadňuje charakter jeho zdravotného znevýhodnenia. Žiak s mentálnym postihnutím je hodnotený podľa Metodických pokynov na hodnotenie a klasifikáciu žiakov s mentálnym postihnutím. Priebežne sa hodnotia osobné výkony a pokroky žiaka.

V prípade, ak sa zdravotne postihnutý žiak hlási na štúdium na bežnú strednú školu, prihláška musí obsahovať aj rozhodnutie príslušnej lekárskej posudkovej komisie sociálneho zabezpečenia o schopnosti študovať zvolený odbor. Ak žiak absolvoval povinnú školskú dochádzku v bežnej základnej škole a hlási sa na špeciálnu strednú školu, prihláška na štúdium obsahuje lekárske vyjadrenie a potvrdenie o charaktere postihnutia.

Špeciálnopedagogická didaktika a jej členenie

Špeciálnopedagogická didaktika je vedná disciplína, ktorá sa zaoberá zákonitosťami procesu vyučovania postihnutých, narušených jedincov a jedincov so špeciálnymi potrebami, s prihliadnutím na druh a stupeň postihnutia (defektu), narušenia a špeciálnych potrieb vyučovaných jedincov a ich vek. Didaktika v jednotlivých učebných predmetoch sa označuje ako metodika.

Didaktika v ŠP sa člení na:

• Didaktiku zrakovo, sluchovo, telesne postihnutých a zdravotne oslabených.
• Didaktiku žiakov s narušenou komunikáciou, detí psychosociálne narušených; detí s poruchami učenia, správania; detí s viacnásobným postihom a detí výnimočne nadaných a talentovaných.

Pri zohľadňovaní sprostredkovaného obsahu vzdelávania možno hovoriť o:

• Didaktike (metodike) všeobecnovzdelávacích predmetov (na špeciálnych školách).
• Didaktike odborných predmetov.
• Didaktike pracovného vyučovania.
• Didaktike odborného výcviku (na odborných učilištiach) a pod.

Špecializované didaktiky sa sústreďujú na osobitosti vyučovania príslušného typu postihnutia, narušenia, alebo potreby - napr. používanie Braillovho písma pri vyučovaní nevidiacich, posunkovej reči pri vyučovaní nepočujúcich. Didaktiky predmetov špeciálnych škôl rozpracúvajú spôsoby vyučovania jednotlivých vyučovacích predmetov s ohľadom na cieľ, obsah, podmienky a prostriedky VVP na špeciálnych školách.

Didaktiky možno členiť z viacerých aspektov:

• Podľa druhu a stupňa postihnutia - napr. žiakov telesne postihnutých, slabozrakých a pod.
• Podľa jednotlivých predmetov - napr. SJ, TV, ZEM, HV, CH, a pod.
• Podľa šírky ponímania predmetu alebo skupiny predmetov - napr. didaktiky elementárnej triedy, všeobecného vzdelávania predmetov, odborného výcviku a pod.

Osobitosťou didaktík predmetov špeciálnych škôl je aj to, že v rámci nich sa uplatňujú spravidla špeciálne metódy, reedukácie alebo rehabilitácie.

Metódy vyučovania

Metódy vyučovania sú spôsoby usporiadania a realizácie vyučovacej činnosti učenia na dosiahnutie vytýčených vyučovacích cieľov. Závisí od činiteľov:

• Od druhu a stupňa postihnutia alebo narušenia vyučovaných žiakov.
• Od cieľov a obsahu ich vzdelávania.
• Od vybavenia školy i žiaka vhodnou kompenzačnou technikou a pod.

Triedenie metód pre potreby vyučovania postihnutých alebo narušených jedincov:

• Všeobecné: Metódy, ktoré sa používajú rovnako u znevýhodnených ako aj u väčšinovej populácii.
• Modifikované: Metódy používané u intaktných žiakov modifikované pre potreby postihnutých.
• Špeciálne: Používané len pre špeciálne školy.

Ďalšie delenie je podľa:

• Logického postupu: Analytická a syntetická, induktívna a deduktívna, genetická a dogmatická.
• Prostriedkov a zámerov: Metóda samostatnej práce, mimovoľného učenia, fixačné, diagnostické a klasifikačné.

Pri adaptácii týchto metód na druh a stupeň postihnutia alebo narušenia vznikajú špeciálne metódy, ktoré sa opierajú o prirodzené záujmy dieťaťa, o jeho potreby, psychické a telesné možnosti a o požiadavky obsahu a rozsahu učiva. Proces výučby sa realizuje v nasledujúcich etapách:

1. Úvodné (vstupné) práce.
2. Bezprostredné pozorovanie toho, o čom sa deti učia (napr. zber jabĺk).
3. Konkrétna expresia (vyjadrenie v rôznych formách), napr. vystrihovania.

Vo výučbe sa používa čítanie, písanie a počítanie. Koncipovanie obsahu vzdelávania vychádza z potreby poznať najbližšie prostredie, ktoré sa postupne stupňovito rozširuje. Obsah vzdelávania je rozložený nie v predmetoch, ale v témach - ročných, mesačných, týždenných, denných.

Metódy, akými sa postihnutí vedú k osvojeniu základných komunikačných spôsobilostí, t.j. rozprávaniu, písaniu, čítaniu, počítaniu:

• Britská metóda: Spočíva v globálnom odzeraní slov a viet, v napodobovaní výslovnosti; v oprave chybnej artikulácie.
• Belgická metóda: Cvičenie rozprávania hrovou formou; nácvik ideo-vizuálneho čítania; globálne odzeranie cvičenie hovoridiel (dýchacie); cvičenie rečových celkov písanie slov a viet, ktoré s už predtým naučili vyslovovať.
• Materinská metóda: Vychádza z toho, aby dieťa pochopilo, „čo je to rozprávať“ (hovoriť) a aby zachytilo rytmus reči.

Podľa spôsobov sprostredkovania informácií v rámci vyučovacieho procesu u postihnutých alebo narušených detí možno uviesť toto triedenie:

1. Metóda viacnásobného opakovania informácie.
2. Metóda nadmerného zvýraznenia informácie (inštrukčnými médiami a pod.).
3. Metóda optimálneho kódovania.
4. Metóda zapojenia viacerých kanálov do prijímania informáciu.
5. Metóda spätnej väzby.
6. Metóda algoritmizácie obsahu vzdelávania.

Špeciálne metódy možno deliť aj v závislosti od foriem sprostredkovania informácií:

1. Metóda slovného sprostredkovania.
2. Metóda sprostredkovania pohybom (rúk mimikou a pod.), inštrukčnými médiami a technickými prostriedkami (elektrické zosilňovače a pod.).
3. Metóda kombinovaná (z uvedených foriem).

Dôležitou súčasťou metód sú špeciálne metodiky, ktoré môžu byť zamerané na vyučovacie predmety alebo spôsobilosti, ktoré si žiaci majú osvojiť. Ide tu o konkrétne spôsoby a postupy individuálne volené a prispôsobené druhu a stupňu postihnutia. Ide tu o ŠP metodiky u nevidiacich na osvojenie čítania a písania pomocou bodového písma; u telesne postihnutých o ŠP metodiky písania kýpťom, protézou, ústami, nohami a pod.

Formy vyučovania postihnutých a narušených žiakov

Predstavujú organizačné usporiadanie podmienok a priebehu vyučovacieho celku, na základe ktorých učiteľ organizuje svoju prácu. Patria sem:

• Miesto, kde sa realizuje výučba: Môže ísť o vyučovanie na ŠŠ, v špeciálnej triede pri bežnej škole, v triede na školskom pozemku, v školskej dielni, v laboratóriu, v prírode, vo výrobnej organizácii.
• Počet súčasne vyučovaných žiakov: Individuálne, hromadné, zmiešané.
• Dĺžka vyučovania: Časové trvanie vyučovacej hodiny v triede, vyučovacia jednotka v školskej dielni, na pozemku, v laboratóriu, odborného výcviku.
• Stupeň homogenity žiakov: Homogénna trieda, heterogénna trieda.
• Obsah vzdelávania.

Medzi organizačné formy patrí aj rozdelenie žiakov do paralelných tried podľa stupňa schopností, nadania a inteligencie v rámci daného druhu a stupňa postihnutia, či mimo nej, napr. - najschopnejší, priemerní, podpriemerní.

Z hľadiska tempa postupu žiakov môže ísť o organizačné formy, kde sa postupuje rovnakým tempom (všetci žiaci) a formy individuálnym tempom. Najradikálnejšou formou individualizovaného vyučovania je Daltonský plán. Učebné predmety sa rozdeľujú na hlavné - materinský jazyk a cudzie jazyky, dejepis, matematika a pod. a vedľajšie - telesná, hudobná, pracovná výchova a podobne. Vedľajšie sa vyučujú hromadne (podľa rozvrhu) a hlavné predmety individuálne (bez pevného rozvrhu). Patria sem hodiny spoločenskej výchovy, spojené s usporadúvaním besiedok, slávností a pod. O postupe žiakov rozhodujú ich výsledky dosiahnuté v didaktických testoch. Učebné pomôcky je program práce, v ktorom je učivo jednotlivých predmetov (podľa ročníkov) rozdelené na pracovné jednotky (na mesiac, týždne, dni) s príslušným návodom i odkazom na pramene. Podľa stupňa nadania žiakov sa zvyčajne vypracúvajú pracovné programy: minimálne, normálne a maximálne. Výsledky žiakov sa zaznamenávajú do tzv. osobných grafov. Uvedená forma sa môže uplatniť u telesne postihnutých, rečovo chybných, alebo emocionálno-sociálne narušených.

Inou formou skupinového individualizovaného vyučovania je metóda M. Grzegorzewskej, ktorá na rozdiel od hodinovo - predmetovej formy u postihnutých detí stavia koncepciu globálneho vyučovania. Upúšťa od pevného členenia predmetov na vyučovacie hodiny. Pracuje podľa tematických plánov rozdelených na časové úseky, v rámci ktorých obsah vzdelávania tvoria jednotlivé vybrané problémové celky a žiaci sa s nimi zaoberajú v rámci rôznych činností.

Obsah vzdelávania - curriculum

Curriculum tvorí súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, ako aj spôsobilostí a zručností, ktoré si má žiak osvojiť v procese vzdelávania. Je určovaný predmetom, druhom a zameranosťou vzdelávania (druhu stupňa školy) a spoločenskými cieľmi. V ŠŠ sa upravuje v súlade s možnosťami žiakov, vzhľadom na druh a stupeň ich postihnutia či narušenia, napr. individuálna logopedická starostlivosť. Pre zrakovo postihnutých je tyflopedická starostlivosť; pre nepočujúcich sa HV nahrádza rytmicko - pohybovou výchovou; pre telesne postihnutých je obsah vzdelávania rozšírený o predmet dorozumievacej zručnosti a špeciálnu telesnú výchovu; pre mentálne postihnutých je prispôsobený mentálnym danostiam žiakov.

Inkluzívne vzdelávanie a integrácia

Inkluzívne vzdelávanie vychádza z presvedčenia, že dôvodom zdravotného postihnutia sú bariéry vytvorené spoločnosťou, či už ekonomické, architektonické alebo psychické. Vzdelávacie inštitúcie by mali tieto bariéry minimalizovať a umožniť žiakom so zdravotným postihnutím využívať zdroje spoločnosti. Štúdie ukazujú, že inkluzívne vzdelávanie je potrebné približne pri 1/5 školskej populácie, čo zdôrazňuje potrebu špeciálnych edukačných pomôcok pre jednotlivé dysfunkcie.

Integrácia v ŠP

Cieľom špeciálnej pedagogiky je integrácia znevýhodnených jedincov do väčšinovej spoločnosti, a to adekvátna integrácia. Rozlišujeme:

• Integrácia: Je úplné zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti. WHO definuje: integrácia je sociálna rehabilitácia, schopnosť jednotlivca podieľať sa na obvyklých sociálnych procesoch. Integrované vzdelávanie je úplné zapojenie do bežného edukačného procesu.
• Adaptácia: Je zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti len za určitých podmienok, okolností a ohľadov na jeho individuálne možnosti, vlastnosti, schopnosti a potrieb. Adaptácia sa chápe aj ako prispôsobenie sa oboch strán - hendikepovaného jedinca a spoločnosti.
• Utilita: Je zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti len za predpokladu celoživotnej ochrany a pomoci druhých ľudí. Stretávajú sa s nimi len obmedzene a sporadicky.

Školská integrácia sa uskutočňuje na dvoch úrovniach:

• Individuálna integrácia: V bežnej základnej škole v meste bydliska, prípadne primeranej dostupnosti, znevýhodnené deti sú zaraďované do tried s väčšinovou populáciou.
• Integrácia v špeciálnych triedach: Uskutočňuje sa v špeciálnych triedach bežných základných škôl, kde sú znevýhodnené deti s rovnakým alebo podobným druhom a stupňom narušenia.

Skúsenosti z praxe hovoria, že integrácia môže byť pre deti s niektorými znevýhodneniami veľkou záťažou. Preto treba veľmi citlivo a fundovane pristupovať k tomu, ktoré deti integrovať. Cieľom je liečba a prekonanie poruchy. Integrácia znamená reintegráciu po liečbe.

tags: #metody #vychovy #a #vzdelavania #ziakov #telesne