Kláštor pod Znievom je miestom s bohatou históriou, hlbokými náboženskými koreňmi a významnou úlohou v slovenskom kultúrnom a duchovnom dedičstve.
História a pôvod
Kláštor pod Znievom je miestom s bohatou históriou, ktorá siaha až do dávnych čias. Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1113 a je zaznamenaná v Zoborskej listine kráľa Kolomana I. Kláštor je zaujímavý práve pre históriu.
História obce Šoporňa a jej spojitosť s Kláštorom pod Znievom siaha až do 13. storočia. Prvá písomná zmienka o Šoporni pochádza zo zakladacej listiny premonštrátskeho kláštora v Turci v Kláštore pod Znievom z roku 1251. V listine sa Šoporňa spomína ako jeden z hraničných bodov so Šaľou, ktorá bola darovaná novozaloženému kláštoru. V roku 1251 vládol v Uhorsku kráľ Béla IV.
Šoporňa je v listine uvádzaná pod názvom Supurni ako súčasť šintavského panstva. V Šintave sa v tých časoch nachádzal hrad pri Váhu a samotná Šintava bola sídlom menšieho pohraničného županstva. So Šintavou sa spája aj staršia správa o existencii Šoporne ako súčasť panstva šintavského hradu z roku 1231, ktorá je uvedená v maďarskej publikácii Naše hrady, avšak nie je doložená objektívnym historickým materiálom.
Ďalšie zmienky o Šoporni pochádzajú z roku 1411, kde obec nesie názov Soporny, a z roku 1420 ako Sopornok. Aj názvy z ďalších rokov sú latinského, nemeckého či maďarského pôvodu. O národnostnom zložení obyvateľstva v tejto dobe neexistujú hodnoverné doklady.
Podľa ľudového podania tvorili základ obce šopy, kde sa utiekali cestujúci od Nových Zámkov smerom na Šintavu za noci, keď už brány na šintavskom hrade boli zatvorené. Bolo tu možné prespať a ustajniť kone. Podľa tejto verzie mohlo ísť o stredoveké zájazdné hostince. Ďalšia verzia tvrdí, že pôvodní obyvatelia boli pastieri a do šôp zaháňali statok na noc.
Významný slovenský jazykovedec prof. PhDr. Ján Stanislav nepredpokladal, že názov Šoporne je odvodený od slova šopa, ako sa traduje, kvôli nejasnému koreňu slova v názve (Sup-urni), v ktorom sa nevyskytuje základ šop. Nie je ani vylúčené, že názov obce pochádza od mnohých lúk bohatých na sanitru.
O histórii starej Šoporne hovorí záznam v archíve ostrihomského arcibiskupstva z roku 1893: „Veľká obec Šoporňa je veľmi starého pôvodu. Pravdepodobne jestvovala už vtedy, keď Maďari prišli na toto územie. Starý názov obce bol Šopárňa. Je zaujímavé, že v pozemkovej knihe sa nachádzajú mená čiastok maďarského pomenovania. Z toho sa dá usudzovať, že kedysi hovorili obyvatelia Šoporne materinskou rečou maďarčinou. Pravdepodobne v priebehu reformácie Maďari odišli a územie osídlili terajší, po slovensky hovoriaci občania…“ Táto verzia výmeny obyvateľstva nie je vierohodná. Pokiaľ ide o jej východisko z pomenovania častí chotára, môže ísť o názvy určované zemepánmi, ktorí boli Maďari, alebo ich pomaďarčili zo slovenských názvov maďarskí úradníci.
V čase prvej písomnej správy o existencii Šoporne, t. j. v roku 1251, vládol v Uhorsku kráľ Béla IV. Za jeho vlády vtrhli do Uhorska Tatári. Vojsko, ktoré sa pod vedením kráľa postavilo na odpor, porazili na rieke Slanej. Kráľ Béla IV. sa s malou družinou zachránil a ušiel cez Gemer do Nitry, odkiaľ s posilneným sprievodom odišiel do Viedne. Možno aj cestou popri Šoporni. Obec bola v tom čase napojená na európske cesty. Nesporne tadiaľto viedla najdôležitejšia diaľková česko-uhorská cesta z Podunajska cez Malé Karpaty na Moravu.
Už v stredoveku patrila obec teritoriálne pod šintavské županstvo. Pôvodne to bol kráľovský majetok, ktorý od polovice 13. storočia spravovali župani, sídliaci na šintavskom hrade. Šintava sa významne zapísala do stredovekých slovenských dejín. Od začiatku 14. storočia rozsiahly majetok šintavského panstva spolu so Šoporňou dával kráľ do užívania rôznym veľmožom. Začiatkom 17. storočia sa ako majiteľ šintavského hradu uvádzal Stanislav Turzo. V ďalších rokoch 17. storočia sa šintavské panstvo stalo majetkom rodiny Esterháziovcov.
Začiatkom 18. storočia obec sužovali epidémie a nemala ani 40 usadlostí. Správy o Šoporni z obdobia 16.-18. storočia súvisia najmä s náboženskou tematikou a sú spojené s reformáciou, s prenikaním rozličných reformačných úsilí na naše územie, následnou protireformáciou a vznikom terajšieho kostola. Zachované správy z 18. a 19. storočia sú zamerané na rozvoj školstva a pohromy súvisiace s povodňovou činnosťou Váhu. Ľud v obci sa zamestnával výlučne poľnohospodárstvom.
Kláštor pod Znievom ponúka návštevníkom množstvo zaujímavých stavieb a pamiatok:
- Farský kostol sv. Mikuláša
- Škola (objekt oproti kostolu, Moyzesova ul.)
- 1. budova slovenského katolíckeho gymnázia (Moyzesova ul.)
- 2. budova slovenského gymnázia tzv. Čulenovo gymnázium (Čulenova ul.)
- Socha sv. Vendelína
- Socha sv. Jána Nepomuckého
- Socha sv. Floriána
- Socha sv. Jozefa
- Poschodový meštiansky dom (ul. SNP č. 20)
- Prízemná kúria tzv. Országovská kúria v Lazanoch (Lazianska ul.)
- Dvojica murovaných ľudových domov (ul. SNP č. 21, 22)
- Kaplnka sv. Anny
- Budova gymnázia postavená v čase 1. ČSR
- Pomník padlým v 1. a 2. svetovej vojne
- Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie
- Tzv. Turecká studňa
- Ruina kaplnky sv. Kríža
- Lurdská jaskyňa
- Kalvária
- Rybník tzv. Mlynský tajch
- Pamätné tabule na domoch, kde pôsobili významné osobnosti, napr. prof. M. Čulen
- Súbor náhrobníkov z 19. a 1. pol. 20. storočia
Bohatá kultúrna história obce je uchovávaná v malom miestnom múzeu - v Pamätnej izbe, ktorá vznikla v roku 1969 pri príležitosti osláv 100. výročia znievskeho gymnázia. Gymnázium v Kláštore bolo najmladšie spomedzi prvých troch slovenských gymnázií po Revúcej a Martine. Pamätná izba je situovaná v hornej časti obce pri farskom kostole.
Návštevníci tohto miestneho múzea zažijú hneď po vstupe cestu v čase. „Expozícia je opticky delená na 2 časti. Prvá sa zaoberá dejinami obce a druhá časť je venovaná gymnáziu, jeho pôsobeniu a potom je tu aj galéria významnejších osobností, ktoré pôsobili alebo sa narodili v našej obci,“ rozpráva Ing. Elena Majtánová, publicistka, historička a bývalá dlhoročná lektorka pamätnej izby.
Zaspomínať si tu možno aj na turčianske olejkárstvo a šafraníctvo, ktoré v múzeu prezentuje menšia expozícia liečivých rastlín a replika olejkárskej skrinky. Najcennejším exponátom je artefakt z 18. storočia pochádzajúci z umelecko-rezbárskej školy. Ďalšou vzácnosťou sú aj výročné správy z bývalého gymnázia.
Za účelom učiť sa históriu nášho kraja sem nechodievajú len žiaci a študenti, ale aj individuálni záujemcovia. Častokrát ide o rodinných príslušníkov absolventov bývalého gymnázia pátrajúcich po svojom rodokmeni.
Pamätná izba nemá striktne stanovené otváracie hodiny. Pri záujme skupín je potrebné sa ohlásiť počas pracovných dní na Obecnom úrade v Kláštore pod Znievom, najlepšie telefonicky na čísle 043/49 33 100.
Charitatívne aktivity a Dobrý Pastier
Okrem svojej historickej a náboženskej dôležitosti je Kláštor pod Znievom známy aj vďaka charitatívnym aktivitám, ktoré sa v obci a jej okolí rozvíjajú. Činnosť cirkvi sa prejavuje aj v charitatívnej oblasti.
V Kláštore pod Znievom pôsobí Občianske združenie Dobrý pastier, ktoré zriadilo jeden z najväčších útulkov pre ľudí bez prístrešia na Slovensku. Zariadenie vzniklo s podporou Biskupského úradu v Banskej Bystrici. Štatutárom a duchovným otcom združenia je farár Vladimír Maslák.
Názov združenia je inšpirovaný podobenstvom Ježiša Krista o dobrom pastierovi, ktorý sa stará o svoje ovce. Zariadenie pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti, bez prístrešia, liečia sa zo závislostí a hľadajú cestu späť do života.
V útulku žije približne 130 ľudí, väčšinou muži, ktorí potrebujú pomoc. K útulku patrí aj dom na polceste pre tých, ktorí si už našli zamestnanie, dom opatrovateľskej služby pre zdravotne postihnutých a ženský útulok vo Vrícku.
Zariadenie Dobrý pastier ponúka klientom zmysluplnú činnosť, prácu a duchovný program. Klienti sa starajú o kláštor, opravujú ho a pomáhajú s rôznymi prácami v obci a okolí. Zariadenie sa snaží byť sebestačné a buduje si vlastný systém hospodárenia. Chovajú dobytok, majú pekáreň, dielne a výrobňu sviečok. S prebytkami sa delia s detskými domovmi.
Je to nádherné Božie dielo, ktoré tu v Kláštore pod Znievom vzniklo. Ide o jedno z najväčších zariadení na Slovensku poskytujúcich sociálne služby chudobným. Je to dôkaz toho, že kde je vôľa, tam je aj cesta. Ak človek využije všetky svoje dary, ktoré mu Boh dá a nebojí sa ísť ťažkou cestou, plný dôvery, tak mu Boh požehná.
Útulok Dobrého Pastiera je útulkom pre ľudí, ktorým život nedožičil toľko, čo ostatným. Otec Vladimír Maslák začal realizovať myšlienku pomoci núdznym ešte počas pôsobenia vo farnosti Koš. V tejto obci pôsobil v resocializačnom zariadení Provital. V priebehu roku 2007 však prichýlil otec Vladimír na farský úrad v Koši asi desiatich mužov, ktorí museli opustiť resocializačné zariadenie v obci. Farské priestory nemohli však dlho slúžiť na tieto účely a tak sa otec Maslák obzeral po budove, v ktorej by mohol naplno realizovať túžbu a myšlienku, ktorú dlho v sebe nosil - pomáhať slabším a odstrčeným, osobám bez úcty k sebe, k životu, k druhým. Na tejto ceste hľadania priestorov otcovi Maslákovi pomohli viacerí dobrodinci, jedným z nich bol zosnulý a vážený Mons. Rudolf Baláž.
Budova, ktorá v súčasnosti už slúži ako domov pre týchto ľudí, je budova nie hocijaká, budova s hlbokým kresťanským základom, postavená na modlitbách, prácach a obetách mnohých rehoľných spoločenstiev už od 11. storočia (premonštrátov, benediktínov, členov spoločnosti Ježišovej) - ide o premonštrátsky kláštor Panny Márie v Kláštore pod Znievom.
Koncom roku 2015 žilo v zariadení Dobrý Pastier 216 osôb (prevažne mužov, ženy sú v osobitnom zariadení mimo obce). Do tohoto počtu nie sú započítaní tí, ktorí o pomoc za tie roky žiadali a po čase na vlastnú žiadosť odišli, ani tí, ktorí nás predišli do večnosti, či tí, ktorí sa s Božou pomocou osamostatnili a pracujú. Muži, ktorí žiadajú o pomoc, majú za sebou zložitú minulosť (rozbité rodiny, alkoholizmus, stratu rodinného zázemia, zlý zdravotný stav, aj nezodpovednosť). Táto skutočnosť dohnala mnohých na okraj spoločnosti. Ľudia k nám prichádzajú bez osobných dokladov, často v zlom psychickom stave, špinaví, so zápachom, niektorí akoby už ani neexistovali. “ Avšak zásada otca Vladimíra je: minulosť nechať za bránami zariadenia a žiť prítomnosť. V našom útulku nikdy neposudzujeme človeka podľa toho, aký bol alebo čo spravil, či prečo je tu. Na každého máme rovnaký meter. Je to človek, je to Boží tvor a potrebuje pomoc.
Otec Vladimír Maslák sa nevyhýba žiadnej práci, či už je to dojenie, či práca na stavbe, zásobovanie potravinami a samozrejme duchovná služba. Sociálne služby zabezpečujú sociálni pracovníci, pracovní terapeuti, zdravotné sestry, ošetrovateľky, pomocní pracovníci. Veľkým prínosom sú dobrovoľníci zo Slovenska a zahraničia (Eurowaits), študenti, absolventi seminárov. Medzi pracovníkmi sú laici aj zasvätené osoby (sestry Božského Vykupiteľa a sestry Sv. Otec Vladimír tvrdí, že najmilší sú mu tí, ktorí sú v útulku najdlhšie. Môže povedať, že sú z nich iní ľudia. Opäť si pestujú kontrolu nad sebou a budujú nanovo vzťahy so svojimi blízkymi. Teraz sa na nich už dá spoľahnúť. Za každým jedným človekom vidím osud, o ktorý má zmysel bojovať”. Faktom je, že spoločnosť sa na týchto ľudí pozerá (niekedy aj právom) veľmi kriticky. ,,Ja by som za nich dal aj vlastný život, pre mňa sú silnými osobnosťami”, hovorí otec Vladimír. Ľudia sa niekedy nachádzajú v takej tiesni, že o tom nemáme ani predstavu. Dostať sa alebo aspoň nakuknúť do naozajstnej núdze človeka a vedieť mu pomôcť, je nenahraditeľný pocit. Ľudia so závislosťou majú dosť vlastného trápenia, potrebujú niekoho, kto im pomôže niesť ťažký kríž a zapojiť sa do bežného života, potrebujú zamestnanie aj domov.
Žiaden alkohol, to je u nás jedno z najdôležitejších pravidiel. To druhé hovorí o tom, že každý, kto k nám príde, musí pracovať. Muži sú zadelení počas terapie pri varení, pri praní, pri žehlení, upratovaní aj pri stavebných, tesárskych či klampiarskych prácach, pri práci v hospodárstve. Každý, kto je zdravý, pridáva ruku k dielu. Muži aj ženy si podľa výšky svojich príjmov hradia svoj pobyt v zariadení. Zvyšná suma peňazí je im odkladaná na účet.
Denný režim v zariadení je štruktúrovaný a zahŕňa:
- 6:00 - 6:15 hod.: Budíček
- 6:30 hod.: Ranné chvály
- 7:00 hod.: Raňajky
- 8:00 - 12:00 hod.: Práca
- 12:00 hod.: Obed
- 13:30 hod. - 16:30 hod.: Práca
- 16:30 hod.: Ruženec
- 18:00 hod.: Večera
- 18:45 hod.: Svätá omša
- 22:00 hod.: Večierka
Dôležitou súčasťou života v tejto komunity má práca a modlitba. Každý deň začína rannými chválami. Po raňajkách sa chlapi rozídu za prácou a pred obedom sa opäť zídu pri ruženci. Potom práca a večer svätá omša, na ktorej spieva vlastný spevokol a zúčastňujú sa jej takmer všetci muži. Svätá omša sa slúži i v kaplnke v domove pre chorých, kde využili aj možnosti modernej techniky. V kaplnke je nainštalovaná kamera a chorí, ktorí nemôžu zísť po schodoch do kaplnky, takto môžu sledovať sv. omšu v spoločenskej miestnosti.
Ľuďom v Kláštore pod Znievom podávajú pomocnú ruku už niekoľko rokov. Vladimír Maslák v Kláštore pod Znievom pomáha ľuďom v núdzi už niekoľko rokov.
Cieľom sociálnej práce je pomôcť klientovi mobilizovať jeho osobné sily a pomôcť mu tak prekonať náročnú životnú situáciu, v ktorej sa ocitol. K tomu, aby dokázal prekonať svoje problémy potrebuje prácu a bývanie.
Prioritou v pracovnej činnosti je chov a starostlivosť o domáce zvieratá, vďaka ktorým si zariadenie pomáha najmä v oblasti zabezpečenia stravy pre klientov. Nakoľko ide o zariadenie, ktoré je založené na základoch učenia RÍMSKO-KATOLÍCKEJ CIRKVI, súčasťou každodenného života je účasť na svätej omši.
Klienti majú možnosť každý deň konzultovať svoje problémy s kňazom, ktorý stojí na čele združenia. Ku každodenným činnostiam patrí sprevádzanie klientov na príslušné úrady, napr. úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, pobočky sociálnej poisťovne.
Život v zariadení nie je len o práci a modlitbe ale v režime dňa je určený priestor pre výlety, duchovnú obnovu, hry, šport a zábavu. Vedenie Občianskeho združenia pre klientov zrealizovalo zájazdy do Bosny a Hercegoviny do pútneho miesta MEDŽUGORIE a aj do Večného mesta Ríma, niekoľko krát sa organizoval zájazd aj pútne miesta v Poľsku.
Občianske združenie spolupracuje s obcou a farnosťou. Podieľa sa na organizovaní tradičných akcií akou je oslava MDD, Sv. Mikuláša. Pravidelne v nedeľu majú klienti popoludní vyhradený čas na športové hry.
Pomáha aj systém financovania. Podľa svojich príjmov si určitou sumou hradia svoj pobyt v útulku. Zvyšné peniaze odvádzajú na svoj účet. Z neho potom splácajú dlhy, najčastejšie nezaplatené výživné na deti a iné pohľadávky.
