Mýty a fakty o zostrelení lietadiel: Od Štefánika po moderné konflikty

Vojenská história je plná dramatických udalostí, ktoré často vyvolávajú diskusie a konšpiračné teórie. Medzi takéto udalosti patria aj zostrely lietadiel, ktoré neraz zmenili priebeh dejín alebo zanechali trvalú stopu v kolektívnej pamäti. Pozrieme sa na známe prípady a pokúsime sa oddeliť fakty od mýtov, pričom sa zameriame na tragédiu Milana Rastislava Štefánika, ale aj na udalosti Slovenského národného povstania a novšie konflikty.

Tragédia Milana Rastislava Štefánika: Fakty vs. Konšpirácie

Presne pred 100 rokmi pri leteckom nešťastí tragicky zahynul astronóm, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat, politik a spoluzakladateľ prvej Československej republiky Milan Rastislav Štefánik. Presná príčina pádu jeho lietadla Caproni Ca. 33 dodnes nie je úplne jasná a prípad je celé storočie zahalený rúškom tajomstva.

Viacerí politici často spochybňovali oficiálne vyšetrovanie a spomínali teóriu o zostrelení Milana Rastislava Štefánika. O tejto tragickej udalosti a jej vyšetrovaní sme sa rozprávali s riaditeľom Vojenského historického ústavu Miloslavom Čaplovičom.

Prečo sa Štefánik vracal letecky?

Jeho blízky spolupracovník major Jan Šeba, predstaviteľ čs. vojenskej misie v Ríme, mu najprv radil, aby cestoval vlakom. Podľa jeho svedectva Štefánik ale vyhlásil, že sa nechce ani len vlastnou nohou dotknúť rakúskej zeme, tej krajiny proti ktorej bojoval. Keďže sa vracal z Talianska, zabezpečili mu taliansky vojenský stroj Caproni. Pripravili mu skúsenú leteckú posádku a na Štefánikovu žiadosť najprv preleteli lietadlom z letiska San Pelagio na letisko Campoformido pri meste Udine, ktoré je severnejšie. Tým sa plánovaný let skrátil na 480 kilometrov. Bolo to v čase, keď Štefánika zamestnávalo veľa príjemných starostí. Na Slovensko sa chystal prvý raz po dlhých rokoch, naposledy tu bol v roku 1913 na otcovom pohrebe. Už mesiac po návrate do vlasti mal mať sobáš so svojou snúbenicou, markízou Gullianou Benzoni.

Pád lietadla a vyšetrovanie

Dochoval sa aj Štefánikov rukou písaný lístok, ktorý jeho snúbenici neskôr odovzdali. Písal jej, že motor už hučí a je čas ísť a ako veľmi sa na ňu teší. Napokon leteli 4. mája a doleteli až k plánovanému miestu pristátia, ale neďaleko Ivánky pri Dunaji havarovali. Prípad začal vyšetrovať taliansky kapitán a šéf komisie pre prímerie vo Viedni Federico Zapelloni. Už zo 6. mája je datovaná jeho správa, v ktorej napísal: „Stroj zakrúžil nad Bratislavou niekoľkými oblúkmi vo výške asi 500 metrov a zamieril k letisku. V blízkosti letiska klesol asi do výšky 200 metrov. Pilot začal široký pravý oblúk, aby pristál proti smeru vetra, teda od juhozápadu na severovýchod.“

Pôvodne sa malo pristávať od západu na východ. Dôstojník na Vajnorskom letisku zapálil signalizačnú dymovnicu. Keďže sa ukázalo, že vietor v pôvodnom smere pristávania je nebezpečný, začali robiť spomínaný široký oblúk. „V okamihu, keď tento oblúk stroj dokončil a začal pristávať, tak odrazu zdvihlo lietadlo chvost a začalo padať, prekračujúc vertikálnu polohu - teda chrbtom k zemi. Po páde začalo lietadlo hneď horieť, ale keďže v nádržiach už zostávalo málo benzínu, nebolo úplne zničené tak, ako sa to zvyčajne stáva.“

Zapelloni pripustil dve možné príčiny tragédie. Prvá verzia bola, že sa mohol pretrhnúť drôt rádiotelegrafického prístroja, ktorý bol pripevnený o lietadlo a zamedzil ovládanie hĺbkového kormidla. Druhá možná príčina bola v tom, že Štefánik chcel prejsť počas letu na miesto ľavého pilota, ale v okamihu pristávania omdlel a padol na riadiace páky. Miloslav Čaplovič sa osobne prikláňa k záverom Zapelloniho vyšetrovacej správy. Na základe dostupných prameňov a uskutočneného archívneho výskumu považuje za najpravdepodobnejšiu príčinu havárie technické zlyhanie pri pristávacom manévri, respektíve zlyhanie ľudského faktora. Ďalšou z možných príčin, ktorá mohla spôsobiť toto letecké nešťastie a ktorú nevylučuje, boli zlé poveternostné podmienky.

Dlhé roky sa špekuluje o tom, či lietadlo niekto nezostrelil, je to vylúčené? Dochované pitevné lekárske záznamy zodpovedajú havárii tak, ako bola popísaná v Zapelloniho vyšetrovacej správe. Aj taliansky pilot poručík Mancinelli aj generál Štefánik pri havárii utrpeli zranenia charakteristické pre zranenia pilotov pri fatálnej leteckej havárii. Preto je vylúčené, že by niekto lietadlo zostrelil, prípadne následne zastrelil Štefánika na zemi. Ak by niekto na lietadlo strieľal, našli by sa tam stopy. Miloslav Čaplovič je presvedčený, že áno. Nemyslí si, že ak by na to Taliani prišli, tak by niečo také dva dni po nehode zatajili.

Teórie o zostrelení a politické pozadie

Hovorilo sa, že vojaci strážiaci Bratislavu si mohli pomýliť výsostné znaky Talianska s maďarskými. V tom čase bolo Československo vo vojenskom konflikte s Maďarskou republikou rád. Mohlo sa to stať? Treba si uvedomiť, že v tom čase Maďari takéto veľké lietadlá nemali k dispozícii. Navyše, na trupoch mali iné označenie - červené hviezdy. Nepoužívali teda maďarskú trikolóru. Navyše, Štefánikov prílet sa očakával, vedelo sa o ňom, takže je nepravdepodobné, že by mohlo dôjsť k nejakej vizuálnej zámene.

Bývalý minister obrany Pavol Kanis spomínal, že v roku 1927 haváriu znova vyšetrovali z popudu istého Michala Lechtu, ktorý tvrdil, že sa na generálovo lietadlo strieľalo. Z vyšetrovacej správy podľa Kanisa vyplýva, že po ministrovi vojny skutočne vystrelil jednu ranu vojak Jozef Meško, ktorý držal stráž pri barákoch delostreleckých kasární. Aj táto správa vyšetrovacej komisie, ktorú vtedy viedol vedúci prezidentskej vojenskej kancelárie generál Stanislav Čeček, je dávno známa. Čeček dobre poznal Štefánika, bol to bývalý legionár. Jeho správa jednoznačne vylučuje, že by mohla byť streľba, respektíve nejaká sabotáž, dôvodom pádu lietadla. Prípad uzavreli tak, že príčinou havárie bol silný severozápadný nárazový vietor. Vyšetrovanie ešte otvorili aj v roku 1939 aj v roku 1968. Žiadna z týchto komisií nedospela k variante o zostrelení lietadla.

Tvrdenia voči Benešovi, s ktorým mal generál Štefánik nezhody v Paríži v období pred touto leteckou tragédiou a mali vyvrcholiť tým, že československý minister zahraničných vecí Beneš nechal zabiť československého ministra vojny Štefánika, sú zavádzajúce, a ani sčasti ich nepotvrdzujú svedectvá hodnoverných svedkov, či dobové dokumenty.

Československé letectvo v SNP: Boj proti fašizmu

Československí letci - príslušníci 1. československého samostatného stíhacieho leteckého pluku v ZSSR - po prílete na povstalecké územie úspešne zasiahli do bojov proti fašizmu. Bojovým majstrovstvom a preukázanou odvahou si získali nielen veľké uznanie v radoch spolubojovníkov, ale aj náležitý rešpekt v radoch nepriateľa. Prvý československý samostatný stíhací letecký pluk, ktorému velil štábny kapitán František Fajtl, priletel na povstalecké územie 17. septembra 1944. Na pamiatku našich letcov sme tento septembrový deň dlhé desaťročia oslavovali ako Deň československého vojenského letectva. O tom, že odkaz letcov - bojovníkov proti fašizmu - neupadol do zabudnutia ani po dlhých desaťročiach, jasne vypovedá skutočnosť, že slovenskí vojenskí letci si od roku 2009 tento pamätný deň s hrdosťou pripomínajú ako Deň slovenského vojenského letectva.

Letecký personál a technika

Povstalci do príletu lietadiel 1. československého samostatného stíhacieho leteckého pluku v ZSSR disponovali z väčšej časti na tú dobu už zastaranými lietadlami Letov Š-328 a Avia B-534. Zodpovedajúcu bojovú hodnotu mali len dva Messerschmitty Bf 109 G-6 a niekoľko nemeckých Messerschmittov Bf 109 E, ktoré už aj v tej dobe neboli rovnocennými protivníkmi posledných verzií moderných nemeckých stíhačiek.

V leteckom personáli pluku, ktorý tvorili prevažne piloti českej národnosti, boli aj dvaja Slováci. Konkrétne išlo o Antona Matúšeka a Ľudovíta Dobrovodského, bývalých príslušníkov slovenskej stíhacej letky 13, ktorí preleteli na stranu sovietskej Červenej armády 9. septembra 1943 zo základne Anapa. Po spravodajskom preverení absolvovali preškolenie na sovietsku leteckú techniku. Potom boli odoslaní k československej leteckej jednotke, v tom čase k 128. československej samostatnej stíhacej leteckej peruti v ZSSR, ktorá bola vyzbrojená novými lietadlami typu Lavočkin-5FN. V tomto prípade išlo o moderné sovietske stíhacie lietadlá, ktoré k československej leteckej jednotke „prišli“ priamo z výroby, čiže neboli opotrebované prevádzkou v náročných poľných podmienkach. Bol to stíhací stroj, ktorý bol prioritne určený na letecký boj s nepriateľským letectvom. Nebol konštruovaný na to, aby vykonával činnosti, ktoré od neho povstalci vyžadovali na povstaleckom území, to je priama letecká podpora pozemných vojsk spočívajúca v strmhlavom bombardovaní či ostreľovaní nepriateľa palubnými zbraňami „lavočky“. V sovietskom letectve boli na tieto účely určené iné typy vojenských lietadiel. V prvom rade takéto úlohy plnil legendárny „šturmovik“ Iljušin Il-2m3, ktorý Nemci nazývali „čierna smrť“.

V súvislosti s útokmi slabo pancierovaných „lavočiek“ na pozemné ciele nepriateľa došlo aj k stratám československých pilotov. Počas bojového nasadenia leteckého pluku zahynuli podporučíci František Vaculík, Bohuslav Mráz a Tomáš Motyčka. K ich zostrelom došlo pri letoch v nízkych letových hladinách, a to nad územím obsadeným nepriateľom. Zasiahla ich nepriateľská obrana proti lietadlám. Veliteľ pluku František Fajtl to komentoval takto: „Príčinou (rozumej zostrelov našich letcov) boli zase tie hnusné neviditeľné zradné strely, ktorým bol vystavený každý náš pilot, keď sa chcel nepriateľovi dostať na kobylku.“

Úspechy a straty

Najúspešnejším pilotom 1. československého samostatného stíhacieho leteckého pluku v ZSSR bol ppor. let. Leopold Šrom, ktorý preukázateľne zostrelil tri nepriateľské lietadlá (jeden Fw 189, dva Bf 109) a dva pravdepodobne (jeden Bf 109, jeden Ju 87). Z dvojice Slovákov bol úspešnejší rtm. let. Anton Matúšek s jedným zostrelom (Junkers Ju 87). Letci 1. československého samostatného stíhacieho leteckého pluku v ZSSR uskutočnili počas Slovenského národného povstania (SNP) 573 bojových letov v trvaní 375 operačných hodín a desať minút. Piloti pluku v leteckých súbojoch zostrelili deväť nepriateľských lietadiel a tri pravdepodobne. Ďalších sedem lietadiel nepriateľa poškodili a 11 zničili na zemi. Ďalej zničili 77 nákladných a 13 osobných automobilov, tri delostrelecké a tri mínometné batérie, dva tanky, jeden obrnený transportér a tri parné rušne, ako aj ďalší vojenský materiál. Letci 1. československého samostatného stíhacieho leteckého pluku v ZSSR si na povstaleckom nebi vybojovali leteckú nadvládu a účinne podporovali boj pozemných jednotiek 1. československej armády na Slovensku a partizánov, to znamená, do poslednej bodky splnili to, čo od nich armádne velenie očakávalo.

Prehľad bojových úspechov 1. čs. samostatného stíhacieho leteckého pluku v SNP (Zdroj: Jiří Rajlich)

Spojenecká pomoc a letecký most

Napriek tomu, že Slovensko už v čase SNP „patrilo“ do sféry vplyvu Sovietov, americké letectvo vykonalo niekoľko operačných letov nad územím Slovenska, aby pomohlo bojujúcim povstalcom. Takéto operačné lety v prospech SNP boli vykonané 13. septembra 1944, keď bombardéry 15. americkej leteckej armády bombardovali dôležitý železničný uzol Vrútky, a 20. septembra 194ally, keď bombardovali letisko Malacky-Nový Dvor, ktoré na základe ochrannej zmluvy využívala nemecká Luftwaffe.

Na letisku Tri Duby dva razy pristáli americké lietadlá, ktoré z Talianska priviezli materiálnu pomoc a z povstaleckého územia zabezpečili presun zostrelených spojeneckých pilotov. Do bašty SNP sa rôznymi cestami dostalo 41 amerických letcov - príslušníkov 15. USAAF - a jeden utečenec, vydávajúci sa za letca. Američania oba lety na Tri Duby využili aj na dodávku materiálnej pomoci povstaleckej armáde. Povstalcom priviezli protitankové zbrane typu Bazooka, automatické zbrane, základný zdravotnícky materiál. Rozsah tejto pomoci sa nedá porovnávať s pomocou, ktorú takzvaným leteckým mostom poskytli Sovieti.

Veľmi významnou pomocou pre bojujúcich povstalcov bol letecký presun 2. československej paradesantnej brigády v ZSSR, ktorej velil plukovník Vladimír Přikryl. Na povstalecké územie bolo z územia oslobodeného sovietskou Červenou armádou potrebné zabezpečiť letecký presun viac než 2000 príslušníkov brigády, ako aj 730 ton vojenského materiálu. Prelety sa vykonávali výlučne v noci, často na trase, kde panovalo nepriaznivé počasie, čo značne limitovalo možnosti leteckých manévrov. V tejto súvislosti netreba zabúdať ani na nemeckých nočných stíhačov či protilietadlové delostrelectvo, ktoré „poľovali“ na sovietske lietadlá. Berúc do úvahy výsledky tohto „leteckého mosta“, je potrebné náležitým spôsobom oceniť neľahkú prácu sovietskych letcov.

Zostrelenie F-117 Nighthawk: Technologický šok

Rok 1999, srbsko-americká vojna o Kosovo. 27. marca vzlieta na misiu pýcha US-letectva bombardér Lockheed F-117 Nighthawk vybavený technológiou Stealth - „neviditeľný.“ Proti nemu vzlieta raketa sovietskej výroby SA3-GOA a „neviditeľný“ stroj sa rúti k zemi. Šok pre Američanov, senzácia pre svet. „Neviditeľný“ - zrazu viditeľný. Američania v Iraku použili tieto stroje na 1330 misií, ani jeden nebol zostrelený. Stealth znamená, čo možno najviac obmedziť možnosť zistenia, identifikácie a zamerania prostriedku pomocou rôznych detekčných systémov - najmä radaru a prostriedkov využívajúcich infračervené žiarenie. Ľudovo povedané, stroj je „neviditeľný“.

tags: #dochodca #zostrelil #lietadlo