Mentálne postihnutie, často označované aj ako mentálna retardácia alebo duševná zaostalosť, predstavuje stav oneskoreného, zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie.
Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov „mens“ (myseľ, rozum) a „retardatió“ (oneskorenie). Slovo „retardatió“ vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav, ale stav, ktorý sa dá zlepšovať.
Mentálne postihnutie nie je choroba. Je to skôr stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je obvykle sprevádzaný poruchami adaptácie, t.j. nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti.
Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.
Na jednej strane sa dá hovoriť o oslabenosti niektorých schopností, na druhej strane, títo ľudia môžu mať nadpriemerne vyvinuté iné kvality. Človek s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené.
Stupne mentálneho postihnutia
Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom (IQ). Hodnoty tohto kvocientu stanovuje Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v Ženeve a sú uverejnené v Medzinárodnej klasifikácii chorôb. Číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností.
Podľa toho, do akého stupňa je intelekt znížený, hovoríme o ľahkej, stredne ťažkej, ťažkej a hlbokej mentálnej zaostalosti - retardácii.
Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)
Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Predstavuje ľahší stupeň mentálnej retardácie. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci.
Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti.
Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy.
Mierna slabomyseľnosť (debilita) sa vyznačuje tým, že postihnutého možno školiť a vychovávať v osobitných školách. Výchova sa zameriava na vyučenie jednoduchému povolaniu. Debilita nie je nápadná pri bežných automatizovaných činnostiach, preto niekedy môže postihnutý žiak zásluhou svojej usilovnosti dobre prospievať aj v základnej škole. Ale v neobvyklých alebo komplikovaných situáciách, najmä tam, kde sa treba rýchlo a správne rozhodnúť, debil zlyháva.
Mnoho dospelých je schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší.
Stredne ťažká mentálna retardácia (IQ 35-49)
Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa.
Slovné prejavy sú ochudobnené nielen o abstraktné pojmy, ale aj o celý rad menej bežných konkrétnych pojmov. Časté sú aj poruchy výslovnosti - vyskytujú sa v dospelosti. Reč i chôdza sa u nich oneskorujú o 3 - 4 roky, preto porucha je zjavnejšia od malička.
Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran. Títo ľudia si postupne dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod sústavným vedením. Postupne sa naučia dorozumievať sa rečou so svojim okolím, hoci viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne.
Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)
Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.
Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.
Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Sú tu perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba.
Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe.
Hlboká mentálna retardácia (IQ pod 20)
Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad.
Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia. Nezvykne sa u nich prejaviť mimika. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa.
Mama vysvetľuje cestu, ktorá viedla k opusteniu jej dcéry so zdravotným postihnutím
Príčiny vzniku mentálneho postihnutia
Etiológia mentálneho postihnutia je rovnako komplikovaná ako jeho symptomatológia. Je to dané celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia. Vo všeobecnosti možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne.
Endogénne faktory (dedičné)
Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia (napr. Downov syndróm). Mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre alebo vo funkcii genetického aparátu.
Exogénne faktory (vonkajšie)
Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva).
Sociálne faktory
Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.
Faktory podľa časového hľadiska
Ak príčiny vzniku mentálneho postihnutia podľa časového hľadiska rozdelíme na prenatálne, perinatálne a postnatálne, tak zistíme množstvo vzájomne sa prekrývajúcich vplyvov:
- Prenatálne faktory: Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Patria sem najmä geneticky podmienené poruchy, predovšetkým metabolické.
- Perinatálne faktory: Poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, mechanické poškodenie mozgu.
- Postnatálne faktory: Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe poškodenia mozgu po narodení (napr. po prekonaní meningitídy v ranom detstve).
Diagnostika mentálneho postihnutia
Stanovenie diagnózy „mentálna retardácia“ vychádza z psychologického vyšetrenia kognitívnych funkcií. Dieťa sa vyšetruje pomocou štandardizovaných testov. Je potrebné, aby sa k diagnostike mentálneho postihnutia pristupovalo komplexne, interdisciplinárne v úzkej spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga či sociálneho pracovníka.
Zo psychologického hľadiska zjednodušené alebo dokonca jednorazové určovanie mentálneho postihnutia a jeho stupňa, založené na zisťovaní inteligencie prostredníctvom inteligenčných testov, nie je najvhodnejšie. Žiaden test nemeria inteligenciu celostne, ale nám poskytuje parciálne informácie. Problém nastáva, ak sa tieto informácie neadekvátne zovšeobecňujú.
K posudzovaniu mentálneho postihnutia neodmysliteľne patrí posúdenie adaptability, ktoré v zásade určuje stupeň mentálneho postihnutia. Toto posúdenie je však rýdzo klinickou záležitosťou, ktorá integruje súbor údajov získaných z rozhovoru a z anamnézy.
Edukácia a podpora osôb s mentálnym postihnutím
Mentálne postihnutie nie je možné „liečiť“, avšak vhodnou výchovou a vzdelávaním, ako i s pomocou okolia, je možné naučiť takého človeka veľa vecí, ktoré by sa inak sám nenaučil. Čím skôr sa začne s terapiou, tým je väčšia pravdepodobnosť, že dieťa bude úspešne napredovať, samozrejme, v rámci svojich možností. Dieťa sa môže lepšie socializovať či učiť novým zručnostiam.
V terapii spolupracuje odborný tím - lekár, psychológ, špeciálny pedagóg, rehabilitačný pracovník, asistent učiteľa. Psychológ poradenského centra pomocou testov zhodnotí mentálny vek dieťaťa a odborne rodičovi poradí, ako čo najlepšie a najúčinnejšie rozvíjať schopnosti dieťaťa do maximálne možnej miery. Intelektové schopnosti sa vplyvom cvičení, učenia či rehabilitácie môžu časom meniť, aj zlepšiť.
Špecifiká vo vzdelávaní
Deti s týmito diagnózami sa môžu vzdelávať:
- v špeciálnej škole pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
- v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
- v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)
Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať. Vzdelávací program pre žiakov s MP sa člení na tri varianty v závislosti od tohto stupňa mentálneho postihnutia:
- Vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
- Vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
- Vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti alebo v praktickej škole.
- Špeciálne odborné učilište - poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl.
- Praktická škola - poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.
Rola učiteľa a prostredia
Výskumy podčiarkujú rozhodujúcu úlohu osobnosti učiteľa, čo je častejšie dôležitejšie ako zmena osnov, úloh a učebných programov. Keď učiteľ predpokladá, že neúspech v škole je zapríčinený zlými učebnými postupmi žiaka, má mu pomôcť efektívnejšie sa učiť. Má tiež uvedomelo budovať sebadôveru týchto žiakov a dať im možnosť zažiť úspech.
Je potrebné vytvárať pedagogické situácie, v ktorých môže byť každý žiak pochválený, odmenený. Učiteľ má plánovať počas vyučovania úlohy a prístupy, do ktorých sa môžu zapojiť aj slabší žiaci. U slabších žiakov je možné úspešne používať mnohé modernejšie vyučovacie postupy a formy, napr. skupinové vyučovanie, kooperatívne vyučovanie, tútorské vyučovanie, recipročné vyučovanie.
Rodina sa ukazuje ako významný činiteľ prospievania i neprospievania žiakov. V takejto situácií nemá žiak priaznivé podmienky na domácu prípravu na vyučovanie, nevypestujú sa u neho vlastnosti, postoje a návyky podmieňujúce úspech v škole, zabrzďuje sa jeho telesný i psychický vývin, dochádza k citovým poruchám a poruchám sociálnych vzťahov.
Psychopédia - vedný odbor
Psychopédia alebo pedagogika ľudí s mentálnym postihnutím je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá rozvojom, výchovou, vzdelávaním a vyučovaním ľudí s mentálnym postihnutím. Jej predmetom je skúmanie javov a spoločenských dôsledkov mentálneho postihnutia, psychopedická diagnostika a prognostika a socializácia postihnutých.
Pojem pochádza z gréckych slov psyché (duša) a paideia (výchova). Psychopédia sa študuje na pedagogických fakultách univerzít a absolventi tohto štúdia sa nazývajú psychopédi.
tags: #mentalne #postihnutie #je #suhrnne #oznacenie #vrodeneho