Inkluzívne vzdelávanie a mentálne postihnutie v primárnom vzdelávaní

V poslednom období sa čoraz častejšie skloňuje pojem „inkluzívne vzdelávanie“, avšak málokto si uvedomuje, že tieto moderné slová sú úzko spojené so základnými ľudskými právami. Cieľom tohto článku je objasniť pojem inklúzia, jej princípy a metódy, so zameraním na mentálne postihnutie.

Integrácia verzus Inklúzia: Rozdiel v prístupe

Často dochádza k zámene pojmov inklúzia a integrácia. Integrácia predpokladá umiestňovanie žiakov so zdravotným postihnutím do hlavného vzdelávacieho prúdu, kde sa od nich očakáva, že sa prispôsobia existujúcej výučbe a organizácii školy. V tomto prípade nesie bremeno prispôsobenia sa predovšetkým dieťa.

Na rozdiel od toho, inklúzia predpokladá, že sa špecifickým potrebám žiakov so zdravotným postihnutím prispôsobí samotný vzdelávací systém. Od dieťaťa a jeho rodičov sa neočakáva, že budú prinášať riešenia a prispôsobovať sa, čo môže byť veľmi ťažké, až nemožné. Namiesto toho sa očakáva od školy, že nájde a zrealizuje vhodné riešenia. Bremeno teda leží na škole a štátnych orgánoch.

Inklúzia sa netýka len detí so zdravotným postihnutím. Výbor OSN pre práva dieťaťa uvádza, že inklúzia zahŕňa všetky deti, celú rozmanitú ľudskú rodinu, vrátane detí nadaných a rómskych. Všetky deti by mali byť vzdelávané spoločne, vždy, keď je to možné, bez ohľadu na ich odlišnosti. Vzdelávací systém by nemal chápať deti so zdravotným postihnutím ako problém, ktorý je potrebné vyriešiť.

Princípy Inkluzívneho Vzdelávania

Princíp inkluzívneho vzdelávania sa vylučuje so segregovaným vzdelávaním v špeciálnych školách. Inkluzívne vzdelávanie zdôrazňuje rozmanitosť školskej populácie, čím prispieva k vytvoreniu škôl, ktoré sú citlivejšie ku konkrétnym potrebám žiakov.

Inklúzia ako Základné Ľudské Právo

Inkluzívne vzdelávanie úzko súvisí so základným právom na vzdelanie, ktoré garantuje Ústava a medzinárodné dohovory o ľudských právach. Najdôležitejším z nich je Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Právo na vzdelanie je kľúčové, pretože vzdelávanie je nevyhnutným prostriedkom pre realizáciu iných ľudských práv. Vzdelanie umožňuje ľuďom vymaniť sa z chudoby, podieľať sa na správe vecí verejných a obhajovať svoje politické postoje.

Dokumenty OSN a Inkluzívne Vzdelávanie

Diskusiu o práve na vzdelanie v inkluzívnom prostredí formovali dva dôležité dokumenty OSN:

• Štandardné pravidlá pre vyrovnanie príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím (1993): Tento dokument sa zaoberal otázkou vzdelávania ľudí so zdravotným postihnutím a predpokladal reformu, ktorej cieľom bolo pripraviť žiakov na vzdelávanie v hlavnom vzdelávacom prúde.
• Prehlásenie zo Salamanky (1994): Tento dokument jednoznačne hovorí o inklúzii a zdôrazňuje naliehavosť zaistenia vzdelávania všetkých detí, mládeže a dospelých so zvláštnymi vzdelávacími potrebami v rámci bežného vzdelávacieho systému.

Dohovor OSN o Právach Osôb so Zdravotným Postihnutím a Právo na Vzdelanie

Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím upravuje právo na vzdelanie v článku 24. Článok 24 ods. 1 Dohovoru zaväzuje štáty, aby zaistili začleňujúci (inkluzívny) vzdelávací systém na všetkých úrovniach. Podľa článku 24 ods. 2 písm. a) Dohovoru, štáty zabezpečia, aby osoby so zdravotným postihnutím neboli z dôvodu svojho postihnutia vylúčené zo všeobecnej vzdelávacej sústavy. Toto odráža povinnosť nevylučovať deti so zdravotným postihnutím z hlavného vzdelávacieho prúdu, pokiaľ sú už takto vzdelávané.

Ďalej, podľa článku 24 ods. 2 písm. b) Dohovoru, má Slovenská republika povinnosť zaistiť, aby osoby so zdravotným postihnutím mali na rovnom základe s ostatnými prístup k inkluzívnemu, kvalitnému a bezplatnému základnému a strednému vzdelávaniu v mieste, kde žijú. Toto ustanovenie je prepojené so zákazom diskriminácie a s povinnosťou štátu zaistiť tzv. primerané úpravy.

Primerané Úpravy ako Kľúč k Inklúzii

Primerané úpravy (v angličtine "reasonable accommodation") sú právny pojem, ktorý definuje úpravy a zmeny, ktoré umožňujú osobám so zdravotným postihnutím plnohodnotne sa zapojiť do spoločnosti.

Transformácia Špeciálneho Vzdelávania

Inkluzívne vzdelávanie znamená prehodnotenie rozsahu špeciálneho vzdelávania. Nejde o rušenie špeciálnych škôl, ale o postupnú transformáciu vzdelávacieho systému tak, aby deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami mohli byť vzdelávané v hlavnom vzdelávacom prúde. Je dôležité mať na pamäti článok 24 ods. 2, písm. c) Dohovoru, ktorý predpokladá, že takýmto prostredím môže byť aj napr. oddelená špeciálna škola.

Zodpovednosť Štátu a Príprava Pedagógov

Vzdelávanie v inkluzívnom prostredí je pre pedagógov veľmi náročné. Dohovor v čl. 24 ods. 4 zaväzuje štát k tomu, aby zamestnal ako učiteľov aj ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí poznajú Braillovo písmo a znakovú reč, a vyškolil učiteľov a personál vo všetkých druhoch vzdelávania tak, aby vedeli poskytnúť plnohodnotné vzdelanie pre ľudí s postihnutím. Ak sa učitelia bránia, že nevedia ako majú vzdelávať deti s Downovým syndrómom, je to primárne chyba štátu, resp. orgánov štátnej správy a samosprávy na úseku školstva.

Implementácia Dohovoru OSN do Slovenskej Legislatívy

Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím nebol doposiaľ plne implementovaný do školskej legislatívy. Otázku vzdelávania detí so zdravotným postihnutím upravuje § 29 ods. 10 a 11, § 31 ods. 3, § 144 ods. 2, 3 školského zákona. Aj keď školská legislatíva nebola upravená, aby zodpovedala moderným požiadavkám Dohovoru OSN, je nutné tieto ustanovenia interpretovať v súlade s čl. 24 Dohovoru OSN.

V oblasti vzdelávania detí so zdravotným postihnutím je veľmi dôležitý koncept primeraných úprav, ktorý je definovaný vyššie. Školská legislatíva tento koncept jasne neupravuje, ale môžeme sa oprieť o § 144 ods. 2 školského zákona. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že budú vytvorené podmienky v špeciálnych školách - taký výklad by bol totižto v rozpore s Dohovorom OSN. Školskú legislatívu je nutné vykladať v súlade s Dohovorom OSN, teda spôsobom, že § 144 ods. 2 školského zákona zaväzuje bežné školy zabezpečiť podmienky pre vzdelávanie detí so zdravotným postihnutím.

Právo na Inkluzívne Vzdelávanie ako Základné Ľudské Právo

Právo na vzdelanie v inkluzívnom prostredí bežnej školy, spolu s rovesníkmi bez zdravotného postihnutia, je základné ľudské právo. Príkladom nesprávneho prístupu je stanovisko školského orgánu, ktorý tvrdil, že v špeciálnej škole sa plne rešpektuje právo dieťaťa s Downovým syndrómom na vzdelanie podľa čl. 24 Dohovoru OSN, a preto nie je nutné, aby bežná základná škola zabezpečila vzdelávanie dieťaťa s Downovým syndrómom. Podľa Európskej dohody o ľudských právach, protokol 1, článok 2: "Žiadnemu jedincovi nesmie byť upreté právo na vzdelanie". Dohoda o právach dieťaťa deklaruje právo všetkých detí na vzdelávanie (Článok 28), ktoré sa musí zamerať na rozvoj plného potenciálu dieťaťa (Článok 29).

Metódy Inkluzívneho Vzdelávania

Hoci legislatíva a systémové zmeny sú kľúčové, rovnako dôležité sú aj konkrétne metódy a prístupy, ktoré učitelia používajú v triede. Niektoré z efektívnych metód inkluzívneho vzdelávania zahŕňajú:

• Diferencované vyučovanie: Táto metóda spočíva v prispôsobovaní vyučovacích metód, obsahu a hodnotenia tak, aby vyhovovali rôznym potrebám a štýlom učenia sa žiakov v triede. Učitelia môžu používať rôzne materiály, aktivity a úlohy, ktoré sú prispôsobené individuálnym potrebám každého žiaka. Napríklad, žiak s mentálnym postihnutím môže potrebovať jednoduchšie inštrukcie, viac vizuálnych pomôcok alebo dlhší čas na dokončenie úlohy.
• Kooperatívne učenie: Táto metóda podporuje spoluprácu a interakciu medzi žiakmi. Žiaci pracujú v malých skupinách, kde si navzájom pomáhajú a učia sa jeden od druhého. Kooperatívne učenie môže pomôcť žiakom s mentálnym postihnutím rozvíjať sociálne zručnosti, zlepšiť sebavedomie a cítiť sa viac integrovaní do triedy.
• Podporné technológie: Používanie technológií môže výrazne zlepšiť prístup žiakov s mentálnym postihnutím k vzdelávaniu. Medzi podporné technológie patria napríklad počítače, tablety, špeciálny softvér, hlasové rozpoznávanie, text-to-speech programy a iné zariadenia, ktoré pomáhajú žiakom prekonávať bariéry a učiť sa efektívnejšie.
• Individuálny vzdelávací plán (IVP): IVP je dokument, ktorý stanovuje špecifické ciele, stratégie a hodnotenia pre žiaka so špeciálnymi vzdelávacími potrebami. IVP je vypracovaný v spolupráci s učiteľmi, rodičmi, odborníkmi a samotným žiakom (ak je to možné). IVP by mal byť pravidelne prehodnocovaný a aktualizovaný, aby sa zabezpečilo, že žiak dosahuje pokrok a dostáva primeranú podporu.
• Asistent učiteľa: Prítomnosť asistenta učiteľa v triede môže byť veľmi prospešná pre žiakov s mentálnym postihnutím. Asistent učiteľa môže poskytovať individuálnu podporu, pomáhať žiakovi s úlohami, monitorovať jeho pokrok a zabezpečovať, že žiak sa aktívne zapája do vyučovania.
• Školenia a podpora pre učiteľov: Učitelia potrebujú adekvátne školenia a podporu, aby mohli efektívne vyučovať žiakov s mentálnym postihnutím. Školenia by mali zahŕňať informácie o rôznych typoch mentálneho postihnutia, efektívnych vyučovacích metódach, používaní podporných technológií a stratégiách na riešenie problémového správania.

Mentálne postihnutie v primárnom vzdelávaní na Slovensku

Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa a zahŕňa poškodenie schopností, patriacich k celkovej úrovni inteligencie (napr. poznávacích, jazykových a sociálnych). Zároveň ide aj o obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím je na Slovensku trojnásobne, v niektorých regiónoch až štvornásobne vyšší v porovnaní so zahraničím. Existujú však viaceré indície, že „nálepku“ ľahkého mentálneho postihnutia, teda závažného a nezvratného poškodenia kognitívnych schopností, dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin.

Štatistiky a rómska komunita

Na základe medzinárodných štúdií je priemerný výskyt mentálneho postihnutia medzi deťmi a mládežou na úrovni 1,83 %. Na Slovensku je však počet detí s diagnózou MP dlhodobo takmer trojnásobne vyšší. V školskom roku 2018/2019 navštevovalo základné školy 21 988 žiakov a žiačok s diagnózou MP, čo predstavuje až 4,64 % všetkých žiakov základných škôl. Vysoký počet detí s diagnózou MP nie je prítomný naprieč celým Slovenskom. Vysoký podiel detí s diagnózou MP v troch krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov (takmer 80 %).

Na to, že časti rómskych detí je diagnostikované ľahké mentálne postihnutie aj keď ho reálne nemajú a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva už viac ako desať rokov upozorňujú slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, ako aj štátna školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv, či Metodicko-pedagogické centrum. Podľa najnovších údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie. Zároveň, deti z marginalizovaných rómskych komunít tvoria až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a 41,7 % žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov základných škôl je len 12,3 %.

Aj na základe tlaku spomínaných inštitúcií a organizácií dochádza v praxi k čiastkovým zmenám, ktoré sa prejavili v miernom poklese detí s diagnostikovaným MP v základných školách. Za ostatné tri roky sa ich podiel znížil z 5,35 % detí v školskom roku 2015/2016 na súčasných 4,64 % detí v školskom roku 2018/2019 (celkovo o takmer 2 400 detí). Na základe kvalitatívnych dát, získaných v rámci projektu To dá rozum, sú niektoré poradne pri stanovovaní diagnózy ľahkého MP v prípade rómskych detí obozretnejšie a riadia sa odporúčaniami Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, ktorý je zodpovedný za ich metodické usmerňovanie.

Formy vzdelávania detí s MP

Väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím sa vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Vzhľadom na vysoký počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia tak tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (až 88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 % žiakov). Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva najmä v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí, čo následne limituje možnosti detí na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti.

Výzvy v začlenení detí s MP

Začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried však kladie vysoké nároky na pedagóga. Na základe kvalitatívnych dát získaných v projekte To dá rozum, za problematické považujú učitelia najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných osnov ako ostatní žiaci v triede. Problémy sa podľa viacerých respondentov prejavia najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde rastie náročnosť učiva. V susednej Českej republike napríklad problém s odlišnosťou učebných osnov vyriešili v roku 2016 zjednotením kurikula pre základné školy a zrušením prílohy rámcového vzdelávacieho programu, určenej pre žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím.

Preferencie foriem vzdelávania

Preferovanie oddelených foriem vzdelávania pre skupinu detí s diagnostikovaným MP sa potvrdilo aj v dotazníkovom prieskume, realizovanom v rámci projektu To dá rozum na reprezentatívnej vzorke materských, základných a stredných škôl. Ako je zrejmé z nasledujúceho grafu, na jednej strane si viac ako polovica respondentov z radov riaditeľov, pedagogických aj odborných zamestnancov myslí, že v prípade detí s ľahkým MP je vhodnejšou formou oddelené vzdelávanie v skupine detí s rovnakým postihom (v špeciálnej triede alebo špeciálnej škole) v porovnaní s tretinou respondentov, ktorá preferuje začlenenie detí s MP do bežnej triedy. Keď sa však pozrieme na odpovede cez optiku školy, ktorú by deti mali navštevovať, zistíme, že až takmer 70 % respondentov považuje za vhodnejšiu bežnú základnú školu (bežnú alebo špeciálnu triedu).

Obmedzené možnosti ďalšieho vzdelávania

Závažným problémom súčasného nastavenia vzdelávacieho systému je skutočnosť, že deti s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím nemôžu pokračovať v štúdiu na bežných stredných školách. Na základnej škole totiž získajú len primárne vzdelanie (na úrovni ISCED 1, teda prvého stupňa základnej školy). Po jej ukončení môžu študovať iba na praktickej škole alebo odbornom učilišti, v ktorých sa žiaci pripravujú na výkon jednoduchých pracovných činností, pričom najvyšším možným vzdelaním, ktoré môžu dosiahnuť, je nižšie stredné odborné vzdelanie. Možnosť ďalej pokračovať vo vzdelávaní je tak pre nich uzatvorená.

Na tento problém reagovala v minulom roku aj vláda, ktorá poverila Ministerstvo školstva do marca 2019 predložiť analýzu o možnostiach prijímania žiakov špeciálnych základných škôl na učebné odbory stredných odborných škôl. Opätovne však iba na dvojročné učebné odbory, v ktorých je možné dosiahnuť len nižšie stredné odborné vzdelanie. Hoci ide o pozitívny krok, žiaci s diagnostikovaným ľahkým mentálnym postihnutím stále nebudú mať možnosť získať úplné základné vzdelanie (tzv. nižšie stredné vzdelanie na úrovni ISCED2), ktoré jediné je predpokladom pre prijatie na ktorékoľvek stredoškolské štúdium. V základných školách na Slovensku je v súčasnosti takmer 22 tisíc detí, ktoré majú diagnózu mentálneho postihnutia. Vzhľadom k viacerým indíciám časť žiakov, najmä z prostredia vylúčených rómskych lokalít, má diagnózu ľahkého mentálneho postihnutia neoprávnene.

Prekonávanie Bariér a Výzvy

Implementácia inkluzívneho vzdelávania nie je jednoduchá a stretáva sa s rôznymi prekážkami a výzvami. Medzi najčastejšie patria:

• Nedostatok finančných zdrojov: Inkluzívne vzdelávanie si vyžaduje investície do školení učiteľov, podporných technológií, asistentov učiteľa a úpravy školských budov. Nedostatok finančných zdrojov môže obmedziť možnosti škôl a sťažiť implementáciu inkluzívnych praktík.
• Nedostatok kvalifikovaných učiteľov: Učitelia potrebujú špeciálne školenia a zručnosti, aby mohli efektívne vyučovať žiakov s mentálnym postihnutím. Nedostatok kvalifikovaných učiteľov môže viesť k tomu, že žiaci nedostanú primeranú podporu a vzdelávanie.
• Negatívne postoje a predsudky: Niektorí učitelia, rodičia a členovia spoločnosti môžu mať negatívne postoje a predsudky voči žiakom s mentálnym postihnutím. Tieto postoje môžu brániť integrácii žiakov do triedy a spoločnosti.
• Nedostatočná spolupráca: Efektívna inklúzia si vyžaduje úzku spoluprácu medzi učiteľmi, rodičmi, odborníkmi, školskými orgánmi a ďalšími zainteresovanými stranami. Nedostatočná spolupráca môže viesť k neefektívnemu plánovaniu a realizácii inkluzívnych opatrení.

Budúcnosť Inkluzívneho Vzdelávania

Napriek výzvam a prekážkam je inkluzívne vzdelávanie budúcnosťou vzdelávania. Inklúzia je nielen ľudským právom, ale aj efektívnym spôsobom, ako pripraviť všetkých žiakov na život v rozmanitej a inkluzívnej spoločnosti.

Klasifikácia Vyučovacích Metód

Vyučovacie metódy predstavujú spôsoby a postupy, ktorými učitelia sprostredkúvajú žiakom vedomosti, zručnosti a hodnoty. Vzájomnou kombináciou rôznych metód vzniká efektívny proces učenia, ktorý zohľadňuje ciele vzdelávania, potreby žiakov a konkrétne podmienky. Klasifikácia vyučovacích metód sa odvíja od rôznych kritérií, ako sú charakter činností, podiel učiteľa a žiaka či fáza vyučovacieho procesu.

Vymedzenie a Klasifikácia Vyučovacích Metód

Pojem vyučovacej metódy - pojem metóda je odvodený od gréckeho slova „methodos“ (cesta, spôsob). Pojem naznačuje, že metóda je spôsob, pomocou ktorého sa dosahujú stanovené ciele. Pod vyučovacou metódou rozumieme zámerné usporiadanie obsahu vyučovania, činností učiteľa a žiaka, ktoré sa zacieľujú na dosiahnutie stanovených výchovných a vzdelávacích cieľov, a to v súlade so zásadami organizácie vyučovania.

Klasifikácia Vyučovacích Metód

Množstvo metód, ktoré opisuje didaktika, sa usilujú didaktici triediť do jednotlivých skupín. Zaužívalo sa triedenie metód podľa etáp vyučovacieho procesu:

1. Motivačné
2. Expozičné
3. Fixačné
4. Diagnostické a klasifikačné

1. Motivačné metódy

Prvoradou úlohou je vzbudiť u žiakov záujem o učebnú činnosť. Otázkam motivácie je potrebné venovať väčšiu pozornosť ako doposiaľ, pretože obsah vzdelávania je čoraz náročnejší, žiaci sa učia oveľa viac ako v minulosti. Môžu mať povahu vnútorného motívu, alebo vonkajšieho motívu. Je nesprávne chápať motiváciu len ako vzbudenie či udržanie záujmu žiaka o učebnú činnosť. Správna motivácia je základom aktívnej činnosti žiaka vo vyučovacom procese.

Motivačné metódy rozdeľujeme:

1. Problém ako motivácia: Na základe problému učiteľ upúta pozornosť žiakov a potom vysvetľuje učivo.
2. Priebežné motivačné metódy:
   • motivačná výzva - učiteľ vyzve žiaka, aby dával pozor, aby urobil náčrtok do zošita…
   • aktualizácia obsahu - učiteľ približuje a spája učivo s príkladmi zo života
   • pochvala, povzbudenie s kritika - sú významnými prvkami motivácie

2. Expozičné metódy

Podľa toho, ako učiteľ vytvára u žiakov nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky, členíme expozičné metódy do týchto skupín:

1. Dialogické slovné metódy:
   • rozhovor - je veľmi významná vyučovacia metóda. Jej prednosti spočívajú v tom, že aktivuje žiakov.
   • beseda - je dialogická metóda, pre ktorú je charakteristické spoločné riešenie jednej alebo viacerých otázok celým kolektívom triedy.
   • dramatizácia - uplatňuje sa na I. stupni ZŠ. Jej význam spočíva v tom, že bezprostredne pôsobí na detské vnímanie a navodzuje citový vzťah detí k učiteľovi.
2. Metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov:
   • demonštrácia - sprostredkúva žiakom poznanie skutočností, obohacuje ich predstavy, prehlbuje skúsenosti.
   • pozorovanie - úzko súvisí s demonštráciou. Jeho cieľom je zamerať pozornosť žiaka na bezprostredné poznávanie predmetov a javov v dlhšom časovom období.
   • manipulácia s predmetmi - je metóda, pri ktorej žiaci narábajú s rôznymi predmetmi. Do týchto manipulačných metód zaraďujeme rôzne činnosti, napr. didaktickú montáž a demontáž.
   • laboratórna práca - môže byť krátkodobá alebo dlhodobá.
   • hra ako metóda - plní významnú úlohu vo vyučovaní v prvých ročníkoch. Využíva sklon detí k hrám, pričom sa do hry vsúvajú didaktické prvky.
3. Problémové metódy:
   • problémové vyučovanie
   • projekty
4. Metódy samostatnej a autodidaktickej práce:
   • samostatná práca s knihou - práca s knihou má byť súčasťou každej vyučovacej hodiny.
   • práca v laboratóriu - žiak má zručnosti, ktoré mu umožňujú pracovať samostatne, prípadne v skupine.
   • samostatné štúdium rôznej literatúry
   • samostatná práca s využitím rôznej techniky - ponúka veľké možnosti vzdelávania sa.
5. Metódy mimovoľného učenia: učiteľ je pre žiaka vzorom, pôsobiacim na všetku jeho činnosť.

3. Fixačné metódy

Opakovanie a precvičovanie je neoddeliteľnou súčasťou vyučovacieho procesu. Uskutočňuje sa hneď po prebratí nového učiva v škole, doma, ale aj rôznou mimoškolskou činnosťou žiakov. Učivo možno opakovať na každej hodine, po tematickom celku, na konci polroka, na konci školského roka, ale aj na začiatku školského roka. Bez opakovania dochádza rýchlo k zabúdaniu. Proces zabúdania sa spomaľuje:

• ak sa učivo opakuje a precvičuje hneď po prebratí,
• ak intervaly medzi opakovaniami nie sú príliš dlhé.

Fixačné metódy slúžia na to, aby sme proces zabúdania spomalili a naopak, posilnili proces zapamätávania.

Rozdelenie fixačných metód:

1. Metódy opakovanie a precvičovania vedomostí a zručností:
   • ústne opakovanie žiakom - žiak reprodukuje učivo, učiteľ ho opravuje
   • metóda otázok a odpovedí (katechizmová) - učiteľ kladie otázky, žiaci odpovedajú. Učiteľ musí otázku formulovať jasne a presne.

Pre deti s mentálnym postihnutím je potrebné rešpektovať tieto aspekty vzdelávania: komunikácia a jazyk, činnosti zlepšujúce pohyb a koordináciu pohybu, rozvíjanie sociálnych interakcií (vlastné porozumenie, stimulovať záujem okolia), expresívne umenie, učenie sa základných znalostí a schopností (skills), ako je jedenie, osobná hygiena, učenie sa ďalších znalostí a schopností, ako je príprava pokrmov, cestovanie dopravnými prostriedkami a pešo, zachádzanie s peniazmi atď., učenie sa základných sociálnych pravidiel, ako je pozdravenie, správanie sa, atď., morálna výchova, etika a príp. U detí s ťažkým stupňom mentálneho postihnutia je potrebné orientovať sa vo vzdelávaní na dosiahnutie cieľov, ako je napr. zlepšené základné schopnosti (jedenie, obliekanie sa, osobná hygiena), ktoré zmenšia časové a fyzické zaťaženie ošetrovateľov.

tags: #mentalne #postihnutie #v #primarnom #vzdelavani