Obdobie staroby a starnutia patrí neodmysliteľne k životu jedinca. S premenou spoločnosti je spojený aj samotný fakt starnutia celej populácie, nakoľko stúpa počet ľudí v seniorskom veku. Hoci je starnutie sprevádzané nespočetnými zmenami či už v oblasti biologickej, psychickej alebo sociálnej, nemala by byť táto etapa pre seniorov šedým obdobím. Seniori by si mali vyberať, akým smerom sa ich život bude uberať a jednou z alternatív aktívneho a zmysluplného trávenia času a reakcií na zmenu je zapojenie sa do procesu vzdelávania. Štát by sa mal podieľať na zaistení dostatočných edukačných eventualít pre osoby v seniorskom veku. Vzdelávanie seniorov je vnímané ako celoživotná výchova a je nevyhnutnou súčasťou života moderného človeka súčasnej doby. Edukácia má vysokú individuálnu ľudskú i spoločenskú hodnotu. Prináša výhody jedincovi v akomkoľvek veku, pričom v každej etape života má vzdelávanie iný rozmer a cieľ. Vo vyššom veku vzdelávanie nevybavuje jedinca informáciami pre dobývanie sveta, ale stáva sa procesom, ktorý zmysluplne kultivuje čas jedincov v seniorskom veku.
Demografické trendy a potreba edukácie seniorov
U nás, rovnako ako aj v iných členských štátoch Európskej únie, rastie počet seniorov. To jasne dokazuje demografický vývoj populácie. Podľa údajov štúdie Eurostatu (2014) sa v rámci Európskej únie za posledných päťdesiat rokov v priemere zvýšila priemerná dĺžka života o desať rokov, pričom v roku 2012 dosiahla úroveň 80,3 rokov a podľa predikcie bude naďalej stúpať. Je to dané najmä tým, že sa vďaka medicínskemu a technickému pokroku prudko zvyšuje kvalita života. Z toho dôvodu je potrebné hľadieť na proces starnutia populácie ako na prirodzený jav. Celonárodným problémom sa totiž stáva demografická panika z dôvodu starnutia populácie.
Samotné vzdelávanie je dlhšiu dobu vnímané ako ľudská potreba a zďaleka už nie je považované rýdzo za profesijnú záležitosť a predstava o tom, že vzdelávanie je doménou obdobia detstva a mladosti, je už dávno prekonaná. Neoddeliteľnou súčasťou je potreba celoživotného vzdelávania a učenia seniorov. Celoživotné vzdelávanie sa stalo významnou spoločenskou tematikou vyspelej európskej spoločnosti. Potreba rozširovať vlastné vzdelanostné platformy sa dotýka aj seniorskej populácie. Vzdelávanie seniorov poskytuje široký priestor pre uplatnenie vedomostí a znalostí pedagogicko-sociálneho charakteru.
Geragogika: Veda o edukácii seniorov
Od polovice 20. storočia sa začala uplatňovať samostatná veda - gerontagogika - pôvodne išlo o teóriu výchovy a vzdelávania pre starých ľudí a ľudí v starobe. V dnešnej dobe sa na túto vedu prihliada ako na edukáciu seniorov, preseniorskú edukáciu a proseniorskú edukáciu. Mühlpachra (2004, s. 122) zdôrazňuje, že sa „vzdelávanie v staršom veku stáva nutnou podmienkou pochopenia života v stále meniacom sa svete.“ Podľa výskumných pozorovaní sa preukázalo, že aj starší ľudia majú dostatočný kapitál pre učenie sa a vzdelávanie. Fyzická výkonnosť postupne s vekom klesá a ubúda, psychická výkonnosť - pri správnej stimulácii - je stále na vrchole. Vzdelávanie seniorov je potrebné vnímať ako formu socioedukatívnej intervencie. Vzdelávanie ako prostriedok k riešeniu spoločenských problémov nie je novým poznatkom. Napríklad už Sokrates stotožňoval nevedomosť so zlom a Komenský uvádzal, že vzdelávanie by malo byť pre každého.
Ani vzdelávacie potreby starnúcej generácie by nemali byť opomínané, nakoľko „človek sa učí, pokiaľ žije.“ Vyspelé štáty Európy sa začali vzdelávaniu tejto skupiny venovať až v 80. rokoch 20. storočia. Postupne sa začala rozširovať ponuka vzdelávacích programov a dôraz je čoraz viac kladený na kvalitu života v séniu. Obdobie vyššie veku je vnímané ako obdobie výziev a nových príležitostí. V 90. rokoch dochádza k rozvoju proseniorskej edukácie (Benešová, 2014). Vzdelávanie seniorov predstavuje „špecifickú a relatívne samostatnú sféru vzdelávania dospelých.“ (Šerák, 2009, in Špatenková, Smélaková, 2015, s. 71).
Typy edukácie podľa generačno-cieľového určenia
Edukácia vo vzťahu k séniu ako etape ľudského života má širší záber ako len vlastné edukačné aktivity určené seniorom. Podľa generačno-cieľového určenia edukačných aktivít môžeme hovoriť o:
- Preseniorská edukácia: Týka sa najmä ľudí v preddôchodkovom veku a má svoju podobu v programoch prípravy na starobu a zdravé starnutie. Má však aj významný celoživotný aspekt v edukácii k zdravému spôsobu života, ale i k primeranému postoju k starnutiu a k staršej generácii. Špecifický obsah nadobúda už v tzv. prelaďovacom období medzi 40. a 60. rokom života, keď jej ťažisko spočíva v zdravotných opatreniach a v psychologickej príprave v smere prevencie starnutia. Vlastné programy prípravy na starnutie sú určené pre ľudí v období 5 rokov pred dosiahnutím dôchodkového veku. Zameriavajú sa najmä na dosiahnutie sociálnej istoty a bezpečnosti pri prechode do dôchodku, ako i na možnosti dosiahnutia plynulosti tohto prechodu.
- Vlastná seniorská edukácia: Objavila sa v spoločenskej praxi v ostatných 25 rokoch. Edukácia seniorov vstúpila do povedomia našej širšej verejnosti a stáva sa súčasťou života spoločnosti aj na Slovensku.
- Proseniorská edukácia: Zameriava sa na všetky vekové skupiny obyvateľstva. Má významný medzigeneračný aspekt v edukácii k primeranému postoju k séniu ako súčasti ľudského života a k staršej generácii, k hodnotám spoločného života, solidarity a citu spoločenstva. Môže byť aj cieľovo špecializovaná, určená aktivistom v práci so seniormi, rodinným príslušníkom, dobrovoľným opatrovateľom a širšej verejnosti, zaujímajúcej sa o problematiku.
Kvalita života seniorov a vplyv edukácie
Kvalita života sa stáva často traktovaným pojmom ostatnej doby. E. Heřmanová (2012, s. 408) uvádza, že pojem kvalita života je multidimenzionálnym pojmom, ktorý má viacero významových dimenzií, a to materiálnu (existenciálnu), psychologickú, kultúrno-antropologickú, morálnu, sociologickú, medicínsku, estetickú a i. Z uvedeného teda vyplýva, že na kvalitu života (nielen) seniorov možno nazerať optikou viacerých vied či vedných disciplín. Okrem pojmu kvalita života sa v odbornej literatúre môžeme stretnúť s ďalšími súvzťažnými, prípadne synonymne chápanými pojmami, ako napr. sociálna pohoda, pocit pohody, individuálny stav pohody, sociálny blahobyt, ľudský rozvoj, životná úroveň, šťastie, zdravie, bohatstvo, spokojnosť a i. (Heřmanová, E., 2012, s. 409). J. Džuka (2004) sa bližšie venuje práve vzťahu medzi kvalitou života a subjektívnou pohodou. Faktom ale zostáva, že pohoda a spokojnosť v rôznych oblastiach života predstavujú spoločný menovateľ väčšiny definícií kvality života, a zároveň sú kľúčovými zložkami indikátorov individuálnej kvality života.
„Kvalitu života je možno chápať ako rozdiel medzi očakávaním a tým, čo človek v skutočnosti v živote dosiahne. Čím menší je rozdiel, tým je vyššia kvalita života. Čím menej je človek schopný dosiahnuť svoje očakávania, tým horšia je kvalita jeho života“ (in: Tokárová, A., 2002, s. 26). Samotnú kvalitu života je potrebné vždy skúmať a popisovať v konkrétnych historických, ekonomických, politických, teritoriálnych, ako aj filozofických, duchovných a sociokultúrnych podmienkach. Je dôležité doceniť všetky stránky osobnosti, pretože kvalita života seniora nezávisí iba od toho, či má čo jesť, čo si obliecť a kde skloniť hlavu, ale tiež od toho, akým spôsobom napĺňa ďalšie roky svojho života, kde ich prežíva, s kým ich prežíva, ako kvalitne ich prežíva atď. Ako ďalej uvádza A. Tokárová (2002, s. 18), odvolávajúc sa na uskutočnené výskumy, všeobecne neexistuje priamoúmerná súvislosť medzi vyšším sociálno-ekonomickým postavením a úrovňou tzv. „subjektívnej pohody“.
Podľa M. Hrozenskej a D. Dvořáčkovej (2013, s. 27) je potrebné kvalitu života (seniorov) „hodnotiť z perspektívy rôznych väzieb, ktoré sú porovnateľné s hierarchiou potrieb človeka“. D. Dvořáčková a A. Mojžíšová (2011) uvádzajú, že existuje špecifická skupina faktorov, ktoré majú vplyv na kvalitu života človeka. Autorky k nim radia vek, pohlavie, rodinnú situáciu, polymorbiditu, dosiahnuté vzdelanie, hodnotový systém človeka, ekonomickú situáciu, kultúru a i. (in: Hrozenská, M., Dvořáčková, D., 2013, s. 27). Súčasné výskumy subjektívnej kvality života sa orientujú na tri kľúčové oblasti, a to:
- celková spokojnosť so životom,
- spokojnosť s parciálnymi oblasťami života (rodina, práca, bývanie, sebarealizácia a pod.),
- hľadanie najvýznamnejších faktorov, ktoré podmieňujú vznik subjektívneho pocitu kvalitného a zmysluplného života a hľadanie vzťahu medzi danými faktormi (Heřmanová, E., 2012, s. 411).
Predmetom nášho záujmu sa stáva edukácia ako konkrétny profesijný nástroj (sociálneho) andragóga, pomocou ktorého možno ovplyvniť spokojnosť seniorov s vlastným životom, resp. zvýšiť jeho kvalitu. I. Farský et al. (2007) identifikovali faktory, ovplyvňujúce kvalitu života seniorov, žijúcich v rezidenciálnych podmienkach, medzi ktoré radia sebahodnotenie, funkčný potenciál v societe, akceptáciu zmenených životných podmienok, resp. adaptačno-adjustačný faktor spätý s pobytom v zariadení a efektívne spracovanie straty (in: Farský, I., Solárová, M., 2010, s. 32-33). Domnievame sa, že viaceré oblasti možno ovplyvňovať aj prostredníctvom cielenej seniorskej edukácie v sociálnych zariadeniach.
Špecifiká edukácie seniorov
Primárnou premisou akýchkoľvek vzdelávacích aktivít zameraných na klientov vyššieho veku je fakt, že jedinec je schopný sa učiť vo všetkých životných etapách, vrátane staroby. Uvedené tvrdenie je vnímané ako východisko všetkých vzdelávacích aktivít pre túto cieľovú skupinu. Netreba zabúdať, že vzdelávanie v tomto veku života človeka má určité špecifické atribúty. Významnú a východiskovú úlohu v oblasti vzdelávania seniorov zohráva otázka motivácie a dostatočnej zainteresovanosti. Práve v tomto smere nachádza uplatnenie sociálny pracovník. Samotné starnutie je aj v súčasnej dobe ešte sprevádzané mnohými otáznikmi. Bojíme sa vlastného fyziologického starnutia. Sociálny pracovník či sociálny pedagóg by sa mal usilovať o poskytovanie informácií o aktívnom starnutí a taktiež o možnostiach vzdelávania. Tiež by sa mal zamerať na odbúravanie negatívnych stereotypov o starnutí a podporovať realistický obraz staroby.
Vzdelávanie seniorov je samostatná sféra edukácie dospelých, ktorá má spoločné atribúty so záujmovým vzdelávaním, ako je napríklad dobrovoľnosť, orientácia na voľný čas, saturácia individuálnych potrieb a zároveň má niektoré charakteristické vlastnosti a to motívy, ciele, a odlišuje sa najmä vyhradením zameraním sa na osoby v postproduktívnom veku. Šerák (2009) upozorňuje na to, že edukačné aktivity zamerané na seniorov by mali mať záujmový a neutilitárny charakter kvôli meniacim sa demografickým situáciám, vďaka ktorým nadobúda stále väčší význam i ďalšie profesijné vzdelávanie starších osôb, napríklad rekvalifikačné a kvalifikačné vzdelávanie. Edukácia klientov sociálnych služieb napomáha pri hľadaní nových istôt, nového zmyslu žitia a nových postojov k životu a preto sa musí tento fakt premietať pri koncipovaní a realizácii vzdelávacej politiky (Palán, Langer, 2008). Konkrétnymi prínosmi vzdelávania klientov v poslednej životnej etape je prispievanie k mobilizácii intelektových a kognitívnych funkcií, k upevňovaniu fyzického a duševného zdravia, či k posilňovaniu sebadôvery a tým aj k životnej spokojnosti. Pomáha pri orientácii v dnešnom rýchlo meniacom sa svete. Pri vzdelávaní klientov vyššieho veku by malo ísť najmä o bežný život, mali by získavať poznatky o tom, čo je im v živote blízke a to čo môžu ešte využiť. Cieľ vzdelávania súvisí so znalosťami potrieb seniorov - zistenie oblastí záujmov napomáha vytvárať programy vzdelávania šité na mieru.
Vzdelávacími aktivitami môžeme napríklad prispieť k adaptácii, napomôcť pri orientácii v nových situáciách, vďaka vzdelávaniu dostáva senior informácie o dianí okolo seba, má možnosť samostatne sa rozhodovať a nebyť závislý na svojom okolí.
Zásady edukácie seniorov
Vo vzdelávacom procese seniorov musia byť dodržané určité zásady edukácie:
- Zásada ľudskosti: Táto zásada je orientovaná na osobnosť vzdelávaného, jeho ľudskú individualitu s právom na vlastné rozhodnutie a vlastný rozvoj. Pri vzdelávaní je podporovaný morálny aspekt, úcta, vzájomný rešpekt, komunikácia a rovnosť vo výchove a vzdelávaní klienta sociálnych služieb a sociálneho pracovníka. Významnú zložku tejto zásady tvorí empatia, umenie načúvať, podpora seniorov, dôvera v spolupráci, prosociálne správanie. Zásada ľudskosti akceptuje telesné, psychické i sociálne zmeny seniorov.
- Zásada vedeckosti: Všetky sprostredkované informácie musia byť v zhode s vedou, vedeckým poznaním z danej oblasti a musia byť založené na pravde. Nevyhnutnou podmienkou sociálneho pracovníka je neustále osvojovanie a rozvíjanie poznatkov na báze súčasného vedeckého poznania. Relevantné je profunditné poznanie teórie aplikovateľnej na vedeckej činnosti, v prenose vedomostí a rozvíjaní schopností.
- Zásada primeranosti: Týka sa konania sociálneho pracovníka v oblasti výchovy a vzdelávania. Nejasnosti musia byť vysvetľované s ohľadom na vek, individuálne zvláštnosti a schopnosti daného jedinca. Musia byť do úvahy brané uvedené ukazovatele a ich recipročný vzťah, t.j. kto uskutočňuje vzdelávanie, aký obsah zvolí, pre koho je vzdelávanie určené, aké prostriedky má vzdelávateľ k dispozícii, aký je jeho cieľ, aký spôsob na dosiahnutie cieľa zvolí a kedy sa edukácia zrealizuje. Pre dosiahnutie vytýčeného cieľa je smerodajný aj premyslený prejav v harmónii so zásadami výchovy a vzdelávania, ako napríklad používanie spisovného jazyka, vyvarovanie sa používaniu cudzích odborných výrazov. Obsah, rozsah a spôsob edukácie musí korešpondovať so stupňom telesného, psychického a citového rozvoja účastníkov edukácie. Nevyhnutné je mať aj základné vedomosti z oblasti andragogiky.
- Zásada aktivity a angažovanosti: Je založená na tom, že vzdelávateľ má pôsobiť tak, aby pozitívne motivoval aktivitu všetkých zúčastnených. Aktivita samotných účastníkov, teda seniorov, znamená vyššiu efektívnosť osvojovaných vedomostí, lepšie zapamätávanie a transformáciu do postojov a konania.
- Zásada motivácie: Senior musí byť motivovaný a aktívny, aby hľadal poznatky, objavoval ich samostatnou, uvedomelou, tvorivou a poznávacou prácou.
Inštitúcie a programy edukácie seniorov na Slovensku
Oblasť vzdelávania seniorov je nezvyčajne široká a netvorí žiaden jednotlivý a vzájomne previazaný systém. Môže mať charakter neprofesijného všeobecného seniorského vzdelávania. Najčastejšie ide napríklad o výučbu počítačovej gramotnosti, trénovanie pamäte. Marhánková (in Šucha, Charvát, Řehan eds., 2011, s. 39) uvádzajú, že zásadnú úlohu zohrávajú „vzdelávacie aktivity ponúkané v centrách pre seniorov.“ Zároveň dodávajú, že subjektívny význam týchto aktivít prekračuje úzko vytýčený koncept celoživotného vzdelávania. Vzdelávacie aktivity predstavovali dôležité mechanizmy štrukturácie času, budovanie sociálnych väzieb a v neposlednom rade významný zdroj sebanaplnenia a sebavedomia.
Najznámejšie typy inštitúcií a programov edukácie seniorov u nás predstavujú:
- Univerzity tretieho veku
- Akadémie tretieho veku
- Kluby dôchodcov
- Seniorské centrá
Možno medzi ne zaradiť aj edukačné aktivity verejných knižníc, programy zamerané na telesnú a pohybovú výchovu seniorov, adaptačno-edukačné programy v domovoch dôchodcov, tréningy pamäti, edukačno-aktivizačné a edukačno-rehabilitačné programy zdravotníckych a sociálnych zariadení pre starých ľudí. Pozoruhodné sú edukačné aktivity seniorských organizácií a seniorských centier vrátane poradenstva pre seniorov a podpory spoločenskej angažovanosti seniorov. Vzhľadom na objektívny vývoj spoločnosti (starnutie populácie, znižovanie extenzívnych zdrojov jej sociálneho a zdravotníckeho zabezpečenia, zvýšenie dôrazu na osobnú zodpovednosť za kvalitu vlastného života atď.) treba predpokladať, že súčasný stav inštitucionalizácie edukácie seniorov u nás iba predznamenáva rozvojové potreby v tomto smere.
Univerzity tretieho veku (UTV)
Najznámejšími vzdelávacími možnosťami pre seniorskú vekovú skupinu sa v Európe stali univerzity tretieho veku. Samotný termín univerzita tretieho veku sa v začiatkoch svojho používania vnímal širšie ako v súčasnosti. Univerzity tretieho veku ako vzdelávacie inštitúcie sa od svojho vzniku zamerali na záujmové vzdelávanie, ktoré bolo od začiatku projektované pre špecifickú skupinu obyvateľstva - pre seniorov. Už začiatky pôsobenia prvej Univerzity tretieho veku v Toulouse (1973) určili základný cieľ UTV a to zlepšiť kvalitu života ľudí tretieho veku prostredníctvom vzdelávacích programov.
Pri práci UTV sa stretajú dva základné prístupy:
- Prístup, ktorý preferuje intelektuálnu aktivitu účastníkov (zdôrazňuje najmä vysokoškolský charakter študijných aktivít).
- Prístup, ktorý je tradičný osvetový a s kompenzačnými funkciami.
Obsah štúdia na UTV korešponduje s obsahovým zameraním materskej vysokej školy, s jej odborným intelektuálnym a priestorovým potenciálom. Na Slovensku rozšírený typ univerzít tretieho veku možno charakterizovať vo viacerých rovinách, a to ako:
- Jeden z článkov siete inštitúcií a zariadení slúžiacich starším ľuďom, ktoré im majú zabezpečovať právo na vzdelanie.
- Inštitúciu pôsobiacu pri najvyšších stupňoch výchovno-vzdelávacej sústavy, ktorá má starších ľudí nielen vzdelávať, ale i robiť výskum a spolupracovať s inými inštitúciami v prospech starších ľudí.
- Špecifickú inštitúciu, priťahujúcu seniorov, ktorí túžia študovať odbornú problematiku na úrovni a spôsobom charakteristickým pre prácu vysokej školy.
- Inštitúciu, ktorá nielen učí, ako žiť v treťom veku.
- Inštitúciu, ktorá prispieva k formovaniu nového vzťahu spoločnosti k starším ľuďom.
Na univerzitách a vysokých školách študuje 1,5-krát viac žien, než mužov. Podiel študujúcich žien podľa jednotlivých študijných odborov je výrazne vyšší, okrem univerzít s technickým a vojensko-bezpečnostným zameraním. Tento údaj nám z určitého pohľadu môže vysvetľovať prevyšujúci záujem žien o vzdelávanie na UTV, keď v porovnaní počtu mužov a žien na UTV z celkového počtu tvoria ženy od 78 % a dokonca v roku 2006/2007 až 91 % počtu študentov UTV na Slovensku. Ďalší fenomén, ktorý sme zaznamenali po dvadsiatich rokoch (možno iba v Bratislave) je zvýšenie počtu vysokoškolsky vzdelaných frekventantov štúdia na UTV, keď ich podiel tvoril v prvých rokoch existencie UTV na UK iba 1/5.
Akadémie tretieho veku (ATV)
Názov akadémia tretieho veku by mal byť vyhradený pre cykly prednášok, diskusií a seminárov, ktoré zahŕňajú najmenej desať spoločných stretnutí v určených intervaloch. Výučba na ATV by mala mať výrazné črty záujmového vzdelávania. Akadémie tretieho veku ako vzdelávacie inštitúcie možno považovať za stredne náročnú formu vzdelávacích aktivít pre seniorov, ktorá by v súčasnosti mala byť dostupná v každom väčšom meste.
Kluby dôchodcov
Kluby dôchodcov sa zameriavajú na organizovanie široko chápanej záujmovej činnosti dôchodcov. Vytvárajú priestor na stretávanie dôchodcov, na hodnotné vyplnenie ich voľného času, na styk s rovesníkmi - so spoločnosťou rovnako starých ľudí s podobnými záujmami. Činnosť klubov dôchodcov je zameraná na organizovanie širokého spektra aktivít záujmového charakteru, ako sú:
- spoločné návštevy kultúrnych podujatí,
- nacvičovanie scénok a ľudových zvykov,
- vzdelávacie aktivity, besedy s lekárom,
- výstavky ručných prác,
- poznávacie zájazdy.
Edukačná činnosť klubov dôchodcov má široký charakter a predstavuje stálu a významnú súčasť aktivít klubov dôchodcov. Výchovno-vzdelávacie aktivity v kluboch dôchodcov majú výrazne záujmový charakter - svojím obsahom, formami a metódami práce. Vzdelávacie podujatia bývajú prevažne jednorazové, realizované formou prednášok s besedami. Pre mnohých starších ľudí klub vytvára pocit druhého domova. Možnosť vstupu do klubu má každý senior, ktorý má záujem o plnohodnotné využívanie voľného času.
Seniorské centrá
Seniorské centrá sú charakterizované ako miesta na poznávanie, stretávanie a aktívne prežívanie seniorského veku, ale aj miesta na formovanie modelov pozitívneho starnutia pre ľudí v preddôchodkovom veku. V porovnaní s inými inštitúciami pre seniorov seniorské centrá majú dve základné špecifické úlohy:
- Sústrediť potenciál „strieborných mozgov“ a vytvoriť podmienky na využitie ich vedomostného potenciálu v každodennom živote a v prospech celej spoločnosti.
- Sprostredkovať tieto vedomosti a zručnosti tým, ktorí ich potrebujú, a ktorí o ne stoja, a tak prispievať k vytváraniu podmienok na zmysluplné zapájanie sa populačnej skupiny seniorov do spoločenského diania.
Rozsah edukačných foriem realizovaných seniorskými centrami je veľmi bohatý.
Regionálne osvetové strediská
Okrem univerzít tretieho veku zohrávajú dôležitú úlohu aj osvetové strediská, ktoré na základe zákona o kultúrno-osvetovej činnosti zabezpečujú výchovno-vzdelávacie a kultúrne aktivity zamerané na rôzne cieľové skupiny vrátane seniorov. Tieto strediská organizujú prednášky, kurzy, tvorivé dielne, podujatia podporujúce občiansku angažovanosť a medzigeneračný dialóg. Takéto programy nielen rozvíjajú mentálnu kondíciu starších osôb, ale zároveň významne prispievajú k ich sociálnej inklúzii a kvalite života (Gracová, Selecký, 2017; Zákon č. 189/2015 Z.z.).
Praktické aspekty edukácie v zariadeniach sociálnych služieb
Ako to je so vzdelávaním seniorov v zariadeniach sociálnych služieb? Majú klienti v zariadeniach pre seniorov dostatočnú motiváciu učiť sa nové veci a získavať informácie? Majú možnosť prispôsobiť sa meniacim sa podmienkam súčasnej spoločnosti? Vzdelávanie klientov vyššieho veku by malo naplňovať vzdelávacie potreby podľa ich osobných záujmov. Aj v tomto prípade je edukácia cieľavedomý proces so svojím poslaním, smerom a výchovným cieľom. Pomocou vzdelávacieho procesu je možné ovplyvňovať vzorce správania, hodnotovú orientáciu či postoje klientov vyššieho veku. Každopádne vzdelávanie predstavuje významný prostriedok k obohateniu života postproduktívnej generácie.
V zariadeniach sociálnej starostlivosti je vzdelávanie poskytované osobám so zníženou sebestačnosťou, kde sa stáva okrem iných pomocných činností jeden z nástrojov podporujúcich zapojenie sa do bežného života. Aktivity s hernou povahou majú stimulujúci účinok pre ďalšiu hernú aktivitu. Treba mať na zreteli, že každé vzdelávanie by malo mať vytýčený cieľ. Vzdelávajúci, teda v našom prípade klient sociálnych služieb by mal vedieť, prečo sa vzdeláva a z akého dôvodu. Bez stanovenia cieľa býva cesta úspechu nielen vo vzdelávaní neistá. Vzdelávanie klientov sociálnych služieb je dôležité najmä pre rozvoj komunitného života. „Človek zostáva sociálnou bytosťou, jej život je automaticky spojený s procesom učenia“ (Kopecký, 2004, s. 87).
Seniori by mali mať možnosť výberu aktivít vo vzdelávaní. Jedinci, ktorí sú vo svojej podstate menej aktívni, potrebujú ponuku. Bez ponuky a možnosti výberu by mohol jedinec upadnúť do nudy a postupne až do depresie. Ponuku rôznorodých aktivít v oblasti vzdelávania by mala ponúkať inštitúcia jednak pre klientov sociálnych služieb priamo v pobytovom zariadení, ale táto možnosť by mala byť ponúkaná i seniorom v domácom prostredí, hoci je to obťažnejšie, nakoľko to buď neumožňuje zdravotný stav, vzdialenosť do zariadenia či zlá ekonomická situácia z dôvodu zníženej životnej úrovne.
Prekážky v edukácii seniorov
Pri realizácii a organizácii edukačných aktivít zameraných na túto cieľovú skupinu sa musia organizátori ako aj sociálni pracovníci vyrovnať s celou radou prekážok, ktoré nesúvisia len s involučnými procesmi v starobe, t.j. napríklad vizuálnymi a auditívnymi problémami účastníkov. Zapojenie do vzdelávacích aktivít vyžaduje od účastníkov investíciu nielen vo forme mentálnej energie. Množstvo a charakter tejto investície sa diferencuje v závislosti od edukačných programov. Motivácia, stimulácia, podpora a iné atribúty determinujúce učenie môžu byť u rôznych seniorov rôzne.
Medzi prekážky patria:
- Informačné (napr. neschopnosť získať informácie o dostupných programoch).
- Organizačné (napr. samotná ponuka vzdelávacích aktivít, obsah, kvalita a časový harmonogram, priestor a podobne).
Práca so seniormi nesie so sebou mnoho špecifík. Sociálni pracovníci v zariadeniach pre seniorov by mali poznať zmeny, požiadavky a isté riziká, ktoré so sebou nesie klient vyššieho veku.
tags: #institucie #v #edukacii #seniorov #pedagogika