Sloboda patrí medzi tie pojmy, ktoré nie sú bezproblémové nielen v odbornom diskurze, ale ani v bežnom jazyku. Napriek tomu je pojem slobody jedným z najdôležitejších pojmov verejného života posledných storočí. Často je interpretovaná rôznymi spôsobmi, niekedy dokonca demagógiou a mystifikáciou.
Potreba neustále nanovo definovať a objavovať slobodu je pochopiteľná, a preto sa jej venovalo mnoho filozofických a spoločenských úvah.
Filozofické základy slobody
Otázka slobody vo svetle Popperovho riešenia problému „determinizmus verzus indeterminizmus“ sa zameriava na samotné základy možnosti hovorenia o slobode, a to z pohľadu filozofie vedy 20. storočia. Už v úvodnom príspevku je tak čitateľ konfrontovaný s otázkou, o ktorej aktuálnosti možno v dnešnom svete len ťažko pochybovať, a síce, čo k problematike slobody môže povedať moderná veda postavená na matematike a fyzike.
Základnou sa v týchto súvislostiach javí odpoveď na otázku, či vo svete, ktorý je určený prírodnými zákonmi, nájdeme miesto aj pre indeterminizmus. Samotný indeterminizmus ako dôkaz slobody však nestačí. Karl Popper (1902 - 1994) slobodu opisuje ako niečo, čo presahuje biologické pojmy - niečo, čo je tvorivou silou, ktorá predchádza to, čo je materiálne.
Objasnenie povahy slobody, ba dokonca už dôkaz jej existencie, nie je vôbec jednoduchou záležitosťou. To však omnoho viac platí pre systémy, ktoré stavajú na striktne logickej argumentácii v zmysle tradične chápanej vedy.
Existenciálne prístupy k slobode
Existenciálne prístupy, ktorých jazyk je o niečo slobodnejší, sa pozerajú na slobodu z iného pohľadu, napríklad v štúdii "Sloboda a existenciálne završovanie človeka". Táto štúdia sa nezaoberá otázkou, či sloboda existuje, ale skôr sa snaží ukázať jej miesto v ontologickej štruktúre človeka.
Správne chápanú slobodu predstavuje M. F. Sciacca (1908 -1975), ktorý odmieta koncept absencie limitov, ale chápe slobodu skôr ako uvedomenie si a prijatie týchto limitov, aby sa človek v ich rámci dokázal plne rozvinúť. To od neho vyžaduje uvedomiť si nielen svoj horizontálny (zameranie na veci okolo seba), ale aj vertikálny rozmer (zameranie na to, čo ho presahuje).
- Počiatočná sloboda: Uvedomenie si svojej ontologickej závislosti.
- Sloboda výberu: Napĺňanie životných potrieb.
- Slobodná voľba: Volí si dobrá pre ne samé, nie preto, že ich potrebuje. Táto posledná človeka skutočne oslobodzuje, lebo si volí niečo, čo ho presahuje, a teda sa človek oslobodzuje aj od seba samého.
Sloboda a teologické argumenty
Niektoré pohľady ponúkajú aj úplne iný prístup k slobode, a to prostredníctvom náboženských argumentov. Existujú prístupy, ktoré existenciu Boha popierajú na základe prítomnosti zla vo svete: ak by Boh bol, nedopustil by toľko utrpenia a neprávostí, ktoré sa dejú. Augustínova (354 - 430) obrana Boha sa opiera o presvedčenie, že zlo nemá vlastné bytie, že je len nedostatkom dobra; v morálnej oblasti je to uprednostnenie menšieho dobra pred väčším.
Podobná je aj argumentácia Johna Hicka (1922 - 2012), ktorý tvrdí, že osoby, ktoré sa k väčšej dokonalosti sami dopracujú, sú hodnotnejšie, ako keby boli také už stvorené. Aj pre Boha má väčšiu cenu, ak je milovaný na základe slobodného rozhodnutia - preto dáva ľuďom slobodu, ktorá so sebou nesie nevyhnutnú možnosť nesprávneho rozhodnutia.
Plantingov (1932) prístup je založený na trochu inej argumentácii. Podľa neho to, čo robí svet hodnotnejší, sú slobodne vykonané dobré skutky. Ak by mal Boh aktualizovať možný svet, v ktorom by boli len dobré skutky - zrejme by už neboli dostatočne slobodné. Jeho teória však nesie so sebou trochu problematický pojem „transsvetovej skazenosti,“ (každá slobodná bytosť vykoná aspoň jeden zlý čin), ktorý v konečnom dôsledku znamená, že aby bol svet slobodný, dokonca musí obsahovať zlo.
Sloboda a predurčenie
Problematika slobody sa dotýka aj otázky predurčenia a Božej vševedúcnosti. Aristotelov známy príklad s námornou bitkou, kde polemizuje s názorom, či budúce výroky platia nevyhnutne, nakoľko jedna z propozícií: „zajtra bude námorná bitka“ a „zajtra nebude námorná bitka“ je pravdivá (hoci nevieme ktorá). Neskorší kresťanskí autori v ňom videli pôdu pre hovorenie o Božej vševedúcnosti.
- Boethius (475/480 - 524/526): Vyriešil túto otázku večnosťou Božieho poznania, ktoré je stále a nemenné a všetko vníma ako prítomný okamih; teda nepozerá do budúcnosti.
- Tomáš Akvinský (1224/1225 - 1274): Postuluje pre Boha iné poznanie, než akým disponuje človek, lebo Boh poznáva vo forme sentencií, nie výrokov, ako my.
- Ockham (1288 - 1347/1348): Odmieta tieto riešenia, lebo aj Božie poznanie považuje len za kontingentné, teda pri Božom poznaní nemôžeme operovať s Božou esenciou. Pochybuje, že by Božie poznanie bolo nevyhnutné. Boh poznáva budúce udalosti, ale nie preto, že musia nastať.
Sloboda ako imperatívna potreba porušenia normy
Sloboda ako imperatívna potreba porušenia normy je zaujímavý pohľad, ktorý prichádza k záveru, že téza je v rámci filozofického priestoru koherentná a pravdivá. V každej zo spomenutých koncepcií sa totiž sloboda prejaví prechodom z nejakého počiatočného stavu (bodu nula) do výsledného stavu. Tento konečný stav sa zároveň stáva počiatočným stavom pre ďalší akt slobody, čo sa musí neustále opakovať. V prekonaní počiatočného stavu, čiže v kroku do neznáma (z istoty predošlej zadefinovanej situácie), možno vidieť to, čo J. Fekete nazýva porušením normy.
Spoločenské a politické aspekty slobody
Sloboda na úrovni spoločnosti je do veľkej miery závislá od politického režimu, ktorý v danom štáte vládne. Pri príležitosti výročia nežnej revolúcie sa v ankete pýtali ľudí z prostredia Katolíckej cirkvi, kde sa podľa nich začína a končí sloboda. Za vznikom slobodnej spoločnosti treba hľadať kresťanské chápanie človeka a vnímanie jeho hodnoty.
Dnešná demokracia však chce slobodu rozšíriť do takých rozmerov, že už nie je na mieste hovoriť o slobode, lebo sa tým upierajú základné práva druhého človeka. Mierou všetkých vecí nemôže byť človek, spoločnosť musí byť postavená na objektívnych a z prirodzeného poriadku vychádzajúcich hodnôt.
J. Ratzinger (1927) tvrdí, že správne by sa mal štát usilovať o zachovanie prirodzeného práva a spravodlivosti, než sa snažiť tieto veci sám určovať. Stavia sa skepticky k rétorike budúceho blaha, kvôli ktorej sa potláčajú práva v súčasnosti. V spoločnosti bez Boha sa stráca aj úcta k človekovi, lebo zrazu je všetko dovolené.
Sloboda prejavu
Každý má právo šíriť svoje názory a myšlienky a zdieľať informácie v akejkoľvek podobe. V terminológii ľudských práv sa uvedené právo nazýva sloboda prejavu. Sloboda prejavu je dôležitým ľudským právom, ktoré je nevyhnutné pre demokratickú spoločnosť. Umožňuje slobodnú výmenu myšlienok, názorov a informácií a tým umožňuje členom spoločnosti vytvárať si vlastné názory na spoločensky významné otázky.
Sloboda prejavu chráni takmer všetky spôsoby, prostredníctvom ktorých sa môžete vyjadrovať, bez ohľadu na obsah alebo tón vašej správy. Právo na slobodu prejavu je veľmi široké, má však svoje hranice a môže sa obmedziť. Môže sa tak stať v prípade, keď sloboda prejavu jednej osoby porušuje práva inej osoby alebo hodnoty spoločnosti ako celku. V takýchto situáciách môže štát zákonne obmedziť, alebo potrestať prejavy, ktoré spôsobujú ujmu.
Obmedzenia slobody prejavu: Nenávistný prejav
Nenávistný prejav nie je chránený slobodou prejavu a je trestateľný. Nenávistným prejavom je akákoľvek forma podnecovania, šírenia alebo ospravedlňovania nenávisti a násilia voči jednotlivcovi alebo skupine ľudí na základe určitých atribútov, napríklad rasy, etnického pôvodu, pohlavia, veku, sexuálnej orientácie, viery alebo zdravotného stavu. Nenávistné prejavy sú v rozpore so základnými hodnotami demokratickej spoločnosti a štát im preto môže zákonne zabrániť alebo ich potrestať.
Sloboda prejavu a médiá
Sloboda prejavu dáva médiám osobitné práva a povinnosti. Médiá informujú spoločnosť o veciach verejného záujmu a vytvárajú tak dôležité platformy pre verejnú diskusiu, dohľad a reflexiu. Z dôvodu tejto úlohy zaručujú ľudské práva novinárom a médiám ďalšie práva a záruky pri výkone ich úloh. Napríklad novinárske zdroje požívajú osobitnú ochranu, keďže sa vďaka nim zhromažďujú a podávajú informácie o otázkach verejného záujmu.
Sloboda prejavu sa vzťahuje aj na možnosť slobodne zdieľať a prijímať akékoľvek informácie, ktoré by vás mohli zaujímať. Napríklad čítaním konkrétnych novín alebo webových stránok, počúvaním rozhlasového programu alebo sledovaním televíznej stanice.
Dva druhy slobody: Negatívna a pozitívna sloboda
Britský filozof Isaiah Berlin múdro rozlišoval dva druhy slobody: negatívnu (slobodu od niečoho) a pozitívnu (slobodu na niečo).
Negatívna sloboda
Negatívna sloboda je jednoducho absencia prekážok či obmedzení. Zažíva ju už batoľa, keď ho odpútate z autosedačky: rozosmeje sa a rozbehne sa po tráve, užívajúc si voľnosť pohybu. Podobný zážitok mali Bratislavčania, keď sa 10. decembra 1989 v rámci akcie Ahoj, Európa! vydali na pochod do Hainburgu.
Snahu o negatívnu slobodu je možné i prehnať; človek, ktorý sa vedome vyhýba akýmkoľvek záväzkom a povinnostiam, môže po čase zistiť, že nežije v snovom raji bezbrehej slobody, ale skôr v akomsi prázdnom limbe, skľučujúcejšom než väzenská cela.
Pozitívna sloboda
Pozitívna sloboda (sloboda na niečo) je však niečím viac než len prostou absenciou prekážok. Je to schopnosť žiť v súlade so svojím najhlbším presvedčením, dosahovať ciele, na ktorých mi záleží, tvarovať svoj život podľa vlastných predstáv. Na to, aby bol človek slobodný týmto spôsobom, nestačí, aby ho nič neobmedzovalo.
Bol Václav Havel vo väzení slobodný? Optikou negatívnej slobody, samozrejme, nebol: o tom, ako budú vyzerať jeho dni, nerozhodoval on, ale personál väznice na Pankráci či v Heřmaniciach. Optikou pozitívnej slobody však slobodným človekom bol: žil totiž život, na ktorý mohol byť hrdý. Pozitívna sloboda sa s prázdnom nespája, skôr naopak. Vnútorne slobodný človek zažíva svoj život ako zmysluplný, zažíva teda pocity plnosti a zmyslu.
Ochrana vnútornej slobody
Ak chceme ostať slobodnými, musíme slobodu poznať. Aby sme našu vnútornú slobodu nestratili, mali by sme ju začať vedome a aktívne chrániť.
1. Porozumenie súčasnému svetu
Prvým z účinných spôsobov, ako si uchovať vnútornú slobodu, je permanentná snaha o porozumenie súčasnému svetu. Bez porozumenia totiž niet slobody. Napríklad, ak neporozumieme referendovej otázke v neznámom jazyku, nemôžeme sa slobodne rozhodnúť.
Pre mnohých ľudí je politika natoľko nezrozumiteľná, že keď si otvoria noviny alebo pustia správy, rozumejú im zhruba toľko, ako keby počúvali cudzí jazyk. Títo ľudia však pôjdu voliť a budú, samozrejme, veriť, že volia slobodne. V skutočnosti je to však len ilúzia.
2. Nezastupiteľná úloha nezávislých médií
Ďalším problémom však je, že i občiansky vzdelaní ľudia tápu v tme, ak sa k nim nedostanú pravdivé informácie. A preto nutne potrebujeme spôsob, ako sa dostať i k informáciám, ktoré chcú tí, ktorí práve vládnu, utajiť. Slovom, potrebujeme nezávislé médiá.
Bez nezávislých médií sme stratení. Keď nie je možné zistiť, kde je pravda, všetko je len otázkou názorov a osobných záujmov. Už stáročia tak platí, že pravda je poslednou zbraňou bezmocných.
3. Spolupráca občianskej spoločnosti
Ako vláda, tak i občianska spoločnosť majú značnú moc. Rozdiel však je v tom, ako je táto moc organizovaná. Z tejto rozptýlenosti moci čerpá občianska spoločnosť svoju silu: ani pre diktátora nie je jednoduché zničiť ju ako celok. Občianska spoločnosť môže chrániť slobodu v krajine len vtedy, ak je dobre poprepájaná a zorganizovaná, ak jej jednotliví aktéri navzájom spolupracujú.
4. Vzoprieť sa zneužívaniu opakovania
Opakovanie je nenápadným, ale prekvapujúco účinným nástrojom zmeny. Ak niečo vo verejnom priestore zaznie stokrát, stane sa to normou, nad ktorou sa stoprvý raz už nikto pozastavovať nebude. Preto nedemokratickí politici radi skúšajú prekračovať hranice slušnosti. Testujú, kam až môžu zájsť.
Ak chceme ako spoločnosť vnútornú slobodu, musíme sa takémuto deštruktívnemu zneužívaniu sily opakovania vzoprieť. Nie raz, ale znovu a znovu. Vždy, keď Robert Fico alebo niektorý z členov jeho vlády prekročí hranicu, ktorá by prekročená byť nemala, ho musíme krikom a protestmi zahnať naspäť.
Definície a podoby slobody
Sloboda je synonymom k voľnosti, neviazanosti, nezávislosti, ba aj samostatnosti. Podľa môjho názoru každý vníma význam slobody po svojom. Niekto je presvedčený o tom, že byť slobodným človekom znamená, že si môžeme robiť, čo chceme. Ale je to naozaj tak?
Ako by vyzeral náš svet, keby si každý môže robiť, čo chce, bez toho aby sa pridržiaval určitých morálnych či mravných zásad. Znamenala by takáto sloboda napríklad to, že si môže niekto privlastniť môj dom, len preto, že sa mu páči? Alebo dokonca môžeme zobrať druhému život z dôvodu, že nám je nesympatický alebo odmietol súhlasiť s mojím názorom?
Z nášho vnímania by vypadlo slovo demokracia a bolo by nahradené slovom anarchia, chaos, zmätok a rozpad ľudskej spoločnosti, čo si nepraje nikto z nás. Sloboda by mala byť o ohľaduplnosti k druhým ľuďom a k sebe. Jedine človek, ktorý je úprimný k sebe, môže byť úprimný k druhým ľuďom, na čo pod vplyvom okolností zabúdame.
Sloboda ako zodpovednosť
Sloboda a slobodná vôľa sú darom aj zodpovednosťou. Pred rokom 1989 sme snívali o slobode - o oslobodení od režimu a jeho obmedzení. Byť oslobodení od útlaku nás ešte nerobí slobodnými a pripravenými pre otvorený svet.
Božie slovo nám na prvých stránkach Knihy Genezis predkladá nádherný obraz Bohom darovanej slobody: sloboda je podstatnou súčasťou človeka, lebo je stvorený „na Boží obraz“. Ďalej Boh človeku v Knihe Genezis oznamuje obmedzenie jeho slobody: „Zo stromu poznania dobra a zla nejedz!“ To je prejav Božej dôvery v človeka.
Svojvôľa nie je sloboda, ale jej chyba. Sloboda je náročný dar. Mnohí ho falošne chápu ako možnosť robiť všetko bez zábran. Potom neslúži, ale zotročuje, ba robí z nás ničiteľov posvätného daru života. Kto absolutizuje slobodu, tvorí peklo vo svete. Lebo: „Slobodno všetko.“ Ale nie všetko osoží. Môj staručký profesor, kňaz neprávom odsúdený, povedal: „Aj vo väzení som sa cítil slobodný!“
Sloboda vedená láskou je jediná, čo oslobodzuje druhých i nás samých. Ľudská sloboda je možná len v spoločenstve s ostatnými. Je preto možná len ako ohraničená sloboda, lebo sloboda chápaná ako svojvôľa by bola deštruktívna nielen pre jednotlivca, ale aj pre jeho okolie.
Filozofické definície slobody
Podľa Ericha Fromma je sloboda dôkazom našej ľudskosti. Podľa neho sa ľudská existencia začína, keď nedostatok organizácie činnosti riadenej inštinktami spôsobí, že prispôsobovanie sa prírode stráca nátlakový charakter a dedične dané mechanizmy už neurčujú spôsob činnosti. Čiže sloboda a ľudská existencia sú od začiatku úzko späté, keďže človek sa stáva človekom oslobodením sa od pudového riadenia svojej činnosti.
Z metafyzického hľadiska je sloboda možnosť samostatne rozhodovať o svojom konaní. Človek tak robí na základe svojej vôle, ktorou hľadá dobro či už v predmetoch alebo v konaní. Toto dobro je však subjektívne, čiže hodnotené z individuálneho hľadiska. Následkom toho sa názory na to, čo je dobré u ľudí často rozchádzajú.
Je preto dôležité hľadať dobro objektívne, a tým zároveň meniť svoje nazeranie na slobodu, respektíve klásť dobro objektívne nad dobro subjektívne.