Putovanie, hlboko zakorenené v ľudskeých dejinách, predstavuje viac než len fyzickú cestu. Latinské slovo „peregre“ - ísť ďaleko - výstižne opisuje podstatu pútnika ako človeka, ktorý sa vydáva na dlhú cestu, často do neznámeho kraja, aby tam istý čas pobudol.
Zatiaľ čo turista prichádza na historické miesta s cieľom kultúrneho obohatenia a poznávania pamiatok, pútnik sa líši. Na svojej ceste po vyznačených miestach neutonie len v obdivovaní krás, ale snaží sa prežiť a sprítomniť si dobu svätých, ktorí zanechali na miestach, po ktorých sa uberá, nemiznúce stopy. Nehasnúce príklady týchto svedkov viery sú pre neho povzbudením a posilou pre život.
Pútnici, ako napovedá ich názov, sú hlavnými aktérmi pútí. Všetko, čo púť predstavuje, sa odvíja práve od týchto ľudí, ktorí sa zo svojho rodiska vydávajú na cestu do svätyne, kde odpočívajú ostatky svätých a vracajú sa na miesto, odkiaľ vyšli. Putovanie je pohyb na posvätné miesta za náboženským cieľom. Na rozdiel od náboženskej turistiky má putovanie vyšší cieľ, i keď používa vlaky, lietadlá, ubytovacie zariadenia.
Je to predovšetkým jav náboženský - nadčasový i nadkonfesionálny, ktorý je viazaný na kult. Putovanie nie je náboženská turistika. Púť, putovanie je znamením univerzálnej hodnoty, na ktorej má každý človek účasť: homo viator, pútnik, človek, ktorý je stále na ceste. „Byť na na ceste“ je častý výraz Svätého písma pre obraz kresťanského života (Lk 9, 51; 56; 10, 1; 38). Kresťan hľadá Boha, má odvahu vykročiť i do neznámej krajiny ako Abrahám (Gn 12, 1), zbytočne sa neohliada (Lk 9, 62) a pozerá na konečný cieľ (Sir 7, 40). Odpoveď je úplne jasná: pretože kresťania sú „vo svete“, ale nie sú „zo sveta“ (porov. Ak pútnik navštevuje posvätné miesta, to neznamená, že verí, že Boh je (viac) naviazaný na toto miesto. Púť sa tak mohla svojím spôsobom stať jednou zo základných skúseností a príbehov, okolo ktorých daný človek staval celý svoj životný príbeh a skrze neho interpretoval svet.
Dôvody putovania a ich psychologický rozmer
Púť ako taká bola vždy čo do ekonomickej hodnoty pre pútnika stratová. Bolo to podujatie, ktoré zvyčajne vyžadovalo isté imanie, nemálo času a námahy. Človek na cestách nemohol byť doma a vykonávať svoju živnosť, plniť si rodinné či spoločenské povinnosti. Navyše sa spájalo aj s nepohodlím cesty a množstvom potenciálnych nebezpečenstiev: od výkyvov počasia, cez choroby a nedorozumenia s cudzincami po lupičov či pirátov a nepriateľsky naladených lokálnych vládcov.
Takže okrem toho, že pútnikovi doma robota stála a na cestách zvyčajne rýchlejšie zodral obuv a opotreboval oblečenie, ktoré bolo v stredoveku pomerne drahá položka na zozname výdajov, mohol v niektorých prípadoch prísť aj o život. Na pútnické miesto tiež nebolo vhodné prísť s prázdnymi rukami, takže bolo síce nie nutné, ale rozhodne vhodné obstarať nejaký dar. Navyše nebolo isté, či cesta nebude trvať dlhšie, ako pútnik pôvodne zamýšľal, keďže pôvodná cesta nemusela byť schodná - priesmyk zavial sneh či most strhla voda. Chudobnejší mali niekedy tú smolu, že museli voliť okľuky kvôli novozavedeným mýtam a clám, ak sa nad nimi nezľutovali mýtnici či colníci a nepustili ich ďalej.
Prečo by teda niekto podstupoval takú cestu?
Odpoveď je prostá - z náboženských dôvodov. Púte mohli byť najrôznejšieho typu: pri príležitosti nejakého sviatku či pamätného dňa obľúbeného patróna, pri výročí dôležitého životného okamihu, púte kajúcne - dobrovoľné či ako súčasť poslednej vôle zosnulého. Od 12. storočia z rozhodnutia 1. a 2. Lateránskeho koncilu mohli byť nariadené ako verejné pokánie spovedníkom (obľúbený trest pri zabití). Veľmi časté boli púte prosebné - pútnici prosili za uzdravenie svoje či svojich blízkych, za obrátenie svojich detí či manželských partnerov, za pomoc v tiesni, či aby sa im podaril nadchádzajúci dôležitý životný krok.
Niektorí volili prístup ex post - najprv o niečo prosili, pričom bolo častou praxou pri prosbe „ponúknuť“ Bohu nejakú satisfakciu - veľmi často práve púť. A tak putovali, aby za niečo poďakovali - záchranu života (historicky najznámejší bude sľub Krištofa Kolumba počas búrky pri návrate z jeho prvej cesty na západ), uzdravenie, dlho očakávané počatie, úspech vo svojej živnosti či vojenskom ťažení. V 13. storočí sa začína šíriť v rámci cirkevného obnovného úsilia spiritualita návratu k Písmu a askéze, a tak jedným z dôvodov bola prostá inšpirácia biblickými textami.
Psychologický pohľad na púť
Z psychologického hľadiska išlo predovšetkým o dva postupy. Jedným bola osobná zmluva s Bohom, kedy, zjednodušene povedané, išlo o akýsi duchovný výmenný obchod, „niečo za niečo“, či už to bola prosba, vďaka, odpustenie hriechov a podobne. Druhým bol výraz náboženskej oddanosti, kedy pútnik o nič neprosil, ale prejavoval Bohu svoju oddanosť tým, že mu ponúkol časť svojho času a námahy ako prejav oddanosti. Ochota podstúpiť také ekonomicky nevýhodné a namáhavé podujatie teda už dáva väčší zmysel - bol to špecifický typ spojenia s Bohom, Stvoriteľom všetkého a milujúcim opatrovníkom ľudstva.
História Mariánskej hory v Levoči
Mariánska hora v Levoči, jedno z najvýznamnejších pútnických miest na Slovensku, má bohatú a dlhú históriu, ktorá siaha hlboko do stredoveku.
Prvé zmienky a rané stavby
Prvý kostolík sa spomína v kronikách už v roku 1247, teda o dva roky po tom, čo vznikla nová Levoča. Podľa kroniky Lányiho, z ktorej ešte čerpal Pavol Still, postavili Levočania kostolík, či kaplnku na dnešnej Olivovej hore. Kronikár mesta Štefan Meyer vo svojej kronike potvrdzuje Lányiho mienku: Roku 1247 postavili Levočania na Olivovej hore kostolík, ktorý zasvätili Duchu Svätému. Aj v zázname o kanonických vizitáciách sa píše: Roku 1247 bola na Hore postavená kaplnka. Je možné, že už pred rokom 1247 bol tu kostolík alebo kaplnka, ktorá sa tešila zvláštnemu záujmu a obľube okolitého obyvateľstva.
Neveľký kostolík, stavaný dosť narýchlo, po niekoľkých desaťročiach začal praskať, pravdepodobne boli slabé základy, takže bola nevyhnutná oprava tohto Božieho stánku. Stalo sa tak roku 1311 zásluhou vtedajšieho levočského farára Henricha de Leucza (z Levoče). V tomto čase už bola v kostole socha alebo obraz Panny Márie. Je isté, že už dávnejšie bola zahrnutá úctou okolitého obyvateľstva, preto bol kostol zasvätený Panne Márii.
Rozširovanie a prestavby
V druhej polovici 15. storočia kostolík v doterajšom svojom rozsahu už nestačil, nakoľko pútnikov stále pribúdalo. Okrem toho ukázala sa vážna potreba urobiť rázne opatrenia, aby sa tento kostolík nezrútil. Preto levočský farár Servác použil vtedajšie bohaté dôchodky levočskej fary na prestavbu tohto kostola. Roku 1470 ho zväčšil a čiastočne prestaval. Keďže kostol na mariánskom vrchu bol vystavený poveternostným vplyvom, postupne schátral, a preto ho z bezpečnostných dôvodov museli zbúrať.
Základný kameň nového kostola položil farár Martin Engelbert 13. mája 1766. Kostol bol postavený v tom istom roku. Levočský farár Ján Ehrnsperger v roku 1819 pristúpil k úplnej prestavbe kostola z roku 1766 a prebudoval ho od základov. Slávnostná posviacka zrenovovaného kostola sa konala pri príležitosti odpustovej slávnosti 2. júla 1820 za veľkého počtu pútnikov.
Mariánska Hora v Levoči
Súčasná bazilika minor
Druhý júl 1903 sa stal medzníkom v dejinách Mariánskej hory. Spišský kanonik Ignác Zimmermann posvätil základný kameň terajšieho kostola - baziliky menšej. Kostol (bazilika menšia) je neogotická krížová stavba, postavená podľa projektu staviteľa Antona Müllera. Pozdĺžna loď je široká 27 metrov, krížna 16 metrov. Kostol je dlhý 42,5 metra. Slávnostná posviacka chrámu sa konala 2. júla 1922 za účasti veľkého počtu veriacich. Posviacku vykonal Ján Vojtaššák, spišský biskup. Milostivá socha Panny Márie na hlavnom oltári v bazilike na Mariánskej hore je perlou a klenotom, pochádzajúcim z prvej polovice 15. storočia.
Duchovné prepojenie s Rímom
Ďalším vyznačením Mariánskej hory v Levoči bolo oficiálne potvrdenie duchovného spojenia s Bazilikou Santa Maria Maggiore v Ríme. Apoštolská penitenciaria na základe právomocí, ktoré jej udelil zvláštnym spôsobom Najvyšší Veľkňaz, nakoľko s radosťou obdržala prednesené prosby, udeľuje úplné odpustky po riadnom splnení obvyklých podmienok (sviatostná spoveď, eucharistické prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca) opravdivo kajúcim veriacim, ktorí ich chcú získať vo Svätyni Baziliky Navštívenia, ak sa zúčastnia na nejakej pobožnosti, alebo aspoň sa pomodlia modlitbu Pána a odrecitujú Vyznanie viery:
- na sviatok Liberiánskej baziliky (ide o Baziliku Santa Maria Maggiore) 5. augusta,
- na sviatok titulu samotnej Svätyne (ide o Baziliku na Mariánskej hore), 2. júla,
- pri liturgických slávnostiach Blahoslavenej Panny Márie,
- raz v roku v ten deň, ktorý si vyberie každý veriaci sám,
- kedykoľvek skupina pútnikov bude tam putovať z dôvodu zbožnosti.
To, čo sa tu uvádza, má trvalú platnosť. /Dané v Ríme 28. júna 1984./ V rámci slávenia 25. výročia vyhlásenia pútnického kostola na Mariánskej hore za baziliku minor a po obdržaní príslušných dekrétov Apoštolskej Penitentiarie vydal spišský diecézny biskup Mons. František Tondra výnos, ktorým deklaruje uvedené duchovné spojenie.
Mariánska hora sa počas dvadsiatich slobodných pútnických rokov naozaj vyprofilovala na najväčšie a najvýznamnejšie slovenské centrum. Levočská svätyňa si získala vysoký kredit dôveryhodnosti a uznania v Európe, zámorí a predovšetkým na Slovensku. Podľa predstáv Štefana Kluberta sú v bazilike na levočskej hore sv. omše každú nedeľu počas celého roka. Pravidelne sa slávia fatimské soboty. Mariánska hora je miestom veľmi hodnotných duchovných cvičení biskupov, kňazov, bohoslovcov, rehoľníkov a rehoľníčok i laického apoštolátu.
Púte pre rôzne skupiny veriacich
Mládežnícke púte
Kresťanská mládež a deti majú svoju každoročnú púť od roku 1990. Mládež z celého Slovenska a v posledných rokoch aj z iných krajín Európy sa stretáva v Muráni a odtiaľ putujú počas celého týždňa do Levoče. Roku 2003 doniesla slovenská kresťanská mládež na Mariánsku horu kríž. Tento kríž putoval po viacerých krajinách v zahraničí, aby svoje definitívne a čestné miesto dostal práve na levočskej hore. Táto novodobá tradícia mládežníckych pútí vyvrcholila 15. a 16. augusta 2006, keď sa na Mariánskej hore uskutočnilo celoslovenské stretnutie mládeže s J. Em. Joachimom Meisnerom, kolínskym arcibiskupom a kardinálom. Toto podujatie nadväzovalo na historicky prvé svetové stretnutie mládeže v Kolíne nad Rýnom so Svätým Otcom Benediktom XVI. Hlavným duchovným aj organizátorským garantom kolínskeho stretnutia bol kardinál J. Meisner. Pretože navštívil Mariánsku horu viackrát, štyrikrát ešte počas pôsobenia Štefana Kluberta ako pomocný erfurtský biskup, sám vyšiel s iniciatívou stretnúť sa so slovenskou mládežou na Mariánskej hore. Charizmatický kardinál si získal srdcia mladých Slovákov svojím bezprostredným prístupom a pastoračnou aktivitou.
Púte skautov
Storočnicu svojej existencie si práve na Mariánskej hore v Levoči pripomenuli a oslávili 4. - 5. augusta 2007 kresťanskí skauti z celej Európy. Do Levoče prišlo 5000 mladých pútnikov zo sedemnástich krajín: z Talianska, Francúzska, Španielska, Portugalska, Poľska, Čiech, Slovenska, Ukrajiny, Maďarska, Rakúska, Nemecka, Írska, Kazachstanu, Chorvátska, Slovinska, Belgicka a Rumunska. Skauti mali v Levoči bohatý program. Celý týždeň prežili v modlitbách, na bohoslužbách a duchovných cvičeniach. Ich pobyt vyvrcholil v sobotu večer spoločným kultúrno-náboženským vystúpením jednotlivých štátov. Slávnostnú záverečnú sv. omšu celebroval v nedeľu 5. augusta o 10.00 hodine J. E. Mons. Ján Babjak, arcibiskup prešovskej eparchie vo východnom obrade. Z Levoče sa mladí európski skauti vydali na púť do Czenstochowej, kde oslavy storočnice kresťanského skautingu vyvrcholili.
Púte ozbrojených síl a zborov SR
Zvláštnu skupinu pútnikov tvoria príslušníci ozbrojených síl a zborov Slovenskej republiky. Vojaci začali svoje pešie púte do Levoče v roku 1993. K ich spontánnej aktivite sa postupne pridružovali policajti, záchranári, hasiči a ďalší členovia silových a záchranných zložiek. Náboženský život špecifickej skupiny, akou armáda a polícia nepochybne je, vyvolal široký ohlas v zahraničí. K slovenským pútnikom z radov vojakov sa pridružili predstavitelia a zástupcovia armád z Francúzska, Nemecka, Poľska, Rakúska, Belgicka, Maďarska a Čiech.
Celoslovenská púť seniorov v Levoči
Územné centrum kresťanských seniorov so sídlom v Prešove pripravuje už dvanásť rokov pravidelné púte dôchodcov a starších na Mariánsku horu. Táto púť sa koná v týždni po hlavnej levočskej púti. Hoci garantom organizovania týchto seniorských pútí je regionálne prešovské centrum, na Mariánsku horu prichádzajú seniori temer z celého Slovenska. Na Mariánskej hore v Levoči sa vo štvrtok 10. júla uskutoční XXVIII. celoslovenská púť seniorov.
Púť kresťanských seniorov na Mariánskej hore má svoj celodenný program. Program púte sa začne o 7:50 privítaním pútnikov Jozefom Lapšanským. Na úvod zaznie prednáška o kresťanskom chápaní staroby a súčasných problémoch generácie tretieho veku. Potom sa prihovorí Mons. František Dlugoš o vernosti sv. Jána Pavla II. Panne Márii. Pravidelnou a neodmysliteľnou súčasťou púte sú modlitby sv. ruženca, ktoré liturgicky vedie spravidla rektor Baziliky navštívenia Panny Márie, levočský dekan a farár. Vybraní seniori sa modlia desiatky radostného ruženca. Po modlitbe nasleduje slávnostná sv. omša, ktorú bude celebrovať spišský biskup Mons. František Trstenský. Cieľom podujatia je nielen posilniť vieru a duchovnú spolupatričnosť seniorov, ale aj pripomenúť ich nenahraditeľnú úlohu v Cirkvi a spoločnosti. Na záver svojej púte kresťanskí seniori absolvujú pobožnosť krížovej cesty.
Čo so sebou na púť
Pútnik osobne potrebuje: RUŽENEC, Turistické topánky (možno aj extra ľahkú obuv, ako tenisky, sandále), zásoby ponožiek, tričiek, teplé oblečenie, pršiplášť (nie dáždnik!), potrebná je aj prikrývka hlavy. Vhodné sú turistické paličky. Základné hygienické potreby, vlhčené obrúsky, lieky (kto potrebuje), možno repelent, náplaste, či opaľovací krém. Nejaký ten príbor, či malý nôž, VODU pre osobnú potrebu, JEDLO primerané námahe a dňu. Prijať dar je ľudské. Púť je obeta. A s obetou je spojený aj milodar. Milodar je vďačnosť za dar, službu, otvorenosť, prijatie. Pútnik rád daruje.
Mariánska Hora v Levoči
Dôležitosť putovania
Putovanie je pre seniorov nielen príležitosťou k duchovnému obohateniu, ale aj k posilneniu komunitných väzieb a prežívaniu solidarity. Spoločné zážitky, modlitby a prekonávanie výziev na ceste vytvárajú silné puto medzi účastníkmi, ktoré prekračuje vekové a sociálne rozdiely. Púť sa tak stáva metaforou životnej cesty, kde každý krok má svoj význam a každý človek je sprievodcom pre toho druhého. Je to pripomenutie si, že na ceste viery nikto nie je sám a že spoločenstvo je darom, ktorý nás posilňuje a vedie k cieľu.