Gréckokatolícka charita na Slovensku zohráva významnú úlohu v poskytovaní sociálnej, zdravotnej a humanitárnej pomoci ľuďom v núdzi. Táto cirkevná organizácia s hlbokými koreňmi v histórii sa neustále vyvíja a prispôsobuje meniacim sa potrebám spoločnosti.
Počiatky kresťanstva na Slovensku a Východný obrad
Historicky podložené počiatky kresťanstva sa na Slovensku datujú do obdobia Veľkej Moravy, do 9. storočia, kedy knieža Rastislav sa v roku 862 obracia so žiadosťou na byzantského cisára Michala III., aby vyslal na Veľkú Moravu biskupa, ktorý by položil základy samostatnej veľkomoravskej cirkevnej správy. Byzantský cisár Michal III. a patriarcha Fótios vybrali na túto misiu učenca (filozofa) Konštantína a jeho brata Metoda zo Solúna - v jeho okolí časť obyvateľstva hovorila sloviensky. V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave.
Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil na preklad bohoslužobných kníh do staroslovienčiny. Prvými slovami v histórii slovienskeho písomníctva bol úvod prvej kapitoly evanjelia svätého Jána: „Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Boha - Iskonije bje slovo i slovo bje u Boga“. Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom na Veľkej Morave liturgiu, každému zrozumiteľnú v jeho vlastnej reči. Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantského obradu. Napokon vtedy bolo kresťanstvo jednotné.
V roku 867 odchádzajú Konštantín a Metod na pozvanie pápeža do Ríma, aby mu objasnili svoju činnosť na Veľkej Morave a vyznali pravovernosť a oddanosť Rímskej cirkvi. Konštantín tam vstupuje do jedného z gréckych monastierov (prijíma meno Cyril) a neskôr 14. februára 869 zomiera. Metod je v roku 869 pápežom Hadriánom II., ustanovený za prvého veľkomoravského arcibiskupa s jurisdikciou pre všetkých Slovanov. To naráža na odpor bavorského kléru, ktorý ho na spiatočnej ceste zajme a dva a pol roka väzní.
Po prepustení sa Svätý Metod ujíma svojho stolca vo veľkomoravskej ríši. Spory však neprestávajú a tak pápež Ján VIII. si Metoda opätovne pozýva do Ríma. Po Metodovej smrti, 6. apríla 885, pričinením nitrianskeho biskupa Vichinga, odporcu staroslovienskej liturgie, sú Metodovi žiaci z Veľkej Moravy vyhnaní. Po páde Veľkomoravskej ríše sú na začiatku 10. storočia východní kresťania na území Slovenska vystavení tlaku.
Veľká schizma a Užhorodská únia
Obdobie stredoveku prinieslo ďalšie významné zmeny v cirkevnej oblasti. V roku 1054 vyvrcholili nezhody medzi Rímom a Carihradom schizmou (v cirkevných a aj vo všeobecných dejinách to znamená veľký cirkevný rozkol). Za carihradského patriarchu Michala Kerularia a rímskeho pápeža Leva IX. došlo k vzájomnej exkomunikácii, k rozdeleniu všeobecnej cirkvi na východnú - pravoslávnu a západnú - katolícku. Východní kresťania, žijúci na území Slovenska, praktizovali naďalej svoj východný obrad.
Arpádovci vytvárali priaznivé podmienky pre vznik monastierov (kláštorov), v ktorých účinkovali mnísi východného obradu - baziliáni (vasiliáni). Pápež Inocent III. v roku 1204 prejavil ochotu zriadiť v Uhorsku biskupstvo východného obradu, ktoré by bolo podriadené Svätej stolici. Tento zámer sa však neuskutočnil pre silný odpor západných (latinských) biskupov. Dokonca ten istý pápež bol v roku 1205 za zrušenie východného obradu. Na XII. všeobecnom koncile (IV. lateránsky, 12. 11. 1215) však bolo dohodnuté, že východní kresťania môžu zachovávať svoje obradové zvyky.
Veľký vplyv na prítomnosť veriacich východného obradu mala valašská kolonizácia. Najmä Ruthéni (Rusíni) boli nositeľmi tohto obradu. Po vymretí Arpádovcov (1301) sa postavenie kresťanov východného rítu v Uhorsku pod tlakom politických, hospodárskych a cirkevných náporov zo strany západu zhoršovalo. Bratislavský cirkevný snem vydal v roku 1309 zákaz uzatvárať manželstvá východných katolíkov a zákaz pre nich vykonávať cirkevné obrady. Postupným vytláčaním východného obradu na perifériu strácali veriaci náboženskú slobodu. Východní kresťania, inklinujúci k Rímu, museli platiť desiatky latinským biskupom.
Východná cirkev na tomto území prežila vďaka kniežaťu Teodorovi Koriatovičovi, ktorý sa v tejto oblasti (t. j. dnešné východné Slovensko a Podkarpatská Rus) usadil spolu s asi 40 tisíc Rusínmi. Založil tu asi 300 osád a monastier na Černeckej hore pri Mukačeve. Po jeho smrti sa situácia opäť zhoršila. V roku 1491 sa spomína ako mukačevský biskup Ján, potvrdený kráľom Vladislavom II.
Gréckokatolícka cirkev uzavrela úniu s Katolíckou cirkvou 24. apríla. Oficiálnemu zjednoteniu veriacich byzantského obradu s Rímskou cirkvou veľmi napomohli poľskí a uhorskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Poľsko a Rakúsko-Uhorsko. Po neúspešnej realizácii únie v roku 1614 v Krásnobrodskom monastieri sa podarilo uzavrieť úniu na zámku v Užhorode (Užhorodská únia) 24. apríla 1646. Oficiálne bola Užhorodská únia potvrdená 14. mája 1648 uhorským prímasom - ostrihomským arcibiskupom Lippayom a v septembri celokrajinskou synodou biskupov v Trnave.
Napriek prísľubom ale neboli podmienky únie naplnené - právo voliť biskupa sa uplatnilo len raz (pri voľbe Petra Partenija Petroviča v r. 1651), zrovnoprávnenie kléru sa uskutočnilo až po r. 1692, keď cisár Leopold I. zrovnoprávnil gréckokatolícky a rímskokatolícky klérus. V 18. storočí si rímskokatolícki biskupi z Jágru začali nárokovať moc nad mukačevskými biskupmi, ktorých považovali za svojich obradových vikárov. Na presadenie svojich nárokov sa neštítili použiť ani vojenskú silu. Situáciu vyriešil až zásah cisárovnej Márie Terézie, na jej podnet rímsky pápež Klement XIV. vydal bulu 19. septembra 1771 Eximia Regalium, ktorou definitívne vyriešil otázku postavenia Mukačevskej eparchie (nanovo ju erigoval).
Zriadenie Prešovského biskupstva a rozvoj Gréckokatolíckej cirkvi
Prešovské biskupstvo sa vyčlenilo z Mukačevskej eparchie bulou Pia VII. Relata Semper dňa 22. septembra 1818 (resp. rozhodnutím cisára Františka I. 3. novembra 1815). Prvým biskupom sa stal Gregor Tarkovič, ktorý začal s budovaním eparchie (biskupstva). Nová eparchia zahrňovala 193 farností a 150 000 veriacich. Za sídlo biskupstva bolo stanovené mesto Prešov, podľa ktorého nesie názov. Územie biskupstva sa rozprestieralo na šiestich úplných župách - Abauj, Boršov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostáva i naďalej v Mukačevskej eparchii.
Pri vzniku prvej ČSR v roku 1918 odmietol vtedajší biskup Štefan Novák zložiť sľub vernosti novej republike a ako maďarofil emigroval do Maďarska. Prešovskú eparchiu spravoval od októbra 1918 do októbra 1922 protosynkel (generálny vikár) Mikuláš Rusnák a po ňom Dionýz Njaradi, križevacký biskup. V septembri 1926 bol za nového administrátora eparchie vymenovaný Pavol Peter Gojdič, baziliánsky mních rusínskej národnosti, ktorý sa svojho úradu ujal vo februári 1927, od marca ako titulárny biskup. Všestranne rozvíjal a zveľaďoval eparchiu, zriadil sirotinec, reálne gymnázium, podporoval náboženský a sociálny progres svojich veriacich, u ktorých sa tešil mimoriadne veľkej obľube. Eparchiu viedol aj v ťažkých rokoch II. svetovej vojny, od júla 1940 ako sídelný biskup.
Myšlienka zriadenia organizovanej charitatívnej pomoci v rámci cirkvi sa zrodila už v roku 1927 z podnetu veriacich ľudí na Slovensku. Cieľom bolo zabezpečiť efektívnu organizačnú štruktúru pre sociálnu a charitatívnu činnosť Cirkvi zameranú na pomoc chudobným. Takto začiatkom roku 1927 prebrala do svojich rúk materiálnu, zdravotnú a kultúrno-vzdelávaciu pomoc tým najbiednejším.
Prenasledovanie počas totalitného režimu
Kalich horkosti bolo biskupovi Gojdičovi súdené vypiť do dna až po komunistickom puči v roku 1948. KSČ sa usilovala zničiť Gréckokatolícku cirkev, ktorá sa podľa želania komunistických ideológov mala „vrátiť do lona Svätej matky Pravoslávnej cirkvi“. Keďže na území Česko-Slovenska bolo iba niekoľko pravoslávnych farností, ktoré vytvorili ruskí emigranti (poväčšine bielogvardejci) utekajúci pred Leninom v roku 1918, boli tu privážaní agenti KGB, z ktorých sa stávali pravoslávni kňazi.
V roku 1949 moskovský patriarcha zriadil exarchát ruskej pravoslávnej cirkvi v ČSR. V decembri 1949 ustanovil aj pravoslávneho biskupa pre Slovensko so sídlom v Prešove a v Michalovciach. Ostrá fáza likvidácie gréckokatolíckej cirkvi, resp. násilnej pravoslavizácie katolíkov byzantského obradu sa začala v roku 1950 vo forme tzv. Akcie P. Už dňa 22.2. 1949 urobila ŠtB opakovanú nočnú prehliadku vo všetkých troch grékokatolíckych kláštoroch v Prešove a zaistila 11 rehoľníkov a 7 rehoľníčok. Proti zákroku protestoval gréckokatolícky biskup P.P. Gojdič listom prezidentovi Gottwaldovi.
Akcii P predchádzala likvidácia kláštorov a reholí v rámci Akcie K, ktorá sa dotkla baziliánov a redemptoristov, začali vznikať tzv. návratové výbory, konali sa prvé vykonštruované procesy s gréckokatolíckymi kňazmi a rehoľníkmi. Vyvrcholením Akcie P bol tzv. Veľký sobor, ktorý sa uskutočnil 28. apríla 1950 v Prešove, keď pod falošnou zámienkou boli za zatvorenými dverami účastníci soboru donútení odhlasovať vopred pripravený manifest, ktorý pripravil Slovenský úrad pre veci cirkevné. Manifest rušil tzv. Užhorodskú úniu z roku 1646 so Svätou stolicou a vyjadroval vôľu prestúpiť na pravoslávie. Pred prešovským soborom pôsobilo na Slovensku 282 gréckokatolíckych kňazov, z toho 248 vo verejnej duchovnej správe. Biskup Gojdič bol spolu so svojim pomocným biskupom Vasiľom Hopkom internovaný.
V Prešove sa uskutočnil 28. apríla 1950 tzv. Sobor (t. j. snem, synoda), ktorý „pričlenil“ všetkých gréckokatolíckych veriacich k Pravoslávnej cirkvi a znamenal faktickú likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi v Česko-Slovensku. Štatistické čísla uvádzajú, že z 328 gréckokatolíckych kňazov sa 283 odmietlo stať pravoslávnymi kňazmi, 45 súhlasilo, ale nakoniec tak učinilo iba 23. Kňazi, ktorí odmietli, boli buď uväznení, alebo boli aj so svojimi rodinami vyvezení (najčastejšie do severných Čiech) a naďalej boli rôznymi formami perzekvovaní. Niektorí kňazi, ktorých sa štátnej moci nepodarilo dolapiť, tajne vysluhovali sviatosti po dedinách v rodinných domoch.
Biskup Pavol Peter Gojdič bol v roku 1951 v procese spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Michalom Buzalkom odsúdený na doživotie. Vo väzení v deň svojich 72. narodením, 17. júla 1960, zomiera. Vasiľ Hopko v ťažkom žalári strávil 14 rokov.
Obnovenie činnosti a roky normalizácie
Počas tzv. „Pražskej jari“ bola Gréckokatolícka cirkev vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. zo dňa 13. júna 1968 obnovená. Pravoslávna cirkev však vrátila len niekoľko objektov, ktoré patrili do roku 1950 gréckokatolíkom. Z internácie sa vrátili kňazi, ktorí sa pustili do dušpastierskej práce. Biskup Vasiľ Hopko sa ujal vedenia eparchie.
Historické stretnutie v Košiciach 18. apríla 1968 bolo významným medzníkom v zápase o obnovu a povolenie verejnej činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu. Prvotnú ústretovosť a priazeň reformnej vládnej moci však po „bratskej pomoci“ vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 vystriedali ťažké roky normalizácie. Naša Cirkev, aj keď s mnohými obmedzeniami, však odvtedy mohla pôsobiť verejne.
Vtedajší apoštolský administrátor pražskej arcidiecézy biskup František Tomášek 20. marca 1968 vydal verejné vyhlásenie adresované vláde, v ktorom poukázal na dovtedajšie prenasledovanie Cirkvi a žiadal obnovu jej slobodného pôsobenia. Medzi požiadavkami, ktoré vtedy predniesol štátnej moci, bola aj obnovenie činnosti Gréckokatolíckej cirkvi. Na podporu tejto požiadavky bola na východnom Slovensku zorganizovaná petičná akcia, pri ktorej sa podarilo vyzbierať cca. 40.000 podpisov.
Ako spomína o. Michal Fitz v knihe Trpé roky: Spomienky gréckokatolíckeho kňaza, v marci 1968 sa sformovali tri centrá, ktoré pracovali na rehabilitácii Gréckokatolíckej cirkvi. Prvé centrum bolo v Prahe, druhé v Bratislave a tretie v Košiciach. Pražské centrum tvoril o.I. Ljavinec spolu s biskupom Vasiľom Hopkom, ktorý bol od roku 1964 v domácom väzení v domove dôchodcov v severočeskom Oseku a o. Eugen Kočiš, ktorý začal pôsobiť ako neformálny sekretár biskup Hopka a vybavoval poštu, ktorá začala neúmerne pribúdať. Ústredné orgány štátnej správy sa nachádzali v hlavnom meste, a tak bolo potrebné zúčastňovať sa rokovaní v Prahe. Centrum v Bratislave tvorili: o. ThDr. Ján Murín, o. Jozef Haľko; Centrum v Košiciach tvorili o. ThDr. Štedan Ujhely, o. Ján Fircák, o. ThDr.
Na žiadosť biskupa Vasiľa Hopka sa 5. apríla 1968 na Cirkevnom odbore Ministerstva kultúry v Prahe konalo prvé oficiálne stretnutie s predstaviteľmi štátu. Na stretnutí sa zúčastnili aj predstavitelia Pravoslávnej cirkvi - pražský metropolita Dorotej a prešovský biskup Nikolaj. Na zasadaní bolo navrhnuté, aby sa zriadila Zmiešaná komisia, v ktorej by mali svojich zástupcov obidve cirkvi. O niekoľko dní 10. apríla 1968 sa v Košiciach konalo pamätné zhromaždenie 133 gréckokatolíckych kňazov za účasti vladyku Vasiľa Hopka, ktorého kňazi privítali potleskom a spevom Vošej jesi archijereju.
Na tomto historickom spoločnom stretnutí kňazov po osemnástich rokoch prenasledovania bola sformovaná komisia pomenovaná „Akčný výbor“ Gréckokatolíckej cirkvi; jej čestným predsedom bol biskup Vasiľ Hopko a výkonným predsedom bol gréckokatolícky kňaz Ján Murín. Úlohou akčného výboru bolo zastupovať záujmy našej cirkvi vo vzžahu k štátu, kým nedôjde k rehabilitácii cirkvi a kým nebudem zriadený riadny ordinariát. Snahy o legalizáciu Gréckokatolíckej cirkvi v ČSR boli napokon úspešné.
Uznesením vlády Československej socialistickej republiky č. 205/1968 Zb. z. a vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. z. o hospodárskom zabezpečení gréckokatolíckej cirkvi štátom bola 13. júna 1968 znovu povolená verejná činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. V spomínanom vládnom nariadení sa tiež požadovalo, aby Pravoslávna cirkev vrátila gréckokatolíkom zhabané kostoly a fary. Prvotná ústretovosť a priazeň reformnej vládnej moci však po „bratskej pomoci“ vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 opadla a nastali ťažké roky normalizácie. Gréckokatolícka cirkev pod komunistickým jarmom normalizácie len živorila, až do Nežnej revolúcie a pádu totalitného režimu v roku 1989.
tags: #greckokatologicka #charita #do #roku #1989