Vo veku približne od dvoch rokov deti prežívajú tzv. „obdobie vzdoru“. Pre rodičov je to náročné obdobie, kedy dieťa kričí, plače a vyjadruje svoj nesúhlas. Spomínané záchvaty hnevu sú prejavy detskej túžby po samostatnosti. Je to vlastne dôležitá vývinová fáza.
Zároveň je to podvedomá túžba dieťaťa, aby veci prebiehali tak, ako ono predpokladá, že budú. V tomto období má dieťa senzitívne obdobie na poriadok. Neznamená to, že by zrazu začalo upratovať celý byt, ale ide o poriadok vo vzťahoch a v blízkom okolí. Dieťa je naučené, že veci prebiehajú istým spôsobom, v určitom poradí. Všíma si, že veci patria na jedno konkrétne miesto a používajú sa určitým spôsobom.
Okolo 5 - 6 rokov veku by detské záchvaty hnevu mali odznievať. Môžu ale ešte pretrvávať aj neskôr, ak je nervová sústava ešte nezrelá a potrebuje viac času na vývoj. Dieťa v tomto veku prestáva po obede spávať a tak býva viac unavené, čím klesá aj jeho schopnosť spracovávať emócie.
Pomôže, ak si nájdeme stratégiu, ktorá nám pomáha zvládať detské prejavy hnevu.
5-minútovky s Peťkou - Silvia Erséková, obdobie vzdoru u detí
Prečo dochádza k záchvatom hnevu u detí?
Skutočný dôvod, prečo deti mávajú záchvaty hnevu, je kvôli tomu, že časti ich mozgu, ktoré im umožňujú logicky myslieť, ešte nie sú vyvinuté. Posledná časť mozgu, ktorá sa vyvíja, je frontálny lalok, ktorý súvisí s abstraktným myslením. Je to časť, ktorá nám pomáha premýšľať skôr, ako konáme. Deti robia impulzívne rozhodnutia, pretože táto časť mozgu ešte nie je úplne rozvinutá. Nerozmýšľajú, ale hneď konajú.
Preto sú malé deti ešte impulzívnejšie a emotívnejšie ako dospievajúci. Ich mozgy jednoducho nie sú také vyvinuté ako mozgy dospelých. Keď ich niečo rozruší, a môže to byť aj maličkosť, aktivuje sa ich limbický systém, ktorý riadi naše emócie a spomienky. Keď má dieťa mierny záchvat hnevu, jeho limbický systém je úplne aktivovaný, ale predný lalok nie je dostatočne vyvinutý, aby im pomohol jasne premýšľať o tom, čo ich tak rozčúlilo.
Čo sa môže skrývať za záchvatom zlosti:
- Únava: Nedostatok spánku alebo preťaženie.
- Hlad: Nízka hladina cukru v krvi môže viesť k podráždenosti.
- Pocit nedostatku pozornosti a lásky: Deti môžu záchvatmi hnevu volať po pozornosti.
- Bolesť: Fyzický diskomfort, ktorý dieťa nevie vyjadriť.
- Akýkoľvek fyzický diskomfort: Napríklad mokrá plienka, zima, teplo.
- Nepriaznivá udalosť v rodine: Hádky či rozvod rodičov, smrť.
- Frustrácia: Neschopnosť niečo dosiahnuť alebo vyjadriť.
- Strach: Z neznámeho alebo z určitej situácie.
Záchvatmi zlosti nás deti zvyčajne nechcú nahnevať. Namiesto domnienok a konštrukcií typu „chce ma strápniť“ skúsme zistiť, prečo dieťa koná tak, ako koná. Zvyčajne nemá zmysel aktuálne rozčúleného dieťaťa sa na to pýtať. Jediné, čo v tej chvíli vieme, je, že dieťa je v strese.
Psychológovia tvrdia, že tomuto stresu je možné predchádzať tak, že vytvoríme deťom bezpečné prostredie a pozitívnu skúsenosť z detstva (príjemné chvíle, kedy dieťa cíti našu bezpodmienečnú lásku). K tomu nám napríklad môže pomôcť nastolenie rodinnej rutiny. Čas strávený s deťmi môže napríklad prebiehať ako spoločné čítanie pred spaním, rozhovor o prežitom dni, prezeranie fotografií, rozprávanie o predkoch, rozprávanie príhod z detstva.
Ako výbuchom hnevu predchádzať?
1. Urobme si zoznam náročných a opakovaných situácií
Spravme si zoznam, kedy najčastejšie prichádza k detským záchvatom hnevu. Ak sa dieťa hnevá, lebo si chce samo zapnúť topánky, skúsme si na obliekanie v chodbe vyhradiť viac času. Ak vieme, že dieťa sa zvykne pravidelne hnevať v obchode, skúsme chodiť na nákupy bez neho. Ak má dieťa problém s odchodmi z ihriska, upozornime ho na odchod vždy pár minút dopredu. Môžeme sa ho spýtať: „Aká bude posledná vec, ktorú tu na ihrisku ešte chceš spraviť, než pôjdeme?“ Odchod tak nie je náhly, ale plánovaný. Dieťa má nad ním kontrolu. Porozmýšľajme, čo by sme v daných situáciách mohli urobiť ináč. Ak sa situácie pravidelne opakujú, zapojme do rozmýšľania aj dieťa. Opíšme mu situáciu, ktorá nám robí problémy a nechajme ho prísť s riešením.
2. Dohodnime si, že musí vždy povedať dopredu, keď chce niečo spraviť samo
Vieme, že dieťa sa hnevá, keď niečo urobíme namiesto neho. Nie vždy ale vieme, čo dieťa chce urobiť samo, prípadne na to zabudneme. Dieťa následne kričí, že to ono chcelo stlačiť gombík vo výťahu, či naliať si vodu. Pomáha zdôrazňovať, že nám musí dať dopredu vedieť, keď chce niečo spraviť bez našej pomoci. Pokiaľ nám to nepovie dopredu, nemôžeme o tom vedieť. Zapojme aj vlastnú predvídavosť. Keď vieme, že dieťa je vo fáze „ja sám“, dopredu mu ponúkajme, či chce niečo urobiť ono, alebo či to máme spraviť my.
3. Pred spoločnou návštevou obchodu či reštaurácie si dohodnime pravidlá, prípadne aj možné následky
Ideme domov zo škôlky. Dieťa nástojí, že chce ísť ešte do obchodu kúpiť jogurty. Nakoľko vieme, že nákupy v obchode môžu byť niekedy náročné, dopredu si dohodneme pravidlá. Čo kupujeme a čo nie. Ak chceme, aby nás dieťa držalo za ruku, prípadne sa držalo vozíka a nechytalo tovar, dopredu ho na to upozorníme. Prediskutujeme spolu aj následky, ak sa pravidlá spoločného nakupovania nedodržia. Napríklad okamžitý odchod, alebo nakupovanie bez dieťaťa v budúcnosti. Následne to treba aj dodržať.
4. Na zmeny upozornime dopredu
Dieťa je zvyknuté na istú pravidelne sa opakujúcu aktivitu. Ak viete, že situácia môže byť teraz iná, dopredu na to dieťa upozornite. Môže ísť aj o detail - dieťa je zvyknuté na palacinky v reštaurácii, no vy viete, že možno tam nebudú. Idete na zmrzlinu, povedzte dieťaťu, že má rátať s tým, že zmrzlina môže byť zavretá. Keď ho na to upozorníte dopredu, nebude to pre neho neželané a náhle prekvapenie.
Čo pomáha, keď dieťa nahnevane kričí, alebo smutne plače? Tipy, ako dieťa upokojiť
Napriek snahe sa nám nikdy nepodarí predísť všetkým výbuchom hnevu. Ak sa dieťa správa príšerne, je to zrejme preto, že sa cíti príšerne. My si myslíme, že jeho hnev vyvolala malicherná udalosť. Dieťa v obchode plače, že chce len túto šunku a žiadnu inú. Nechápeme, prečo je také vyvedené z miery kvôli šunke. Až neskôr, keď sa utíši a snažíme sa spolu porozprávať, zistíme, že zažilo náročnú situáciu v škôlke s kamarátmi, z ktorej je rozrušené. Takéto výbuchy hnevu, na pohľad kvôli maličkostiam, ktoré sú ale už posledná kvapka, mávame aj my dospelí. Tak prečo by ich nemohli mať deti? Len sa ešte učia ich spracovávať. Keď sú zaplavené silnou emóciou, nevedia sa prepnúť na racionálne rozmýšľanie a pochopiť naše argumenty. Najdôležitejšie je teda zvládnuť silnú detskú emóciu. K situácii sa môžeme s dieťaťom vrátiť aj neskôr a porozprávať sa o nej.
1. Pozrime sa na vec očami dieťaťa a uznajme nahlas jeho pocity
V prípade, že dieťa vidí, že naozaj chápeme jeho smútok a rady by sme mu pomohli, pomáha mu to ukľudniť sa. Vety ako: „To je hlúposť, kvôli tomu predsa nebudeš plakať“ mu nepomôžu. Uznajme, že je to nanič. Chápeme, že ho to nahnevalo. Akceptácia pocitov pomáha aj nám dospelým. Keď sme nahnevaní, chceme niekoho, kto nás vypočuje. Rovnako to má aj dieťa. Neschvaľujeme správanie dieťaťa, uznávame ale jeho pocity.
5-minútovky s Peťkou - Silvia Erséková, obdobie vzdoru u detí
2. A čo teraz - riešme spolu situáciu, hľadajme riešenie
Ideálne je, keď riešenie navrhne samo dieťa. Niekedy sa snažíme zbaviť sa neželaného plaču a ponúkame riešenie za riešením. Poď sa napiť, prečítame rozprávku, zahráme sa s tvojím obľúbeným autíčkom - dieťa cíti, že jeho smútok nechápeme a že sa ho len snažíme umlčať. V prípade, že riešenie navrhne sám, cíti väčší pocit spokojnosti. Pomáha otázka „čo by ti pomohlo?“. Prípadne ponúknuť výber. Pomohlo by ti teraz zahrať sa s autíčkom, či sa chceš ešte pomojkať? Nesnažíme sa jeho smútok, či hnev odohnať. Pripúšťame ho, zároveň mu tiež ponúkame aj iné možnosti.
3. Zopakujme vec - vráťme sa naspäť
Toto je jedna z najúčinnejších stratégií, ktorá zvykne upokojiť dieťa v období „ja sám“. Ak je dieťa nahnevané, že fľašu si chcelo otvoriť samo, dáme mu vrchnák naspäť a umožníme mu si ju otvoriť bez našej pomoci. Je dôležité si uvedomiť, kedy chceme s dieťaťom bojovať. Čo je pre nás dôležité a na čom trváme a čo je naozaj nepodstatné a dieťaťu v tom ustúpime.
4. Nabudúce je na rade dieťa
Táto stratégia súvisí s vyššie spomenutým akceptovaním pocitov. Vyjadrím pochopenie, že dieťa je kvôli niečomu smutné alebo nahnevané. Keď ale v túto chvíľu nemôžeme / nechceme danú vec zopakovať, vrátiť naspäť, môžeme sľúbiť, že nabudúce to spraví určite ono. Dohodneme sa, že nám to má dopredu pripomenúť. Prípadne to aj napíšeme na papier a nalepíme na chladničku. Keď dieťa vidí, že niečo píšeme na papier, celý náš sľub naberá na vážnosti, pomáha mu ukľudniť sa a uveriť nám.
5. Nakreslime si to - čo sme mali spraviť inak
Táto technika je podobná ako vyššie spomenutý napísaný sľub. Keď je dieťa smutné a nešťastné, ponúknime mu spracovať tú emóciu pomocou kreslenia. Je možné, že zo začiatku dieťa odmietne kresliť a kreslíme my. Samotný proces kreslenia väčšinou deti ale veľmi zaujme. K výkresu sa opakovane aj ďalšie dni vracajú a sa o tom chcú rozprávať. Je to dobrá príležitosť, porozprávať sa s dieťaťom o tom, čo sa stalo a ako sme mohli situáciu riešiť ináč. Alebo čo by ono chcelo, aby bolo ináč a čo by sme zas potrebovali my.
6. Zapojme predstavivosť a humor
Táto technika je z knihy „Ako hovoriť, aby nás deti počúvali“ od Adele Faber a Elaine Mazlish. Je to stratégia, kde túžbu dieťaťa splníme aspoň v jeho predstavách. Ukazujeme tým naše porozumenie, pochopenie detskej túžby. Dieťa je smutné a plače, lebo sme minuli posledné hrozienka a už žiadne nemáme. Namiesto presviedčania, že si môže dať aj niečo iné do jogurtu, zapojme predstavivosť a humor. „Keby sme mali tisíc hrozienok, to by bolo. Čo tisíc, milión. Všade by boli hrozienka“.
Iná možnosť, ako zapojiť predstavivosť, je pomôcť dieťaťu zbaviť sa hnevu. Dieťa má hnev, ktorého sa nevie zbaviť. Búcha okolo seba, kope, plače. Už si vlastne ani nepamätá, čo ho nahnevalo, len sa stále hnevá. Spýtajme sa ho, či by ten hnev chcel chytiť a niekam ďaleko odhodiť. Ako by sme ten hnev vedeli chytiť? A spolu sa hráme, ako hnev odhadzujeme preč.
Prečo sú pre deti záchvaty hnevu dobré?
Záchvat hnevu spotrebuje obrovské množstvo energie. Po ňom sú deti uvoľnenejšie. Slzy obsahujú kortizol, čo je stresový hormón. Keď deti pri záchvate hnevu plačú, doslova uvoľňujú stres z tela a po takomto záchvate sa ich nálada rýchlo zmení a deti sú pokojnejšie. Záchvaty hnevu pomáhajú uvoľniť neznáme pocity. Zdravé vyjadrenie hnevu zlepšuje spánok.
| Prínos | Popis |
|---|---|
| Uvoľnenie energie | Záchvaty hnevu pomáhajú spotrebovať prebytočnú energiu a viesť k uvoľneniu. |
| Zníženie stresu | Slzy uvoľňujú stresový hormón kortizol, čím prispievajú k upokojeniu dieťaťa. |
| Vyjadrenie pocitov | Záchvaty hnevu pomáhajú deťom uvoľniť neznáme alebo potláčané pocity. |
| Zlepšenie spánku | Zdravé vyjadrenie hnevu môže pozitívne ovplyvniť kvalitu spánku dieťaťa. |
Ako si poradiť so záchvatmi hnevu
1. Najlepší a najjednoduchší spôsob, ako zastaviť záchvat hnevu, je pokúsiť sa pochopiť svoje dieťa a pozrieť sa na situáciu ich očami.
Pokúste sa do neho vžiť a zistite, ako sa asi cíti a prečo reaguje tak podráždene. Takéto vyhlásenia informujú vaše dieťa o tom, že mu venujete pozornosť a že vidíte, že je nahnevané. Možno budete musieť použiť niekoľko takýchto vyhlásení skôr, ako vás začne vnímať, ale nakoniec to bude fungovať. Dieťa nakoniec na tieto vaše výroky odpovie „áno, to mi ublížilo“ alebo „áno, som naštvaný!“. A vďaka získanej pozornosti záchvat hnevu odznie a vy spoločne môžete hľadať riešenie problému.
2. Kontrolujte vlastné reakcie
Čím pokojnejší budete, tým pokojnejšie bude nakoniec aj vaše dieťa. Pokúste sa nereagovať prehnane emotívne. Pamätajte, že vaše dieťa vlastne nemôže za to, že sa tak ľahko nahnevá. Je to len nezrelosť mozgu. Vaše dieťa je ešte malé, časom sa to zlepší. Vy ste tu na to, aby ste mu pomohli cez toho náročné obdobie prejsť. Stíšte hlas, keď na neho hovoríte, šepkajte. Znížte sa tak, by ste vášmu dieťaťu videli priamo do očí. Párkrát sa zhlboka nadýchnite a zostaňte pokojný. Pokúste sa zachovať pokoj a nadhľad. To vaše dieťa prežíva ťažké obdobie, nie vy. Uvedomte si, ako reagujete vy, ak vás niečo veľmi nahnevá. Pokúste sa kontrolovať a nedávať dieťaťu zlý príklad.
3. Prevencia neznamená vždy vyhovieť
Nesnažte sa záchvatom zúrivosti predchádzať tým, že dieťaťu vždy vyhoviete. Neprospelo by to ani jemu samotnému, ani vám a dieťa by si tým menej so sebou vedelo dať rady. V žiadnom prípade nedovoľte dieťaťu, aby v záchvate hnevu ubližovalo ostatným. Vy ako rodič ste ten, kto má držať kormidlo, aby dieťa netápalo v neistote. Aj pravidlá sa dajú stanoviť s láskou a bez kriku.