Jazyková kultúra na Slovensku u sluchovo postihnutých: Výzvy a pokroky v komunikácii

Na Slovensku je približne 250 tisíc sluchovo postihnutých ľudí. Toto odhadujúce číslo zahŕňa nepočujúcich, nedoslýchavých a ohluchnutých, teda ľudí, ktorí stratili sluch v priebehu života, kde sa zaraďujú aj počujúci dôchodcovia postupne strácajúci sluch. Posunkujúcich nepočujúcich, teda tých, ktorí majú ako primárnu formu komunikácie slovenský posunkový jazyk, je na Slovensku do päť tisíc, ako vysvetľuje Jaroslav Cehlárik, predseda Slovenského zväzu nepočujúcich (SZN). On sám priznáva, že bez posunkového jazyka by žil v smútku, v nepochopení i v sociálnej izolácii a mohli by sa objaviť aj psychické problémy.

Dáva nám pocit našej vlastnej kultúry, v rámci ktorej máme svoje zvyky, tradície a vlastnú históriu. Počujúca verejnosť by mala náš svet viac spoznať, aby pochopila, hovorí Jaroslav Cehlárik. Jeho jazyk je rovnako hodnotný ako ostatné. Zdôrazňuje, že posunkový jazyk má aj výhody, napríklad možnosť posunkovať vo vode alebo keď vás bolí hrdlo. Svet zvukov mu už od narodenia nič nehovorí, zmieril sa s tichom oveľa ľahšie ako tí, ktorí sluch stratia v priebehu života. Predseda SZN Jaroslav Cehlárik však upozorňuje aj na množstvo problémov, s ktorými nepočujúci zápasia a širšia verejnosť často o nich nemá ani tušenia.

Svet Nepočujúcich a jeho výzvy

Osoby so sluchovým postihnutím sú špecifickou marginalizovanou skupinou v našej spoločnosti. V samotnej spoločnosti sa stretávajú s komunikačnou a informačnou bariérou, čo je jednou z príčin ich vyčlenenia z majoritnej spoločnosti. Nepočujúci človek sa na prvý pohľad od počujúceho nijak nelíši. Len nepočuje. A to, že nepočuje, mu neumožňuje komunikovať obvyklým spôsobom - hovorenou rečou.

Preto nepočujúci používajú na komunikáciu také prostriedky, ktoré sú dostupné ich zmyslom, ktorými môžu vnímať - vizuálnym, posunkovým jazykom. Napriek tomu, že sú schopní sa v závislosti od veľkosti sluchovej straty naučiť rozprávať a podľa osobných schopností odzerať z úst, ani to neznamená, že môžu komunikovať rovnako ako počujúci. Samotné slovo totiž nenesie 100 % informácií. Okrem informácií, ktoré sú v samotnom slove, sú ďalšie informácie prenášané intonáciou, melódiou hlasu, ktoré samozrejme nie sú vidieť a nedajú sa odzerať z úst.

U ľudí, ktorí sa už ako nepočujúci narodili, alebo stratili sluch v ranom detstve, nemá mozog vyvinuté sluchové centrum. Miesto neho má však iné centrum, ktoré dokonale vníma a filtruje pohyby. Posunkový jazyk si vytvorili nepočujúci spontánne ako vizuálny komunikačný prostriedok.

Na druhej strane, nepočujúci musia každodenne bojovať s informačnou a komunikačnou bariérou. „A to je pre nás veľký problém!“, dodáva Cehlárik. Veľmi ťažko zháňajú tlmočníkov slovenského posunkového jazyka. „Trpíme ich akútnym nedostatkom a v tomto smere to náš štát dlhé roky zanedbával. A práve pre nedostatok tlmočníkov majú nepočujúci problém si nájsť zamestnanie. Okrem toho sa zamestnávatelia vyhovárajú na bezpečnosť pri práci alebo to, že nepočujúci nie sú schopní komunikovať,“ upozorňuje predseda SZN. Ani tí najmenší to nemajú ľahké. Nemôžu si pozrieť akúkoľvek rozprávku a vypočuť detskú pesničku ako ich počujúci rovesníci.

Nepočujúce deti nemajú zabezpečené vzdelávanie v slovenskom posunkovom jazyku. Nepočujúci vo všeobecnosti majú problém plnohodnotne sledovať TV, lebo nerozumejú, majú dostupné nízke percento skrytých titulkov, vysvetľuje Cehlárik. V bežných školách chýbajú asistenti, aj špeciálne školy sa dostávajú do existenčných problémov, väčšinou je problém nájsť triedy, kde sa nepočujúce deti môžu vzdelávať v slovenskom posunkovom jazyku, ubúdajú pedagógovia ovládajúci slovenský posunkový jazyk.

Aj nepočujúce mamičky majú hlavy v smútku: nemôžu získať vibračný budík signalizujúci plač dieťaťa. „Úrady sa oháňajú, že musia čakať niekoľko týždňov, aby sa ukázalo, či dieťatko prežije a až potom má nárok získať príspevok na nákup kompenzácie, čo je naozaj absurdné. A mohol by som takto ďalej menovať ďalšie a ďalšie problémy, s ktorými sa nepočujúci potýkajú dennodenne,“ povzdychne si šéf SZN.

História a vývoj posunkového jazyka na Slovensku

V minulosti bol posunkový jazyk vnímaný ako niečo podradné, čo sa nemôže vyrovnať s hovoreným jazykom. Vedecké rozbory posunkového jazyka za posledných rokov konečne preukázali a potvrdili, že posunkový jazyk je plnohodnotným jazykom, ktorým môžeme vyjadriť všetko a niekedy i viac ako hovoreným jazykom. Posunkový jazyk je odlišný od hovoreného jazyka. Nie je to len vizuálna forma hovoreného jazyka. Slovenský jazyk a posunková slovenčina tvoria vety a slová, resp. znaky.

Ak nazrieme do minulosti, zistíme, že donedávna na Slovensku vládol totalitný režim, ktorý trval 40 rokov a sluchovo postihnutí patrili medzi skupinu zdravotne postihnutých, ktorí žili na okraji spoločnosti. Tá spoločnosť bola politicky jednostranne orientovaná a nepripúšťala podnety z tzv. „západu“. Keď hovoríme o jazyku, väčšina intaktných rodičov sluchovo postihnutých detí a mládeže bola podnecovaná nepriateľmi posunkového jazyka a snažila sa presvedčiť svoje sluchovo postihnuté deti, že posunkový jazyk nie je jazyk a podobá sa niečomu ako je negramotnosť, či gestá opíc. Žiaľ, sluchovo postihnutí takýmto záverom napokon uverili a preto potom nemali pozitívny vzťah k svojmu jazyku.

Po revolúcii sa u nás začala pomaly šíriť myšlienka o vedomí a hodnote komunity nepočujúcich, začalo sa bojovať za to, aby im bolo umožnené dosiahnuť aj vysokoškolské vzdelanie a aby mohli pôsobiť na ďalšie generácie nepočujúcich a tiež na to, aby intaktná komunita začala k nim zaujímať iný postoj. Začína sa to prejavovať aj v oblasti špeciálnej pedagogiky, kde sa diskutuje o význame jazyka sluchovo postihnutých ako o jednom z plnohodnotných jazykov. To, že posunkový jazyk je jazyk, a to hlavne jazyk prirodzený, bola jedna z prvých informácií, ktoré som si počas štúdia v Českej republike osvojila.

Stalo sa tak vďaka prednášajúcim sluchovo postihnutým študentom z Pražskej Filozofickej fakulty, študujúcich odbor Čeština v komunikácii nepočujúcich, ktorý bol otvorený v roku 1998. Prekvapilo ma odvážne vystupovanie samotných prednášajúcich sluchovo postihnutých študentov, ktorí hrdo a svojprávne poukazovali na dôležitosť problémov sluchovo postihnutej minority v okolitom svete, čím ma presvedčili o tom, že ontogenetický vývoj posunkového jazyka, teda prirodzeného jazyka nepočujúcich, je primeraný ontogenetickému vývoju hovoreného jazyka.

Prečo posunkovať? Diskusia o komunikačných metódach

Téma komunikácie je v pedagogike sluchovo postihnutých veľmi citlivá a diskutovaná. Nekonečné diskusie o najvhodnejšej komunikácii rozdelili na dlhé roky nielen odborníkov, ale následne aj mnohé rodiny s deťmi s poruchou sluchu na dva rozdielne tábory. Autorky Silvia Hovorková, Martina Rzymanová aj Darina Tarcsiová majú skúsenosť s posunkovým jazykom a nepočujúcimi ľuďmi. Jedna je počujúcou dcérou nepočujúcich rodičov, druhá vnučkou nepočujúcich starých rodičov a tretia mala možnosť stráviť rok na Gallaudetovej univerzite (univerzite, kde je primárnym jazykom výučby posunkový jazyk). Úroveň ich posunkovania je veľmi rozdielna, od tlmočníčky po jednoduchú komunikáciu s deťmi. Všetky tri však majú vzťah k posunkom rovnaký - pozitívny.

Cieľom tejto kapitoly nie je presvedčiť vás za každú cenu, aby ste s deťmi posunkovali. Rešpektujeme, že rodič má právo na výber komunikačnej metódy, a rovnako to hovoríme aj rodičom, s ktorými pracujeme. Nemáme záujem otvárať odbornú polemiku. Zároveň však z poradne vieme, že nie je nič lepšie, ako stretnúť iného rodiča dieťaťa s poruchou sluchu, ktorý si podobnú skúsenosť zažil na vlastnej koži. Rozhodli sa preto požiadať o názor na posunky aj rodičov detí s poruchou sluchu, ktorí rôzne dlhý čas s ich deťmi posunkovali. Ich vyjadrenia sú zobrazené kurzívou.

S rodičmi, ktorí chodia do poradne, hovorievame často o posunkoch. Zo začiatku boli v Európe rôzne školy. Niektoré boli čisto orálne (zameriavali sa iba na hovorenú reč), iné umožňovali vzdelávanie aj posunkami. V roku 1880 sa v Miláne konalo druhé medzinárodné stretnutie učiteľov nepočujúcich. Prečo o ňom hovoríme? Pretože na základe záverov z tohto stretnutia sa nastavilo vzdelávanie nepočujúcich hlavne v Európe, ale aj v Amerike, na najbližších 130 rokov. Na konferencii sa stretlo 164 delegátov z viac ako ôsmich krajín. Výber delegátov však nebol neutrálny. Výrazne ho ovplyvnili organizátori, ktorí boli silne za orálnu metódu. Iba 13 delegátov z tých, ktorí boli pozvaní na konferenciu, podporovalo používanie posunkového jazyka vo vzdelávaní nepočujúcich. Počas konferencie vystúpilo 12 odborníkov, ktorí hovorili o ich názore na vzdelávanie. Deviati z 12 boli oralisti, traja boli obhajcovia posunkového jazyka (medzi nimi T. H. Gallaudet a jeho syn).

Následkom veľkej nerovnováhy sa stalo, že sa počas hlasovania zvolila orálna metóda ako jediná odporúčaná metóda na vzdelávanie nepočujúcich detí s tým, že sa posunkový jazyk oficiálne začal pokladať za nekompletnú formu komunikácie, ktorá znižuje úroveň hovorenia, a preto má byť zo vzdelávania vylúčený. Následkom tejto konferencie sa orálna metóda plošne rozšírila do škôl pre nepočujúce deti a nepočujúci učitelia, ktorí na školách predtým pracovali, stratili prácu. Jedným z mála miest, ktoré si v týchto náročných časoch zachovali možnosť posunkovať so študentmi aspoň na stredoškolskej úrovni, bola Gallaudet College, v súčasnosti známa ako Gallaudetova univerzita.

Ďalším vážnym míľnikom na Slovensku bolo obdobie komunizmu a vytláčanie všetkého, čo s postihnutím a inakosťou súviselo. Nepočujúce deti boli posielané do škôl pre nepočujúcich, kde mali zákaz posunkovať. Ak ich niekto pristihol, že posunkujú, dostávali po rukách. Deti napriek tomu tajne posunkovali počas prestávok, po chodbách alebo na svojich internátnych izbách. Ako je možné, že sa posunkový jazyk napriek širokému zákazu zo škôl nevytratil? Medzitým v zahraničí v 60. rokoch známy lingvista W. C. Stokoe. Postupne na poli pedagogiky sluchovo postihnutých nasledovali ďalšie výskumy, ktoré ukázali, že používanie posunkového jazyka nebráni osvojeniu si hovorenej reči. Prvá veľká oficiálna zmena prišla v roku 1980, keď po 100 rokov od Milánskej konferencie veľký kongres v Hamburgu potvrdil, že nepočujúce deti majú právo na takú flexibilnú komunikáciu, ktorá najlepšie napĺňa ich potreby.

Posunkový jazyk sa pomaly začal vracať vo väčšej miere do škôl, a to vo forme totálnej komunikácie alebo bilingválno-bikulturálneho prístupu. Po 130 rokoch, v roku 2010, na 21. medzinárodnom kongrese vo Vancouveri v Kanade nakoniec došlo aj k oficiálnemu odmietnutiu chybných a posunkový jazyk znevažujúcich odporúčaní z roku 1880. Od roku 1995 máme zákon, ktorí umožňuje deťom a žiakom vzdelávanie prostredníctvom posunkov a posunkového jazyka (zákon č. 149/1995 Z. z. o posunkovej reči nepočujúcich). Je to zakomponované do školských zákonov a dokumentov na všetkých stupňoch škôl od materskej školy až po vysokú školu. Zákon zároveň umožnil aj niektoré ďalšie služby - napr. tlmočenie v televízii, bohoslužby v posunkovom jazyku atď.

Napriek všetkým pokrokom a výskumom, ktoré potvrdzujú, že posunky môžu byť pre deti s poruchou sluchu prínosné, mnohí odborníci z radov lekárov aj učiteľov naďalej na Slovensku zostávajú pri záveroch z roku 1880, že posunky škodia vývinu reči. Veríme, že ich časom oslovia úspechy slovenských detí s poruchou sluchu, ktoré posunkovali od malička, a „napriek“ predsudkom o posunkoch a možno práve „vďaka“ nim dosiahli veľkú slovnú zásobu a zrozumiteľnú reč. Možno potom pripustia, že neexistuje jedna „najlepšia“ metóda pre všetky deti a právom rodiča je byť informovaný o všetkých metódach pravdivo a rovnocenne, aby si rodič mohol sám vybrať spôsob komunikácie s dieťaťom.

Komunita Nepočujúcich: Diverzita a identita

Myslieť si, že existuje jednoliata komunita Nepočujúcich, by bolo chybou. Medzi Nepočujúcimi je veľká diverzita, tak ako je to aj v iných skupinách - majú rozdielne vzdelanie, ktoré do značnej miery ovplyvňuje ich pohľad na svet, rozdielne politické a náboženské predstavy, pracujú na rozdielnych pozíciách. Veľká väčšina nepočujúcich ľudí, ktorí sa cítia byť súčasťou komunity Nepočujúcich, sem nepatrí od narodenia.

Je to preto, že iba 10 percent nepočujúcich detí sa rodí Nepočujúcim rodičom, ktorí ovládajú posunkový jazyk a poznajú preto kultúrne zvyklosti a tradície komunity Nepočujúcich z domu. Zvyšní členovia sú dospelí nepočujúci, ktorí sa s posunkovým jazykom a kultúrou Nepočujúcich stretli ešte v čase, keď boli ako deti na internátnych školách. Tu mali možnosť vnímať posunkový jazyk, hodnoty a postoje predovšetkým od nepočujúcich detí Nepočujúcich rodičov, prípadne dospelých Nepočujúcich učiteľov a vychovávateľov. Podstatnou podmienkou prijatia do komunity Nepočujúcich nie je to, či máte poruchu sluchu alebo nie. Dôležité je, či prijmete ich hodnoty a tradície a či viete, prípadne sa máte záujem naučiť plynulo komunikovať v posunkovom jazyku. Miestom stretnutí sú organizácie a kluby Nepočujúcich. Tu sa organizujú výlety alebo sa konajú rôzne kultúrne a športové akcie, ktoré majú dlhodobú tradíciu. Tu sa pokojne posunkuje neskoro do noci a nikomu sa nechce odísť. Aby sa stretnutie skončilo, musia sa v miestnosti zhasnúť svetlá, ale aj potom sa stáva, že konverzácia ďalej pokračuje vonku pod pouličnými lampami.

Ľudia boli odjakživa priťahovaní k iným ľuďom, ktorí majú podobné životné skúsenosti, zázemie, jazyk alebo hodnoty. Možno sa pýtate, čo sú „podobné zážitky“. Nepočujúci ľudia mali (majú) dlhodobo v počujúcej spoločnosti ťažkú pozíciu. V minulosti ich neprávom pokladali za mentálne postihnutých, keďže mali málo zrozumiteľnú reč a používali posunkový jazyk, ktorý počujúci ľudia považovali iba za zhluk gest a mimiky.

V minulosti vnímali počujúcich ľudí ako tých, ktorí mali tendenciu ich „prerobiť/opraviť“, aby sa čo najviac podobali na počujúcich - naučili sa hovoriť, odzerať a zaradili sa do spoločnosti počujúcich. Veľa nepočujúcich preto začalo vnímať počujúcich ako niekoho, kto im berie to, čo je pre nich prirodzené a vzácne - jazyk, v ktorom vedia dobre a ľahko komunikovať. Vznikla nedôvera k počujúcej spoločnosti, ktorá sa prehĺbila ešte viac po medzinárodnej konferencii v Miláne v roku 1880, kde sa rozhodlo, že sa nepočujúce deti budú odteraz v škole učiť iba hovoriť a nie posunkovať.

Toto rozhodnutie spôsobilo, že sa posunkový jazyk začal na školách zakazovať a nepočujúci učitelia a vychovávatelia, ktorí dovtedy používali so žiakmi posunkový jazyk, stratili prácu. Mnohí nepočujúci však mali problém naučiť sa čisto hovoriť, odzerať a vnímať informácie sluchom (v tom čase ešte neboli také kvalitné prístroje, aké máme teraz). Pohybovať sa v počujúcej komunite ich stálo veľmi veľa námahy…. a tak napriek prísnemu zákazu posunkovať v škole posunkovali, kde sa dalo. Komunita Nepočujúcich tak rástla aj naďalej mimo oficiálneho školského prostredia. Nepočujúci ľudia si dlhodobo uvedomovali, že napriek veľkej snahe, ktorú učeniu sa hovoriť venovali, počujúca spoločnosť ich nikdy úplne neprijala. Je preto prirodzené, že si ešte viac chránili vlastnú komunitu, kde sa cítili byť rovnocenní. Posunkový jazyk sa medzitým začal vnímať na základe výskumov v zahraničí ako plnohodnotný jazyk. S prvým veľkým lingvistickým výskumom prišiel v roku 1960 W. C. Stokoe.

Typológia sluchovo postihnutých

To, že má niekto poruchu sluchu, hovorí len veľmi málo o tom, akú cestu životom si vyberie. Keď sa začnete stýkať s ľuďmi, ktorí sú nepočujúci alebo nedoslýchaví, zistíte, že ich pohľad na vlastnú poruchu sluchu a následne identitu sa môže veľmi líšiť. V odbornej literatúre sa zvyklo dlhé roky používať jasné rozdelenie na 2 extrémne svety.

• Svet poruchy sluchu, ktorú je nutné čo najviac minimalizovať (malé „n“):
• Zvyknú seba samých označovať ako sluchovo postihnutých.
• Preferujú počujúcu spoločnosť a jej hodnoty, ktoré im boli od mala počujúcimi rodičmi vštepované.
• Pokladajú hovorený jazyk za hlavný spôsob komunikácie. Rodičia ich posunkový jazyk v detstve neučili a oni sa ho ani teraz v dospelosti nechcú učiť.
• Snažia sa dosiahnuť, aby ich schopnosť počúvať, odzerať a zreteľne hovoriť bola na čo najlepšej úrovni, pretože si prajú byť čo najviac integrovaní do počujúcej spoločnosti.
• Väčšinou sa vzdelávali v integrovaných podmienkach medzi počujúcimi deťmi.
• Svet poruchy sluchu, ktorá prináša svojskú kultúru a jazyk (veľké „N“):
• Je relatívne malá a tiež diverzná skupina ľudí. To, čo majú jej členovia spoločné, je, že NEvnímajú seba samých ako postihnutých, len kultúrne iných.
• Preferujú Nepočujúcu spoločnosť a jej hodnoty, zvyky a tradície, ktoré im odmala vštepovali Nepočujúci rodičia.
• Zvyknú seba samých označovať ako kultúrne Nepočujúcich. Sú hrdí na svoju identitu Nepočujúceho človeka.
• Pokladajú posunkový jazyk za hlavný spôsob komunikácie. Tento jazyk pokladajú za ICH vlastný jazyk - jazyk komunity Nepočujúcich.
• Pokladajú za svoj domov komunitu Nepočujúcich, kde sa primárne používa posunkový jazyk a menší dôraz sa kladie na hovorenú reč. Za dôležité pokladajú zvládnuť písanú formu hovoreného jazyka.
• Nemajú pocit, že prišli o niečo vzácne tým, že nepočujú. Niektorí (ale zďaleka nie všetci) preto nenosia načúvacie prístroje a nezvolili by si počutie ani vtedy, keby mali „čarovný prútik“.
• Nová generácia (kombinácia oboch svetov):
• Čoraz viac si však uvedomujeme, že v posledných rokoch sa objavuje nová generácia ľudí s poruchou sluchu, ktorá sa funkčne pohybuje v oboch svetoch.
• Títo ľudia akceptujú svoju poruchu sluchu a jej špecifiká, necítia sa pre ňu menejcenní, ale ani výnimoční. Sami seba nazývajú rôzne - sluchovo postihnutý, osoba s poruchou sluchu, nepočujúci, nedoslýchavý…
• Využívajú moderné technológie (načúvacie prístroje, kochleárne implantáty), ale zároveň sa naučili komunikovať aj posunkami. Posunkový jazyk zvládli vďaka rodičom v detstve, alebo tak, že sa ho počas dospievania alebo v dospelosti začali učiť na kurzoch posunkového jazyka alebo tým, že sa začali stretávať s nepočujúcimi v kluboch Nepočujúcich.
• Zvyčajne majú odmala priateľov medzi inými deťmi s poruchou sluchu, ktoré používajú hovorený jazyk aj posunkujú, pretože im rodičia vytvorili veľa príležitostí, aby sa s nimi stretávali a necítili sa takí osamelí vo svojich pocitoch.
• Používajú oba jazyky a hýbu sa v oboch svetoch. Vďaka kvalitným načúvacím prístrojom alebo kochleárnemu implantátu sa naučili využívať zvyšky sluchu a na nich budujú hovorenú reč, ktorou sa dorozumievajú s počujúcim svetom.

Komunikácia medzi počujúcimi a nepočujúcimi

Občas sa cítime pri nich neisto. Nepoznáme ich svet, a to je škoda. A možno máme obavy, že je medzi nami bariéra: ticho. Nie je však neprekonateľná! Ako môže komunikovať počujúci s nepočujúcim? „Veľmi dôležité je nadviazať očný kontakt a nie hovoriť od chrbta alebo tak, že nepočujúci nevidí dotyčnému do tváre. Očný kontakt je veľmi dôležitý a je absolútnym základom pri nadviazaní komunikácie,“ popisuje Jaroslav Cehlárik.

Počujúci, ktorí nikdy predtým nemali skúsenosť s nepočujúcimi, majú v ich prítomnosti tendenciu zvyšovať hlas a kričať. To však vôbec nepomôže. „Výraznejšia artikulácia je fajn, ale tiež to netreba preháňať,“ pripomenie predseda SZN a pridá ďalšie rady. Počujúci by mal hovoriť pomalšie, ale tiež primerane. Môže použiť papier a pero a s nepočujúcim si dopisovať. V prípade, že tam, kde komunikujú je prítmie alebo zlé osvetlenie, môžu použiť aj mobil. „Treba sa jednoducho vynájsť. Ak nepočujúci komunikuje za prítomnosti tlmočníka, tak je to v podstate tak, ako keby komunikoval s akýmkoľvek iným počujúcim.“

Titulkovanie ako nástroj debarierizácie

Na Slovensku je približne 250 tisíc sluchovo postihnutých ľudí. Osoby so sluchovým postihnutím sú vystavované písomnej forme hovoreného jazyka a podporujú prirodzený vývin gramotnosti od detstva. V tejto súvislosti sa začína používať pojem „televízna gramotnosť“. Titulkovanie sa teda právom považuje za spôsob debarierizácie a znižovania informačnej bariéry u osôb so sluchovým postihnutím. Dôležité je však upozorniť na adresáta titulkov, v tomto prípade na osoby so sluchovým postihnutím. Ako sme už spomenuli, titulky pre osoby so sluchovým postihnutím musia spĺňať určité špecifiká, ktoré v nasledujúcej časti článku priblížime.

Titulky samotné sú zväčša umiestnené na spodnej časti obrazovky, pričom spĺňajú určité podmienky. Ako najvhodnejšie, vzhľadom aj na ďalšie špecifiká titulkov, sa považujú jednoriadkové titulky. Zväčša sa však vytvárajú dvojriadkové titulky, a to aj vzhľadom na fakt, že do titulkov sa dopĺňajú aj informácie v zátvorke (zvoní telefón, padol pohár, buchli dvere, označenie vnútorného monológu osoby...), ktoré dávajú zmysel deju a pochopenie pre nepočujúceho. Text je zarovnaný na stred a maximálna dĺžka znakov v jednom riadku je v počte 36 znakov. Každý riadok titulkov by mal byť na obrazovke po dobu 3 sekúnd, druhý riadok 1 - 2 sekundy.

Pri titulkoch sa využíva viacero farieb na odlíšenie osôb počas rozhovoru. Titulky sú zobrazené na tmavom podklade a farebnosť písma je v kontraste k podkladu. Farba písma nemôže byť červená, fialová a sivá, pričom v jednom programe sa nemôže použiť viac ako päť farieb. Vyššie menované farby boli po skúšaní označené za nevhodné a nemali by sa používať. Veľkosť titulkov by mala byť taká, aby nerušila vizuálnu stránku programu a súčasne bola čitateľná pre osobu so sluchovým postihnutím. Ako font sa využíva Times New Roman a Arial. Písmo je jednoduché, kurzíva a tučné písmo sa využíva na zvýraznenie priamej reči alebo komentára. Napríklad, ak osoba nie je na obraze, ale rozpráva, označí sa veľkým písmom jej meno a po ňom sa dá dvojbodka. V prípade, že je potrebné skrátenie titulkovaného textu, jeho úprava nemôže narušiť alebo skresliť zmysel hovoreného slova. Je nutné skrátenie titulkov nemôže ovplyvňovať alebo skresľovať zmysel textu.

Prvé pokusy o vytvorenie titulkov pre osoby so sluchovým postihnutím sa datujú do 70. rokov minulého storočia, pričom v 80. rokoch sa už audiovizuálne texty a audiovizuálny preklad začínajú charakterizovať ako špecifický typ komunikácie. Na území Slovenskej republiky ako prvá televízia, ktorá na konci 90. rokov dobrovoľne spustila zopár relácií s titulkami bola TV Markíza. Ďalšie vysielanie sprevádzané titulkami boli v ďalších rokoch už priamo upravené zákonom. Titulkované programy predstavujú určitý prielom pre osoby so sluchovým postihnutím.

Výsledky prieskumu titulkovaných programov

V empirickej rovine ponúkneme aj výsledky prieskumu realizovaného v rokoch 2011 - 2012 odborným tímom, ktorého súčasťou bola aj samotná autorka príspevku a tento výskum sa prezentoval na študentskej vysokoškolskej odbornej činnosti. Ako objekt skúmania sme si na základe vyššie uvedeného stanovili verejnoprávnych poskytovateľov titulkov a titulkovaných programov pre osoby so sluchovým postihnutím. Na základe teoretického výstupu prinášame praktické skúsenosti s titulkovanými programami pre osoby so sluchovým postihnutím.

Prieskum obsahoval dve zložky pozorovania, a to RTVS a divadlá. V prieskume sa zamerali na konkrétne zložky ovplyvňujúce kvalitu a porozumenie jednotlivých titulkovaných televíznych programov a divadelných predstavení. Pri programoch verejnoprávnej televízie RTVS sa prieskum zameral na programy, ktoré samotná televízia na svojej stránke označila ako titulkované programy. Prieskum sa realizoval po dobu troch mesiacov prostredníctvom 10 počujúcich členov pozorovacieho tímu. Napriek snahe koordinačného tímu zapojiť aj nepočujúcich pozorovateľov, nebolo toto možné, nakoľko nepočujúci nie sú schopní objektívne posúdiť koreláciu hovoreného slova v programe s titulkami daného programu.

Na základe vykonaného prieskumu dospel pozorovací tím k nasledovným výsledkom. Počas trojmesačného pozorovania bolo hodnotených 798 programov televíznych staníc STV1 a STV2. Výsledky prieskumu poukázali na fakt, že najviac titulkovanými programami v rámci žánru boli spravodajské relácie (32 %), seriály (30,6 %) a dokumentárne filmy (15,3 %). Vhodnosť titulkovaných programov na základe hodnotenia bola na úrovni 84 %.

Nedostatkom v tejto oblasti bol malý počet programov pre deti a nevhodné programy ako napr. hudobné programy. 373 otitulkovaných programov bolo hodnotených pozitívne. Ako nedostatky v titulkovaných programoch boli uvádzané chyby ako napríklad chýbajúca nadväznosť titulkov. Konkrétne sa jednalo o chýbajúce prvé časti viet a titulky sa zobrazili až v druhej časti vety, teda text nekoreloval s obrazom. Taktiež sa v titulkoch objavovali skratky, ktoré neboli vopred vysvetlené, a tým strácal titulkovaný text význam. Nedostatky v rýchlosti titulkovania sa prejavovali v dvoch základných oblastiach. Prvou chybou, ktorá sa vyskytovala bola krátka doba, po ktorú bol titulok na obrazovke zobrazený a druhou bolo omeškanie titulkov, a tým strata významu a porozumenia s vizuálnou podobou programu. Farebné odlíšenie titulkov bolo dodržané v 44,1 % programov. Pozitívne pozorovací tím hodnotil program „Dámsky klub“, ktorý bol priamo tlmočený do posunkového jazyka.

Pri divadlách bolo do prieskumu prizvaných 31 divadiel, z toho 4 štátne a 27 neštátnych divadiel. Finálne participovalo na výskume 17 divadiel, 4 štátne a 13 neštátnych. Monitoring v rámci divadiel vykonávali dvaja pracovníci, ktorí v prípade nezhody vo vypĺňaní dotazníka, tento dodatočne konzultovali s divadlami. Dotazník bol upravený do tabuľkovej formy a v rámci dotazníka, malo každé divadlo vopred zo strany koordinačného tímu uvedené jednotlivé svoje predstavenia, a to na základe zverejnených predstavení na webovej stránke konkrétneho divadla. Divadlo následne označilo z daných programov, ktoré sú a ktoré nie sú sprístupnené pre osoby so sluchovým postihnutím.

Vo výsledkoch chceme vyzdvihnúť dve konkrétne divadlá, ktoré sú inšpiráciou pre ostatné, a to Divadlo Jána Palárika v Trnave, ktoré vysiela FM signálom a zapožičiava načúvacie a závesné aparáty.

Legislatívne zmeny a budúcnosť titulkovania

Nakoľko bol vyššie uvedený prieskum realizovaný v roku 2012 a do toho času nemáme iný prieskum, zamerali sme sa na aktuálny stav menovanej problematiky a zozbierali sme dostupné informácie. V roku 2022 bol schválený zákon č. 264/2022 o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o mediálnych službách), v ktorom je pomerne obšírne uvedené, akú povinnosť má RTVS ako verejnoprávna televízia v oblasti titulkovania pre osoby so sluchovým postihnutím. Konkrétne o tejto problematike pojednáva v § 239 s názvom Multimodálny prístup. V danom paragrafe sa uvádza, aké povinnosti vyplývajú pre verejnoprávneho poskytovateľa v procese zabezpečenia multimodálneho prístupu k televíznym programom v jednotlivých zákonom určených obdobiach.

V súvislosti s menovaným zákonom je RTVS momentálne povinná poskytovať a realizovať 50% programov s titulkami. To však nie je momentálne v plnej miere realizované, nakoľko do daných percent sa započítavajú aj reprízy rôznych relácií. Okrem menovaného zákona je v procese šetrenia aj nová vyhláška o kvalite titulkov pre osoby so sluchovým postihnutím, tá však zatiaľ nie je schválená.

Z uvedených teoretických znalostí a praktických príkladov praxe je možné povedať, že v oblasti titulkovania pre osoby so sluchovým postihnutím sa urobili veľké kroky. Z nášho pohľadu by bolo zaujímavé opakovať prieskum kvality titulkovaných programov pre osoby so sluchovým postihnutím a porovnať zákon a teóriu s aktuálnou situáciou na Slovensku. Ako pozitívum vnímame zmenu v posledných rokoch, kedy vidíme vyšší počet programov, ktoré sú prístupné aj pre osoby so sluchovým postihnutím alebo sú tieto programy nimi samými realizované. Príkladom sú pre nás správy v slovenskom posunkovom jazyku, ktoré uvádzajú samotní nepočujúci, tlmočené hlavné správy RTVS na STV2, sväté omše alebo iné významné udalosti, ktoré sú automaticky vysielané aj s tlmočníkom posunkového jazyka, prítomnosť osôb so sluchovým postihnutím v procese vytvárania titulkovaných programov pre osoby so sluchovým postihnutím. Sú to jedny z viacerých príkladov dobrej praxe, ktorú je potrebné aj naďalej rozvíjať.

tags: #jazykova #kultura #na #slovensku #u #sluchovo