Hugolín Gavlovič, vlastným menom Martin Gavlovič, bol významnou postavou slovenskej literatúry, pôsobiacou v období baroka. Narodil sa 11. novembra 1712 v obci Czarny Dunajec na pohraničí Uhorska a Poľska, pravdepodobne mal i poľské korene, no od útleho detstva žil na Slovensku. Ako dieťa osirel. Základnú školu absolvoval v Trstenej, neskôr gymnázium v Žiline. Študoval filozofiu a teológiu. V roku 1733 vstúpil do františkánskej rehole, kde si zvolil rehoľné meno Hugolín. V tomto období si aj zmenil občianske meno Martin na rehoľné Hugolín. V roku 1738 ho vysvätili za kňaza.
Respiračné ochorenie a jeho liečba ho priviedli na salaše do hôr, kam sa v lete chodieval liečiť odvarmi z bylín so žinčicou a čerstvým vzduchom. V zime sa venoval literárnej tvorbe. V tomto období si aj zmenil občianske meno Martin na rehoľné Hugolín. V roku 1738 ho vysvätili za kňaza, potom pôsobil ako kazateľ v Žiline, Pruskom a v Horovciach. Keď ochorel na pľúca, chodil sa liečiť do hôr na salaše, kde vznikol i námet pre dielo. Hoci bola jeho tvorba rozmanitá a početná, mnoho jeho diel nebolo vydaných tlačou, ale ostalo v rukopisnej forme, pričom veľa rukopisov sa stratilo.
Patrí do didakticko-reflexívnej poézie. V okruhu hovoriacom o vzťahu k Bohu vyzýva k odstupu od pozemských, pominuteľných hodnôt, pričom za pravé šťastie považuje Božiu milosť; odsudzuje poverčivosť a vieru v sny, upozorňuje na nevyhnutnosť smrti, nabáda k bázni pred Bohom a k ochote slúžiť mu. V diele je vyvinutý zmysel pre adresáta, jeho bežný život, autor berie ohľad na úroveň čitateľovho myslenia a vkusu. Zábavné prvky skladbu oživujú, no vždy sa podriaďujú primárnej náučno-úvahovej a moralizátorskej funkcii. Básne sa venujú základnej výchove človeka. Prejavuje obdiv a sympatiu chudobným a sedliakom, hlavne ich šikovnosti, pracovitosti a dôvtipu, ale i nechuť voči pánom, ktorí sú príčinou ich biedy a súženia ľudu. Kriticky komentuje súveké spoločenské mravy. Vyjadruje nesúhlas s vojnami, na srdci mu leží pravá láska k vlasti.
Valaská škola mravúv stodola
Jeho najznámejšie dielo, Valaská škola mravúv stodola, vzniklo v rukopisnej podobe v roku 1755, no v tlačenej forme bolo vydané až v roku 1830 - 31. Ide o básnickú skladbu s encyklopedickým rozsahom, ktorá je akousi kresťanskou náukou. Autor v nej poskytol čitateľovi súbor životných rád, múdrostí a mravných ponaučení. Jeho cieľom bolo poučiť človeka a vychovať ho, aby bol dobrým kresťanom, no zároveň ho aj pobaviť, priviesť k veselosti - vytvoril spojenie zábavy a vzdelávania. Ako sám autor napísal, básne sú spojením veselého (príjemného) a užitočného čítania. Autor sa snažil doviesť čitateľa k tomu, aby dodržiaval mravné zásady a aby sa stal lepším človekom. Poukazoval na to, že človek má na pozemskom svete obmedzený čas - je smrteľný, no jeho duša je nesmrteľná.
V didakticko-reflexívnej poézii bolo typické prebásňovanie ľudových prísloví, ktoré obsahovali mravné ponaučenia a životné múdrosti. Dielo patrí do barokovej literatúry témou i spôsobom spracovania. Objavuje sa pocit márnosti, pominuteľnosti, neviera v pozemský svet človeka a upínanie sa k večným, nadpozemských istotám. Zaznieva aj základne heslo barokovej literatúry: vanitas vanitatum - márnosť nad márnosť.
Literatúra baroka bola obdobím protikladov. V čase, keď dominovali veľkolepé básnické diela prepiate ozdobnosťou a plné zložitých trópov a figúr, vznikali ako protiklad diela nižšieho štýlu, vyznačujúce sa jednoduchým, až ľudovým jazykom. Aj Valaská škola mravúv stodola je takýmto protikladom - autor vychádzal z ľudovej slovesnosti, písal jazykom, ktorý bol zrozumiteľný aj jednoduchému ľudu. Tým sa dielo stalo dostupné všetkým ľuďom a on mohol učiť a zároveň zabávať aj tie najjednoduchšie ľudové vrstvy.
Štruktúra a obsah diela
Básnická skladba sa skladá z približne 17 000 veršov. Je rámcovaná prológom a epilógom. Pozostáva z 21 nót (častí), pričom za 21. časťou nasleduje "Prídavek", ktorý obsahuje ďalších 59 básní bez pôvodnej pastierskej nóty. Každá nóta sa začína pastierskym spevom s biblickým motívom (najmä zo Starého zákona). Po speve nasleduje 59 samostatných mravoučných básní. Tvoria ich dvojveršia, ktoré vytvárajú strofu zloženú zo 6 dvojverší, resp. 12 veršov.
Prológ/úvod - názov básne, ktorý obsahuje kľúčovú myšlienku. Má prevažne formu verša s vnútorným rýmom (napr. Hnev rozumem hamuj. A tvé zdraví šanuj), úvahový charakter a je v ňom určitá múdrosť, mravné ponaučenie. Je často porekadlom, príslovím alebo aforizmom. Tvorí s básňou neoddeliteľný celok, lebo obsahuje jej hlavnú myšlienku. Býva prevažne veršovaný.
Jadro - prvých 5 dvojverší, resp. 10 veršov. Súvisí s názvom básne, má úvahový charakter. Významovo nadväzuje priamo na titul, lebo rozširuje jeho myšlienku. Niektoré reflexívne dvojveršia v jadre majú charakter mravoučných sentencií, ktoré sú nositeľkami autorových etických náhľadov a kritických postojov k skutočnosti.
Epilóg - druhú no veľmi významná časť vlastnej básne. Predstavuje premyslenú pôsobivú pointu, v ktorej sa duchaplne vyhrocuje vedúca myšlienka básne. Autor rozoberá smrť a posmrtný život v častiach "O smrti" a "O súde posledném, ktorý jest konec veku".
Gavlovičova mravoučná báseň je označovaná ako koncept s tzv. „nápadkami“. Nápadky (v podobe názvov) vyjadrujú hlavnú myšlienku a sú mravným ponaučením. V mnohých odborných prameňoch sa ako nápadky označujú len nadpisy Gavlovičových mravoučných básní.
„Valaská škola“ - to je životná múdrosť pastierov, ktorú autor získal pozorovaním, keď sa na salašoch liečil z tuberkulózy. V diele je vyvinutý zmysel pre adresáta, jeho bežný život, autor berie ohľad na úroveň čitateľovho myslenia a vkusu.
„Mravúv stodola“ - to sú mravné poučenia a praktické rady, týkajúce sa rozmanitých javov. Dielo Valaská škola mravúv stodola je mimoriadne rozsiahle. V celej skladbe sa nachádza 1298 didakticko-reflexívnych básní, preto je prirodzené, že výber tém a hlavných myšlienok je veľmi bohatý a rozmanitý.
Motívmi básní sú napr. negatívne javy spoločnosti (napr. chudoba, poddanstvo, nadradenosť pánov, nespravodlivosť, sociálne problémy) a negatívne ľudské vlastnosti (napr. pýcha, lakomstvo, závisť, lenivosť, opilstvo). V zbierke nájdeme množstvo ponaučení a rád, ktoré sa týkajú napr. vzťahu k Bohu, k blížnym a k spoločnosti. Názvy básní prinášajú hlavnú myšlienku a je v nich vyjadrená istá životná pravda, múdrosť.
Autor miluje obyčajný ľud, verí mu, lebo on je základom existencie celého ľudstva. Na druhej strane hlása otvorenú nenávisť k boháčom, úžerníkom. Učí ľud skromnosti a sebadôvere, vytrvalosti. Vedie ho k ostražitosti voči pánom. Niekedy mu tvrdo vyčíta chyby, kde patrí aj opičenie sa po boháčoch. Skladba pozostáva z 22 nôt, ktoré vždy začínajú pastierskym spevom s biblickým motívom. Tieto motívy sú väčšinou zo Starého zákona. Potom nasleduje 59 samostatných básní tzv. „Nápadkov“. Autor hovorí a napomína ľudí, aby si ctili rodičov, vážili priateľov. Napomína a radí všetkým, či už sú to chudobní alebo bohatí. Jeho slová, rady a kritika nerobia medzi nimi rozdiely. Hovorí o úcte ku každému, o povyšovaní, o poriadkumilovnosti, o prejedaní sa (Pokrm zbytečný zdraví škodí), pijanstve, sukničkárstve, priateľstve,...
Autor hovorí o kladných, ale i záporných vlastnostiach ľudí. Vyzdvihuje najmä pracovitosť (Pracovitý buď a i ty), čestnosť, čisté svedomie. Autor kritizuje opilstvo a nestriedmy život (Hle, človek opitý - žádnemu nemilý). Hovorí taktiež o tom, kde sú hranice medzi užitočnosťou a lenivosťou. Autor tu spomína aj určitý druh šťastia, ktoré môže aj obyčajný človek dosiahnuť už na zemi, a nie je to šťastie určené len pre boháčov, ide o šťastie z rodiny, manželstva, zdravia, detí, a podobne. Zdôrazňuje, že aj to šťastie netrvá večne. Autor nezabúda na výchovu a vzdelanie. Hovorí, že učiť sa treba aj od iných, a na vlastných chybách. Veľkú úlohu zohráva priateľstvo. Tu vidíme aj rozdiely medzi bohatými a chudobnými. Falošné priateľstvá boháčov, založené len na peniazoch v básni Když se štestí zmení, i príteluv neni. Autor preferuje slobodný stav pred manželstvom. Pri ženách autor varuje pred ich prefíkanosťou, pretvárkou a ženskou krásou. Keď sme pri ženách, môžeme poukázať na ľahké ženy a neveru pánov, ktorí ich často navštívia. Autor kritizuje súdnictvo, úplatkárstvo a pravdu, ktorá oslepne pri vidine bohatstva.
Úžerník je zbojník, zbedačovateľ a vrah chudobných ľudí. Zdrojom jeho bohatstva je cudzia bieda. Nepomáha chudobe, ale ničí ju, lebo berie z pôžičiek vysoké úroky. Za svoje zlé skutky príde do pekla.
Je to rozsiahla veršovaná skladba didakticko-reflexívnych básni. Cieľ tejto skladby je naznačený už v jej názve. Je ním životná múdrosť a skúsenosť. Nachádzame tu veľa mravných ponaučení a rád do života ľudí. Tieto ponaučenia a rady sa zaoberajú vzťahmi jednotlivca k Bohu, blížnym a spoločnosti. Obsahujú úvahy nad ľudskými cnosťami a necnosťami, povahovými nedostatkami, poverami, deťmi, rodinou, prácou, bohatstvom, chudobou, vrchnosťou, ... Môžeme povedať, že táto zbierka je nejakou pokladnicou múdrosti a postrehov. Do popredia autor kladie dobro a kladné hodnoty, odsudzuje zlo, obdivuje poddaných, vyjadruje tu k nim lásku a pociťuje antipatiu voči pánom. Kritizuje život týchto boháčov, ich morálku a vzťah k obyčajnému ľudu.
V diele sa nevyskytujú problémy ako časť deja. Toto dielo má námet samotné problémy a autor sa v ňom snaží čo najlepšie poradiť ako ich riešiť. Autor hovorí o vzťahu k Bohu, k ľuďom a celému svetu. Sympatizuje s poddanými a utláčanými, odsudzuje vrchnosť.
V diele sú obsiahnuté aj mravné naučenia týkajúce sa vlasti. Autor hovorí, že každý človek by si mal vážiť kraj v ktorom sa narodil a nie ho zatracovať i keby bol ten najmenší a najchudobnejší : „I červíček v tém koreňu, v kterém se vyláhne, míva sladké potešení a k nemu sa táhne.“ „Nevdečný je, kto na svú vlasť, lehko zapomíná...“
Autor sa veľmi často vyjadruje ku vzdelaniu, najmä čo sa týka čítania kníh. Hovorí, že najväčšie umenie aké kedy človek vymyslel, je to literárne, že ku knihám sa máme správať s úctou, knihy pozorne čítať a pamätať si všetko dobré a užitočné, čo je v knihách napísané: „Čo dobrého čítaš, to pamatuj.“
Veľká časť diela sa zameriava na ľudskú povahu, na to ako sa treba správať a ktoré črty svojej povahy by sme nemali dávať veľmi najavo. Keďže toto dielo je mravoučné, snaží sa ľudí nabádať k tomu aby sa snažili odkrývať iba kladné stránky svojej osobnosti. Snaží nabádať ľudí k slušnej reči:„Potok pekného mluvení z jazyka bežící z hlavy múdrej a rozumnej jest pocházející.“ Robí si posmech z lenivosti: „Lenivý bez násilnosti nečiní užitku, musí ho tisknúť do práce, kdo ho má v príbytku.“ Vysmieva sa z klebetníctva: „Chýry, rozličné novinky baby roznášajú, nebo dluhé vlasy, ale krátky rozum majú.“ Nabáda, aby sa človek nevidel ako bezchybný a neobľuboval chvály: „Lepší je ten, který zmyslu ukazuje chyby, neb to, čo je ku tvej škode, slyšeti nelíbí.“
Vec, ktorá autorovi asi najväčmi vadila a v diele sa jej často venuje je opilstvo. Tento zlozvyk je v diele karhaný zo všetkých ľudských zlozvykov pravdepodobne najviac a opilcov odsudzuje a robí si z nich posmech: „Tento človek neni človek, neb rozum utratil, když se s zbytečným nápojem v hovado obrátil.“ Hovorí i o tom ako následky môže mať nadmerné pitie alkoholu: „V zrcadle se tvár spatruje, a ve víne srdce; nech nepije mnoho vína, kdo se zjeviť nechce.“ Vo svojom diele zosmiešňuje i náchylnosť žien k alkoholu: „Sklenička mé potešení, pálené mé žití, chtela bych te ve dne, v noci jako vodu píti.“
V diele je použitých veľa kontrastov ľudských pováh aj rady ako by sme sa mali správať jeden k druhému. Vyskytujú sa tu najmä rady čo sa týka rodinných vzťahov, „Cti rodičúv tvojich vždycky, by te ctili tvoje dítky“, čím sa vyjadruje ku vzťahu dieťaťa k rodičom. Ale poučuje i čo sa týka rodičovskej výchovy, najmä prílišnej opatery: „Syn zlý vyroste jak maznavo roste.“ Autor má veľmi zaujímavý názor aj čo sa týka manželstva, pretože radí, že najlepšie je sa neženiť, čoho sa pravdepodobne držal aj sám: „Dobrá vec je byť v manželství, ale lepšá žiť v panenství,“ ale na druhej strane, hovorí, že ak už človek vstúpil do manželstva, je to bohu milé a manželia by sa nemali podvádzať a mali by si jeden druhého si vážiť. Ďalej sa vyjadruje i k tomu, že sa máme slušne správať najmä k deťom a nie ich ponižovať : „ Nepotupuj maličkého, dívaj se zdaleka, snad od tebe bude lepší, když bude meť letá.“ A veľmi výstižne charakterizuje aj hlavný problém medzi priateľmi: „Obyčejne u prítelúv víc lásky pribývá, čím menej prítel s prítelem společnosti mívá.“
Tretia a najdôležitejšia dejová línia, alebo skupina mravných poučení je o Bohu, čo vyplýva ako z jeho kňazského povolania, tak i zo situácie v Uhorsku. Všetky úvodné spevy sú príbehy z biblie, čo je prvý viditeľný odkaz na Boha. Ďalej, vždy prvé mravné naučenie v každej nóte je venované Bohu, čím je vystihnuté, že Boh by mal byť všade a vždy na prvom mieste. V súvislosti s Bohom sa vyjadruje, že Boh je šľachetný, dobrotivý, spravodlivý a milostivý, ale i človek, by mal prinášať určité obete a milovať Boha tak, ako Boh miluje nás: „Miluj Boha spravedlive, nos ho v srdci tvojem...“ Dáva dôraz i na obetovanie Krista, čiže samotného Boha, za biednych a nehodných ľudí a vykúpenie. Na Boha, je v diele mnoho odkazov, ďalej je Boh používaný ako prirovnanie, kontrast, alebo určitý vzor. „Lidské grácie nežádaj, ale boskú vyhledávaj.“ Pripomína i to, aby sa ľudia poctivo pripravovali na posmrtný život a tejto téme venuje v celý epilóg. V prvej časti, smrti, rozpráva o tom ako bude súdený každý jednotlivec sám. V druhej časti, O súde posledném, ktorý jest konec vekov, hovorí o poslednom, najväčšom a najspravodlivejšom Božom súde na konci sveta.
Jazyk a štýl
Dielo je písané bohemizovanou slovenčinou v nižšom štýle. V tomto diele je nižší štýl uplatnený z dôvodu, že dielo bolo určené najmä ľuďom nižšej spoločenskej vrstvy, čiže poddaným. Dielo je písané v žartovnom štýle s prvkami irónie a satiry. Gavlovič píše v ľahko pochopiteľnom, nie príliš preštylizovanom literárnom jazyku s veľmi dobre zapamätateľnými a pochopiteľnými štylistickými prostriedkami. Vo svojom diele taktiež používa mnoho porekadiel a prísloví, ľudových múdrostí a všeobecne zakorenených právd a aj výrokov zo Svätého písma. Verše sa vyznačujú zvukovou výraznosťou, plnosťou a presnosťou. V gramatických rýmoch sa uplatňujú najmä podstatné mená a slovesá. Autor využíva združený rým. Básne sú napísané v severozápadnom slovenskom nárečí a českými jazykovými prvkami = čestiaca slovenčina. Emocionálnosť a expresívnosť dosahuje jednoduchými štylistickými a jazykovými prostriedkami ľudového hovorového jazyka. Sú zastúpené zvratmi, povrávkami, prísloviami, porekadlami (Babka k babce, budú kapce, ...). Autor využíva príslovia a porekadlá, anafory, epifory, epereney, epiteta, metafory, antitézy, hyperboly, komparácie (z vola nebude pták). Epitetá zvýrazňujú negatívne, nepríjemné a nežiadúce vlastnosti, hovoria o drsnej skutočnosti a otvárajú cestu k jej kritike.
Baštrng - Valaská škola - mravúv stodola - Michal Kubovčík
Dielo Valaská škola mravúv stodola môžeme zaradiť medzi didakticko- reflexívnu poéziu podľa týchto znakov: dielo moralizuje a poúča ľud o zásadách správneho kresťanského života, snaží sa nabádať k slušnému správaniu a autor uvažuje o podstate života a dôležitosti vzdelania.
Hugolín Gavlovič je významnou postavou slovenskej literatúry, pretože jeho tvorba predstavuje dôležitý príspevok k rozvoju slovenského jazyka a kultúry v období baroka. Jeho dielo Valaská škola mravúv stodola je významným literárnym a kultúrnym artefaktom, ktorý svedčí o živote a myslení ľudí v 18. storočí. Gavlovičova tvorba je dôležitá aj z hľadiska jazyka, pretože písal v slovakizovanej češtine, ktorá bola v tom čase bežná v slovenskej literatúre.