Liberálny sociálny systém: definícia, charakteristika a princípy

Liberalizmus je sústava politických, ekonomických a spoločenských názorov, ktorá sa snaží presadiť slobodu a práva jednotlivca a často aj myšlienku pokroku. Slovo „liberalizmus“ sa objavilo až začiatkom 19. storočia, ale ideológia má korene už v 17. storočí a stojí v protiklade s totalitou. Pramene liberalizmu siahajú do doby osvietenstva, vzniku slobodného pohľadu na svet a jeho uplatnenia vo filozofii a politike. Liberalizmus chce oslobodiť spoločnosť od neslobody. Základom jeho politickej filozofie je jednotlivec, občan, ktorý má čo najväčšiu slobodu. Sloboda je podľa liberálneho presvedčenia základom spoločnosti, na ktorom štát, politika a hospodárstvo spočívajú a ktorý štát chráni.

V súčasnosti by sa dal základný postoj k liberalizmu charakterizovať mottom "Ži a nechaj žiť". Diskusia prebieha hlavne v oblasti toho, kde končí sloboda jednotlivca a začína verejný záujem spoločnosti, pre ktorý je potrebné sa časti slobody vzdať. Často sa zdôrazňuje aj zásada nediskriminácie na základe predsudkov.

Existujú rôzne smery liberalizmu. Klasický liberalizmus je pravicová ideológia, bojujúca za maximálnu slobodu - osobnú, ekonomickú, náboženskú a politickú. Naopak, sociálny liberalizmus (nazývaný aj ľavicový či nový liberalizmus) je ideológia blízka politike európskych sociálno-demokratických strán. Presadzuje pomerne veľké zásahy do štátnej ekonomiky, vysoké dane a starostlivý štát - welfare state. V americkej politike je sociálny liberalizmus historicky doménou politickej ľavice, zatiaľ čo v Európe je ideologickou podstatou najmä sociálne demokratických a centristických strán. Jeho ideovými protikladmi sú klasický liberalizmus a sociálny konzervativizmus.

Definícia a charakteristika liberálneho sociálneho systému

Liberálny sociálny štát je ideologický systém, ktorého cieľom je zabezpečenie rovnakých práv občana na riadny proces, súkromné vlastníctvo, súkromie, slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania a slobodu náboženského vyznania. V liberálnej demokracii nie je od vládnucej strany vyžadované zdieľanie všetkých aspektov liberalizmu. Môže napríklad obhajovať sociálnu demokraciu.

Sociálny liberalizmus rozšíril ideu slobody o jej pozitívne chápanie (posilnenie možností človeka rozvíjať svoj potenciál). Jeho presvedčenie je založené na viere, že ak sa občan ocitne v kritickej situácii bez vlastného pričinenia, je povinnosťou štátu podať občanovi pomocnú ruku. Podľa názoru sociálnych liberálov nebol už minimálny štát z klasickej teórie schopný napraviť nerovnosť vo vnútri občianskej spoločnosti a na zabezpečenie skutočnej slobody musel štát nivelizovať príjmy občanov. Moderní liberáli preto začali obhajovať ideu intervencionistického štátu.

Sloboda a zodpovednosť - pre každého bez rozdielu - je pre sociálnych liberálov jedinou alternatívou k trhovému fundamentalizmu a "divokému kapitalizmu" (sloboda bez zodpovednosti) na jednej strane, a k "všetko ovládajúcemu štátu" (zodpovednosť bez slobody) na strane druhej. Ukazujú na to, že sloboda bez zodpovednosti smeruje k rozpadu spoločnosti na „mocensko-politické klany - mafie“, ktorých záujmom je spoločnosť vydaná napospas. Zároveň upozorňujú, že zodpovednosť bez slobody vedie k totalite alebo k rastúcej byrokracii, ktorej záujmom je spoločnosť nakoniec podriadená.

Princípy liberálnej demokracie

Liberálny sociálny systém je úzko spojený s princípmi liberálnej demokracie, ktoré zahŕňajú:

• Otvorená spoločnosť a politický pluralizmus: Charakteristickým prvkom liberálnej demokracie je „otvorená spoločnosť“, ktorá sa vyznačuje toleranciou, pluralizmom, spolužitím a konkurenciou najširšieho spektra sociálno-politických názorov. Pravidelné voľby umožňujú rôznym skupinám získať moc. Pojem "liberál" je chápaný rovnako ako v ére buržoáznych revolúcií na konci 18. storočia.
• Ústavné základy a obmedzenie moci: Demokratická povaha štátneho zriadenia je zakotvená v základných zákonoch a najvyšších precedentných rozhodnutiach, ktoré tvoria ústavu. Hlavným účelom ústavy je obmedziť právomoci úradníkov a orgánov činných v trestnom konaní, ako aj vôľu väčšiny. Dosahuje sa to prostredníctvom právneho štátu, nezávislej spravodlivosti, oddelenia právomocí a systému „kontrol a rovnováh“. Za legitímne sú uznané iba úkony zástupcov orgánov, ktoré sú vykonávané v súlade so zákonom zverejneným písomne a v správnom poradí.
• Zastupiteľská demokracia a všeobecné volebné právo: Hoci liberálne demokracie obsahujú prvky priamej demokracie (referendá, priame voľby), drvivú väčšinu najvyšších štátnych rozhodnutí prijíma vláda. Jej politika by mala závisieť iba od zástupcov zákonodarného zboru a vedúceho výkonnej moci, ktorí sú ustanovení pravidelnými voľbami. Podriadenosť vlády akýmkoľvek nevoleným silám nie je povolená. Jedným z hlavných princípov liberálnej demokracie je všeobecné volebné právo, ktoré dáva každému dospelému občanovi štátu možnosť hlasovať bez ohľadu na rasu, pohlavie, materiálne postavenie alebo vzdelanie. Výkon tohto práva je spravidla spojený s určitým registračným postupom v mieste bydliska.
• Slobodné a spravodlivé voľby a politický pluralizmus: Najdôležitejšou úlohou volebnej demokracie je zabezpečiť, aby sa volení zástupcovia zodpovedali za svoj národ. Preto voľby a referendá musia byť slobodné, spravodlivé a spravodlivé. Musí im predchádzať slobodná a spravodlivá súťaž medzi predstaviteľmi rôznych politických názorov spojená s rovnakými príležitosťami pre volebné kampane. V praxi je politický pluralizmus determinovaný prítomnosťou niekoľkých, najmenej dvoch, politických strán, ktoré majú významnú moc. Najdôležitejším predpokladom tohto pluralizmu je sloboda slova.
• Občianske práva a slobody a ich obmedzenia: Najčastejšie citovanými kritériami liberálnej demokracie sú občianske práva a slobody. Niektoré z uvedených slobôd sú do určitej miery obmedzené. Všetky obmedzenia však musia spĺňať tri podmienky: musia striktne dodržiavať zákon, sledovať spravodlivý cieľ a musia byť nevyhnutné a dostatočné na dosiahnutie tohto cieľa. Zákony, ktoré ukladajú limity, musia byť jednoznačné a nesmú umožňovať rôzne interpretácie, a teda svojvôľu. Medzi legitímne ciele patria: ochrana dobrej povesti, osobnej dôstojnosti, národnej bezpečnosti, verejného poriadku, autorských práv, zdravia a morálky.
• Práva menšín a otvorená spoločnosť: Je obzvlášť pozoruhodné, že ľudia, ktorí zásadne nesúhlasia s doktrínou liberálnej demokracie (vrátane kultúrnych alebo náboženských dôvodov), majú rovnaké práva a slobody na rovnakom základe s ostatnými. Vyplýva to z konceptu otvorenej spoločnosti, podľa ktorého by mal byť politický systém schopný vlastnej zmeny a evolúcie.

Sociálna politika v liberálnom kontexte

Sociálna politika je súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšovaniu základných životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu či udržiavaniu „sociálnej suverenity“ a „sociálneho bezpečia“ v rámci daných hospodárskych a politických možností krajiny. Je to sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo o udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému (štátneho, obecného).

V liberálnom sociálnom štáte sa sociálna politika vyznačuje týmito prvkami:

Sociálne zabezpečenie

Sociálne zabezpečenie zahŕňa vzťahy a prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom, ak nemôžu pracovať z dôvodov uznaných spoločnosťou. Je to súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí alebo im predchádzať.

Podľa medzinárodných dokumentov sociálne zabezpečenie poskytuje ochranu a pomoc občanom:

• v ohrození zdravia a nemoci
• v prípade nezamestnanosti
• v prípade zdravotného postihnutia a invalidity
• v prípade pracovného úrazu a choroby z povolania
• v prípade staroby, materstva, rodičovstva
• v prípade úmrtia živiteľa

Nástroje sociálneho zabezpečenia:

1. Sociálne poistenie: Označuje inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy - sociálna poisťovňa, doplnkom sú sociálne penzijné fondy. Sociálne poistenie sa delí na osem základných systémov: úrazové poistenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie, poistenie v materstve, poistenie v starobe (dôchodkové), poistenie invalidity, poistenie pozostalých, poistenie v nezamestnanosti.
2. Štátna sociálna podpora: Označuje zaopatrovacie dávky, ktoré sú poskytované určitým skupinám osôb, viažuce sa na tie sociálne situácie, na ktoré sa nie je možné pripraviť. Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu, je orientovaná na podporu jednotlivcov, rodinám v špecifických životných situáciách. Je postavená na univerzálnom princípe - dostane ju každý občan, ktorý sa ocitne v danej situácii.
3. Sociálna pomoc a služby: Pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky, služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny. Jej zmyslom je preklenúť núdzu a pomôcť občanovi vrátiť sa do normálnej situácie.

Sociálna ochrana

Sociálna ochrana je súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny. Týmto úsilím štát zaisťuje nepopierateľné občianske práva na dôstojný život, na rodinu a na prácu.

Člení sa na:

• Preventívnu sociálnu ochranu: Zahŕňa všetky kontrolné mechanizmy, ktoré zabraňujú (predchádzajú) procesom narušujúcim integritu osobnosti, jej sociologické zložky, ale aj biologické a psychologické.
• Terapeutickú sociálnu ochranu: Je individuálna, rieši konkrétnu obtiažnu sociálnu situáciu. Viaže sa k vzniknutej sociálnej potrebe.
• Rehabilitačnú sociálnu ochranu: Je súbor opatrení, ktoré občanovi pomáhajú nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu.

Záchranná sociálna sieť

Pojem "záchranná sociálna sieť" zaviedla Svetová banka v 80-tych rokoch minulého storočia v súvislosti s ekonomickými reformami. Predstavuje systémové usporiadanie minimálnych dávok sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci takým spôsobom, aby žiadny občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem. Jej cieľom je zaistiť minimálnu hranicu životných potrieb, pričom na jednotlivcovi je, aby si zabezpečil viac.

Historický vývoj a modely sociálnej politiky

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností, ktoré zabezpečujú základné ľudské práva. Počas vývoja prevládali rôzne názory a modely:

1. Rodová solidarita: Najstaršie usporiadanie sociálnych vecí, založené na spoločnej snahe rodu o prežitie.
2. Paternalistický model: Rozvinul sa z kmeňovej solidarity, kde hlava spoločenstva prideľovala role a prostriedky.
3. Charitatívny model: S príchodom kresťanstva sa začala šíriť myšlienka filantropie a pomoci chudobným, čo viedlo k vzniku cirkevných a neskôr mestských inštitúcií ako špitály a chudobince.

Na formovaní sociálnej politiky v európskych krajinách sa podieľali predovšetkým tri svetové osobnosti:

Bismarckov konzervatívny model Welfare states

Otto von Bismarck (1815-1898) bol prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky. V roku 1881 bol v Nemecku schválený sociálno-politický program, ktorý počítal so zavedením poistenia pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. Významným znakom bolo, že štát prvýkrát priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva. Vzniká prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe.

Konzervatívny model (Nemecko) charakterizuje:

• Štát, ktorý garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy
• Vytvorený priestor pre neštátne subjekty
• Korporatívny, pracovno-výkonový prístup
• Prioritou je uspokojovanie potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy
• Dávky sú odrazom miezd a sú financované z príspevkov zamestnávateľov a zamestnancov

Beveridgeov liberálny model Welfare states

William Henry Beveridge (1879-1963) bol britský ekonóm, ktorý navrhol celonárodný systém poistenia. Koncom roku 1942 predložil návrh, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu. Beveridge navrhol predovšetkým zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých a zároveň systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima.

Liberálny model Welfare State (typický pre USA a časť GB) charakterizuje:

• Minimálne zásahy štátu
• Každý sám o seba predovšetkým povinným a dobrovoľným poistením
• Štát stojí na konci s intervenciou
• Silný tretí sektor (mimovládne, občianske a iné organizácie)

Myrdalov sociálno-demokratický model Welfare states

Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol švédsky ekonóm a poslanec, ktorý významne prispel k rozvoju sociálno-demokratického modelu sociálnej politiky. Medzi jeho návrhy patrili: zavedenie materského príspevku, prídavkov na deti, príspevkov na bývanie, bezplatné vyučovanie a stravovanie v školách, a všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť. Význam Myrdalovho modelu bol v tom, že uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti. Škandinávske krajiny sú sociálnymi demokraciami, čo je spôsobené vysokou úrovňou sociálnej ochrany obyvateľstva, rovnosťou životnej úrovne, bezplatným stredným vzdelaním, zdravotnou starostlivosťou, významnou úlohou verejného sektora v ekonomike a vysokými daňami.

V európskom kontexte sa sformovali tri základné piliere sociálnej politiky: sociálne poistenie, sociálna pomoc a štátna sociálna podpora.

tags: #liberalny #socialny #system