Komplexná rehabilitácia osôb so zdravotným postihnutím v špeciálnej pedagogike

Komplexná rehabilitácia je kľúčová pre plnohodnotné začlenenie osôb so zdravotným postihnutím do spoločnosti. Ide o široký koncept, ktorý zahŕňa koordinované využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na zlepšenie kvality života jedincov s telesným, mentálnym, zrakovým, sluchovým alebo iným typom postihnutia. Jej hlavným cieľom je spoločenské začlenenie alebo opätovné začlenenie dieťaťa či dospelého do spoločnosti, čím sa dosiahne čo najvyššia možná miera samostatnosti a nezávislosti.

Špeciálna pedagogika ako vedný odbor skúma osobitosti edukácie jedincov s chybami pohybového, oporného a nervového ústrojenstva, ako aj jedincov so zmenami v zdravotnom stave. Jej predmetom sú ciele, obsah, metódy a prostriedky edukácie týchto jedincov so zreteľom na špecifické osobitosti ich postihnutia. Špeciálna pedagogika sa orientuje na deti, mládež a dospelých a poskytuje teoretický základ pre ich špeciálnu edukáciu a starostlivosť.

História a vývoj starostlivosti o postihnutých

Starostlivosť o postihnuté osoby sa datuje už od vzniku ľudskej spoločnosti. Spočiatočné prístupy boli často represívne, čo dokazuje negatívny postoj v staroveku, kedy bolo postihnutie vnímané ako Boží trest, a telesne postihnutých jedincov dokonca hádzali do priepastí alebo studní. Menej postihnutých využívali ako lacnú pracovnú silu.

V stredoveku, s rozšírením kresťanstva, sa začalo priznávať právo na život aj postihnutým. Nástupom kresťanstva sa začali uplatňovať charitatívne prvky starostlivosti o postihnutých. Renesancia hľadala ľudský prístup k postihnutým.

Novovek, konkrétne 18. storočie a priemyselná revolúcia v Európe, priniesol zmenu. Vznikli prvé ústavy pre postihnutých, napríklad v Paríži ústavy pre nevidiacich a nepočujúcich. Na území Slovenska sa inštitucionálna starostlivosť začala realizovať v prvej polovici 19. storočia, pričom sa týkala ťažko zmyslovo postihnutých. Koncom 19. storočia sa sústreďovala na mentálne postihnutých a psychosociálne narušených a v prvej polovici 20. storočia na telesne a zdravotne postihnutých. Všeobecný rozvoj špeciálnej pedagogiky na Slovensku nastal až v druhej polovici 20. storočia. Na Slovensku vznikol prvý ústav v Trenčíne v roku 1922, známy ako Domov slovenských mrzáčikov.

Základné pojmy v špeciálnej pedagogike

Pre pochopenie komplexnej rehabilitácie je dôležité poznať kľúčové pojmy špeciálnej pedagogiky:

• Postihnutie (Defekt): Je synonymom defektu a označuje nedostatok, chybu, chýbanie alebo úbytok určitého orgánu alebo jeho funkcie. Vyskytuje sa v psychickej, senzorickej alebo somatickej oblasti a vyžaduje špeciálnu starostlivosť.
• Anomália: Trvalá, negatívna odchýlka od normy v oblasti psychickej a somatickej. Je to aj vývojová vada.
• Deviácia: Odchýlka od normy v správaní (napr. sexuálne deviácie).
• Rehabilitácia: Z latinského slova HABITAS = spôsobilosť. Znamená uspôsobenie alebo opätovné uspôsobenie dieťaťa, ktoré je od narodenia telesne alebo zdravotne postihnuté, alebo dieťa, ktoré toto postihnutie získalo v priebehu života.
• Reedukácia: Z latinského slova RE = znovu. Súhrn špeciálno-pedagogických aktivít zameraných na rozvíjanie iných orgánov a funkcií (nie postihnutých).
• Resocializácia: Metóda, súhrn špeciálno-pedagogických aktivít. Znamená opätovné zapájanie jedinca do pracovného a spoločenského života.
• Handicap: Záporný dôsledok defektu na činnosť postihnutého jedinca, znevýhodnenie.
• Norma: Z latinského slova NORMA = pravidlo. Označenie stavu vlastnosti a procesov týkajúcich sa orgánov a funkcií človeka.

Systém špeciálnej pedagogiky a jej disciplíny

Špeciálna pedagogika sa zaoberá teóriou a praxou výchovy detí, mládeže a dospelých vyžadujúcich špeciálnu starostlivosť z dôvodu mentálneho, senzorického postihnutia alebo narušených komunikačných schopností, či psychosociálneho narušenia, porúch učenia, správania, ale aj výnimočne nadaných. Sústreďuje sa na takých jedincov, ktorí nezapadajú do pásma normality.

Pre všetky špeciálnopedagogické disciplíny sú jednotiacim úsekom postihnutia a poruchy medziľudskej komunikácie. Izolované poruchy sa vyskytujú zriedkavo. Častejšie ide o poruchy kombinované, kedy dochádza ku kombinácii postihnutí, a v týchto prípadoch sa v špeciálne pedagogickej terminológii hovorí o viacnásobnom postihnutí.

Špeciálna pedagogika má tieto hlavné disciplíny:

• Psychopédia: Pedagogika mentálne postihnutých.
• Etopédia: Pedagogika psychosociálne narušených.
• Logopédia: Pedagogika detí s narušenou komunikačnou schopnosťou, náuka o vývoji a výchove reči.
• Surdopédia: Pedagogika sluchovo postihnutých.
• Tyflopédia: Pedagogika zrakovo postihnutých.
• Somatopédia (Pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených - TPCHZO): Skúma osobitosti edukácie jedincov s chybami pohybového, oporného a nervového ústrojenstva.
• Pedagogika nadaných a talentovaných.

Pedagogika telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených (Somatopédia/TPCHZO)

Somatopédia je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý skúma osobitosti edukácie postihnutých jedincov s chybami pohybového, oporného a nervového ústrojenstva. Zaoberá sa deťmi, mládežou a dospelými. Predmetom pedagogiky TPCHZO sú ciele, obsah, metódy a prostriedky edukácie týchto jedincov so zreteľom na špecifické osobitosti ich postihnutia.

Charakteristika jedincov TPCHZO

• Telesne postihnutý jedinec: Vyznačuje sa chybami pohybového, nosného a nervového ústrojenstva, ktoré zapríčiňujú poruchy hybnosti.
• Chorý jedinec: Jedinec v stave choroby, ktorá je poruchou rovnováhy medzi organizmom a prostredím. Choroby sa delia na rôzne skupiny (tráviaci, dýchací, srdcovo-cievny, pohybový, nervový, pohlavný systém, žľazy s vnútornou sekréciou, kožné, krvné, onkologické atď.).
• Zdravotne oslabený jedinec: Jedinec v stave rekonvalescencie alebo má zníženú odolnosť voči chorobám, tendenciu k ich recidíve alebo je jeho zdravotný stav ohrozený pre nevhodný životný režim alebo nesprávnu výživu.

Edukácia TPCHZO je podmienená tromi spoločnými základnými znakmi: poruchy hybnosti (primárne a sekundárne), poruchy vyššej nervovej činnosti (organický pôvod alebo funkčný charakter) a psychické osobitosti súvisiace s postihnutím.

Vznik poškodenia z hľadiska ontogenézy a jeho príčiny

Poškodenie môže vzniknúť v troch obdobiach ontogenézy:

• Prenatálne: Pred narodením, v období vnútromaternicového vývinu. Príčiny môžu byť infekčné ochorenia matky (mumps, rubeola, TBC, osýpky), extrémne hladovanie, zlá životospráva (tabakizmus, alkoholizmus, drogová závislosť, stres).
• Perinatálne: Počas pôrodu (napr. kliešťový pôrod, rôzne komplikácie).
• Postnatálne: Po narodení (úrazy, nehody, pády).

Príčiny vzniku postihnutia sa delia na:

• Endogénne príčiny: Vnútorné, predovšetkým dedičné ochorenia.
• Exogénne príčiny: Vonkajšie, ako anorganické (žiarenie, chemické látky, jedy), biologické (vírusy, baktérie, plesne, alergie) a psychosociálne (rodina, škola, výchovné zariadenia, pracovisko).

Psychické osobitosti TPCHZO a ich vplyv na edukáciu

Edukácia TPCHZO je podmienená poruchami hybnosti a odchýlkami v psychickom vývine. Najčastejšie sa spomína komplex menejcennosti, pocit izolácie, osamelosti a odlišnosti, prejavy pasivity a pesimizmu, neprimeraný strach, slabšia prispôsobivosť a veľké výkyvy v emocionalite.

Priebeh výchovy individuálne determinujú tieto činitele:

1. Mentálna úroveň jedinca: Základná podmienka edukácie. Žiaci môžu dosahovať normálnu mentálnu úroveň, jej dolnú hranicu, mentálne postihnutie alebo nadanie v určitej oblasti.
2. Schopnosť dorozumievania: Súvisí s poruchami motoriky reči, senzorickými poruchami alebo mentálnou retardáciou, najmä u detí s DMO.
3. Reaktívne psychické zmeny: Psychické následky telesnej chyby, choroby, pôsobenia medikamentov, liečebného režimu, izolácie od rodiny a prirodzeného prostredia. Prejavujú sa v oblasti poznávacích procesov, emocionálnej a vôľovej oblasti.

Komplexná rehabilitačná starostlivosť (KRS)

Slovo „komplexná“ označuje prístup k dieťaťu z pozície viacerých odborov, z oblastí, ktoré majú vplyv na kvalitu života dieťaťa. KRS zahrňuje komplexné a koordinované využívanie medicínskych, sociálnych, výchovných a pracovných prostriedkov na skvalitnenie života dieťaťa s telesným postihnutím.

Cieľom KRS je spoločenské začlenenie alebo opätovné začlenenie dieťaťa s telesným postihnutím do spoločnosti. Obsah KRS tvoria štyri rovnocenné zložky:

1. Liečebná rehabilitácia
2. Výchovná rehabilitácia
3. Pracovná rehabilitácia
4. Sociálna rehabilitácia

Liečebná rehabilitácia

V širšom zmysle zahŕňa celú zdravotnícku starostlivosť o telesne a zdravotne postihnutých. Smeruje k vyliečeniu choroby, k úprave zdravotného stavu, k odstráneniu alebo zmierneniu orgánového alebo funkčného defektu a k vytvoreniu priaznivých somatických podmienok pre spoločenské začlenenie. Zahŕňa diagnostickú činnosť a určenie programu liečby.

Medzi najviac prepracované liečebné postupy patrí:

• Fyzioterapia: Využíva prírodné prostriedky (elektrina, teplo, voda, žiarenie, vzduch) - elektroterapia, hydroterapia, balneoterapia, fytoterapia, klimatoterapia.
• Kinezioterapia: Terapia založená na pohybe. Liečebno-rehabilitačná, relaxačná a náučná metóda, ktorá sa opiera o symbiózu pohybu zvieraťa a človeka.
• Ergoterapia: Využíva ako terapeutický prostriedok prácu alebo nejakú činnosť. Môže byť zameraná na kondíciu, na postihnutú oblasť, na pracovné zaradenie alebo na výchovu k sebestačnosti.

Výchovná rehabilitácia

Zahŕňa oblasť výchovy a vzdelávania detí s telesným postihnutím. Deti sa vzdelávajú v špeciálnych školách alebo sa integrujú do bežných škôl. Dôležitou otázkou je určenie reálneho stropu, ktorý môže dieťa pri danom postihnutí dosiahnuť. Výchovná rehabilitácia je základným predpokladom prípravy dieťaťa s telesným postihnutím pre život.

Pracovná rehabilitácia

Zabezpečuje uplatnenie telesne a zdravotne postihnutých v zamestnaní. Zahŕňa prípravu na prácu a umiestnenie do zamestnania. Občan so zmenenou pracovnou schopnosťou je ten, kto má pre dlhodobý nepriaznivý zdravotný stav podstatne obmedzenú možnosť pracovného uplatnenia.

Sociálna rehabilitácia

Prispôsobuje postihnutého jedinca na to, aby sa realizoval v práci, v rodine, aby sa vedel uplatniť v bežnom kontakte s ľuďmi. Sociálna rehabilitácia je integrujúcou zložkou liečebnej, výchovnej aj pracovnej rehabilitácie. Jej cieľom je odstránenie a zamedzenie sociálnej izolácie.

K základným princípom sociálnej rehabilitácie patrí orientácia na potreby klienta, na klienta ako individualitu, na suverenitu klienta a podporovanie jeho kompetencií a na jeho sociálny imidž. Z hľadiska časovej organizácie sa delí na preventívnu, aktuálnu a následnú.

Pre osoby s mentálnym postihnutím je kľúčová práve sociálna rehabilitácia. Najväčší dôraz je pritom kladený najmä na podporu samostatnosti, aktivizovanie schopností a sociálnu komunikáciu. Je potrebné poskytovať ju kontinuálne, nakoľko po čase môžu zabudnúť i to, čo sa už naučili. Vhodná forma je vzdelávanie v podobe pravidelných skupinových stretnutí (ambulantná forma), ale i semináre, sústredenia či pobytové aktivity (pobytová forma).

Metódy a aktivity v sociálnej rehabilitácii pre osoby s mentálnym postihnutím

Medzi často využívané metódy a aktivity patria:

• Hry: Stmeľujú skupinu, sú zábavné, minimalizujú napätie, povzbudzujú k sebakontrole, spolupráci a verbálnemu kontaktu.
• Diskusie: Vyžadujú vyjadrenie viacerých pohľadov na vec, podporujú premyslené uvažovanie, kooperáciu a reflexiu pocitov.
• Brainstorming: Podporuje množstvo myšlienok, kreatívne a originálne nápady.
• Dotykové aktivity: Dokážu zázraky, robia ľudí šťastnejšími, no je potrebné s nimi zaobchádzať opatrne a rešpektovať osobný priestor.
• Rozprávanie a načúvanie: Prostredníctvom tejto aktivity si ľudia s mentálnym postihnutím navzájom dávajú a odovzdávajú spätné reakcie na seba navzájom.
• Hranie rolí: Dramatizácia situácií umožňuje vyjadriť skryté pocity, diskutovať o problémoch, praktizovať empatiu a skúšať nové správanie.
• Relaxačné techniky: Ich cieľom je reflexia dojmov, skúseností, sebapoznanie či navodenie príjemnej atmosféry, uvoľnenie, ale i koncentrácia.

Osobitosti edukácie TPCHZO

TPCHZO je proces cieľavedomého a systematického pôsobenia na ich osobnosť v rôznych obdobiach ich vývinu, pričom treba rešpektovať ich vekové, somatické a psychické osobitosti súvisiace s postihnutím. Špecifické postavenie má pohybová výchova detí s DMO v predškolskom veku, ktorá vychádza z kinezioterapie.

Zásady pohybovej výchovy zahŕňajú:

• Zásada vývinu: Nácvik pohybových a rečových schopností postupuje podľa ontogenetického vývinu týchto funkcií.
• Zásada reflexnosti: Využívanie polohových a pohybových reflexov pri nácviku.
• Zásada rytmizácie: Využívanie priaznivého vplyvu rytmu pri nácviku pohybových a rečových zručností.
• Zásada komplexnosti: Viaczmyslové pôsobenie na dieťa prostredníctvom sluchových, zrakových, polohových a pohybových podnetov.
• Zásada kolektívnosti: Cvičenie reči a hybnosti v detskom kolektíve.
• Zásada primeranosti a individuálneho prístupu: Uplatňovanie v celom nácviku pohybových a rečových schopností.

Školy a zariadenia pre TPCHZO

Edukácia telesne postihnutých detí prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach, ako sú domovy sociálnych služieb, materské školy pre telesne postihnutých, základné školy, stredné odborné učilištia, stredné odborné školy a gymnáziá.

Pre chorých a zdravotne oslabené deti a mládež sú určené zariadenia ako nemocnice, detské liečebne, materské a základné školy pri nemocniciach a liečebniach, ako aj detské ozdravovne s príslušnými materskými a základnými školami.

Inštitút pracovnej rehabilitácie v Bratislave na Mokrohájskej ulici je jedinou inštitúciou na Slovensku, ktorej špecifikom je súbežnosť procesu edukácie a rehabilitácie u detí a mládeže v procese ich profesijnej prípravy, ale aj proces komplexnej rehabilitácie pre zdravotne postihnutých, bez užšej špecifikácie ich zdravotného postihnutia, a to až po zapojenie sa do pracovného procesu na trhu práce.

Súčasný stav intervenčných programov na Slovensku

Intervenčné programy zohrávajú kľúčovú úlohu v živote osôb s mentálnym postihnutím. Ich cieľom je maximalizovať potenciál jednotlivca, rozvíjať jeho schopnosti a zručnosti a umožniť mu plnohodnotné zapojenie do spoločnosti. Na Slovensku, rovnako ako v iných krajinách, je táto oblasť predmetom neustáleho vývoja a snahy o zlepšenie kvality života osôb s mentálnym postihnutím.

Raná intervencia

Zameraná na deti s mentálnym postihnutím v ranom a predškolskom veku. Jej cieľom je stimulovať vývoj dieťaťa, podporovať jeho kognitívne, motorické a sociálne zručnosti a pripraviť ho na vstup do školy. Jana Lopúchová sa zamerala na stimulačné programy ako súčasť intervenčných prístupov v oblasti rannej starostlivosti o deti so zrakovým postihnutím.

Práca s textom a rozvoj kognitívnych procesov

Intervenčný program sa koncentruje na optimalizáciu jednej oblasti prostredníctvom intervencie, tzn. zameriava sa vždy na jeden proces, ktorý sa prostredníctvom techniky upevňuje alebo rozvíja. Napríklad, v oblasti čítania s porozumením sa pracuje v troch etapách: pred, počas a po čítaní textu. Cieľom je rozvíjať porozumenie, motiváciu k čítaniu a afektívnu rovinu. Rozvíjajú sa aj jednotlivé kognitívne a metakognitívne procesy ako pozornosť, koncentrácia, pamäť, percepcia, kognitívna štrukturácia, inferenčné myslenie, predstavivosť, fantázia, divergentné myslenie, tolerancia nejednoznačnosti, kritické myslenie a sebareflexia.

Individuálny prístup a špecifiká práce s deťmi s mentálnym postihnutím

Práca s deťmi s mentálnym postihnutím je špecifická a vyžaduje si individuálny prístup, trpezlivosť a empatiu. Každé dieťa je jedinečné a potrebuje šancu posúvať sa vlastným tempom a spôsobom vnímania. Dôležité je zistiť, čo dieťa potrebuje, a prispôsobiť tomu metódy a prístupy.

Komunikácia s deťmi s poruchou autistického spektra je obzvlášť náročná, pretože majú problémy s verbálnou a neverbálnou komunikáciou, často sa vyskytujú echolálie. Vnímajú okolie najmä zmyslami a ťažko sa dokážu spolu hrať. Pre učiteľa je kľúčová súčinnosť rodičov, pretože deti sú odrazom celej rodiny.

Inklúzia: Áno alebo Nie?

V Európskej únii sa dlhodobo hovorí o zavádzaní inkluzívnych škôl, v ktorých by sa deti s postihnutím učili spoločne so zdravými deťmi. Pri telesných postihnutiach, zrakových či sluchových, poruchách učenia a komunikácie by to bolo vhodné a potrebné, ak by sa zabezpečil bezbariérový vstup, potrebné pomôcky, asistenti a pod. Mentálne postihnutie je však iné. Niektorí pedagógovia považujú vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím na jednej úrovni s ostatnými deťmi v jednej triede za nemožné, najmä pri súčasných počtoch žiakov. Navrhujú inklúziu týchto detí v rámci voľnočasových aktivít - tancovanie, športovanie, maľovanie, trávenie voľného času a neformálne záujmové vzdelávanie.

tags: #komplexna #rehabilitacia #postihnutych #v #specialnej #pedagogike